Čakanie na Líviu

Čakanie na Líviu.

groteska

 Bola neskorá, na svoj čas, nezvyklo teplá jeseň. Slnko hrialo ako pominuté. Ľudia ešte stále chodili oblečený v letných šatách. Vyzeralo to, že tento rok sa leto s nami nechce rozlúčiť. Dokonca aj vtáci švitorili ako v teplom lete. Všade panovala príjemná letná pohoda.

Stál som pri lavičke na okraji parku. Stál som a čakal. Odovzdane a trpezlivo som čakal na Líviu. Čakal som, čakal a Lívia nikde. Aj dnes meškala tak ako vždy. Pre moju milovanú Líviu bol čas len pojmom bez akéhokoľvek konkrétneho významu. Pre Líviu bol čas niečo neurčité a abstraktné, niečo čo nemalo ostro ohraničené hranice. Čas bol pre Líviu imaginárny pojem v ktorom sa akoby náhodou vyskytovali aj nejaké čísla. Pre Líviu termíny neznamenali nič čím by si mala zaťažovať jej peknú hlávku.

To všetko som si uvedomoval a preto som trpezlivo stál a čakal. Z nudy som si obzeral mnohokrát videné okolie. Naproti cez ulicu bola cukráreň. Tam som plánoval s Líviou zájsť, samozrejme ak sa jej dočkám a vôbec príde. Chcel som tam vykonať útok na moju stále chudú peňaženku. Na strane cesty kde som stál a čakal bol chodník čiastočne zatarasený zaparkovanými autami. Stáli spola na chodníku. Pre prípadných chodcov ostalo len niečo viac ako meter priestoru. Nevadilo to lebo po chodníku na tejto strane cesty skoro nikto nechodil. Preto som tu stál. Ľudia tadiaľto vôbec nechodili. Nebolo to kvôli zaparkovaným autám. Ľudia tadeto nemali prečo chodiť, nebol tu ani jeden obchod. Za chrbtom som mal starý umelecký zdobený železný plot parku.

Napodiv, pri lavičke ani kus od nej po stranách neparkovalo žiadne auto. Ako keby sa auta báli k lavičke priblížiť.

Len tak na vyplnenie času som moje pozorovacie schopnosti sústredil na lavičku. Sedacia časť bola z masívnej hrubej dosky. Po stranách dosiek boli do asfaltu chodníka zapustené betónové bloky. Tak isto operadlo bolo z hrubých pevných dosák. Lavička sa mi zdala nezničiteľná. Na takúto lavičku si netrúfnu ani ty najrabiátskejší vandali. Preto sa na nej vyvŕšili aspoň duševne vyšinutý sprejeri. Celá lavička bola postriekaná mnohými vrstvami nezmyselných čmáraníc, grafických znakov a symbolov. Na sedacej časti dominovala jedna dlhá kľukatá čiara vyvedená lesklou zlatou farbou.

Asi by už nikto nezistil čo viedlo mestskú správu, aby práve tu na rušnej ulici dala postaviť lavičku. Keby bola v parku na druhej strane plota bolo by to normálne. Tu sa mi zdala zbytočnou a neužitočnou.

Na druhej strane bola na niečo užitočná, slúžila ako orientačný bod pre stretnutia. Stačilo povedať, "Stretneme sa pri lavičke." a bolo všetko jasné.

Odvrátil som pozornosť od lavičky aby som pozrel smerom odtiaľ mala prísť moja Lívia. Líviu som neuvidel. Zato som uvidel prichádzať staršiu pani s veľkou a určite ťažkou taškou. Bolo mi divné prečo ide po tejto strane chodníka. Veď po tejto „mojej„ strane nikto nechodí. Neviem prečo ale túto stranu cesty som považoval za svoju.

„Možno sa pani cíti lepšie keď má aspoň po jednej strane zeleň prírody než smradiace auta,“ napadlo ma.

