Spoločne to zvládneme - záverečná kapitola

kapitola 13 : Záverečná kapitola

 

We were racing, we were soldiers of fortune
We got in trouble but we sure got around
There are times I think I see him peeling out of the dark
I think he´s right behind me now, and he´s gaining ground.

 

Meat Loaf

 

(utorok, 2. máj 2000)

Na okresnom riaditeľstve policajného zboru psychiatrička Iveta Dziaková najprv zaklopala na dvere a potom vošla do miestnosti, v ktorej sedeli traja vyšetrovatelia.

„Dobré ráno prajem,“ pozdravila energicky.

Vyšetrovateľ Ján Martinko dvihol pohľad od svojho počítača, pozdravil a podal si s Ivetou ruku.

„Ako prebehol víkend? Máme niečo nové u Daniela?“

Podal jej šanón s papiermi a unavene, naťahujúc sa na stoličke skúsil odpovedať.

„Zaujímavo. Už viete o Ladislavovi?“

Iveta sklopila pohľad a sotva badateľne prikývla.

„Bude to ťažké.“

„Počkáme na kurátorku. Za chvíľu by mala doraziť. Zatiaľ - Daniel sa domov nebude môcť vrátiť, v žiadnom prípade. Je podané trestné oznámenie na jeho otca a už máme za sebou aj domovú prehliadku.“

„Prehliadku? Našli ste remeň, ktorým ho mlátil?“ odvetila s dávkou cynizmu.

„Keby len remeň. Ale nejde len o remeň. Dnes došiel posudok od pediatra. Potvrdzuje smer, ktorý Daniel naznačil. Píše sa v ňom o ranách v intímnych oblastiach, na konečníku a podobne. Otec ho nie len mlátil. Nemá nikoho iného a aj tá jediná osoba mu robí takéto veci. Chlapec je viac chudák ako agresor. Cez víkend sa u nich doma našlo pár zaujímavých vecí. Dali sme návrh na stíhanie vo väzbe. “

Iveta pokývala hlavou.

„Zatiaľ mu nebudeme nič hovoriť. Musíme svoj postup dobre skoordinovať,“ otočila sa smerom k veľkému oknu, za ktorým sedel v prázdnej osvetlenej miestnosti malý hriešnik.

Ľutovala ho. Od začiatku sa pýtal na svojho rodiča a opakoval, že chce ísť domov. Na rovinu mu nemôžu povedať, že sa ešte dlho nevráti. Budú musieť tvrdiť, že robia, čo sa dá, že zatiaľ bude tam, kde mu bude dobre a podobné naťahovacie sračky. Takéto chvíle boli vždy ťažké, nedalo sa na ne „odborne“ pripraviť. No a potom je tu vec s Lacom. Daniel chcel, aby mu niekto povedal, že ho to veľmi mrzí, že by to chcel odčiniť a že neprejde sekunda, keby na to nemyslel. Ani čoby sa k nemu Danielovo ospravedlnenie dostalo, Laco mu z nemocnice odkázal, že má všetko odpustené. Správy od lekárov po troch dňoch boli optimistické, na spadnutie bol Lacov presun z jednotky intenzívnej starostlivosti na bežné oddelenie. Živo komunikoval s okolím a o svojom zranení dokonca srandoval. Boli mu povolené návštevy a prišli ho pozrieť aj jeho spolužiaci. Veľmi sa potešil. Miestna televízia ho v reportáži vykreslila ako veselého bojovníka plného optimizmu. Lenže jeho stav sa na ďalší deň zhoršil a pred niekoľkými hodinami Laco zomrel. Po nádejnom vývoji to bol obrovský šok. Stále nemôže uveriť. Dnešok bude naozaj ťažký, pomyslela si Iveta a zo šanonu vytiahla správu od pediatra.

 

(2028)

„Tu príbeh končí,“ povedal som a Adam sa prekvapene podvihol svoju hlavu a vymanil sa z objatia v ktorom sme spoločne napoly sedeli a napoly ležali na gauči v obývačke.

„Ten chlapec zomrel? To vážne?“ neveriacky sa opýtal. Pokýval som hlavou.

