Spoločne to zvládneme - časť X.: Ľad

kapitola 10.: Ľad

Niekoľko dní sme vôbec netušili, ako dopadli Oliver, Samo a Nikolas. Oliver sa nasledujúci deň na chvíľu objavil v škole, no nedal nám možnosť porozprávať sa. Nikolas do školy vôbec neprišiel a Sama som nezastihol, niečo nás vyrušilo alebo rozhovor uhral do autu.

Neskôr sme sa dozvedeli, že to mali tiež "husté". Po odhalení utiekli do klubu pri rieke. Z Olivera sršal hnev, neobratne sa tým snažil skryť strach. Ani nevie, že to netrvalo dlhšie ako tri minúty a v čase, keď sa dohadovali, čo s tým, hľadali sme ich po celom areály školy.

Medzi ním a Samom vznikla potýčka, nakoľko Samo nás do toho zatiahol. Nepobili sa iba preto, že nemali vetrovky a bola im zima.

Zlatý klinec, korunovanie kráľov smoliarov prišiel, keď Oliver zistil, že nemá pri sebe kľúče od domu. Nikolas navrhol, že môžu ísť k nemu domov. Netušili, že asi pätnásť minút po príchode k Nikolasovi sa nečakane vráti jeho mama. Tak sa to prevalilo skoršie, než nám riaditeľ poslal oficiálne predvolania.

Aby toho pre chudáka Nikolasa nebolo dosť, tak mu osud ešte nadelil, že sa ráno necítil dobre, mal teplotu a skolila ho choroba.

V škole sme sa všetci stretli až tri dni po nevydarenom úteku. Oliver sa s nami nerozprával, myslel si, že sme ho podrazili. Nechápal, že každý do toho išiel dobrovoľne a má svoj podiel viny.

Nezávideniahodná situácia. Do toho som vyrukoval s Tomášovou požiadavkou, aby som ich doviedol, čo sa zvrtlo na obvinenie, že som ich zapredal, výmenou za to, že budem mať pokoj. Mali ma za hovädo, ktoré ich hodilo cez palubu. Bránil som sa, no v tej chvíli to nemalo význam. Mali svoju pravdu. Oliver ma dorazil poznámkou, že sa kamarátil s hajzlom. Samo bol po poslednej potýčke radšej ticho, aj keď mi neskôr vyjadril podporu.

Prischla mi nevďačná a nechcená úloha obetného baránka.

Celé zle.

Prvý krát vo mne skrsli pochybnosti o sile nášho kamarátstva.

V piatok sme pod železničný most neprišli a ani potom som Tomášovi zvyšok partie nedoviedol. Neskôr emócie ochladli (po ďalších troch dňoch) a povedali sme si, že počkáme, ako sa zachovajú ôsmaci a vec hodíme za hlavu.

Týždeň po našom úteku mrzlo už dosť dlho a tuho na to, aby sa na hladine rieky vytvoril súvislý ľad. Teploty ani cez deň nestúpali nad mínus osem stupňov a ráno ortuť teplomerov pri bezvetrí a jasnom nebi klesala na treskúcich mínus dvadsať.

V mrazivú stredu pred sviatkami sa v našej škole robil tradičný vianočný program pre rodičov aj žiakov, zostavený z vystúpení, ktoré si pripravili deti. Nás piatich pribrali ako pomocníkov a to znamenalo vrátiť sa poobede do školy...

"...živí a zdraví. Aby si dávali pozor vo voľnom čase. Decká, ale aj dospelí. S ohľadom na včerajší prípad v Košiciach, kedy sa utopil osemročný chlapec po tom, ako sa pod ním prepadol ľad, upozorňujeme, že prírodné ľadové plochy ešte nemusia byť dostatočne pevné," hlásila moderátorka televíznej relácie Štúdio Kontakt, zatiaľ čo ja som sa pripravoval za asistencie mojej mamky na slávnostný večer. Oblečený v tmavých nohaviciach, košeli a vestičke, so slušnými topánkami v batohu, ma čakala úloha jedného z moderátorov. Najprv ma do toho hnala radosť, no ako sa akcia blížila, hlásilo sa nízke sebavedomie. "Všetkým na očiach, v trápnom oblečení. Čo ak zlyhám?" behalo mi hlavou, "budem na posmech tým, ktorých denne stretávam. Najlepšia cesta, ako si zhoršiť situáciu."

