Spoločne to zvládneme - časť II. (Štyria kamaráti)

Kapitola 2 : Štyria kamaráti

 

(marec 2028)

Tri hodiny poobede nasledujúci deň.

Robota skončila skôr a tak mi ostal čas na rozmýšľanie. Sedel som v kuchyni pri stole a uprene sa díval na pokrčený, zožltnutý lístok.

História sa opakuje. Dedí sa to. Prenáša z generácie na generáciu, len s drobnými odchýlkami. Z rodičov, ktorí to inak nevedia, na deti a tak ďalej ... Adama vychovávam inak, no asi to je ako prekročiť vlastný tieň.

Jedna z prvých spomienok, ktoré sa mi dokázali vybaviť je ešte z čias keď sme s matkou a otcom boli aspoň na oko šťastná rodina. Matka si rada vypila. Raz v noci, keď som mal asi štyri roky, som sa o ňu potkol. Ležala na chodbe a okolo nej bol odporný zápach. Myslel som si, že matky možno občas takto zvyknú ležať na zemi. Malé decko takému niečomu nemôže rozumieť. Na to vošiel, do chodby otec a odviedol ma. Povedal niečo ako "Choď do postieľky, mama je v poriadku.".

Rodičia sa často hádali. Ako prváčika nás otec jedného dňa opustil. Od vtedy sme sa videli už len zopár krát, väčšinou na súde. Až donedávna mi vôbec nedal vedieť, čo s ním je, ani ako to vlastne celé bolo. Najprv ma mala u seba matka a potom na istý čas bol mojím domovom decák. Bolo to ťažké obdobie. Matka bola na protialkoholickom liečení a vrátili ma len pod podmienkou, že prestane piť.

Bol som tretiak, keď mi mama predstavila pána, s ktorým sme ostali spoločne žiť. Jej nový priateľ, slušný a milý človek, ma bral ako svojho syna, no ja som ho nikdy za otca neprijal a jedným z dôvodov bol aj jeho o dva roky starší syn Ernest.

Samozrejme všetko sa na mne podpísalo. Pre spolužiakov som bol proste "divný". Väčšina sa ma stránila a iní ma zase pri každej príležitosti vytrápili.

Aj keď sa situácia začala obracať a so všetkými týmito problémami som zabojoval s pomocou okolia, nálepka "divného" išla dolu veľmi ťažko.

Raz pri upratovaní - to už mi bolo dvanásť, mi z jednej knihy vypadol zastrčený lístok. Písal to môj otec, keď sa s matkou rozvádzal.

 

"Moja drahá žena.

 

Dňa 22. mája 1995 o 10:33 som odniesol z našej chaty všetky veci domov. Odpusť mi prosím ťa, nemohol som inak. Kúpili sme si to na to, aby sme to spoločne užívali.

 

Pamätáš? Spoločne zostarnúť. Spoločne ťahať vozík.

 

Spoločne to zvládneme."

 

Posledná veta sa mi na dlho vryla do pamäte. Akoby sa mi chcela vypáliť do mozgu. Jej význam ... toľkými spôsobmi sa dá chápať a všetky sú správne. A v skutočnosti je pripomienkou zlyhania, nepochopenia a je v nej zhmotnené zúfalstvo a frustrácia toho, čo to písal. Takmer celé sa to prenášalo na mňa. Bolo to mimoriadne silné.

Za chvíľu príde Adam. Zložil som lístok a dal si ho do náprsného vrecka. Otec to síce písal matke, ale osud to chcel pre mňa. Pre nikoho iného, ani pre Adama nie.

 

XXX

 

Adam prišiel domov okolo štvrtej hodiny. Dnes nebol rozrušený, a to bola možno aj lepšia situácia na vážny rozhovor. Najprv to trochu viazlo, chlapec mal zábrany, nevedel, čo má čakať. Potom sa však obom jazyk rozviazal a nikto z nás netušil, že budeme kecať takmer štyri hodiny.

