Spoločne to zvládneme - časť IX.: Pôjdeme s vami

kapitola 9.: Pôjdeme s vami!

V polovici decembra vládla v škole vianočná atmosféra. V deväťdesiatych rokoch neotravovali obchody a média s Vianocami tak skoro. Ľudia neboli z blížiacich sa sviatkov nasýtení už pred ich začiatkom.

Niektorých začínali trápiť známky a napríklad pre mňa to bol čas, kedy som zdatne dokázal iritovať kreatívnymi spôsobmi, ako si nad únosnú mieru zlepšiť prospech. Raz mi vychádzala štvorka z angličtiny a môj pokus o zlepšenie o dva stupne bol síce s vypätím všetkých síl úspešný, ale nestretol sa s kladnou reakciou rovesníkov, ktorí mali viac sebareflexie. Vo vzťahu k zvyšku triedy to už bolo cítiť a tak sme prestávky častejšie trávili mimo triedy. V jeden deň, pred hodinou telesnej výchovy nás telocvikár Havrila poprosil o pomoc. Naskytla sa príležitosť natiahnuť čas, pokecať s ním a počkať na začiatok hodiny v šatni. Prihlásili sme sa všetci piati.

Cestou cez presklenú chodbu, v ktorej bolo v lete príjemne chladno a v zime nepríjemne mrazivo, nám Havrila oznámil, že musí skončiť skoršie, a preto sa dohodol s učiteľkou fyziky, že si vymenia hodiny a s ôsmakmi nám spojí telesnú.

S ôsmakmi!

Trochu nás tým vystrašil, ale riziko je len čas v šatni. Krátka chvíľa, možno ani nie päť minút pred a päť minút po skončení. Na jeho hodinách nebýval čas na hlúposti, Havrila si vždy zjednal poriadok.

Na to nedošlo. Ôsmaci sa už pripravovali v šatni. Nie celá trieda, ale štyria nám dobre známi, ktorých sme vyrušili od debilného a úplne nedomysleného plánu.

Najprv nás obdarovali prekvapeným a potom nahnevaným pohľadom, zatiaľ čo môj brat Ernest sa tváril, akoby tam nebol. Chceli využiť, že šatňa je na prízemí, na konci budovy, z krajného okna sú odpílené mreže, čím sa mohlo stať únikovým východom pred všeobecným ohrozením telesnou výchovou.

"Už iba malé kurvičky tu chýbali," preriekol Tomáš a pristúpil ku mne, "musíme Vám niečo oznámiť."

Zatiaľ sa Laco presunul ku dverám a zastavil Daniela zdvihnutým prstom, nakoľko sa mu zdálo, že urobil prudký pohyb, možno dokonca v drzej snahe utiecť. Tieto tendencie boli zastavené hneď v zárodku. Nikto najprv nevedel, ako vzniknutá situácia bude pokračovať. Nerátali s nami.

"Čo teraz?" opýtal sa Tomáša.

"Zdrháme zo školy a je mi jedno, čo s vami bude, ale nie je mi, kurva, jedno, čo poviete," presunul sa k Samovi, vzal mu z tváre okuliare, cez ktoré najprv pozrel a potom prečistil jedno zo skiel spodkom mikiny, "koľko ťa stáli tie brýle?"

"Dosť na to, aby ti môj otec rozbil ústa, keď ich poškodíš."

Tomáš nestrácal kontrolu nad situáciou. Chytil ich do oboch rúk a naznačil zlomenie, pričom sa mu uprene díval do tváre.

"Keď niekto z vás niečo cekne, tak si to s vami vybavíme," vrátil mu okuliare na nos, zámerne otočené hore nohami.

"Pôjdeme s vami," prešiel do značne nevydareného protiútoku, "alebo neručím za to, že sa to nikto nedozvie."

Pozrel som s hrôzou na Sama. Úplne sa zbláznil? Nech som to skúšal uchopiť z akéhokoľvek konca, nedávalo to zmysel. Podľa Samovho výrazu ani jemu samému a vlastne nikomu.

"Ti jebe? Ani náhodou," skočil do toho Laco.

"Budú v tom s nami," povedal Tomáš. V jeho obmedzenom chápaní nezhodnotil a nemohol vidieť všetky dôsledky. Samo len tak strieľal do vzduchu, nerátal, že s tým budú súhlasiť.

"Zvládneme to," nadviazal som rovnako na slepo, "nie sme takí neschopní ako sa zdáme!"

Tomáš sa urpútne snažil zachovať chladnú hlavu. Jednalo sa o jeho nápad, ktorý bol ohrozený.

"Dobre," vystrel sa a vyzývavo začal hádzať pohľady po miestnosti, "ukážte sa. Nech je sranda."

"Neblázni!" zhúkol Laco a postavil sa pred Tomáša, "To nemôžeme stihnúť, prezradia nás."

"Ešte je možnosť ostať," pridal sa Lukáš, "vysrať sa na to."

"Kurva," nahneval sa Tomáš, dupol a rozhodil rukami, "čo ste posratí?" a chladná hlava razom zvýšila tlak aj teplotu.