Pokus vyzuť sa z toho bol dnes odmietnutý. Prišiel neskoro.

"Mrzne príliš krátko, aby sa stihol vytvoriť ľad dostatočnej hrúbky," hovoril akýsi záchranár. To som už nepočúval. Mohol by radšej poradiť mne, ako zo šlamastiky von. Bolo mi to treba? Po tom, čo sa udialo, čo sme spôsobili, ako to zamávalo s našim kamarátstvom? Semienko nedôvery sa dostalo poriadne hlboko a klíčilo. Rozrúšalo ľad pod nami. Pomaly a cielene. Pod povrchom som videl, ako to bublalo. Polievočka, ktorú sme si navarili z našich lokálnych a čerstvých surovín. Jediný zlý pohyb a prepadneme sa do kotla, do stredu Zeme, s obrovským uvítacím nápisom "ŠIKANA". Ísť pred týchto ľudí moderovať, strápniť sa v slušňáckom oblečení je ako na takomto ľade podskočiť a dupnúť.

Počuli sme ako praská...

Akcia prebehla veľmi dobre. Sám seba som prekvapil, ako ľahko mi to išlo, keď opadla príšerná až panická nervozita. Ohlasy boli pozitívne. Neprepadol som sa, naopak - mal som pocit, že ľad spevnel.

Nikto netušil, že po odchode, príde ďalšie dejstvo, podstatne drsnejšie. Pred školou, schovaní v rúšku tmy čakali na svoju príležitosť až prekvapivo trpezliví ôsmaci. Dnešné ľadové denné menu, pripravené s láskou pre nás, bolo v podobe množstva tuhých, až zmrznutých snehových gúľ. Už iba prísť.

Prvá priletela sedemnásť sekúnd po tom, ako sme vyšli z budovy a rozpleštila sa v ohňostroji snehových vločiek a franforcov o Oliverov spánok, v mieste nechránenom čiapkou. Bola to rana, ktorá ho zložila k zemi a duní mu v lebke hádam ešte dnes.

"Do riti! Si v poriadku?" skočil k omráčenému vzdychajúcemu kamarátovi Samo. Tesne pod krkom ma trafila ďalšia, mimoriadne tvrdá a odhodila ma dozadu. Potkol som sa o ležiaceho kamaráta a zviezol na chrbát. Vtedy som ich zahliadol. Energicky bežali ku nám. Ruky mali napriahnuté ako katapulty. Vypálili všetci naraz. Jedna trafila Daniela do líca a tiež ho poslala na zem. Ďalšia tesne minula Sama a rozbila sa o kovovú tyč plota za nami. Cinklo to a plot zavibroval. Rovno pred moju tvár sa odbil tmavý kus čohosi. Najprv som si myslel, že sú iba také tvrdé. Nie, oni si vyrobili snehové gule so stredom z kameňov.

"No čo, malé kurvičky? Ha?" ozvalo sa. V náručí ich držal každý aspoň desať. V tom nás zasypala snehová delostrelecká príprava.

Au... au... do riti... au... kurva...

"Chlapi, zdrháme!" zavelil ktosi z nás. Aj napriek bolesti som vstal. Spoločne so (au) Samom, ktorý si chránil tvár a najmä okuliare, sme pomohli na nohy (auuuu) motajúcemu sa Oliverovi (au, fňuk). Z čela mu tiekla krv. Nevedel udržať rovnováhu. Vyzeral že odpadne.

"Vstávaj, vstávaj... jauuuu... rýchlo preč!"

"Za nimi. Nech vidia, s kým sa zahrávajú," zakričal Tomáš.

