Na rohu

„To nemyslíš vážne!“ zvolal som rozhorčene, no v skutočnosti mi bolo jedno, čo Jano hovorí, stál som s ním na rohu ulice o štvrtej ráno unavený ako kôň a jediné, čo som si v tej chvíli želal, bolo vidieť chrbát stroskotanca, čo sa na mňa prilepil po mojom stand-up vystúpení. Suché hrdlo zvyknem preliať pohárikom pri bare, kým sa vyberiem domov, no nestihol som zohriať stoličku, sadol ku mne sprevádzaný výrazným zápachom a pripomenul sa, inak by som v črtách opuchnutej tváre nikdy nespoznal bývalého spolužiaka zo strednej.

„Hľadal som ťa a našiel som ťa,“ povedal víťazoslávne, tľapkal ma po chrbte, očami sliedil po mojom poháriku, podvedome mľaskal a dychtivo siahol po tom svojom, ktorý pred ním pristál na môj pokyn.

„Vystupujem tu každú stredu. A čo ty?“ opýtal som sa, hoci záujem nulový, ale rád odvádzam pozornosť od seba. Zistil som, že ak nechám ľudí hovoriť, skôr sa ich zbavím. Navyše som si v priebehu rokov všimol na sebe jednu výraznú črtu - nerád stretávam ľudí z minulosti. Ako duch by som asi rád vnikol do ich súkromia, ale tvárou v tvár?  Pripadá mi trápne spomínať na dávne časy ako na pohrebe, veď tí ľudia, čo kedysi tie chvíle prežívali, sú už preč, zastrčení kdesi ako staré hračky a existovali vôbec? Síce sa zobudí slabá  nostalgia, ježišu to už prešlo toľko rokov!, ale vždy aj pocit hanby, či viny, pretože som - a nerád to priznávam - asi nikdy nemal s nikým vzťah bez toho, aby sa niečo neposralo.

Aj s Janom, kamaráti na večné časy, kým mi nepovedal o Vere -  keby držal hubu, ani pohľadom o ňu nezavadím - a vzdychal po nej tak dlho, až som si ju začal všímať. Jej reakcia bola plachá, ale stopro ústretová, a vo mne sa vlny spokojnosti miešali so zlomyseľnosťou v presne vyváženom pomere závislom od toho, či vnikám do jej úzkej lastúry, alebo vidím Janovu predĺženú tvár a uhýbavý pohľad. Iba krátka epizódka, nie významná, ale po škole nás rozdelila spoľahlivo a zdanlivo navždy, až do tejto chvíle.

Jano  už o Vere ale nepípol a predostrel mi zvyčajný obrázok bezdomovca, ktorý sa oženil, dostal sa do finančných problémov, žena ho podviedla, vyhodila na ulicu, deti zavrhli, ostal len kamarát alkohol a škatuľa pod mostom. V skutočnosti mal príbeh určite aj iné aspekty a odlišné pohľady z druhej strany, ale kto už by po nich pátral? Prikyvoval som, občas vypustil nič nehovoriace poznámky - život je pes... máš to ťažké..., sprevádzané pravidelnými vzdychmi a prípitkami, že všetko stojí za hovno a ľútostivo stiahnutý ksicht - bodaj by nie, v duchu som sa už lúčil s hotovosťou v peňaženke a predstava o tom, že sa zakrádam budúcu stredu na vystúpenie, ma tiež nepotešila.

Priebežne som pátral v Janovej tvári, či nezbadám znaky závisti, hnevu a opovrženia, že ja sa mám lepšie ako on, ale zatiaľ v pohode, zahĺbený do svojho trápenia, nestihol sa ešte na mňa zamerať. Aj z tohto dôvodu sa vyhýbam tieňom z minulosti, zväčša zapadli do horšieho priemeru potácajúc sa od vyžierania chladničky, cez sviatočnú súlož a častú masturbáciu, k nezhodám s deťmi, prípadne celým svetom a spiacich s natiahnutým budíkom na šiestu hodinu.

Snažím sa chápať a vyzerať nešťastne, snažím sa viesť bezpečnú konverzáciu o počasí, no aj tak ma vždy odhalia a nastane ticho, trápne ako po facke. Vyhýbam sa (alebo oni mne?) aj tým šťastnejším odo mňa, buď ich neteší, že im nezávidím, alebo mi neveria, že nezávidím, v čom im aj dávam za pravdu, pretože sa občas pristihnem so stiahnutým žalúdkom, čo je neklamný znak, že závidím. Aj pri súčasných známych sa síce takejto konfrontácii nevyhnem, ale tým sa nedá vyhnúť, dokiaľ nezapadnú vzadu v praveku a navždy neostanú nehybní na fotografiách.