„Poďme si povedať čo urobíš, aby si vyriešil svoje problémy, skôr ako ti prerastú cez hlavu?“ a v mysli som dodal skôr ako sa veci poserú, tak ako v našej partií?

Adama moja otázka nezaskočila, aj keď chvíľu uvažoval, čo povie, no potom vzal pero a papier a spoločne sme napísali niekoľko nesúvislých, no kvalitných nápadov. Vychádzali sme z našej SWOT analýzy a ďalších poznámok, spísaných pred hodinou. Vznikol kvalitný základ pre zmenu, ktorej jedným z ďalších pilierov bude musieť byť vytrvalosť. Prvé a najdôležitejšie bolo prežiť zajtrajšok a ešte dnes nechať vyrobiť spomínané kľúče pre spolužiakov. Z pokladničky doniesol zopár bankoviek, že to zaplatí, na čo som mu ich prikázal odložiť, nech si radšej kúpi v bufete kofolu, potiahnem to ja. Padlo aj rozhodnutie, že chlapec potrebuje riadnu peňaženku, nech sa mu spolužiaci nesmejú. Ďalej sme navrhli, že sa budeme často rozprávať a kontrolovať, čo sa urobilo a čo nie. Sľúbil som, že sa môže na mňa spoľahnúť a čo najskôr pôjdeme veci spoločne riešiť s jeho triednou a školskou psychologičkou.

Keď som zamykal byt a išli sme spoločne vyriešiť kľúčové resty, cítil som jeho nadšenie a chuť do života.

Večer, keď išiel spať, som potichu otvoril dvere od jeho izby a tak, aby som ho nevyrušil nazrel dnu. Chlapec ležal odkrytý, chrbtom ku mne. Opatrne som prišiel k jeho posteli. V tú noc bolo chladno, aj ja som si musel dať papuče, zima ma nútila kýchať. Prikryl som ho, aby nenachladol na holý chrbát, ktorý v tme svietil na celú izbu.

Ochránim ťa, pomyslel som si, ale najviac práce budeš musieť urobiť ty.

Vtedy som si všimol vedľa postele, z poličiek viselo niekoľko veľkých papierov, ktoré tam pred tým nemal. Prišiel som bližšie. Svetlo z chodby na prečítanie stačilo. Adam spracoval naše poznámky na čistopis, ktorý povesil na viditeľné miesto. Uznanlivo som pokýval hlavou a na široko sa usmial. Spoločne to zvládneme a dotiahneme do úspešného konca!

 

„Čo treba spraviť / nesmiem spraviť

 

1. Donesiem a rozdám kľúče od šatne

2. Nezaspať do školy = chodiť spať do 21:00

3. Mať všetky domáce, aj výbavu do školy

4. Brániť sa...“

 

Nestihol som dočítať.

„Oci?“ ozval sa.

„Prečo nespíš?“ otočil som sa, sadol si k nemu na posteľ a pohladil ho po vlasoch.

„Čo bolo s ostatnými? So Samom, Nikolasom, …?“

Pozrel som pred seba a zamyslel sa. Teraz v noci? No dobre. Príbeh by mal byť dokončený a ja som ho len tak na rýchlo odstrihol. Pozrel som kamsi mimo, do izby a začal si prehrávať epilóg

„Veci už neboli tak,…“

… ako pred tým. Nemuseli sme čeliť teroru. Tomáš, Lukáš, aj naši spolužiaci nám dali pokoj. Daniela som od vtedy nevidel. Nemohli ho súdiť kvôli nízkemu veku, ale pre obmedzené kapacity mu aj tak našli iba miesto v reedukačnom ústave, ľudovo zvanom polepšovňa. Do detského domova ho presunuli neskôr. Tri roky sa motal kade-tade po rôznych zariadeniach. No a ostatní spolužiaci? Oliver sa do partie už nevrátil. Otec mu zakázal stretávať sa s nami. Vraj sme priťahovali len problémy a že má na viac, ako na partiu lúzerov, ktorých každý šikanuje. Toto nám skutočne povedal. Krátko po incidente s Lacom mu zomrela mama. Mal vlastné problémy, vo vlastnom svete. Škoda len, že zabudol na všetky krásne zážitky s nami.

