Spoločne to zvládneme - IV. časť (Teror v šatni)

Kapitola 4 : Teror v šatni

Jednou z mojich zlých vlastností bola nedochviľnosť. Aj v deň, keď sa veci začali kaziť som meškal do školy. Vrátnica zamykala bránu po prvom zvonení o 7:50 (druhý krát zvonilo na hodinu o 8:00). Zadychčaný som vletel do vestibulu školy o 7:53. Zalomcoval som kľučkou na vnútorných dverách, ktoré išli otvoriť len ťažko. Ani som s nimi nepohol. Boli zamknuté. Z druhej strany stála vrátnička s neprívetivým výrazom. Niet sa čomu čudovať, mala ma poriadne v zuboch.
"Nepustím ťa. Pekne si to zlizneš."
"No tak prosím!"
"Včera som kvôli tomu mala problémy. Máš chodiť na čas," a odišla do miestnosti s monitorom so zábermi z kamier, knihou návštev a kávou.
V skutočnosti som prišiel neskoro tretí deň po sebe. Po prvé bola brána ešte odomknutá, zatiaľ čo sa personál obďaleč rozprával s ktorýmsi rodičom. Po druhé som využil záchvevy dobrého úmyslu v inak ohovárčskej povahe, ktorá si z pozície upratovačky kompenzovala nízky status a v pravej chvíli hrala riaditeľku, všetkým rozkazovala a pomedzi to chodila fajčiť a ohovárať.
"Do riti," zaklial som pre seba. Tu veľa nezmôžem. Zúfalo som sa oprel o sklennú výplň. Za neskoré príchody hrozila zhoršená známka zo správania. A to nebola ani polovica októbra.
Ustúpil som, previnilo sa pozerajúc na osobu v lacnom kvietkovanom plášti ako usrkáva z čierneho nápoja. Vedľa pri stene na lavici sedel Daniel. Na líci mal modrinu a jeho pohľad nebol o veľa veselší. Vydýchol som si - nebol som v tom sám.
"Aj ty meškáš?"
Zámerne prišiel neskoro. Pohľadom naznačil dôvod. Pri parapetnej doske na druhej strane chodby stál Tomáš, Laco a Lukáš. Pozerali, smiali sa a prstom ukazovali na nás. Niečo pokrikovali, ale nebolo ich počuť.
Dvere nás oddeľovali od toho, aby sme stihli začiatok vyučovania, no zároveň boli ochranou od entít z pekla. A nemyslím tým učiteľov. Prisadol som si.
"Zase ťa trápili?"
"Nie. Boli ďaleko. Počkal som, kým vojdu, až tak som prišiel. Medzi tým bránu zamkli," predklonil sa a ťažko vzdychol "čo mám robiť?"
"Hlavne to nehovor v škole."
"Prečo?"
"Riaditeľ ani nevie koľko má prvákov, že bežne odpadávajú hodiny a podobné veci. Vo všetkom je bordel. Lukášov otec má niekoľko firiem. Sponzoruje školu. Videl si ho? Potetované prasa s reťazou. Hovorí sa, že je to mafián. Povedal mi to môj ot ... otec," rozhodol som sa pre malé klamstvo, "začiatkom septembra som bol s kamarátmi na vodáckej akcií, občas ideme splavovať. V partií sa objavil chalan, ktorý bral ostatným veci. Nepýtal sa a vzal si z jedla, kexov, čipsov a on sám nám zo svojho nič nedal. Odvrkol, že to takto robí a že to bude robiť aj tu."
"On tam rodičov nemal?"
"Nie. Bol to jeden z tých, ktorých mal na zodpovednosť tréner. Stačilo ho zobrať bokom a ... neviem, čo mu povedal. Od vtedy bol v pohode. Niekedy stačí tak málo," pozrel som sa do chodby, ôsmaci tam stále boli. To bude hlbší problém. Nebude stačiť len "porozprávať".
Zámok sa odomkol a dvere sa roztvorili.
"Choďte! Ale dnes to je naposledy."
Potlačil som strach, že musím prejsť okolo výkvetu našej školy a budem ešte čeliť nepríjemnostiam v triede. Nebude sa im to páčiť. Mali sme asi dve minúty na to, kým začne hodina.
