Spoločne to zvládneme - časť XII.: Koniec

kapitola 12 : Koniec

 

27. apríla 2000, ráno

Už niekoľko týždňov sa mi nepodarilo zmeškať na vyučovanie, tak som to musel napraviť. Autobus mi ufrngol pred nosom. Keďže ďalší išiel za pol hodinu, pobral som sa do školy peši cez železničné priecestie. Tesne pred závorami som započul známy hlas. Volal na mňa, aby som počkal. Bol to Nikolas. Aspoň sa ho môžem opýtať, čo to malo v pondelok znamenať?

"Aj ty si zaspal?" dobehol ma a spomalil. Pokýval som hlavou, že nie.

"Ušiel mi bus," dodal som na pol úst.

"Už to aj tak nestíhame," pozrel na hodinky a zastavil, "práve prvý krát zvonilo. Kašlime na prvú hodinu. Budeme zase vyzerať ako pakovia."

"To ťa naučil tvoj nový kamarát? To sa tak na neho podobá," rypol som, "aj tak budeme vyzerať, ako pakovia."

"Povieme, že sme boli na vyšetrení. Pani doktorka určite prižmúri oko a raz vystaví potvrdenie aj bez rodičov."

Poliklinika bola dve ulice od školy, hneď vedľa obchodu a stánku so zmrzlinou. Mohli by sme si cestou niečo kúpiť. Stál som pozerajúc na Nikolasa a snažil sa z neho niečo vyčítať. Môžem mu dôverovať? Je to pasca?

"Tak dobre," zložil som si batoh a sadol na hrdzavé zábradlie. Signalizačné zariadenie na priecestí práve začalo blikať.

"Daniel mi hovoril, čo sa stalo v pondelok."

"Daniel je pako. Viem čo o mne nakecal. Chvalabohu nikto ho nepočúva," uhol pohľadom, čo nevzbudilo dôveru, "vôbec to tak nebolo."

"Ako mi potom vysvetlíš, že ste nás špehovali? Alebo mal som snáď halucinácie, keď som vás videl utekať s Lacom od nášho klubu?"

"No prepáč, myslel som, že halucinácie mám ja. To čo ste tam stvárali?"

Zaťal som zuby. Načo som to len vyťahoval?

"No nič. Ja o tom nikomu nepoviem."

"A Laco?"

"Ten tiež nie. Je to fajn chalan," mykol plecami

Zasmial som sa. Keď mlátil Daniela alebo keď Oliverovi vysypal batoh a odhodil kľúče, nevyzeral ako pohoďák.

"Má doma problémy a poučil sa z toho. Tvrdí, že sa s Tomášom a Lukášom nikdy veľmi nekamarátil. Bol s nimi, lebo sa cítil silnejší. Ospravedlnil sa mi. Boli sme si zahrať futbal, dokonca ma pozval domov. Žije len s mamou. Je veľmi zlatá, napiekla koláče a aj mi nejaké nabalila na cestu. Hovorím ti, je v pohode."

"Daniel povedal, že si zradca. Hovoril, akoby s tebou už nič nechcel mať. Že si sa pridal na ich stranu, že..."

"Počkaj, počkaj," skočil mi do rečí, "Daniel nevie o čom hovorí. Robí závery bez toho, aby zistil, ako to celé je. Chcel som vám Laca predstaviť, ale najprv som mu chcel ukázať náš klub. No videli sme vás, aj to, čo ste robili," dopovedal tichšie a uhol pohľadom, pretože ho to samého šokovalo. V diaľke hučal blížiaci sa vlak.

"To zase nemôžeš chápať ty a ani to nebudem vysvetľovať."

"To ani nechápem. Ako že ste teplí?"

"Ja určite nie. Nerieš,“ pohol som sa smerom k železničnému prejazdu, cez ktorý s rachotom prechádzala súprava a keď prejde, závory sa určite hneď dvihnú. Aj Nikolas zobral svoj batoh a nasledoval ma, "mohli by sme sa po vyučovaní stretnúť a podebatovať. Chce sa ospravedlniť.“

"Ponuku prijímam,“ bol som za ňu rád, „čo Samo?"

"Ešte neviem, ale bolo by dobre, keby sme tam boli všetci."