Ostali sme traja – ja, Samo a Nikolas, ale aj torzo partie strácalo na sile. Už sme sa nestretávali tak často, nechodili sme na spoločné výlety, nehrali sme Pravda-odvaha, ani sme sa nahatí nekúpali v horskom potoku, niekde za mlynom. Vodácke akcie síce boli, ale seriózne trénoval iba Nikolas so svojimi rodičmi. Prestali sme navštevovať aj klub pri rieke. Stratil kúzlo, ktoré mal kedysi. Zarástol a prestal byť bezpečný. Na vzostupe boli drogy a okolie sa stalo rajom feťákov. Na zemi si mohol nájsť ihly, lyžice, pohodené kartóny, matrace a každú chvíľu tam niekoho okradli alebo zbili.

Koncom ôsmeho ročníka odišiel Samo na špeciálnu školu pre nadané deti. To bol definitívny koniec partie. Jediný s kým som udržal kontakt bol Nikolas. S ním to celé začalo a s ním to aj končí.

No a ja som tu. Pochopiť, čo bolo príčinou všetkého a zmeniť sa, mi trvalo veľmi dlho. Mám fotky, mám spomienky, krásne aj horšie zážitky. Na strednej som si našiel nových kamarátov, potom na vysokej a potom v zamestnaní. Partie sa striedajú, žiadna nie je na stálo, aj keď je s nimi fajn a môže sa zdať, že tu budú navždy. Pre každú platí spoločne to zvládneme, ale len dočasne. Partia o ktorej som rozprával, vlastne nebola ničím výnimočná, bola len prvá z viacerých.

 

Adam nemusí o všetkom vedieť. Pamätám si na jedno dávne stretnutie s Nikolasom...

 

(jar 2016)

„No ako? Máme sa? Dlho sme sa nevideli,“ povedal som s úsmevom. Nikolas mi podal ruku a vzájomne sme sa objali.

„Ale prosím ťa, letí to ako bláznivé!“

Vošli sme do kaviarne vo veľkom obchodnom centre a po krátkej chvíli objednali niečo na pitie.

„Pochvál sa, počul som, že máte prvé na ceste,“ preriekol.

Pokýval som hlavou a šibalsky sa usmial.

„Normálne sa pýtam, čo som to urobil? Ja budem otec! A pozri, je to tu,“ odvetil som.

„No gratulujem, kedy je termín?“

„Ešte to potrvá, v polovici októbra.“

„Zbehne ako voda. Máte už mená?“

„Pre dievča Monika a pre chlapca Adam.“

Rozhovor bežal, bolo veľa čo si povedať. V Jednej chvíli som sa opýtal, či má info o našich bývalých spolužiakoch?

„... vraj si stretol Daniela?“

„Vôbec, vôbec. A Daniel? Ty nevieš?“

„Čo či neviem?“

„No, mám nepotvrdenú informáciu, ale Daniel vraj zahynul.“

„Zahynul?“ ostal som prekvapený a v ústach mi odrazu vyschlo.

„Vraj ho zrazil vlak, možno samovražda. Neviem nič viac.“

Prekvapilo ma to. Aj keď ubehla dlhá doba, takáto informácia dokáže raniť. O Danielovi sme ani ja ani Nikolas viac nepočuli a tak ostáva iba nádej, že nepotvrdená informácia bola klamlivá.

 

Občas sa mi sníva sen, kde za spustenými rampami stojí Daniel. Kývam mu. On mi to opätuje a jemne sa usmieva. Za tým úprimným a milým úsmevom je neuveriteľná hĺbka a poznanie z toho, čo sme spolu zažili. Naznačujem, aby sa vrátil. Chvíľu sa na seba pozeráme, ale potom sa otáča a začína miznúť v hmle.

„Vráť sa,“ chcem zakričať. Tak ako vždy, ani teraz zo seba nedokážem vydať hlások.

 

Koniec

 

Košice, september 2018 – december 2019