Bojoval som so svojimi démonmi a nedochvíľnosť sa mi zdala len menším zlom. Vedľajším produktom, ktorý sa dá pochopiť, ako jeden z dôsledkov toho, čím som si prešiel pred pár rokmi a tým ospravedlniť jeho neriešenie. Nedochádzalo mi, že práve to je jednou z tehál múru s nápisom "šikanovanie", ktorý sa na mňa nakláňal čím ďalej tým viac a hrozilo, že ma zavalí. Že ten múr treba opatrne rozobrať, nie pridávať ďalšie tehly.
"Poobede ti ukážem jedno miesto pri rieke," povedal som v snahe odpútať Danielovú pozornosť od nepríjemného stretnutia.
"Mám zákaz tam chodiť," pošepkal a nedôverčivo pozeral pred seba, zatiaľ, čo sme sa približovali k upotenej zberbe.
"Nikto to nemusí vedieť. Chodíme tam viacerí."
Minúť ich v tesnej blízkosti chcelo sebazaprenie, no inakadiaľ cesta neviedla. Tlmený smiech a akési "ehm, ehm, smrdíš." bol dobrý výsledok. Blížili sme sa ku triede, zastavil som sa v snahe natiahnuť čas, kým vstúpim do jamy levovej.
"Poď s nami. Porozprávame sa o tom."
"Nie, nechcem, aby ste mi pomáhali," odstrčil ma a vošiel do triedy. Vstúpil som za ním a obaja sme ostali stáť ako obarení. Aj napriek tomu, že ešte druhý krát nezvonilo, u nás už hodina začala. Triedna sedela za katedrou a len akoby mimochodom povedala, aby sme si sadli, že si to s nami vybaví po hodine.
Dopadol som s predvolaním rodičov do školy, ktoré vyriešila telefonicky a bolo im neskôr doručené aj písomne.
V škole sme sa zdržali dlhšie, po obede potrebovala pomoc učiteľka fyziky s upratovaním kabinetu, ktorý sa sťahoval na opačný koniec školy.
Fyzika nás bavila a pani učiteľka nám ochotne porozprávala o niektorých učebných pomôckach. S použitím špeciálneho glóbusu nám vysvetlila, ako vzniká Zemský magnetizmus, Nikolas sa zaujímal o rozrezaný model spaľovacieho motora, s údivom otáčal kľukou a sledoval ako sa dvíhajú a klesajú piesty.
Pomáhali sme iba my piati. V školskej šatni ostali naše veci, ktoré sme si tam uložili pred návštevou jedálne. Boli to miestnosti oddelené oceľovými mrežami, vchádzalo sa do nich cez dvere vyrobené z toho istého materiálu. Každá trieda mala vlastnú šatňu. Pripomínalo to väzenskú celu (pri dostatočnej dávke zákernosti sa ňou aj stalo) s drevenými lavicami na sedenie pozdĺž stien. Rozmery neboli väčšie ako 4x3 metre.
Posledný vošiel dnu Daniel, dvere sa za ním vlastnou váhou a zlým osadením zavreli, Oliverove kľúče, ktoré nechal zastrčené v zámku zazvonili.
"Pohnite si chlapi, Samo už čaká pred školou," preriekol Oliver a začal si obliekať bundu, "máte trochu času?"
"Ja sa neponáhľam," odpovedal Nikolas.
"Ja mám čas. Prečo?" opýtal som sa. Daniel sa otočil ku mne a tiež sa chcel obliecť. Vetrovku mal povesenú na vešiaku za mnou.
Oliver na mňa žmurkol a pozrel od chrbta na Daniela uisťujúc sa, že ho nevidel.
"Chceme ísť do klubu k rieke. Dohodnúť sa ako zajtra."
"Som za ... v klube je super," dodal som zámerne nahlas. Daniel nedával najavo, že to patrilo jemu. Po chvíli ticha, keď aj Nikolas čakal reakciu, ktorá neprišla, sme na seba pozreli a bezradne mykli plecami.
Kľúč v zámku sa otočil, jazýček zaskočil do otvoru v kovovej zárubni. Ozval sa typický zvonivý zvuk, ako ho niekto vytiahol. Pozreli sme sa tým smerom. Z opačnej strany stáli Lukáš s Tomášom a Lacom.