Pani sa zatiaľ natoľko priblížila, až došla k lavičke. Ustúpil som o polkrok k plotu aby mohla prejsť okolo mňa. Na moje prekvapenie, sa pani pri lavičke zastavila. Pozrela na mňa. Ani nie, že by pozrela, len zbežne o mňa zavadila pohľadom a hneď sa otočila k lavičke. Položila svoj taškový náklad na zem. Oprela tašku zboku o lavičku. Potom pozrela na sedaciu časť lavičky. Zrejme s úmyslom sadnúť si. Natiahla ruku sklonila sa nad lavičku a dlaňou šuchla po doske, ako keby zmietla neviditeľné smeti.

Pozrela si na dlaň. Keď na dlani nenašla žiadnu stopu po prachu, farbe alebo inej nečistote uľahčene sa posadila. Sadla si len na okraj, tak aby bola čo najďalej od zlatej kľukatej čiary. Rukou pritom stále pridržovala kabelu, aby sa náhodou neprevrátila a nevyklopila obsah na popráskaný asfalt okolo lavičky. Počul som ako si spokojne zhlboka vydýchla.

„Čo tu chce? Prečo tu sedí?“ Pomyslel som si. „Možno si chce len trochu oddýchnuť?“

Pani znova pozrela na mňa. Tentoraz to bol dlhší pohľad. Prikrčil som sa v obave, že sa mi chce prihovoriť. Ale nie, otočila hlavu nazad a cez ulicu pozorne sledovala protejší chodník. S toho som usúdil, že aj ona tu na niekoho čaká.

Zbadal som ako po doske lavičky lezie drobná zelená húsenica. Smerovala rovno k ruke ženy opretej o dosku. Keď húsenica začala liezť po zlato nastriekanej čiare, aj pani ju uvidela. Opatrne zmietla húsenicu dole smerom k parku a znova sa zahľadela na protiľahlý chodník.

Nenápadne som si pani prezeral. Bola to žena vekom viac ako štyridsať a menej ako päťdesiat. Podľa oblečenia patrila medzi strednú triedu. Svedčila o tom aj jej kabela s nákupom. Keď mala dvadsať bola určite veľmi krásna a príťažlivá, ale neúprosný a nemilosrdný majster čas si na nej bez milosti zapracoval. Aj keď si my mladý myslíme, že nás čas nikdy nedostane, je to naivný omyl. Nikto sa tomu nevyhne. Taký je život. Nedá sa vyberať, človek musí žiť a nemyslieť čo bude zajtra.

Z chmúrnych úvah o živote a čase ma vyrušila náhla aktivita panej. Zrazu prudko vyskočila, ako keby dostala včelie žihadlo. Až som sa strhol. Začala zúrivo mávať smerom na druhú stranu ulice. Uvidel som tam ako jej spoza idúcich aut na odpoveď máva ruka druhej ženy.

Cez ulicu pomedzi auta odvážne prekľučkovala pani približne stejného veku, bola to asi priateľka. Moja pani, (akosi som si aj ju privlastnil) jej s otvorenou náručou vyšla naproti až na cestu. Radostne sa na seba usmievali a symbolicky sa pobozkali na líca.

Pozrel som odovzdane na ulicu. Moja Lívia stále nikde.

Pani ktorá prišla, sa skúmavo zahľadela na mňa. Potom spýtavo pozrela na priateľku. Tá len pokrčila plecami a zavrtela zamietavo hlavou. Nepatrím k nej a som len niečo ako predmet na ulici a nič o mne nevie. Novo prišlá pani si ma znova kriticky obzrela od nôh po hlavu. Keď som ničím neupútal jej pozornosť, obrátila sa znova k priateľke.

