Veselé Vianoce

Dni ubiehali pomaly. Ona bola v Brne a ja bez nej stratený. Život nadobudol nádych šedej a stereotyp začal byť jasne viditeľný v každej činnosti. Vytratila sa zo mňa vášeň, ktorú ku mne priviedla a potom bez hanby vytrhla. Moja apatia sa dokonca prejavila aj vo vzťahu s otcom. Častokrát sme sa hádali, keď som nesplnil svoje povinnosti, alebo len tak, pretože ma to bavilo. Jednou z tých tém bola aj Lola, alebo skôr návšteva Loly v Brne. Deň pred Vianocami. V pláne som mal ísť za ňou na internát a potom k nej domov, kde by sme strávili štedrý deň spolu. Bolo to práve keď som sa balil, deň pred cestou, keď ku mne do izby prišiel otec:
„Počúvaj ma aspoň raz, robíš veľkú chybu.“
„Počúvam...akú?“ Odvrkol som.
„Ani ju nepoznáš. Nekašli na rodinu, kvôli nejakej štetke.“
„Choď preč z mojej izby...“ Jeho slová trošku zaboleli. Nie preto, žeby boli myslené ako urážka, to nie. Donútili ma uvedomiť si, že nech som z nej akokoľvek pobláznený, stále dávam život do rúk náhode. Ale o tom je predsa láska, no nie?

Druhý deň som mal vyrážať. Jedenásť dvadsať prišiel autobus, ktorý mal po päť minútovom meškaní pre mňa schované ešte jedno prekvapenie. Všetky miesta boli rezervované a obsadené. Prechádzam teda uličkou, rozmýšľajúc či budem celých päť hodín stáť, alebo si sadnem na schody, mokré od roztopeného snehu. Rozhodnutie padlo a rovnako padla za obeť aj mikina. Zložil som ju, aby som pod riťou mal čo najhrubšiu vrstvu a sadol si na premočenú zem. Oprel som sa o sedadlo, na ktorom muselo sedieť nejaké autistické decko. Po celý čas na tom sedadle skackalo a tiež sa hralo s niečím, pri čom muselo vydávať všelijaké zvuky. Ale repertoár malo bohatý. Za prvú hodinu cesty som od neho nepočul jediný totožný zvuk. Jediné čo sa opakovalo bolo jeho prenikavé, až zúfalé volanie „MAMÁÁÁ!!!“, ktorá ho buď z nejakých dôvodov nepočula, alebo mala totálne piči. Tak či onak, počul ho celý autobus a môžem s istotou povedať, že som nebol jediný, kto by toho uškriekaného paviána najradšej vyhodil oknom von.
Blížila sa druhá hodina. Som si istý, že jeho matka už dávno zomrela. Ani raz totiž nereagovala na volanie svojho decka. Neviem prečo, ale zrazu som chcel vidieť jej tvár. Bol som zvedavý, či v nej nájdem odrazené to utrpenie, ktoré musela prežívať.

Do Brna sme prišli o piatej. Mal som asi hodinu a pol na to, aby som našiel internát. Na zastávke, obklopený ľuďmi som počul jednu starenku, ako sa rozprávala o tej škole.
„Dobrý deň.“ Prišiel som ku nej. Práve nasadala do auta a aj keby ma nezviezla, mohla by mi aspoň povedať, kade sa tam ide.
„Dobrý den, mladý muži.“
„Vedeli by ste mi poradiť, ako sa dostanem na Janáčkovu Akadémiu múzických umení?“
Starenka sa usmiala: „Máte štěstí, právě tam jedeme, vnučka se má vrátit na svátky domů, můžeme vás svést.“ „To by bolo úžasné, ďakujem vám veľmi pekne.“

Ako som sa dozvedel, asi hodinová cesta pešom, sa mi skrátila o polovicu. Zastavili priamo pred internátom. Prešiel som vysúvacími dverami na recepciu, kde už čakala staršia, guľatejšia žena. Bol piatok, všade okolo behali baliaci sa študenti, rodičia a bolo vidieť že má toho dosť. Prišiel som k nej a opýtal sa:
„Dobrý, kde môžem nájsť Lolu Vérovú?“
„Kdo se ptá?“
„Jej priateľ.“
„Který?“
„Môžete mi povedať to číslo izby!?“
„Dvěstěšedesáttři.“
„Díky.“