Batohy, slušná obuv, v ktorej sa na snehu šmýkalo, Oliver, bolestivé zásahy a moment prekvapenia nás spomaľovali, no aj tak sa nám asi po dvoch minútach podarilo ujsť a nabrať slušný náskok. Tomáš, Laco a Lukáš nám však boli v pätách.

Zahnali nás k mŕtvemu ramenu rieky, na poloostrov a ocitli sme sa v pasci. Náskok a že sme sa na chvíľu stratili z dohľadu nám bolo na nič. Vrátiť sa by bolo ako vbehnúť smrti do náručia.

"Mne je zle. Chcem ísť domov," nariekal Oliver, ktorého podopieral Samo.

"Nenecháme ťa v tom," upokojoval som ho a rozhliadal sa, hľadal v nočnej tme riešenie. Vodnú hladinu pokrýval ľad. Z jednej strany bola osvetlená ulica, avšak nikoho na nej nebolo. Na nezasneženej ploche som videl svetlú kresbu a pod ňou čierno čierne nič. Vodu tak tmavú, že už to samé bolo desivé. Ľadové peklo.

"Chceš ísť krížom?" opýtal sa pochybovačne Nikolas. Z diaľky k nám dorazil hluk. Blížili sa.

"Máš iný nápad?"

Zúfalo pokýval hlavou a nedôverčivo opatrne urobil prvý krok. Nechal tam svoju stopu ako Armstrong na Mesiaci. Ibaže tá jeho mohla zmiznúť už v najbližších okamihoch. Urobil ďalší a celú váhu presunul mimo pevnú zem. Opatrne pokračoval ďalej.

"Keď budeme ďalej od seba, zvládneme to."

"Dobre poďme," zavelil rozhodne Samo. Hlasy boli výrazne bližšie. Spolu s Oliverom vykročil do tmy. Nasledovali sme ich, vzdialení od seba asi na päť krokov, opatrne sa pohybujúc v ústrety päťdesiat metrov vzdialenému brehu, ktorý nebolo vidno. Svetlá ulice cez husté konáre stromov dosiahli sotva na nás. Ak by sa niečo stalo, nikto by nám nepomohol. Nikto o nás nevedel. Mŕtve rameno bolo iným smerom, ako viedla cesta domov kohokoľvek z nás.

"Tam sú! Za nimi," zreval Tomáš a so mnou myklo. Otočil som sa a videl, ako zbehol mierny svah tesne pred brehom. Vletel na ľad. Zastavil ho až rev kumpánov, "zbláznil si sa? Nechoď tam!"

Ostal ako frustrované besné zviera dívajúc sa na nás a my zase na neho vedomí si, že jediné, čo nás teraz chráni je asi desať metrová vzdialenosť a jeho neistota. Zvažoval. Hnev a zlo z jeho očí doslova strieľalo po nás ďalšie neviditeľné gule, no pud sebazáchovy bol silnejší. Bezradne pozeral, ako sa pomaly topí jeho príležitosť dokázať si na slabších, že je niečo viac. Ego však našlo kompromis.

"Vystrieľajte na nich všetko čo máte! A plnou silou!"

Lietajúce snehové gule nás väčšinou míňali, no aj keď niekoho trafili, z takej diaľky nemali potrebnú razanciu. A vtedy všetci spozorneli. Dohnalo nás to? Naše vlastné chyby? Nesieme si toho príliš veľa a osudu pod nami dochádzajú sily a možno aj trpezlivosť? Prelomí sa to a my sa utopíme? Je toto výsledkom, metaforou našich životov, do ktorých sme boli vohnaní a kombináciou nepriazne okolia, našej nečinnosti a úteku nesprávnym smerom teraz nezmyselne riskujeme vlastný život? Ako na tlesknutie, naraz sme obrátili pohľady dole, medzi seba.

Preboha!

Niečo po nás kričali, ale prestali sme si ich všímať. Vzdialili sa. Akoby do inej dimenzie. Ako keď končí relácia a zvuk postupne odchádza a obraz tmavne. A nahrádza ho...

...vlastný dych, prerušený praskaním!