- Chcel by som sa s tebou porozprávať o veciach, čo sa dejú u Vás v škole. O včerajšku, ale aj tak celkovo. Dnes ti niekto ubližoval?

Adam sedel naproti so sklopeným pohľadom do stola a až na zopakovanú otázku bez slova pokýval hlavou, že nie.

- Povieš mi o tom viac? - zámerne som nedefinoval, čo chcem počuť. Adam to veľmi dobre vedel. Ticho.

- Robia to moji spolužiaci. - povedal po dlhej chvíli - Kradnú mi veci, chcú, aby som im kupoval desiate a tak. Niekedy ma bijú.

- A ty sa tomu nevieš ubrániť. - bolo to skôr konštatovanie ako otázka. Adam cítil, že mu rozumiem.

- Ako to mám urobiť, keď takmer polovica triedy je proti mne?

- Nemyslím si, že je polovica triedy proti tebe.

- Je! - vybehol na mňa so slzami v očiach.

- Hlavní sú dvaja, možno traja, ktorí to robia. Ak oni neprídu do školy, tak je pokoj, však?

- Asi. Ja neviem.

- To znamená, že tí zvyšní proti tebe nie sú. Oni sa len pridajú.

- Áno, ale to nič nemení na tom, že som sám proti presile.

- Skúsime zistiť, čo sa s tým dá robiť. Ktorí sú tí hlavní? Kedy to začalo, čo všetko robia, mená, ...

Adam sa zrazu rozhovoril a od tohoto okamihu to už išlo, rozprával v podstate len on. Opadla z neho ťažoba, ktorá ho začínala dusiť. Vyrozprával sa úplne zo všetkého, miestami sa smial sám na sebe, miestami mu tiekli slzy. No rozhodne bolo poznať úľavu, ako mu to pomáha.

Z rozhovoru vyplynulo, že situácia nie je až tak vážna a bude sa s tým dať niečo robiť. Po asi hodine nastal čas na prevzatie iniciatívy. Rozpovedal som mu svoj vlastný príbeh.

- Prvé problémy začali, keď som mal deväť rokov. Ako štvrtáci ...

 

(október 1997)

... sme išli na školu v prírode. Tak ako aj niektorým iným deťom mi robilo problém umývanie a okrem toho som trpel nočným pomočovaním. Dovtedy si to nikto nevšimol, lebo zo školy neboli iné prespávačky. Doma na mňa dohliadli, ale tam žiaden dohľad nado mnou nebol. Až prišla tretia noc, kedy sa mi stala nehoda. Pamätám si pohľady mojich spolužiakov a hlavne o dva roky starších šiestakov, ktorý sa mi pomedzi zárubňu a dvere vyškierali, keď ma pani učiteľka viedla cez celú chodbu do spoločných spŕch, mokrého medzi nohami. Všetkým na očiach. Bolo to ako vo výklade na rušnej ulici.

Na ďalší deň ráno sa z izby ozývalo hlasité "Smŕŕŕdiš, smŕŕŕdiš ... ". To bol jeden z prvých nepríjemných zážitkov, myslím, že tam sa to začalo lámať.

Cez raňajky sa najprv spolusediaci odtiahli a odmietli sa so mnou rozprávať, na obed a na večeru si odsadli k druhému stolu.

V jedno poobedie na odpočinku boli na našej izbe aj šiestaci. Keď som sa trochu odvážnejšie ohradil voči posmechu a provokovaniu, jeden zo starších do mňa strčil a zhodil ma z mojej postele s tým, že si mám umyť, to čo mám medzi nohami, lebo mi to zozelená.

Dali mi prezývku Shrek.

Chlapci robili hluk. Netrvalo dlho a učiteľky poslali decká na svoje izby. Ostal pri mne len jeden chlapec, Nikolas. Spolužiak z triedy. V ten deň medzi nami začalo vznikať hlboké kamarátstvo.