Kým sme došli k závorám, tie už boli hore. Nakoniec sme prišli do školy až po druhej hodine. V čakárni u pani doktorky bolo veľa ľudí. Herecký výkon, ako nás oboch hrozne bolí hlava bol hodný Zlatej maliny, pani doktorka nás hneď prekukla. Dala nám potvrdenie, že sme u nej boli, ale že si našu účasť na ďalších hodinách overí telefonicky a pokiaľ zistí, že sme do školy neprišli, oznámi to rodičom. Zázračne vyliečení sme si odišli kúpiť po jednom kopčeku zmrzliny.

 

V škole sme sa s Lacom dohodli na stretnutí po vyučovaní. Presvedčiť Daniela, aby s nami na stretnutie išiel mi dalo veľa práce. Zatlačil som na neho, že ak sa nepridá, ostane sám mimo partie a mohlo by to znamenať na stálo. Tiež som mu povedal, že mi je jedno, že nás bude mať za zradcov. Čakal som odpor alebo aspoň oponovanie, no on ma prekvapil tým, že nikdy nezabudne, ako som ho zachránil z rozvodnenej rieky a že kvôli mne na stretnutie pôjde. Zdôraznil to niekoľko krát, že kvôli mne, aj keď to dávalo logiku asi iba jemu.

 

Po obede sme zobrali svoje veci a prišli do triedy na poschodí, ktorá susedila s našou. Bolo po vyučovaní, miestnosť bola prázdná. Po chvíli sa tam objavili aj Samo, Nikolas a Laco. Cítil som napätie, ale Lacove správanie ma milo prekvapilo. Hneď ako vošiel, pozdravil sa a podal nám ruku.

Ešte pred pár mesiacmi by som také gesto neprijal v obave, že preletím celou miestnosťou alebo že bude mať v dlani napľuté.

Nie. Nič také. Bolo to úprimné, jedno z viacerých gest smerujúcich k upokojeniu situácie a možnému – keď nie kamarátstvu, tak aspoň tolerovaniu sa navzájom. Daniel váhal, pozeral striedavo na vystretú pravicu a Lacovi do tváre. Potom neochotne ledabolo, s pohľadom kamsi nabok ruku podal.

„Chcem sa ospravedlniť,“ aj v jeho hlase sme poznali, že mu je to nepríjemné, no skôr, ako nepríjemná, no nutná povinnosť. Sadli sme si do nepravidelného kruhu, iba Daniel ostal stáť, opierajúc sa o jednu z lavíc.

„Danielovi zvlášť. Tebe sme ubližovali najviac,“ pokračoval Laco. Daniel dvihol obočie a namiesto akejkoľvek odpovede sa otočil a začal sa hrabať vo svojom batohu. Zrazu sa zvrtol späť a preriekol „a vyjdeme von a zase si ma chytíte a prefackáte ma? Alebo mi zoberiete kľúče a hodíte kamsi preč.“

„Prepáč, mrzí ma to. Už takéto veci nechcem robiť.“

„A vtedy si chcel?“ znova sa začal hrabať v taške. Vybral šanón s výkresmi, ktoré sme mali mať na výtvarnú výchovu, plastový pohár na vodu, niekoľko štetcov, ktoré sa mu vysypali z obalov a položil ich na stôl. Nevedel, prečo to robil, bol tak nervózny, že si ani neuvedomoval, že nezmyselne prehadzoval veci z batoha na lavicu a späť, „ja v tejto partií nechcem byť. Nie s Lacom.“

„Mohol by dostať druhú šancu,“ navrhol Samo.

„Ja druhé šance nedávam,“ odvetil Daniel a ďalej sa ignorantsky hrabal vo svojich veciach.

„Mal som dve možnosti – hrať ich hru alebo byť tiež obeť. Bol som rád, že mám pokoj. O tom to celé bolo.“

„No pekne,“ Daniel sa opäť oprel o lavicu, „to s takým zmrdom chcete biť partiu?“ opýtal sa. Asi fakt nebol dobrý nápad, aby si tu išiel, pomyslel som si, ale zaťal som päste a ovládol sa. Nechcel som prilievať olej do ohňa.

