Spoločne to zvládneme - časť VI.: víkend v ríši fantázie

We were ready for adventures,

and we wanted them all

there was so much left to dream

and so much time to make it real

Meat Loaf

Počasie bolo na druhú polovicu októbra nadpriemerne teplé, no podľa predpovedí sa malo čoskoro ochladiť. V piatok sme prišli na miesto po zotmení. To ti poviem, tam je niečo vo vzduchu. Cítil som výnimočnosť. Príťažlivosť. Magickú silu. Ohromila ma, učarovala mi od prvého okamihu. Opantala moje zmysly takým spôsobom, že akékoľvek slovo je len veľmi vágne. Bol to vodný mlyn, ktorý opravovala skupina dobrovoľníkov, schovaný v objatí strmých svahov so smrekovým a jedľovým porastom.

Aj za letných dní tam Slnko svietilo len krátko, vďaka svahom orientovaným zo severu na juh. Samoví a Nikolasoví rodičia sa poznali so správcom mlynu Petrom. Chlapík so skúsenosťami, čo by vydalo aspoň na tri životy. Precestoval pol sveta, mal rodinu, ale žena sa s ním rozviedla, telo a dušu mu modelovali zranenia, z toho jedno vážne, ktoré ho stálo takmer život.

Petrové kamarátstvo s rodičmi sa prenieslo aj na nás. Pri večernom ohni sme spoločne spievali trampské pesničky. Väčšinu som poznal, ale keďže do spevu sa mi nikdy veľmi nechcelo, texty som musel čítať. Pomedzi to sme dychtivo hltali vzájomný rozhovor. Nie len jeho zážitky z ciest, ale priestor dal aj nám. Akoby nás mal za rovnocenných a možno sme na tú chvíľu aj boli. Nikto necítil potrebu to zneužiť priblblým správaním, tak typickým pre niektoré mestské deti. Bola to vzájomná symbióza, vedená niekym, kto bol ďaleko, ďaleko pred nami.

Sedemročná Matilda, Nikolasova sestra išla spať skôr. Pred tým, ako sme sa aj my pobrali do svojich spacákov, som odniesol náradie a zvyšné polená naspäť do kôlničky. Peter tam mal pracovný stôl, kopu náradia, zverák a veľa iného haraburdia. Na stene ma zaujala veľká mapa Afriky. Prejavila sa moja slabosť na mapy. Už ako škôlkar som bol schopný nad mapami presedieť aj niekoľko hodín. Hľadal som ulice, sledoval cesty, trasy električiek a autobusov, železnice Pri mapách neplatili zákony fyziky, čas plynul inak. Prešlo podľa mňa len päť - desať minút a v skutočnosti (v priestore ďalej od mapy) prešla polhodina.

Vďaka svetlu z čelovej lampy bolo na mapu dobre vidieť. Hľadal som krajinu, ktorá ako jedna z mála je pravou enklávou. Zrazu ma vyrušili kroky, pod váhou ktorých zapráskala podlaha z drevených dosák. Bol to Peter.

"V Afrike som prežil takmer tri roky," povedal potichu a postavil sa vedľa mňa.

"Aké to tam bolo?"

"Afrika ťa naučí vážiť si život. Vážiť si skutočné hodnoty."

"Zmenilo Vás to?"

"Je to dennodenný boj. Zmenilo. A veľmi. Hovorí sa, že vojna robí z chlapcov mužov. Nie je to pravda. Muža z teba spraví zážitok na pokraji smrti. Kedy sa bojíš o život, o zdravie, o seba aj iných. Keď bezprostredne hrozí nebezpečenstvo a musíš si poradiť."

Tušil som, čo tým myslí, ale zároveň som vedel, že žiaden zo zážitkov, ktorými sa môžem pochváliť pravdepodobne nespĺňa takéto kritérium. Či... ?

Voda... všade... v ústach, v nose...

Ráno sme si privstali, chceli sme ešte pred jedlom urobiť prieskum okolia. Výdatný potok obchádzal mlyn veľkým oblúkom, v strede bola urobená asi meter vysoká hať, pravdepodobne kvôli dostatočnému prísunu vody do mlynského náhonu. Ten sa odpájal päťdesiat metrov proti prúdu vody. Koryto potoka sa stáčalo späť k mlynu a od mlynského kolesa tiekla voda popod drevenú stavbu s gátrom a hneď za mlynom padala späť do potoka.

Našli sme miesto, asi štyridsať metrov nižšie po prúde potoka, ktoré nás očarilo súkromím (z turistického chodníka, ani z mlynu naň nebol priamy výhľad), prístupom k potoku, kde bolo dostatok rovného miesta pre všetkých piatich (Matildu sme so sebou nebrali). Potok v tom mieste robil veľké plytké jazierko. Samo si hneď vyskúšal, či sa budú dať hádzať žabky a na prvý krát mu vyšla štvoritá. Tak isto sa nám páčil zložitý chodník s množstvom zákrut, vysokých lopúchov, malých smrekov, balvanov, koreňov a jedného spadnutého stromu, ktorý sme krkolomne podliezali. Simulovať útek alebo urobiť preteky "Mlyn - Wounded knee" (nazvali sme ho tak lebo pri podliezaní stromu si Daniel odrel koleno) s meraním času bude skvelá zábava.