„No, som rád, že som ťa stretol, ale už musím ísť,“ zdvihol som sa mierne potácavo, Jano vyskočil s počudovaním svižne a na rohu ukázal, že on ide smerom k mostu. Hoci som mal rovnakú cestu, kývol som, že ja musím tadiaľto - samozrejme opačne, a vtedy zasa začal hovoriť. Už som siahal po peňaženke, v hlbokej trápnosti za seba i zaňho, že dávam almužnu a že on si ju vezme, no zarazil som sa.

Vypúšťal slová pomaly a v mojom mozgu sa skladali do alkoholom rozhádzaného puzzle, ktorý som najprv nechápal.

„Rozmýšľal som, s kým sa chcem ešte stretnúť, koho som mal rád a spomenul som si na teba. Asi hlúpe po toľkých rokoch, no hovorím si, zájdem za ním, rozlúčim sa, zmierim sa. Nie s tebou,“ rýchlo sa poopravil, „ale len tak všeobecne so všetkým, čo som mohol mať a nemám, čo som pokazil alebo neurobil.“

Bezdomovec filozof, preletelo mi hlavou. Teraz ešte spomenie mimozemšťanov a Boha - mal som mu tie peniaze dať v bare a vziať si taxík. Otázku som prepočul. „Prosím?“

„Pýtal som sa, či si si niekedy na mňa spomenul?“

Surová pravda by možno vyriešila moje postávanie na rohu, ale našiel som v sebe štipku ľútosti. „Občas.“

Spokojne pokýval s hlavou, ako málo stačí ku šťastiu, ani peniaze netreba. Otočil som sa: „Tak ja teda -“

„Končím so všetkým, je to tak lepšie.“

Podarilo sa mu zastaviť moju otočku. „Akože so všetkým?“

Už pozeral inde, v deravej čiapke stiahnutej na ušiach, hoci bolo teplo a v kabáte s nadúvajúcimi sa vreckami pripomínajúcom prenosný nábytok. „So životom. Len som sa chcel rozlúčiť.“

Pochopil som. Vypúlené oči sa mi stiahli, zvyšky trpezlivosti sa začali váľať po zemi. Na jazyk sa mi drali slová - kto o tom melie, ten to nemyslí vážne a ja nie som vyjednávač, platený za to, aby odviedol skokana z mostu na iné myšlienky. Nie sme si blízki, si mi u zadku, rob si čo chceš, ja chcem ísť spať.

Nahlas som ale zo seba dostal, čo sa očakávalo: „To nemyslíš vážne!“

Jano na mňa pozrel naliehavo, s leskom v očiach od alkoholu a tichého porozumenia. „Nechcem, aby si mi to vyhováral. Ja som sa už rozhodol a s tebou som tu len preto, že...“ Na chvíľu sa odmlčal, potom začal z iného konca. „Život už pre mňa nemá zmysel a som s tým vyrovnaný. Len som si hovoril, že snáď treba niekomu povedať zbohom.“

Prečo mne? zaúpel som v duchu. Čo ja teraz? Zamávam a pôjdem si ľahnúť?

Najhoršie na tom bolo, že presne to som chcel: zaľahnúť a prejsť do blaženého bezvedomia, nerušeného ani krátkou prchavou predstavou Jana ležiaceho kdesi na koľajniciach, či preskakujúceho zábradlie.

Hľadel som naňho a náhle mi došlo, že fakt odo mňa nič nečaká. Ani rozhrešenie, ani plač, ani otravné ubezpečenia s chabými dôkazmi, že život je krásny. Napriek tomu som otvoril hubu a vyšlo to zo mňa mimochodom, akoby náhodou. Kedysi som videl veselú scénku, ale pár viet ma zarazilo, ešte síce vyškerený, no už sa hlboko vo mne uložili, chápeme sa? Aby som ich raz zúročil alebo vytiahol v nejakej ťažkej chvíli.

„Prečo by mal mať práve tvoj život zmysel?“ vyštekol som otázku. „On je osve a ty si len jeho malou súčasťou. Si len jeho svedkom. Na chvíľu.“

Naozaj to aj vtedy takto blbo znelo? Či si to zle pamätám? Márne som rozmýšľal, čo ešte dodať, aby som nevypľul debilné klišé, že si treba vážiť tú chvíľu, možno mizernú, ale v konečnom dôsledku nebadane krátku, avšak Jano sa usmial, stisol mi ruku a pridal zopár pozdravov, akoby sa na budúcu stredu mal zasa objaviť. Odchádzal a mne sa uľavilo, priznám na rovinu. Otočil sa, kývol, hovorím „tak sa maj“, nie celkom vhodne, ale ozaj sa mi chcelo spať.

Potom sa v novinách objavila nenápadná správička a moje svedomie sa chystalo do mňa zahryznúť, kým som si neuvedomil, že v inom význame som Janovi povedal, aby pokojne skočil, že sa nič nedeje. Možno nie každý pochopí, ale ja som z toho zlý pocit nemal, naopak.