„Nič z toho, čo tu na nás hráš, ti neverím,“ dodal Daniel.

„Dobre, asi som medzi vami neželaný...“ Laco sa načiahol po batoh, no Nikolas ho zastavil.

„Nie, ostaň. Jeden ťa predsa nebude vyháňať,“ pozrel uprene na Daniela, “budeme hlasovať. Ak Daniel bude jediný proti, je to jeho problém! Kto je za to, aby Laco mohol byť medzi nami?“

Mal plné zuby nevyspytateľnosti Danielovho správania a jeho excesov a dal mu tým ultimátum.

„Ty hnusný zradca!“ odvrkol Nikolasovi.

„Prestaň, Daniel!“ vstúpil do toho Samo, ktorému tiež liezol na nervy, „počúvaš sa? Sleduješ trochu svoje správanie?“ spustil frontálny útok, hru o všetko.

„Áno, sle...“ nedokončil Daniel.

„Ty si tu jediný, ktorý sa správa nepriateľsky!“

„To nie je pravda!“ skríkol agresívne Daniel.

Samo kývol rukou a nechcel počuť jeho odpoveď.

„Chlapi, nechajte ho,“ prejavil najväčšiu dávku nadhľadu Laco a pokúsil sa to ukončiť.

„Tak znova! Kto je za to, aby Laco mohol byť u nás v partií?“ prebral iniciatívu Nikolas a hneď dvihol ruku. Daniel sa otočil, chcel vidieť ako hlasujeme. Tváril sa šokovane, keď zistil, že ruku som dvihol aj ja a Samo a všetci sme sa zahľadeli na neho, čakajúc malý zázrak. Ten však neprišiel.

„Takže som ostal sám,“ skonštatoval tvrdohlavo.

Nikolas vstal a podišiel k Danielovi.

„Si sám, lebo chceš byť sám!“

Daniel sa neovládol a strčil do Nikolasa, pričom prudkým pohybom zvalil plastový pohár a niekoľko štetcov na zem. Nikolas si to nenechal. Laco sa tiež zapojil do strkanice a skočil medzi dvoch kohútov.

„Prestaňte s tým,“ pokúsil sa ich odtrhnúť od seba.

„Choď si s tým svojim novým kamarátom. Vopchaj sa do riti aj Tomášovi a Lukášovi, aj ostatným!“ kričal a metal sa, pri čom ho Laco mal stále väčší a väčší problém ho udržať, až mu došla trpezlivosť a Daniela surovo odstrčil. Chlapec spadol na zadok.

„Váš nový ochranca,“ šplechol pohŕdavo, „tak ja vám niečo na neho poviem,“ hundral, zatiaľ čo sa zbieral zo zeme „potrebuje si dokazovať niečo, lebo sa cíti ako slaboch, nakoľko sa mu v triede smiali, lebo ho ocko opustil a žije len s mamičkou.“

Lacovi sa tvár natiahla do dĺžky a ostala výrazne bledšia. Takúto ranu pod pás nečakal. Roztriasol sa. Atmosféra citeľne zhustla, Daniel zachádzal priďaleko. Prišiel bližšie tvárou v tvár Lacovi a pokračoval, „nevolali ťa náhodou spolužiaci maznáčik, keď za tebou sestrička ponižujúco prišla osobne vybavovať, že prečo ťa tvoji spolužiaci bijú a riešiť to?“ postupne zvyšoval hlas tak, aby ho bolo počuť aj mimo triedy.

„To bolo dávno, bol som druhák,“ precedil pomedzi zuby Laco.

„A čo takto...“ nedokončil, lebo Laco ho svojimi mohutnými rukami zdrapil za mikinu, pritiahol k sebe a dvihol tak, že Daniel musel na špičky. Až vtedy som si uvedomil, aký bol silný. Karate trénoval už dlho a dával si záležať na svojej postave. Definitívne – nebol to dobrý nápad...

„Pusti ma,“ kričal a bezmocne udieral päsťami o Lacove ramená. Situácia sa nám začínala vymykať kontrole.

„Laco neblbni,“ pošepkal Nikolas, no ten namiesto toho, aby Daniela pustil si ho ešte viac pritlačil k sebe. Ich tváre boli len pár centimetrov od seba.