Aj nová pani previedla rukou obrad skúmania povrchu lavičky. Nakoniec si sadli vedľa seba a rozprúdil sa nekonečný vodopád otázok a len spola zodpovedaných odpovedí. Bolo toho toľko a tak rýchlo sa to hrnulo s ich úst, že som po chvíľke prestal vnímať čo hovoria. Vyrozumel som len toľko, že sa dlho nevideli, (nespomenuli koľko), obidve majú krásnych vnukov. Potom sa posťažovali na neschopných manželov. Nakoniec sa sústredili na nevesty.

A moja Lívia stále nikde. Keď padol aj posledný časový rekord v dĺžke meškania, začal som sa znepokojovať. Napadli ma rôzne možnosti, ktoré by sa jej mohli prihodiť. Myslel som na autonehodu, požiar v byte, roztrhnuté potrubie, dokonca na únos. Lebo únosy boli teraz v móde.

Panie sa zrazu zodvihli. Na mňa už viac nepozreli. Spolu prešli pomedzi idúce auta cez cestu a zmizli vo dverách cukrárne.

A Lívia nechodí a nechodí. Možno aj chodí, len neviem kde.

Váhal som či si nemám sadnúť na lavičku, od státia ma začali omínať nové topánky. Kúpil som si ich včera. Dnes som si ich obul prvý krát. Chodí sa v nich dobre ale stojí sa v nich zle.

„Kde do frasa to dievča trčí.“ Bol som už s dlhého státia unavený a znudený. „To nie je možné aby niekto tak dlho meškal.“ 

Zrazu na lavičku zletel holub. Len on vedel prečo. Dôstojne sa prechádzal po doske hore, dole. Občas zastal, pozrel jedným okom na mňa, ako keby sa divil čo tu tak dlho postávam. Potom zatrepotal krídlami, trochu nadskočil a zoskočil s lavičky na tašku.

„Taška!“ Zdúpnel som prekvapením. „Zabudla si tu tašku.“

Ako som sa pohol smerom k taške, holub sa splašil. Trepotavo, strmo, vzlietol a nízkym letom zmizol za plotom v parku.

Pozrel som smerom k cukrárni. Dúfal som, že pani si spomenie na tašku a pribehne si pre ňu. Ale nevybehla.

Rozhodol som sa rýchlo. Bohužiaľ nesprávne. Zobral som tašku s úmyslom, že  ju zanesiem panej do cukrárne.

Len čo sa mi podarilo prejsť pomedzi auta na druhú stranu cesty, uvidel som Líviu. Konečne. Nerozhodne som zastal. Bol som na vážkach, mám napred zaniesť tašku do cukrárne alebo isť naproti Lívii. Rýchlo som sa rozhodol pre Líviu. Veď kým by som bol v cukrárni mohla odísť v domnení, že som na ňu nepočkal. Žiaľ aj toto moje rozhodnutie bolo chybné.

Ako som sa zvrtol a odbočil od dverí cukrárne v ústrety Lívii, v tej chvíli vybehla s cukrárne pani, majiteľka tašky. Stačil jej jediný pohľad cez cestu na lavičku a už vedela, že taška je v čudu. Pozrela vpravo potom vľavo.

 Keď uvidela ako s jej taškou smerujem preč, vykríkla:

„Zlodej, zlodej!“ Ukazovala prstom na mňa. Nebolo pochyb, že tým zlodejom mysli mňa. „Polícia, chyťte zlodeja!“

Nerozbehol som sa, tak ako sa na správneho zlodeja patrí. Ostal som stáť a podával panej tašku. Myslel som, že tým sa všetko vysvetlí a pani sa ukľudní. Možno by sa aj bola uspokojila, ale s cukrárne vybehla aj jej priateľka a tá sa rozhodla, že zlodej nesmie ostať bez trestu.

„Mne sa hneď zdal podozrivý.“ Premeriavala si mňa, zlodeja. „Len tak pri nás postával a striehol čo by nám mohol ukradnúť.“

Zatiaľ došla k nám aj moja Lívia. Pozerala a udivene počúvala ako ma obviňujú a osočujú z bohvie akých zločinov. Radšej som sa k nej nehlásil. Nechcel som ju priviesť do trápnej situácie, že sa pozná so zlodejom tašiek.