Tomáš dvihol kľúče držiac ich za asi desať centimetrov dlhý náramok priateľstva zapletený o hlavný krúžok. Na kľúčenke bolo osem kľúčov a kovová karabínka. S úsmevom s nimi zaštrngal pri hlave.
"Nosíš riadne závažie," zahundral a dvaja chlapci za ním sa zasmiali, zatiaľ čo Laco nahlas mľaskavo žuval žuvačku.
"Vráť mi ich!" Oliver skočil ku dverám a pomedzi mreže natiahol ruku. Tomáš sa vzdialil mimo dosah.
"Chceš ich? Poď si po ne!" na chvíľku mu ich položil do dlane a zase dvihol.
"Myslíš, že nemáme iné kľúče?" vstal som z lavice a prišiel k Oliverovi, s ktorým sa hral ako mačka s myšou. Následne rýchlosťou svetla stiahol úsmev, pozrel na mňa. Natiahnutú ruku mu chytil za lakeť a skôr ako Oli stihol zareagovať, plnou silou potiahol k sebe. Oliver narazil tvárou do mreží. Tie boli od seba dostatočne ďaleko, aby mu Tomáš vytiahol ruku až po rameno. So stisnutými sánkami si prehodil kľúčenku tak, že ju držal voľnou rukou za šnúrku. S rozmachom, najsilnejšie ako vedel Olivera udrel pomedzi mreže po hlave. Kým sme stihli chudáka vtiahnuť dnu, stihol to ešte dva krát a jednu som schytal aj ja. Vzápätí Lukáš plnou silou kopol do dverí, výsledkom čoho bolo desivé rynčanie kovu, ktoré muselo byť počuť skrz celú budovu. Laco sa oprel tvárou o mreže a neľudsky, ako nejaký býk zareval do miestnosti. Tomáš medzi tým odomkol.
"Čo chcete?" opýtal som sa, keď vošli dnu.
Najprv mi bolo od Lukáša odpoveďou: "Čo do píííííííči máš za problém?" strčením do tváre ma posadil a s výrazom Draga zo známeho boxerského filmu sa zahnal. Neudrel.
"Sleduj, či niekto nejde," zastavil ho Tomáš.
"Zabijem ťa na mieste," zahundral na moju adresu, no radšej sa porúčal na pozíciu, ktorú mu nakázal šéf partie. Oliver mal slzy v očiach a držal sa za boľavé rameno.
"Čo reveš? Nič som ti nespravil!" Tomáš ho podvihol, pozrel mu do očí a tri krát ho nevýrazne udrel po tvári. Len tak, aby si zapamätal, kto je tu šéf. Boli to pomalé propagačné údery. Pľasli, ale neboleli. Potom ho strčil ku mne dosť silne na to, aby stratil rovnováhu. Premeral si nás pohľadom a skončil pri Nikolasovi, ktorý sedel najďalej od nich a vystrašene rýchlo dýchal. Neviem prečo sme nezasiahli. Možno sme boli príliš veľkí strachopudi, možno nás tým úvodom dokonale demoralizovali a možno sme to brali ako nutné zlo, dané zhora, možno od Boha, že takto to má byť. Niekto je tyran a niekto obeť. My sme tie obete. Nemenné, tak ako že sa strieda noc a deň, leto a zima a nedá sa to zmeniť. Najjednoduchší spôsob, ako sa k problému postaviť.
"On už vie, prečo sme prišli," Laco prišiel ku nemu, vzal jeho batoh a vysypal z neho všetky veci na zem.
"Čo robíš?" Nikolas chcel zasiahnuť, no Tomáš ho rýchlym chmatom chytil pod krk tak silno, že mal problém dýchať. Držal sa, ale bol prislabý, aby sa zo zovretia dostal.
"Pusti ho!" vykríkol som a strčil do Tomáša. Ten však v momente voľnou rukou niečo vytiahol z vrecka. Zahnal sa. Najprv som si myslel, že ma ide udrieť. Ozval sa kovový zvuk a rovno pred mojou tvárou mu z päste trčala čepeľ vystreľovacieho noža. Kým som sa stihol spamätať, hrot priložil Nikolasovi ku krku a zatlačil ho dohora.