Izba bola na druhom poschodí vľavo. Zistil som to po lúštení zložitého plániku na stene a pýtaní sa trojice študentov prechádzajúcej okolo. Nemal som už náladu, ani odvahu otravovať to zlatíčko na recepcií. Prišiel som pred izbu, kde moja odvaha zakolísala ešte viac. Začal som sa potiť, podlomili sa mi kolená. Ale ušiel som kus cesty na to, aby som to nechal tak. Zaklopem a čakám. To čakanie bolo na tom všetkom najhoršie.

„Hej...A-Ahoj. Čo ty tu robíš?“ Keď otvorila dvere, videl som ju len s uterákom omotaným okolo seba a turbanom na hlave. No teda s jej verziou toho, ako by mal turban vyzerať. Každopádne som ju objal. Z jej strany to bolo trošku strnulé a ja som si uvedomil, že je nervózna skoro ako ja.
„Ahoj, Chcel som ťa prekvapiť.“
„No to si ma prekvapil... Čo ťa to napadlo?“
„Dúfal som, že strávime Vianoce spolu.“
„Óóó, to je zlaté.“
„Snažím sa...ehm, môžem ďalej?“
Ešte som stál pred dverami, keď som uvidel, ako sa otvárajú dvere kúpeľne. Stačil len okamih a z tých dverí vyšiel nejaký vyrysovaný černoch.
„Hele kotě, nevíš kde sem si nechal telefon?“ Spýtal sa typickým, šušlavým prízvukom afričana a ja už som nepotreboval pozvanie, aby som šiel do vnútra.
„Kto je to...“ Šepkal som. Bolo to skôr prehlásenie ako otázka, nejak som nenašiel silu na správnu intonáciu. Cítil som sa ako prejdený vlakom, kým som sledoval, ako jej oči pomaly vlhnú, no stále bola ticho.
„Kto je to?“ Teraz som sa už opýtal poriadne, no stále som nedostal odpoveď.
„Hele kluku? Co tady děláš?“ Prerušil nás ten neger, stojaci uprostred izby, len s uterákom cez tú svoju černošskú cicinu. Rozbehol som sa po ňom. Neviem čo ma to napadlo a už vôbec si nepamätám ako som sa rozbehol, jediné čo som cítil bolo moje telo v pohybe a lámanie srdca na malinké triesočky. Než som mu stihol jednu pribiť, schytil ma a cvičeným kung-fu ťahom ma zhodil na zem. Kolenom mi jemne zatlačil na ohryzok, ale dosť na to, aby som mal ťažkosti z dýchaním. Potom mi tri krát vrazil, než ho Lola s plačom zastavila. Cítil som ako mi puchne oko a z nosa mi tečie krv.
„Hej Ibi Maiga... to je všetko, čo vieš?“ Hneď po tom nasledoval kopanec do rebier. Vyrazil mi dych.
„PRESTAŇTE!!!“ Zvrieskla Lola. Ibi Maiga ma chytil za rameno a vytiahol na nohy. Najprv sa mi podlomili, no nakoniec som našiel spôsob, ako na nich stáť.
„Nashledanou...ty píčo.“ Odkázal mi, keď ma vyhodil cez dvere a zabuchol ich za sebou. Zlomený a ponížený som ležal na chodbe intráku, zatiaľ čo ma všetci obchádzali.
„Veselé Vianoce...“ Zašepkal si sám pre seba, keď sa mi otcove slová objavili v hlave. Čakal som, že Lola otvorí dvere, že mi dá aspoň nejaké vysvetlenie, no čakal som márne.