„Daj si pozor, aj ja môžem šíriť o tebe, čo som videl dole pri rieke. Ako ste sa mojkali. Ako ste sa hladkali a bohvie čo ešte, ty zasran jeden!“

„Čo?“ vypleštil oči Daniel a zúrivo sa vytrhol. Nebola v tom odvaha, tá odišla na misiu kamsi na Mars a ostalo len vystrašené jadro. Dopadol nohami na zem a na chvíľu stratil rovnováhu. V záchvate zúrivosti strčil do Laca, ktorý ho zachytil a pokúsil sa odstrčiť naspäť. Pri tom sa však obaja potkli o môj batoh a spoločne rachli svojimi telami o zem. Cestou ešte odsunuli poslednú lavicu dozadu. Daniel, ležiaci na chrbte začal okolo seba udierať a kopať plnou silou, hlava-nehlava, pričom z plného hrdla vykrikoval nezrozumiteľné slová, akoby ho drali z kože.

„Prestaň!“ zakričal Laco a skúsil ho znehybniť. Zatlačil mu hlavu do zadu a telom fixoval jednu ruku, pokúsil sa na neho ľahnúť, tak ako ho to učili na tréningoch. Samo aj Nikolas priskočili k ním, ja som sa do bitky nezapájal. Daniel voľnou rukou, zovretou v päsť rýchlo a poriadnou silou udrel Lacovi do boku, do rebier až to zadunelo, ako keby udrel na bubon.

Všetci stíchli, ustal šuchot, všetko akoby zmrzlo v čase. Otočil som sa, aby som lepšie videl. Nikolas a Samo neodtrhli bitkárov od seba, ale len ustúpili. Akoby boli svedkami niečoho, čo ich odradilo, od čoho treba utiecť a… Vystrašene a možno trochu prekvapene na seba pozreli.

Danielovi obe ruky padli vyčerpane na zem. Počul som jeho dych. Bol rýchly. Plytký. Podvihol sa a pohľadom striedal šokovaného Sama a Nikolasa. Možno sa ich chcel opýtať, čo sa stalo. Alebo skôr, čo to spravil?

Odsunul sa, chcel sa postaviť, no neurobil tak. Laco ostával v prikrčenej polohe, ľavou rukou sa oprel o zem a pravú si dal k ústam. Zakašľal. O chvíľu si dlaň dal ďalej od tváre. Mal na nej krv. Z kade by mal na dlani po zakašľaní krv? Takmer stratil rovnováhu. Zakrvavenou rukou sa chytil rebier v mieste, kde ho Daniel udrel. V jeho dýchaní som započul niečo divné, hlasité, neprirodzené. Stále som nemal dobrý výhľad, nevidel som, čo sa vlastne stalo. Daniel spanikáril, rýchlo sa postavil, vrazil do Sama, ktorý sa ho pokúsil chytiť.

„Kam ideš?“

„Daj mi pokoj,“ zakričal s plačom a vytrhol sa mu. Rozbehol sa k dverám. Laca znova začalo nadrapovať do kašľa a Nikolas, bledý ako stena, to neveriacky okomentoval „Preboha, vykašliava krv.“

Naklonil som sa a z toho, čo som uvidel ma zamrazilo. Lacovi z hrude trčala necelá polovica štetca. Druhú polovicu, dobrých desať centimetrov mal zabodnutú v tele. Nevinná detská šarvátka odrazu dostala nečakaný smer, s ktorým nikto nemal skúsenosť. Okamžite mi bolo jasné, že tu sa akákoľvek sranda skončila.

 

Daniel vyletel von z triedy a bezhlavo utekal cez prázdnu chodbu. Šprintom minul posledné okná miestnosti, kde nás nechal napospas svojmu osudu, chodba však bola ešte dlhá. Čo ak za nim niekto vyštartuje, čo ak sa ho chápadlá chobotnice zvanej osud, ktorá ho niekoľko krát už chytila, ktorá ho doma držala v šachu, mlátila remeňom alebo robila tie čudné veci, doženú, zaškrtia, rozpučia? Mohol aspoň bežať, utekať, trieliť, pokúsiť sa o to. Preletel okolo okien našej triedy, za ktorou chodba ústila do veľkej chodby, kde sa cez prestávku stretávali deti. Schoval sa za roh a oprel chrbtom o stenu. Predýchaval, čo mu sily stačili.

