Sexuálna frustrácia mi radí nájsť si trochu škaredšie dievča...

Vlasy mala zmyté pomarančovým šampónom. Hoci sa vôňa vôbec nepodobala na ovocie, podľa ktorého niesla svoj názov, pôsobila ako ópium na zmysly. Sila zvyku, ako sa to dalo nazvať, už tretí týždeň si privoniavam jedine k jej vlasom, zatiaľ čo leží a škrabká ma po ruke. Natálka... Keby vedela čo všetko som jej za ten čas urobil, určite by mi tak ľahko neodpustila sobotňajší úlet s Ivkou. Pri alkohole, katalyzátore sociálnych situácií sa niet čomu čudovať, sama by mala najlepšie vedieť, čo sa vtedy zvykne diať. Leží ako neviniatko, zosobnenie intimity, zatiaľ čo film beží na pozadí nášho ticha. Pre mňa bol darom čas strávený počúvaním tlkotu jej srdca. Pevne jej stláčam rameno s každým príjemným dotykom s jej strany, rád by som jej ukázal, ako po nej túžim, no pobozkať ju nemám odvahu. Prečo vlastne? Teraz tu leží pri mne, venuje mi čas, no myšlienka, že to takto robí s každým, kto sa ocitne v jej blízkosti mi nedá spať. Má rada pozornosť a jej pozornosť majú radi všetci okolo nej. Dobre viem, ako to funguje. Mal by som si nájsť lepšie dievča, také, ktoré sa nekurví kade kráča, no na druhú stranu pusa nie je nič záväzné. Nie v tejto dobe. Prečo sa teda bojím jej jednu venovať. Iné hodnoty rúcajú vežičku, ktorú si staviam. Sám dobre viem že kde je bozk, tam sú aj pocity, no napriek tomu sa deň čo deň presviedčam o opaku. Akoby mi to pomáhalo lepšie zaspať. Akoby pomohlo, že bola opitá, tak jasné že sa s niekým pobozkala... Mohla sa so mnou. Nespravila to. Nevadí, trápi ma to, no nič s tým nespravím. Viacej ma štve že tu teraz ležím na nej a vedome vstupujem do tej istej rieky. O týždeň pôjdeme znova na byt a znova sa tam bude olizovať s tým tučným kokotom. Vlastne on je v pohode chalan, len ma občas dokáže nasrať, a ja neviem, či ho trpieť aj naďalej, alebo mu jednu vraziť.
Natálka sa napravila. Svojim pohybom mi trošku podvihla hlavu a ja sa jej chytil kúsok silnejšie. Nechcem, aby ma zo seba zhodila, jej hruď je v tejto chvíli najkrajšie miesto. Musím sa priznať, trošku to tam dole tvrdlo. Myslel som na to, ako sa naše pery prvý krát spoja. Po roku a pol naťahovania sa a hrania hier by to bolo ako vydanie nového albumu od Rolling Stones... alebo oživenie Michaela Jacksona. Čakám na nejaký pohyb od nej, na signál, že môžem, zelenú na semafore, no čakám márne. Jediný pohyb od nej boli pery vo vete: „Musím už ísť domov.“
Vyhnala ma z hniezda, postavila sa na nohy. „Ostaň ešte chvíľu.“ Prosím, no venuje mi smutnú tvár. „Nedá sa, nestihnem autobus.“
„Tak choď druhým.“
„Ten nejde.“
„Tak ostaň.“ Na každú výhovorku existuje protiargument. Chytám ju za ruku a stiahnem k sebe na postel. Pridržala sa o moje rameno, pričom jej oči boli zarezané v tých mojich. Pár krát skĺzli na pery. Toto je tá chvíľa na ktorú čakáš, vnútorný hlas burácal. „Vieš že to nemôžem.“ Odtiahla sa preč. Super. Znova odchádza, nechávajúc ma ako napoly rozžhavené ohnisko. Špekačka sa na ňom nespraví. Rýchlo sa obúva, otvára dvere. Sledovať ju vyvoláva dojem, akoby každá minúta v tomto byte znamenala riziko otravy. Pochopila zrejme, čo sa tu odohralo. Mikrosekundy, kedy prevládne inštinkt nad rozumom a nám neostane nič iné, len si v hlave znovu prehrať tú chvíľu a zamýšľať sa nad tým, kde sa stala chyba. Priveľa rozmýšľame. Bojíme sa neznámeho a keď sme pripravení čeliť vášni, ktorej sa teraz vyhýbame, zvyčajne už išla klopať ku susedovým dverám. Obaja sme rovnakí. „Ahoj.“ Zdravím sa jej v sekunde pred tým, než zabuchne dvere.