Bolo približne sedem hodín. Sedím na schodoch kostola, s fľašou vodky v ruke. Autobus som už nestíhal, ani som nevedel, kde sa práve nachádzam. Pred intrákom som našiel večierku, kde mi nejaký číňan predal alkohol a cigarety. „Na účet podniku,“ povedal, keď sa pozeral na moju zakrvavenú, opuchnutú tvár. Potom som len kráčal smerom dopredu, dokým som nedošiel pred tento kostol. Tu sa všetky moje snahy, dostať sa niekam, vytratili. Padol som vyčerpaný na široké schody a vložil si cigaretu do úst. Mrzol som, no bolo mi to ukradnuté. Skrehnutými rukami nemotorne otváram fľašku. Ľavačkou si vyberám cigaretu, k perám prikladám fľašu a pijem. Pijem dokým mi to hrdlo dovolí. Nakoniec som ale nútený ju od úst odtrhnúť. Naplo ma. Len tak tak udržujem obsah žalúdka v sebe.
Cítim pohľady okoloidúcich, pohľady plné odporu, sem-tam i ľútosti. Absolútne ma nezaujímajú. Pokračujem v chlastaní a fajčení, akoby to mal byť posledný deň môjho života... Nesťažoval by som sa, keby tomu aj tak bolo.
„Hele, seš v pohodě?“ Dievča s modrými vlasmi a piercingom v nose si sadlo vedľa mňa. Nebola môj typ, no to momentálne nie je žiadna.
„Hej.“ Odpovedám jej. Hlavu mám sklonenú dolu, okrem prvotného pozretia som jej nevenoval ani jeden pohľad.
„Rozhodně tak nevpadáš.“ Pokračovala v rozhovore, na ktorý som momentálne vôbec nemal náladu.
„Tak prečo sa potom pýtaš?“
„Protože ti chci pomoct.“
„Nepoznáš ma.“
„Lidi si pomáhaj, je jedno že seš cizí.“
Prvý krát som sa na ňu pozrel. Mala vľúdny úsmev.
„Můžu se napít?“

Ako som po chvíli zistil, volala sa Andy. Zarytá optimistka, ktorú sklamanie vyhnalo do ulíc. Priateľ jej dal košom, keď prišla domov s potetovaným chrbtom. Ako symbol lásky si to tetovanie sama navrhla, bol to prierez ich vzťahom v podobe rôznych kľúčových momentov, ktoré bude teraz do smrti nosiť na chrbte, ako tragickú pripomienku svojej hlúposti. Aspoň tak to ona opisovala. Ja to vidím tak, že sa prepočítala, rovnako ako ja. Ale bolo príjemné počúvať starosti niekoho iného, aspoň sa tie moje dostali kúsok do úzadia.
„A proč jsi sem přišel ty?“
„To je jedno.“
„No tak, svěř se mi. Já ti svůj příběh řekla.“
„Zaľúbil som sa do nesprávnej osoby.“
„Přijels kvůli ní až sem?“
Prikývol som hlavou.
„To je ale píča!“
Alkohol už začal pomaly zaberať na nás oboch. Zasmiali sme sa, potom sa prisunula bližšie.
„Poslyš, máma bydlí tady poblíž, co kdyby sme šli k ní? Tady je poněkud chladno.“
„Nebude jej vadiť, že si privedieš kamoša?“
„Ne. Pokud se ovšem budeš chovat slušně.“