"Nekrič, prezradíš nás!"

"Neostanem tu," stíšil. Bolo poznať, že nie je stotožnený, ako sa to vyvinulo. Chytil Sama za košeľu.

"Každý sám za seba. Keď budeme vonku, pôjdete svojim smerom. Ak nás prezradíte alebo to dojebete..." myšlienka ostala nevyslovená, ale pohľad bol veľavravný, "chápeme sa?" pošepkal. Ticho. Keď nikto neodpovedal, stačilo že sa na nás pozrel a všetci sme prikývli. Bolo desať minút pred začiatkom hodiny. Prezuli sme sa do tenisiek, pripravili batohy, urobili prieskum okolia a nemysleli na to, že v šatni a v triede nám ostalo veľa osobných vecí. Domýšľať do detailov nás život mal ešte naučiť. Nikto z nás si neskontroloval ani len kľúče od domova. Vonkajší priestor bol čistý, no s čím nikto nerátal boli trčiace oceľové zbytky po odpílených oceľových tyčiach z pôvodných mreží. Bolo ich vidno až keď sme okno otvorili a vyliezli na rám. Okno sa otváralo okolo stredových pantov vytlačením dolnej časti smerom von. Pri nešikovnom narábaní sa mohlo vlastnou váhou pretočiť. Boli to staré socialistické konštrukcie. "Hlupáci", ktorí ich navrhovali, nepočítali s tým, že sa bude používať ako bočný východ zo šatne. V najlepšom prípade sa dal vytvoriť priestor na preplazenie sa medzi okennou tabuľou a rámom.

Ernest, ktorý mal ísť posledný, sledoval chodbu, pripravený upozorniť, ak by sa niekto blížil.

Prvý vyšiel von Samo, za ním Nikolas a Oliver. Zručne sa vyhli nástrahám a od topiaceho sa snehu ostali mokrí len trochu. Tomáš sa postavil na parapetu, no pošmykol sa. Noha mu ušla do miestnosti. Kolenom takmer zlomil dosku z drevotriesky. Keby sa nechytil jednej z trčiacich tyčí, prevalil by sa dvonútra. Druhou rukou pustil rám okna a to sa s rachotom pretočilo. Ostrá kovová lyšta mu narazila do členka a bolesť mu vystrelila skrz celé telo. Hruďou narazil do roxorov, ktoré mu vytiahli mikinu a tričko do hora. Jeden, s ostrým nezabrúseným hrotom, mu nechal krvavý škrabanec na bruchu. Samo chytil Tomáša za voľnú ruku. Skúsil ho vytiahnuť. Laco dvihol okno a uvolnil Tomášovi nohy zo zovretia. Tomáš zaklial. Roztrhaná mikina sa zamotala o oceľ. Tušil, že sa situácia komplikuje.

"Telocvikár!" oznámil zdesene Ernest. Privrel vchodové dvere a nechal si iba uzučký priezor. Všetci sme stuhli hrôzou a ostali pozerať na dvere a po sebe.

"Zašiel do kabinetu, rýchlo!" Ernest pozrel na nás a naznačil, že asi máme poslednú šancu, ak vôbec. Navyše sa mi zdalo, že počujeme hlasy spolužiakov. Za chvíľu prídu za nami.

"Makaj," posúril som ho.

"Ľahko sa to hovorí," poriadne nedopovedal a opäť sa šmykol. S rachotom odbil prevracajúce sa okno nohou. Ako po kĺzačke sa zviezol dnu. Ostal vysieť za zachytenú mikinu. Dvere do šatne sa roztvorili a dnu vošiel Havrila.

"Čo sa deje?" opýtal sa. Kútikom oka som uvidel ako Samo a Nikolas rýchlo uskočili za roh budovy, Oliver sa tam schovával už dávno. Učiteľ najprv pozrel na nás, potom na ôsmakov a nechápavý pohľad zabodol do Tomáša. Čo sa deje mu došlo v priebehu sekundy. Srdce som mal niekde v krku a Daniel ho cítil úplne všade.

Učiteľ prišiel k Tomášovi, vtiahol ho nešetrne dnu, vytrhol z ocele jeho mikinu, ktorá sa z neho medzi tým vyzliekla a rázne zavrel okno. Hodil ju Tomášovi do tváre a povedal niečo v zmysle "Už sa mi zdalo, že ti môžem veriť,"

Ani ho nenapadlo pozrieť von, kde sa schovávali ďalší traja.

"Postav sa!" prikázal a Tomáš neváhal. Zrazu dostal zľava takú silnú facku, že v ďalšom momente prišla sprava druhá, od života, od steny.

"Všetkých vás chcem vidieť v mojom kabinete," a zrúknutie "okamžite!" zafungovalo ako štartér a my sme sa zmenili na formule 1. Museli sme vysvetliť, čo sa dialo a došlo aj na prezradenie Sama, Olivera a Nikolasa. Keď sme sa po chvíli spoločne s Havrilom boli po nich pozrieť, chlapci už boli preč. Nasledovala návšteva riaditeľa, zápis a klasická hodina telesnej výchovy. Neminulo nás ďalšie predvolanie rodičov do školy.