"Ua-ua-ua-ua-ua-ua-ua... náčelník Boľavé oko ťa odsudzuje na trest umývania riadu po obede," vyniesol Daniel rozsudok nad chudákom Nikolasom a popravil si priveľkú čelenku s vtáčimi perami, ktorú mu požičal Peter, "jediný spôsob ako si trest zľahčiť, aby ti naši bratia pomohli je, nabrať odvahu a nahý vliezť do liečivého kúpeľa termálnych vôd Mississippi."

"Nuž, náčelník Boľavé oko," začal Nikolas s pátosom, "dovoľ, aby ti tvoj brat Odstávajúce ucho, ukázal svoju odvahu a chrabrosť a išiel odčiniť to, čo svojim konaním spôsobil. Na znak pokory sa okúpem v termálnych prameňoch, ktorých ohrev zabezpečovala firma, ktorá asi skrachovala. Tieto totiž nemajú viac ako pätnásť stupňov. Je to o to väčšia výzva, pretože počas jej plnenia zaiste bude Odstávajúce ucho skúmať, či je ešte stále chlapec."

Nikolas sa postavil a vyzliekol sa donaha. Prekvapilo nás to, nepamätám si, že by som niekoho z partie videl niekedy nahého. Aj takýmto spôsobom sa môžu vzťahy upevniť. Dal nám tým najavo dôveru. Potom, opatrne našľapujúc na hladké oválne kamene, nechal si vodou obmývať nohy povyše členkov. Zhlboka sa nadýchol a zaťal päste.

"Chlapi, do psej matere, keď niekto teraz poviete voda, ja určite budem počuť ľad. Tá je studená ako psí čumák. Poďte niekto so mnou," poprosil a mňa pri tej predstave striaslo.

Bubliny...

Pravú nohu posunul nižšie, stúpol do prielačiny a ponoril ju do poly lýtka.

Náraz na spodok...

Zima ma doslova obliala. Nie, nebolo teplo. Bola tu... voda! Nikto ma tam nedostane. Toto nemusím. NEMUSÍM! Vybral si to ten blázon Nikolas, nie je to moja úloha. Ale... je to kamarát. Mal by som mu a tým aj sebe pomôcť. Prekonať sa. Afrika ťa naučí vážiť si hodnoty. Hučalo mi v ušiach. Voda z potoka, nával krvi do hlavy. Muža z teba spraví zážitok na pokraji smrti.

Voda všade, v ústach, v nose,...

Môže sa z osemročného chlapca stať muž? Oči sa mi zaliali slzami. NEMUSÍM! Prekvapila ma sila toho. Už som veľký. Nemôžem revať. Nie len tak.

Odišlo to. Vyšumelo do prázdna. Chvalabohu. Hlboký nádych: "Poďme tam všetci," vyletelo zo mňa.

Nikolas, po stehná vo vode, klepajúc sa veľkým štýlom (angličania na to majú krásnu frázu "big time") nechápal, ale so širokým úprimným úsmevom prejavil vďaku.

Po mojom prvotnom strachu ostalo iba nevýrazné, za to trvajúce echo. Vyzlečenie bolo úplne v pohode (skutočne sme tam dole všetci rovnakí, len u Daniela sa to ponášalo viac na mini špekáčik, ako na mini párok). Vošiel som iba po kolená. A bolo mi to aj tak málo platné, lebo začala neskutočná mela. Kúpanie skončilo totálne šialeným špliechaním, smiechom, výkrikmi, bláznením sa. Samo všetkých na chvíľu zvalil do vody a oni mu to minimálne dvakrát opätovali.

Vzdialil som sa. Pre mňa bol toto úspech. Nateraz stačí. So smiechom som pozoroval zvyšok partie sediac na prvom suchom kamení a máčajúc si chodidlá v ľadovej vode. Pár krát som schytal zblúdený šplech, to aby som nezabudol, kam patrím.

V ten deň, kým chlapci pripravovali večeru, som sa na krátku chvíľu odobral do Wounded knee. Nikomu som to nepovedal. Vybral som si svoju chvíľu súkromia a chcel som ju využiť na umytie. Keď sa už prekonám na studenú vodu, tak zabijem rovno dve muchy jednou ranou. Vyzliekol som sa do spodného prádla a na veľký kameň trčiaci z vody položil uterák s mydlom. Vošiel som po lýtka do ľadovej vody a dlaňami sa oň zaprel. Bol drsný a na svojom povrchu mal veľké množstvo čiernych bodiek.

Voda...

Nie, nemám to v poriadku, prebehlo mi mysľou. Neopustilo ma to. Bojovalo to ako nejaká revolúcia, ako niečo, čo ma chce za každú cenu ovládnuť, aby ma voda už navždy odpudzovala. Ako nejaký gang, vytvorený zo vzbúrených pocitov, ktorý nechcel prijať, že strach z vody je neprípustný a nemá čo robiť v zdravom tele a v zdravej duši.

Voda všade! V ústach, v nose. Drží ma. Zabíja ma.

Prekonal som prvotný nápor negatívnych emócií a nahovoril, si pravdu - že je všetko v poriadku. So zaťatými zubami som sa umyl. Celý.

Bubliny.

Prekonal som to a pocit úspechu sa dostavil pri odchode. Pripomenul mi ho šum potoka, jeho bledomodrá farba, ktorá sa postupne stávala tmavšou a tmavšou, ako ubúdalo svetlo a blížila sa noc. Vyhral som ďalšiu bitku so sebou samým.