Nekecala, mamin byt bol len päť minút cesty od kostola. Vybehli sme na tretie poschodie a ona otvorila dvere. Všetko nasvedčovalo tomu, že tu býva, čo je vzhľadom na situáciu celkom logické. Zaviedla ma do svojej izby a potom išla za matkou. Vrátila sa s úsmevom.
„Všechno v pohodě.“ Takmer zašepkala. Prišla ku mne bližšie než by mala. Cítil som jej zrýchlený dych na líci.
„Nie si unavená?“ Opýtal som sa.
„Ani trochu.“ Odpovedala, hryzúc si spodnú peru.
Ruky mi vyložila na ramená, pohľadom prechádzala od mojich očí, po ústa. Vedel som dobre čo chce, aj kam to smeruje. Pomaly som priložil pery na tie jej. Zatvoril oči a cítil, ako mi ich začína pomaly cuckať. Rukami som ju hladil po lícach. Začala ma tlačiť dozadu. Jeden krok, dva, tri. Zrazu sa naše ústa oddelili a ja som bol strčený dozadu. Dopadol som na posteľ. Vyliezla na mňa. Venovala mi ešte jeden sladký bozk, s jemnou príchuťou vodky, potom mi vyzliekla tričko. So svojim svetríkom si poradila bez mojej pomoci. Vyzliekla si aj rifle, ktoré spolu s vrškom hodila vedľa postele a ľahla si na mňa len v spodnom prádle. Znova sme sa bozkávali. Tentoraz som ju hladil od stehna, cez zadoček, až mi ruka zastala na jej krížoch a ja ju pobozkal na krku. Vzdychla. Potichu, ale priamo do môjho ucha. Prešiel som jazykom po celej jeho dĺžke, až som našiel perfektné miesto na jemné zahryzkanie. Medzičasom mi rozopla opasok aj gombík na rifloch, nahmatala mi vtáka a začala hýbať s rukou hore-dole. Netrvalo dlho a vyzliekla mi aj nohavice. Boxerky mi stiahla do polovice a zobrala si ho do úst.
Privrel som oči. Robila to naozaj úžasne. Potom ale na chvíľu prestala.
„Nech si zavřený voči.“ Naliehala, keď som sa ich pokúsil otvoriť. Cítil som ale ako sa na posteli hýbe.
„Čo robíš?“
„Počkej, to bude překvapení.“
Za tento deň bolo prekvapení už dosť, ale budiž. V podstate som nemal ani na výber. Znova sa na posteli hýbala. Vedel som že sa dostáva nado mňa. Chytila mi penis a priložila ho k niečomu vlhkému a teplému. Potom sa spustila nižšie a on vkĺzol dovnútra. Začala nadskakovať a zrýchlene dýchať. Otvoril som oči. Na jej tvári sa črtala túžba vzdychať, no to by počula jej mama, niečo čo ani jeden z nás nechcel.
Pomaly zrýchľovala. Nedokázal som vydržať dlho. Keď sa blížila chvíľa môjho vyvrcholenia, pohladil som ju po ruke a naznačil, že už budem. Zrýchlila ešte viac, dokým som všetko semeno nevstrekol do nej. Potom sa prehla od rozkoše a vydala dlhý, jemný vzdych.
Nebolo mi všetko jedno. Vedel som, čo to znamená a aj aké sú riziká. Pozerajúc sa na ňu mierne nechápavým, až prekvapeným pohľadom sa len usmiala a ľahla si na mňa.
„Beru tabletky.“ Oznámila mi, zatiaľ čo mi rukou prechádzala po vlasoch.

Po sexe sme len tak ležali na posteli. Hlavu mala položenú na hrudi, ja som ju hladkal po chrbte. Videl som kúsok z toho tetovania, ktorým mala pokrytý celý chrbát. Nahol som sa, aby som sa pozrel lepšie.
„Nedívej se tam...prosím.“
„Prečo?“
„Nechci abys to viděl. Nechci aby to kdokoliv viděl.“
„V poriadku.“
Ďalej som ju hladkal. Oči sa mi zaostrili na strop a myseľ na Lolu. Predstavil som si, aké by to bolo, keby tu bola namiesto Andy. Ako by sme teraz mali debaty o všetkom možnom, smiali sa a maznali.
Namiesto toho som skončil v posteli s cudzincom, s ktorým nemáme ani spoločnú reč. A od ktorého budem musieť na druhý deň odísť. Osamelý uprostred spoločnosti. Ale trápne ticho býva lepšie než samota, hlavne keď je v mojich silách s ním niečo spraviť. Pobozkal som ju na čelo. Otočila sa a usmiala. Potom som jej dal pusu na ústa.
„Druhé kolo?“ Opýtala sa, s nedočkavosťou v hlase.
„Obávam sa, že na to som už trošku vyčerpaný. Trošku nehy by ale nezaškodilo.“
Očakávanie opadlo, no aj tak sa stále usmievala. Opäť ma pobozkala a rukou mi prešla po hrudi. Potom ma priľahla a pokračovali sme vo vzájomnom ocmúľavaní pier, dokým sme nezaspali.