Znelo to, ako lámanie dreva, príliš prehnutej dosky. Pozreli sme na seba. Nezdalo sa nám to? Vzduchom zašumel vietor a zhodené posledné hnedé listy zo stromov. Zrazu sa to vrátilo a bolo to hlasnejšie. Dlhé, natiahnuté, dunivé lámanie, ktoré privodilo všetkým pocit, ako keď čosi desivé stojí za vami, načahuje sa a prechádza vám paralyzujúcim pocitom strachu po chrbtici. Temné, tlmené, vychádzajúce rovno spod našich nôh. V šere sa objavila výrazná prasklina, tiahnuca sa pomedzi nás. Zatajil som dych. Bola tu, len sme si ju nevšimli? Alebo sme to spôsobili my, lebo ľad je práve na hranici svojej nosnosti a možno aj kúsok za ňou? Intuitívne sme sa prikrčili, aj keď sa pod nami nič nepohlo.

Daniel vzlykal, triaslo s ním. Postupne všetci pozreli na Sama s Oliverom, ktorí stáli vedľa seba. Strach mu vohnal slzy do očí. V ústach mal nevyrieknutú otázku, bezradné "Čo mám robiť?"

"Ľahnite si. Na ľad, hneď," prinavrátil duchaprítomnosť Nikolas a sám sa opatrne položil dole. Nedokázali sme si rýchlo predstaviť, prečo zrovna ľahnúť. Stres nám zablokoval myslenie a nepozornosť na hodine fyziky (alebo skôr neschopnosť predstavivosti?) nám bránila zhodnotiť, či je to dobré riešenie. A ľad opäť hlasito praskol.

"Líhajte si, preboha!" zakričal a Samo viac neváhal, najprv položil Olivera a potom sa odsunul a ľahol si kúsok vedľa neho.

"Aha... hahaha... akí sú posratí od st..." zasmial sa Tomáš. V tom sa ľad pod ním preboril. V divokom špliechaní temnej studenej vody sa ôsmak stratil v diere, asi dva metre od brehu. Tá akoby dvíhala svoje chápadlá a snažila sa ho v kŕčovitom zápase stiahnuť, zhltnúť do seba. "Toto čaká aj nás. Bože, prosím, že to nie je pravda?" pýtal som sa sám seba, mimovoľne krútil hlavou a naplno dúfal, že ide o blbý vtip. Následne sa vynoril, chytil sa kraja s hrozivým krikom sa snažil udržať na hladine. Lukáš si vyzliekol vetrovku. Ľahol si a pokúsil sa dostať čo najbližšie k topiacemu sa kamarátovi, ktorý sa čoraz menej dokázal brániť ľadovému zovretiu. Hodil mu rukáv ako lano. Tomáš sa chytil a dral sa von.

"Všetci sa utopíme," plakal Daniel, zatiaľ čo Laco s Lukášom vyťahovali na breh premočeného Tomáša. Intuitívne som roztiahol nohy a ruky, ako som len vedel a použil som aj hlavu. Tentokrát fyzicky, aby som odľahčil zvyšok tela. Mal som názorný príklad, čo sa reálne môže stať, rovno predo mnou, len desať metrov naspäť k brehu. Nechcel som byť ďalší.

"Čo teraz?" opýtal sa trasľavo Samo, no to už bolo vidno ako k brehu utekalo niekoľko cudzích ľudí. Po chvíli sme nabrali odvahu a opatrne sa preplazili naspäť. Dospeláci, neveriacky krútiaci hlavami, že čo sme tam robili a či sme sa načisto zmagorili, nás povyťahovali na breh a zavolali pomoc.

Tomáš bol podchladený, no okamžitý zásah ho zachránil. Olivera zobrali do nemocnice, neskôr sme sa dozvedeli, že mal otras mozgu. No a keďže naši rodičia mali plné zuby toho, čo sa dialo, jediné možné riešenie bolo ísť s pravdou von. Za týchto okolností už nič nešlo udržať v tajnosti. Prvý krát sme otvorene a bez okolkov povedali, ako nás spolužiaci trápia. Ľad sa začal lámať tento krát pod tými, ktorí nám dlžili slušné správanie.