- Sú to idioti, nevšímaj si ich. - povedal.

- Nerozumiem tomu. Prečo to robia?

- To neviem ani ja. Ale netreba sa ich báť. Mne sa tiež smejú, ale čo mám robiť? - zobral ma okolo ramien - Spoločne to zvládneme.

- Tebe sa ale nestalo, ... nič, nerieš. - dodal som zahanbene a dúfal, že téma sa zvrtne na niečo iné.

- Že si sa v noci pocikal? No a? Ber to z tej lepšej stránky. Chvalabohu, že si sa neposral. - žmurkol na mňa so smiechom. Pozrel som na neho a spoločne sme moju nehodu hodili za hlavu.

V to poobedie sme spolu hrali spoločenské hry. Len tak vo dvojici. Pamätám si, že sme sa veľa smiali, veľa rozprávali. Našli sme vzájomné porozumenie.

Keď sme potom išli odniesť hry pani učiteľkám, šiestaci po nás pokrikovali :

- Hej Shrek, ešte ti tvoja uhorka nezozelenela?

- Nie, vyoblizoval mu ju ten druhý.

- Takže ste gejovia?

- A aká je? Malá a slaná?

Nikolas mal problém so sebavedomím a na šport bol úplne drevo. Ešte na škole v prírode sa k nám pridal Oliver. Vysoký vychudnutý chalan, ktorý hľadal útočisko pred nepríjemnosťami spojenými s jeho slabou telesnou schránkou a odstávajúcimi ušami. Bol také škaredé káčatko.

Naše kamarátstvo vydržalo aj po škole v prírode a raz, keď sme si na sídlisku išli zakopať na futbalové ihrisko Nikolas priviedol spolužiaka z rovnakého ročníka, z druhej triedy. Volal sa Samo. Nikolas a Samo sa poznali od narodenia. Ich rodiny boli spriatelené, chodievali spolu na vodácke akcie, neskôr aj na dovolenky, chaty a tak.

Samovi nevadilo, že sme boli outsideri. Bol z nás najsilnejší, najšikovnejší, ale rešpektoval nás. Vedel sa kamarátiť s každým, ak ten druhý mal záujem.

Netrvalo dlho a stretli sa aj s Oliverovým otcom (mamu mal dlhodobo chorú) a kamarátstvo Nikolasových, Samových a Oliverových rodičov sa stalo silným základom pre skvelú partiu, ktorú sme utvorili.

My štyria. Ja Marek, Nikolas, Samo a Oliver. Spoločne sme chodili na prázdniny, spoločne prežívali dobrodrúžstva, chodili jeden druhému na oslavy, rodičia nás spoločne brávali na chaty a výlety.

A spoločne sme čelili aj problémom. Tie najväčšie nám robili o dva roky starší žiaci, ktorých šikanovanie prešlo až do teroru.

Tu začína náš príbeh.

 

(marec 2028)

- Počkaj, to ešte nebolo ono? - opýtal sa Adam.

- Samozrejme, že nie. To, s čím som sa stretol je oveľa silnejšie. Toto bolo len na pochopenie, kde to začalo - odvetil som a do mysle sa mi na chvíľu vkradli obavy, či to Adama neodradilo.

- Chcem, aby si pochopil, ako to funguje a aby sme to spoločne mohli zastaviť, kým sa to ešte zastaviť dá. To, čo sa dialo nám robili tí istí - šiestaci zo školy v prírode, len o dva roky neskôr.

- Prečo práve, keď chodili do ôsmeho ročníka?

- Pretože do deviateho sa už nedostali.

- Prepadli? - zložil si ruky na stôl a bradu oprel si o ne. - To boli až takí? - Bol pripravený počúvať.

- Niečo oveľa horšie. - poznamenal som potichu a sklopil zrak. Adam prekvapene podvihol obočie a takmer nežmurkol. Chcel vedieť viac.

- Prosím, rozprávaj.

A tak som pokračoval.