Keď sa zrazu pri nás objavila policajtka, komika situácie sa vytratila. Aj keď sa zbehnutý diváci bavili, mne to prestalo byť zábavné. Nemal som inú možnosť len sa nechať unášať nezvratným, akoby prirodzeným tokom udalosti. Dokonca som začal byť zvedavý ako sa pre mňa táto trápna situácia vyvinie. Predstavil som si ako sa musí Lívia baviť, keď vidí ako ma policajtka odvádza na policajnú stanicu. Okrem Líviinho škodoradostného úsmevu ma sprevádzali nevraživé pohľady zvedavých ľudí a dve rozhnevané dračice. Radšej som sa na Líviu ani neobzrel, nech sa stane čo sa má stať.

Na policajnej stanici ma voviedli do pochmúrnej miestnosti zo zamrežovaným oknom. Miestnosť, vyzerala ako vystrihnutá z detektívneho noir filmu. Keby táto miestnosť mohla rozprávať čo všetko sa tu udialo a povedalo, bol by to určite príbeh na mnoho hodín. Očakával som, že tu uvidím prastarý písací stroj značky Underwod a pri ňom staršieho znudeného policajného úradníka ako jedným prstom klepe do nepoddajných kláves. Nič s toho tu nebolo. Bol tu moderný stolík s monitorom a klávesnica. Pod stolom ticho šumela bedňa počítača. Pred klávesnicou sedela mladá na patričných miestach vyvinutá dievčina vo vypasovanej policajnej uniforme. Prísnym pohľadom si ma prezerala.

„Obvinený, sadnite si, prosím.“ Povedala chladným úradným hlasom a ukázala na stoličku pred stolíkom. Na ďalšie dve stoličky pri stene si sadli moje žalobkyne. Aspoň tie stoličky boli štýlové staré Thonetky s ohýbaného dreva. Panie sedeli ako vystrašené myšky. Stiesnene sa obzerali po chmúrne šedivých stenách. Ako keby hľadali krvavé stopy po krutých policajných výsluchoch. Nakoniec sa nedôverčivo zahľadeli na vyšetrovateľku.

„Vaše meno a preukaz.“ Povedala policajtka smerom ku mne. Premerala si ma tak chladným pohľadom až ma ovanul chlad.

Žalobkyne sedeli ticho, ešte sa nedostali k slovu. Bolo na nich vidieť, že sú vystrašené a ľutujú, do čoho sa tak neuvážene pustili.

Čo najpokornejšie som sa predstavil a podal preukaz.

Štíhle prsty sa zamihotali po klávesnici.

Začal výsluch.

Postupne som prezradil o sebe všetko, cítil som sa ako skutočný zločinec.

Tak som sa vžil do úlohy páchateľa zločinu, až som začínal mať pocit, že som skutočne zlodej ktorý chcel okradnúť dve milé dámy. Spomínané dámy, sa potom napodiv stručne vyjadrili ako sa podľa nich udalosť udiala. Už to nehovorili tak presvedčivo ako keď ma obviňovali na mieste činu. Nakoniec pripustili, že by som mohol mať pravdu. Nakoniec sa na mňa obe usmiali a odvolali svoje obvinenie proti mne. Dokonca a to som zvlášť ocenil sa mi ospravedlnili za to, že ma bezdôvodne podozrievali.

Keď sme spoločne opustili pochmúrne steny policajnej stanice, vonku na mňa čakala Lívia. Bol som šťastný, že som sa jej konečne dočkal a všetko tak dobre skončilo. Tie milé dámy nás pozvali do cukrárne. Mala to byť satisfakcia za nepríjemnosť ktorú mi spôsobili. Ja som sa na ne nehneval lebo mi poskytli dobrú príležitosť vžiť sa na chvíľku do pocitov zlodeja tašiek, navyše som zachránil od krachu noju chudú peňaženku.