Skutočné príbehy 1

Skutočné príbehy 1

 Rus a baterka

Tento príbeh je z dávnej minulosti. Stalo sa to tak dávno až sa zdá akoby to bola vymyslená rozprávka. Ale každé slovo je pravda.

 Bolo tesne po vojne, v pár obchodoch ktoré vojnu prežili nemali čo predávať bol nedostatok všetkého nielen potravín. Všade bolo plno Rusov, našich milovaných bratov osloboditeľov. Vtedy som mal štrnásť rokov. Žili sme bez otca. Aby sme nehladovali mama sa vybrala zháňať nejaké potraviny na dolniaky. Tak sa vtedy hovorilo oblastiam pri Maďarských hraniciach ktoré po vojne znova pripojili nazad k Slovensku. Za peniaze sa nedalo nič kúpiť fungoval jedine výmenný obchod. Ako výmenný tovar mala mama zo sebou štvorcové batérie lebo vo Vrútkach bola Baterková továreň.

Po celodennom zháňaní, keď už v taškách mala všetko čo sa jej podarilo za baterky zohnať sa v noci vracala domov. Vlak bol preplnený. Vo vagónoch bola tma. V nejakej stanici Rusi vlak zastavili, chodili po vagónoch kontrolovali doklady, aj keď nevedeli naše písmo čítať. V celom vlaku bola tma ako v rohu. Ruský vojaci si svietili plechovými lampášmi s obyčajnou sviečkou. Keď mama hľadala v taške preukaz, posvietila si baterkou. To nemala robiť! Bola to veľká chyba. Rus, ktorý asi prvý raz v živote uvidel jasné svetlo baterky sa vrhol smerom k svetlu ako divý.

 „Davaj, davaj suda, davaj!!!“ Vykrikoval po rusky, hnal sa pomedzi ľudí cez vagón k miestu kde videl svetlo. Mama rýchlo zhasla a schovala baterku pod lavicu.

Keď vojak začal cvakať záverom samopalu, všetci sa zľakli.

 „Pre boha, dajte mu tú baterku, lebo nás tu ten divý barbar postrieľa.“ kričali na mamu vystrašený ľudia naokolo. Čo mohla mama robiť. Zodvihla baterku a podala ju vojakovi. Spokojný vojak schmatol baterku. Aj kontrolovať doklady prestal. Vyšiel spokojný a šťastný von z vagóna. Mama cez okno videla ako ide po staničnom peróne. Zapaľoval a zhášal svetlo.

Ten sa musel diviť keď sa mu vybila batéria.

Túto príhodu mama často spomínala.