Spomenul si, ako narazil chrbtom na zem, ako sa pokúsil toho agresora zo seba dostať, ako schytil jeden zo štetcov váľajúci sa na zemi a plnou silou ho Lacovi zabodol medzi rebrá. Ani sám nevedel, že dokáže tak silno udrieť, že zabodnúť niečo do niekoho je tak ľahké.

Zatajil dych. Nastražil sluch. Otvoril oči, počúval. Ide za ním niekto? Niektoré z chápadiel chobotnice? Nič. Ticho. Alebo?

Nešťastný a vydesený šúchajúc chrbtom sa zviezol dole. Potichu sa rozplakal. Nikto ho nesmel nájsť. Nikto ho nesmel počuť. Nikto. Ani chobotnica, ani jediné jej chápadlo.

 

„Nedotýkaj sa toho!“ zakričal Samo, keď sa Nikolas pokúsil ohmatať miesto, kde Lacovi z hrude trčal predmet. Laco už intenzívne vykašliaval krv, povedal by som, že sa ňou dusil.

„Teraz je to jeho najlepší kamarát,“

„Čo urobíme?“ opýtal som sa a ovládol závrat.

„Musíme ísť po pomoc,“ povedal Samo a obišiel napoly ležiaceho Laca, „pomôžte mi s ním!“

Obaja sme pristúpili k ôsmakovi, no ten zrazu spravil nečakanú vec. Chytil štetec a trhnutím ho vytiahol von. Od bolesti zakričal.

„Nie, preboha, nie!“ zvrieskol Samo, no to sa už skrvavený predmet váľal po zemi, „dobrý Bože, čo si to spravil?“

„Vytiahol som tú skurvenú vec zo seba!“ odpovedal s bolesťou skrivenou tvárou. Samo mu rýchlo dvihol mikinu a potom aj tričko. Na jeho bledej koži sme uvideli malú, červenú ranku, s dierou uprostred, ktorá pri výdychu vyrobila niekoľko bubliniek. Samo jediný nestrácal duchaprítomnosť. Aj ja, aj Nikolas sme boli sotva štatisti, ktorí od strachu nerobili skoro ani to, čo im Samo nakázal.

„Máme vreckovky?“ opýtal sa a sám nejaké nahmatal vo svojich nohaviciach. „Budeš mu to držať na rane. Ak ju neupcháš, udusí sa,“ podal mi ich a ja som poslúchol. Spoločne sme pomohli ranenému vstať a pohli sme sa smerom k východu.

Vyšli sme z triedy a pokračovali sa smerom ku zborovni na prízemí. Cestou som rozmýšľal, čo vlastne povieme učiteľom? Dúfal som, že tam stretneme Daniela a donútime ho vysvetliť, čo sa stalo. Nevďačná úloha, s ktorou si ťažko budeme vedieť poradiť.

 

Učitelia zavolali záchranku, ktorá Laca odviezla do nemocnice. Prišla aj polícia. Z toho dňa si ešte matne spomínam, že keď si po nás rodičia prišli a odchádzali sme domov, zahliadol som Daniela.

Sedel na zadnom sedadle policajného auta s neprítomným pohľadom, zatiaľ, čo jeho otec rozprával s ľuďmi v uniformách. Prebehlo mi mysľou, že Daniel mal pravdu, keď stál v rozvodnenej rieke a zakričal po mne, že „žiadne spoločne už nie je.“ Toto naozaj spoločne nezvládneme! Tu išiel už každý sám za seba. Vonku sa pomaly stmievalo a šero rozrúšali iba blikajúce červené a modré svetlá. Osvetľovali ševeliace stromy, mĺkvu potemnelú budovu školy, zhluky detí a rodičov. Dávali vedieť, že tu niekde je hranica. Upozorňovali na ňu, tu sa vyskytla. V tomto čase a priestore. Možno tou hranicou boli zavreté dvere policajného auta. Daniel sedel z jednej strany, my sme sa na neho pozerali z druhej.

Hranica, za ktorou nie je návratu.