Každá jedna chvíľa je dosť dobrá na vyjadrenie svojich pocitov k hnedovlasej kráske, aj keď jednoducho, ale aspoň jej naznačiť, že ju mám rád. Aj keď sa tak možno nesprávam. Hľadám za každým rohom osobu nežnejšieho pohlavia, ktorá mi vie dať všetky pôžitky, schované za bránou Natálkinej nedostupnosti. Obíjmanie sa možno ešte nič neznamená, ale spôsob, akým sa ku mne tlačí každý piatok pri filme, ma nechal v prúde otázok čo by sa stalo, keby som jej drzo pritlačil pery aspoň na čelo. Najviac sa bojím otázky: „To čo robíš?“ a tak namiesto konfrontácie svojich pocitov, si ich nahrádzam v situáciách, ktoré si nevyžadujú cítiť nič, okrem príjemných vnemov spolu so zapojením panvových svalov. Raz to ale príde... všetky tie náhodné stretnutia, alebo cielené hľadania vymením za jej teplo a vôňu pomarančového šampónu.
Rišo oslavoval narodeniny. Nie naozajstné, pred troma dňami ho skoro prešiel autobus, tak si povedal, že je dobrý čas to zapiť. Konečne po pár mesiacoch sa ide aj on poriadne opiť a možno urobiť aj trochu chaosu v meste. Ako Kristus, čo vstal po troch dňoch z mŕtvych. Ešte prednedávnom spomínal ako už dospel, našiel si brigádu a chystá sa odkúpiť mamine auto, žiť na úrovni a frajerke kúpiť luxusný darček na ich výročie, no dnes v mobile znel ako starý Rišo, kričiac do mobilu a každá druhá veta znela: Dáme sa dole. Sľuby o abstinencií u nás nevydržia dlho, čo znamenalo určite pomalý nástup alkoholizmu.
„Čo mám kúpiť?“ pýtam sa ho, aj keď predstava je už dosť jasná. Whisky nepije nikto z nich a aj napriek začínajúcej chuti na Jamesona som ju nepil ani ja. Budeme sa dnes musieť zastaviť na pohárik v najbližšom podniku. „Nejaké ovocie ma napadlo, alebo niečo lacné a veľa. Dnes sa chcem dať dole.“ Chápem ťa Riško. Nemusel si mi to každú chvíľu pripomínať.
Mamka mu odišla na pár dní za frajerom, vymenila stiesnenosť malého, ošúchaného bytu za luxus trojizbáku v Nitre. Nám stačil tento malý byt, každý predsa vidí svoje bohatstvo v najlepšej možnosti, aká sa mu konkrétne ponúka. Hrala metalová hudba, pilo sa pivo, vodka, zatiaľ čo hruškovica, ktorú som doniesol ostala v batohu a nik sa do nej nechystal pustiť. Zobral som ju, pozerajúc sa na Miša v nádeji začatia rozhovoru, kým sa prsty zbavili kolku na hrdle. „Poď sa so mnou porozprávať na balkón.“ Vytrhnutý zo stredu pesničky ale išiel. Fľaša sa už naňho usmievala, kyvkajúc sa v mojej ruke.