Na ďalší deň sme okolo obeda čakali na zastávke, na autobus, ktorý mal každú chvíľu prísť. Bola so mnou, aj keď ma spočiatku nechcela pustiť. Pýtala sa ma, či musím naozaj odísť, alebo či by som nestrávil Vianoce s ňou. Pozrieť sa jej do očí a odmietnuť jej návrh bolo ťažšie, než som si spočiatku myslel. Preto som sa radšej pozeral celý čas do zeme.
„Přidej si mě na Facebooku, jo?“ Nevedel som, či sa ma pýta, alebo mi rozkazuje. Z časti oboje.
Prikývol som hlavou. Oči prešli po prichádzajúcom autobuse, potom skĺzli na jej tvár. Plakala.
„Ešte sa uvidíme, sľubujem.“ Nemal som ani najmenšie tušenie, kedy to bude, no musel som jej to povedať. Vidieť ju v slzách mi trhalo srdce. Venoval som jej ešte jeden krátky, no vášnivý bozk, než som bol donútený sa od nej odtrhnúť. Autobus na nikoho nečaká.

Opustili sme Brno a už mi začala chýbať. Väčšinu času som rozmýšľal, čo poviem otcovi, keď sa vrátim domov a ako mu vysvetlím svoju tvár. Odtiaľ to už preskočilo na to uplakané dievča na zastávke, prosiace, aby som ju kontaktoval. Uvedomil som si, že mám k nej rovnaké puto, ako ona ku mne. Len po jednej noci. Pýtal som sa samého seba, ako je to vôbec možné, no potom odpoveď prišla sama. Boli sme dve osamelé vločky v snehovej búrke, ktorej vetry nás zrazili dokopy a my sme sformovali úplne nový útvar. Útvar, v ktorom nemôžeme existovať jeden bez druhého.

Bolo šesť hodín. Čas štedrovečernej večere. Stál som pred dverami nášho bytu, pripravujúc si nejakú reč, vysvetlenie, alebo len čakajúc, kým nájdem stratenú odvahu. Čo bude asi otec cítiť? Hnev? Sklamanie? Ťažko povedať. Pomaly vtláčam kľúč do dierky. Otáčam ho a otvorím dvere. Štrnganie príborov a rozprávanie, prerušené občasným smiechom bol dosť jasným dôkazom, že už začali. No všetko to razom ustalo, keď som vstúpil dovnútra.
„Čaute.“ Snažil som sa o neutralitu v mojom hlase. Snažil som sa predstierať, že sa nič nedeje aj keď opak bol pravdou.
„Čo tu robíš?“ Otcov tón bol zas opak láskavosti.
„Dúfam, že sa tu nájde pre mňa posteľ...“ Hlas sa mi zlomil, keď som si vyzul topánky a nabral som kurz moja izba: „chcem ísť spať a zobudiť sa do sveta, kde sa žerie cukrová vata a serie dúha.“ Rýchlo som dopovedal a zavrel za sebou dvere.

„Stalo sa niečo?“ Spýtal sa otec, keď otvoril dvere izby a nazrel dovnútra. Práve som ležal na posteli, otočený k nemu tou zdravou časťou tváre. Nemal som silu rozprávať, tak som len pokrútil hlavou.
„No tak, hovor.“ Naliehal.
„Nechcem to teraz riešiť, prosím.“ Hlasom, skáčucim mi vyššie než hyperaktívne decko na trampolíne, sa mi nejak podarilo poskladať celú vetu.
„Chceš aspoň jesť?“ Opýtal sa, no opäť som pokrútil hlavou.
Potom mu už došlo že trápiť ma ďalej asi nebude mať zmysel. Zavrel mi dvere. Ešte oblečený som sa zakryl paplónom, do rúk zobral vankúš, ktorý som pevne objal. Svoje tiché vzlyky som venoval práve jemu, jedinej veci, o ktorej som si bol istý, že to nikomu neprezradí. Potom to už bol krátky proces preplakať sa až do spánku.