Skutočné príbehy 2

2 Skutočné príbehy

Ako som ne/volil

Spomenul som si na voľby za socializmu. Už neviem aké to boli voľby. Ale nebol som voliť. Vtedy som mal na to dôvody ktoré nie sú pre tento príbeh dôležité.

V tej dobe na ktorú si spomínam musela byť pri podobných akciách vždy a za každých okolností stopercentná účasť. Nie ako teraz, že príde k urnám ani nie dvadsať percent ľudí a voľby sú v poriadku. Neviem čo by sa stalo keby prišlo k urnám len dajme tomu tisíc ľudí.

Ako som už spomenul nebol som voliť. Ale čo sa nestalo. Bol večer, bola už tma. Pred domom kde sme vtedy bývali zastalo čierne auto. Vyskočili s neho dvaja muži v tmavých kabátoch a vhrnuli sa bez pozdravu k nám do bytu.

„Ste ten a ten?“ opýtal sa jeden z mužov.

Keď som prisvedčil, druhý zostra zavelil.

„Oblečte sa!“ Lebo vonku bolo chladno. „Pôjdete s nami!“

Myslel som, že ma zatýkajú. Spytoval som svedomie, za čo by to mohlo byť. Ani vo sne by ma nenapadla príčina.

Ako sa vtedy tradovalo:

„Za čo drahý súdruhovia? Za čo?“

„Však sa už niečo na teba nájde!“

Vyšli sme von. Bez slova ma strčili do auta.

Na môj údiv ma nezaviezli na policajnú stanicu, ale do volebnej miestnosti. Tam mi strčili do ruky nejaké papiere a ukázali kde ich mám vhodiť. Keď si dôležito sa tváriaca pani zaškrtla v zozname moje meno, bol som slobodný, mohol som odísť domov. Samozrejme pešo. Už stratili o mňa záujem lebo som odvolil. Dvaja muži odišli asi pre ďalšieho nevoliča.

Tak čo si o tom myslíte. Nebolo to zábavné volenie? Koho teraz privezú autom až k volebnej urne?

Snáď len cigáňov, ale tým musia za to zaplatiť.