„Ako ti to ide s Natálkou?“ Pýtal sa po chvíli ticha, kedy len pozeral dolu na odstavené Punto a rozmýšľal, že ho opľuje. Zatiaľ čo premýšľam, ťahám z Camelky, hľadám správne slová, vystihujúce túto situáciu. Na jednej strane moje pocity k nej hraničili zo zamilovaním, jemným poblázneným, čo ma nútilo premýšľať o nej, keď zaspávam. No na vonok to tak vôbec nevyzeralo. Každá, ktorá sa len odvážila obšmietať sa okolo môjho prahu skončila v posteli, či už len na jednu noc, alebo na pár opakovaných stretnutí. Nikdy to však nebolo nič trvalé, žiadna vo mne nevyvolávala potrebu zostať ešte o čosi dlhšie. Začínal som si uvedomovať svoj zvrátený kolobeh udalostí, ako aj bezmocnosť proti nemu zakročiť. Bolo ako bolo, život sa žije, zatiaľ čo ak by som chcel proti nemu rázne zakročiť, ukázal by mi, že to proste nejde. Každý jeden má svoj kolobeh. „Zatiaľ nijak, všetko sa zbieha tak nejak do ničoho.“ Odpovedám mu. Beriem si fľašu, zatiaľ čo tvár mu hrá grimasu, čo vypovedá o jeho názore asi tak, ako moje slová. „Podľa mňa by si ju mal niekam vytiahnuť, pozvať ju na peknú večeru, určite by jej doplo o čo ti ide.“ Mišo nešetril megalománskymi radami. Z perspektívy nezaujatého človeka sa ľahko hovorí jeden nápad za druhým, no spomínam si na časy, kedy aj jeho vzťah bol ešte v plienkach. Sám sa pýtal na rady ako kôpka bezradného nešťastia, no aj napriek jeho prúserom dostal do rúk celkom hladký vzťah. Síce dievča si nevedelo s ním dať rady a on sa k nej niekedy choval ako k umelej vagíne, ktorú po použití odložil do šuflíka, než príde chvíľa ju opäť vytiahnuť, ale napriek všetkým týmto prúserom a hádkam dokázali spolu vydržať štyri roky. Závidel som im to, keďže každá sebemenšia chybička znamenala pre mňa koniec vzťahu. „Nemyslím si, že som taký typ, veď ma poznáš. Pokiaľ sa veci nevyvinú samé, tak to pre mňa nemá význam...“ Poriadne sa napijem, aby slová hladšie prúdili von z duše. „Akože ja ťa chápem fakt, ale možno by si mal spraviť nejaký ráznejší krok dopredu. Veď pozri sa... čo môžeš stratiť? Nič.“ Snažil sa mi prehovoriť do duše, aj keď nevedel poriadne nič o tom, ako to medzi nami je. Určite by som mu to mal povedať, jeho rady a myšlienky by možno lepšie pasovali k situácií, no hanbil som sa za situáciu, ktorá sa pomaly črtala do depresívneho obrazu, plného stekajúcej čiernej farby. Zapálim si ešte jednu cigaretu. Vždy sa nájde jedno dievča, do ktorého sa zaľúbim, ktoré kraľuje mojim myšlienkam celý deň a keď sedím na balkóne, premýšľajúc o programe na ďalší deň, chcel by som byť jedine vedľa nej. Teraz tým dievčaťom bola Natálka. „Mohlo by sa toho pokaziť veľa.“ Otáčam sa na Miša, pozerajúc mu priamo do očí. Čakal na pokračovanie vety. „Teraz sa vídame každý týždeň, niekedy aj pár dní po sebe. Neviem si predstaviť čo by sa stalo, keby to odrazu prestalo. Len preto, že som sa unáhlil.“ Mišo ma chytá za rameno, berie si cigaretu. „Môžem si potiahnuť?“ Pýta sa, prikyvujem. Mračí sa, keď mu dym zaplní ústa. Vždy mu bývalo zle z tej pachuti, no niečo vždy zvíťazilo nad jeho rozumom. Frajerina to nebola, keďže sa pri ťahaní tváril ako s ústami plnými citrónovej šťavy. „Rozhodne by si mal niečo spraviť, lebo všetko čo máš teraz na dosah ruky zmizne. Buď toho začneš mať plné zuby, ona si začne myslieť že o ňu nestojíš, alebo... ti zlomí srdce. Raz sa to už skoro stalo.“ Ostal som zaskočený. „Kámo, toto bola vážne hlboká myšlienka, vôbec som ju od teba nečakal.“ Zasmial som sa a podal mu fľašku. „Tak ako chápeš...občas to na mňa príde.“ Smial sa tiež a napil sa.
