VO VITRÍNE

❝Ne schopnost pamatovat si, nýbrž její pravý opak, schopnost zapomenout, je nezbytnou podmínkou naší existence❞

• Asch, 1967

    A tak zabúdala. Zabúdala robiť úlohy do práce, zabúdala zavolať mame len tak, bez dôvodu, zabúdala si ráno umyť zuby... a niekedy i večer. Ak si v týždni spomenula na sprchu, tak to bol skutočný zázrak. Pre mužov, napriek podivnému životnému štýlu, ktorý viedla posledné týždne, bola stále ohromne vzrušujúca, mala pocit, že ich priťahuje ešte viac, keď má z vlasov vtáčie hniezdo. Len priletieť a naklásť vajíčka. Pri predstave vajíčok ju striaslo. Vedela, že sa musí vzchopiť, nejako sa postaviť na nohy. Lenže nevedela ako. Možno by aj tušila, ale život, ktorý jej bol momentálne dopriaty, jej v skutočnosti vyhovoval. Mohla si robiť čo chcela, ako chcela a kedy chcela. Vedela so životom narábať ako správny hedonista. Hovorí sa, peniaze vám šťastie nekúpia. A to sa aj zrkadlilo na jej duševnom zdraví. Už jej na ničom nezáležalo, najmä nie na sebe samej. Odpaľovala jednu cigaretu od druhej a lieky proti rôznym bolestiam, ktoré mohli byť skôr psychosomatického pôvodu, ako holá skutočnosť, zapíjala vínom, ktoré si brala od mami „ako darčeky kamarátkam k sviatkom.“

    Videl ako ju pomaly opúšťa ten veselý, bojovný a temperamentný duch, pre ktorý ju tak zbožňoval a v tichosti svojej duše uctieval. Nebola len tak nejaká kráska. Mala nádherné veľké oči farby jasnej júlovej oblohy a pokožku ako porcelán, ktorý mávala babka vo vitríne, a ktorý on tak rád pozoroval, pretože na pohárikoch boli krásne obrázky malinkých ružičiek. Aj ona bola takou ružičkou, ktorú chcel chrániť ako vo vitrínke a len tak nežne pozorovať. Avšak ona sa nenechala uväzniť za sklom, a radšej sa väznila sama v sebe, vo svojej hlave. Vzďaľovala sa mu každým dňom desiatky až stovky míľ, až to zabudol počítať. Len jej smutne kýval do tých diaľok, kam on už nemal dosah. Keď zozbieral ešte nejaké tie kúsočky sily, chodieval ju navštevovať. Fľaše od vína o seba cengali ako kolky a smrad putyky vystriedal tu medovú vôňu, ktorou vždycky prevoňala každučký kút. Opúšťali ju aj posledné zvyšky zdravých medziľudských vzťahov, pretože okrem pofidérnych individuí, ktoré ju chodievali často navštevovať na cigu či na pohárik, nemala žiadnych iných priateľov. Teda až na neho. Jeho spasiteľský syndróm mu nedovoľoval túto utrápenú, úbohú dušičku opustiť. Cítil, že príde ten deň, kedy sa prelomia ľady a jeho princezná opäť povstane ako Fénix z popola, krajšia a lepšia ako kedykoľvek predtým. A to všetko sa stane práve vďaka nemu.