Každý si pamätá tie situácie, keď sedel, celý skľúčený a nešťastný z toho, čo vyviedol (presnejšie, z toho, čo ho čakalo, lebo to čo vyviedol by zaiste spravil znova, ak by vedel, že to vyjde), podopieral si bradu, najradšej by sa vyplakal do dlaní, zatiaľ čo nad ním stáli nasraná triedna, telocvikár a ešte jedna uzjapaná učiteľka, ktorá pripomínala speváka Dee Snidera z Twisted sister a všetci do neho hustili čo to dalo? Po skončení hodiny sme v telocvični na lavičke takto sedeli dvaja - ja a Daniel a presne takej situácií čelili.

Aj sa nás niečo opýtali, no buď nepočkali na odpoveď a monológ pokračoval alebo nebola odvaha ani len pípnuť a tak ako menšie zlo nám prišlo, nepovedať radšej nič. Hovorí sa tomu "zaseknutie", aj keď v myšlienkach to bolo bohaté. Klepali sme sa ako osiky, v tom zmätenom momente bol každý pre nás hrozbou. Vystreliť sa na Mesiac a zakukliť sa tam ako húsenica, z ktorej motýl nikdy nebude. Alebo sa zahrabať do zeme, ale nie príliž hlboko, inak sa prekopeš do Austrálie a tam ťa magor Dee nájde a podobne šialené myšlienky mi behali hlavou.

V šatni sme našli neuveriteľný neporiadok. Niekto nám vysypal veci z aktoviek a porozhadzoval ich po celej miestnosti. Zošity, knihy, desiate, dokonca perá a drobnosti z peračníkov a do toho sa zamiešalo naše oblečenie. Tričká, ponožky, prezúvky, spodné prádlo... Pomaly sme vošli dnu a neveriacky sa rozhliadali po bordeli, ktorý nás čakal. Prekročil som fľašu, z ktorej pomaly vytekal Danielov pomarančový džús a ďalej sa rozhliadal. V rohu sa válal môj chlieb s džemom, ktorý bol rozdžabaný na podlahe a vedľa zošit z matematiky. Toto už nebol trest alebo pomsta, tu si to niekto vychutnal. Vedel som, že v našich rovnesníkoch je veľa zákernosti, no vždy, keď sa prejavila ma to dostalo. Okno cez ktoré utiekli Samo, Oliver a Nikolas bolo otvorené a za ním vo vánku povievali Danielové nohavice a niekoľko cerúz. Ten kto to urobil, podľa mňa cítil úchylnú radosť a chorobnú túžbu ublížiť.

V šoku sme si nevšimli, že v miestnosti nie sme sami.

"Neboli sme to my."

Trhlo so mnou od ľaku. Na lavici sedel ôsmak Tomáš. Ľavé líce mal červené. Bol tu sám. Daniel stál kúsok za mnou.

"Boli to vaši spolužiaci," pokračoval potichu, uprene pozeral pred seba a na tvári mal desivý, kamenný výraz. O chvíľu sa pomaly postavil, zatiaľ čo ja som ani nedýchal. Prišiel ku mne. Len teraz som si všimol, že nie je o veľa vyšší odo mňa. Pozrel mi do očí. Celý čas ani nežmurkol, len potichu dodal, "dovedieš mi ich."

V hlave mi prebehli mená, veľmi dobre som vedel koho myslí, "v piatok, po vyučovaní, pod železničným mostom vedľa priecestia. Ak prídete, tak teba a tvojho kamaráta," ukázal k Danielovi, "necháme na pokoji. Ak nie, zlyzneš si to za všetkých!"

Dostali sme sa do nezávideniahodnej situácie a vôbec som netušil, nakoľko je jeho vyhrážka vážna. U neho to netušil nikto nikdy. Od strachu som ani ja nežmurkal. Začalo tušené zlo, od fyzického sa prechádzalo na psychologický teror. A jediné, čo mi v tom momente behalo hlavou, bolo, čo mám robiť?

Tomáš nás obišiel a stratil sa v chodbe vedúcej do hlavnej budovy. A my sme tam stáli, paralyzovaní, v situácií, kedy sme sami mali na rováši a sotva sme mohli od niekoho čakať pomoc. Za týchto okolností som mal riešiť, že nás niekto šikanuje a že sa nám chce pomstiť? Ale čo viac, tým, že časť utiekla a druhej sa to nepodarilo, dostal sa medzi nás klin efektívnejšie, akoby to hocikto spravil intrigami.

Spoločne to...

Nie. Žiadne "Spoločne to zvládneme" od vtedy nebolo. Toto nás rozdelilo. Každý sám za seba. Aspoň kým sme nezistili, ako na tom sme.

Prituhlo. Teploty do konca týždňa spadli na mínús pätnásť stupňov.

Čo mám robiť?

Veľmi prituhlo.