Mišo odišiel dovnútra. Vzduch vonku príjemne chladil na tvári, akoby hladil a zvádzal, len aby mu ktokoľvek v túto chvíľu robil spoločnosť. Vyťahujem mobil a vytáčam číslo. „Haló?“ ozvala sa z druhej strany rozospatým hlasom. „Ahoj. Nechcel som ťa zobudiť, ale chcel som sa porozprávať.“ Telefón ukazoval desať hodín, čo bola ešte primeraná doba. „Teraz? nehnevaj sa, ale budíš ma.“ Neznela podráždene, akoby jej ani nevadilo, že pred chvíľkou spala. Možno som to len zle pochopil, ale aj tak už bola hore... „Veď je piatok, desať hodín večer, teraz sa ešte nespí.“ Snažím sa ju podpichnúť no nevyšlo to. „Musím ráno skoro vstávať. Prečo mi voláš?“ „Stojím na balkóne a dostal som pocit, že už sa mi neozveš, tak ti volám, aby som ťa aspoň na chvíľu počul.“ Po tejto vete sa v jej hlase objavila ľútosť, alebo porozumenie, sám neviem. Bol to presne taký tón hlasu, akým dievča hovorí, keď sa chce s vami rozprávať, keď ju naozaj zaujíma, čo chcete povedať a bude sa vás držať ako kliešť, dokým jej nepoviete, čo vás trápi. Bol jemný, trošku tichší, než zvykla normálne hovoriť. „Prečo si myslíš niečo také?“ Spýtala sa. Chvíľa ticha. Len šum večerného vzduchu okolo mňa. To čo sa zdalo ako hodiny, boli pre ňu len sekundy, kým mi rozhodnutie povedať jej čo sa stalo konečne prišlo na jazyk. „Bolo to tým, ako si odišla dnes poobede. Akoby si už nechcela stráviť čo i len minútu v tom byte.“ Opieram sa o zábradlie. Ťahám si z balíčka ďalšiu cigaretu, aj keď viem, že mi to už bude škodiť. „To nie je pravda... Vieš že ma rodičia nenechajú nikde ostať.“ Kamienok v zapaľovači škrtne a moja záchrana už horí. Nevedel som sa rozprávať vážne bez cigarety v ústach. „Viem...ale chápeš...“ Nešlo to ani takto. Toľko vecí medzi nami prebehlo, no povedať jej, že ju mám rád sa mi zdalo ako šplhať na Everest. Hľadal som lanovku, spôsob akým by sa to ku nej dostalo bez vyslovenia tých silných slovíčok. „Nechápem... čo sa deje?“ „Nič... ale mali by sme sa porozprávať niekedy.“ Už teraz bolo jasné, že sa nič ku nej nedostane. „Mohli by sme sa stretnúť zajtra.“ Navrhla a ja ako hlupák súhlasil. Načo dávam do pohybu veci, ktoré nedokážem udržať? Rozlúčili sme sa a ja sa vrátil k skupinke vnútri.