Skutočné príbehy 3

3. Skutočné príbehy

Partizánsky veliteľ

stará spomienka

Pred mnohými a mnohými rokmi, som pracoval v malej továrničke na výrobu bateriek vo Vrútkach.

Tam nám starší spolupracovník pre pobavenie rozprával rôzne príhody z jeho partizánskeho pôsobenia v Slovenskom národnom povstaní.

Jednu s jeho príhod sa pokúsim prerozprávať. Možno sa bude zdať ako nepravdepodobná a nelogická, ale ako som počul tak to dám ďalej.

Aj keď tento príbeh nie je priamo s povstania úzko s povstaním súvisí.

Táto príhoda sa týka komunistického papaláša Bacílka. Táto malá aj na pohľad nepríjemná kreatúra bol druhým najvyšším straníckym funkcionárom na Slovensku, prvým bol ráčkujúci Víliam Široký.

Skôr ako začnem so zamýšľaným príbehom, spomeniem historku ktorá sa v tej dobe o Bacílkovi rozprávala, samozrejme len šeptom.

Manželka jedného vysokého vládneho funkcionára ktorej muža zabasli sa odvážila navštíviť Bacílka. Podarilo sa jej dostať až k nemu do kancelárie lebo bola priateľkov jeho ženy. Bacílek jej ponúkol stoličku. Hneď ako si sadla, náhlivo otvorila kabelku a siahla dnu. Keď vybrala vreckovku aby si utrela slzy, prekvapením onemela. Bacílek za stolom nebol, niekde zmizol. Vstala aby pozrela za stôl. Bacílek bol schovaný za stolom. Kľačal tam na koberci, na kolenách.

Bol vystrašený. Myslel si, že ho prišla zastreliť a s kabelky ide vybrať pištoľ.

Až teraz, keď sme sa trochu pousmiali sa vrátime k našej historke. Použijem formu ako nám to hore spomínaný spolupracovník vtedy rozprával.

„Predstavte si, že veliteľom nášho partizánskeho oddielu bol tento zakrpatený človiečik s krivou hubou. Bol veliteľom len oficiálne. Skutočným veliteľom bol niekto iný. Bacílka som dovtedy nikdy nevidel. Videl som ho prvý krát keď som bol jedným z delegácie čo sa vybrala k nemu sťažovať sa na nedostatok jedla aj oblečenia.“

„Došli sme k peknej horskej chate kde bol tento náš veliteľ ubytovaný. Pred vchodom sedel na schodoch fajčiaci vojak, strážil a nepustil nás dnu. Až po hodne dlhom dohadovaní sa otvorili dvere. Vo dverách stál náš blahobytne vypasený veliteľ. Mal na sebe lesklý, pestrofarebný, hodvábny župan. My sme boli v biednych handrách o ktorých sa nedalo povedať, že je to uniforma. Najviac ma dojalo, že mal na nohách jemné trepky s veľkými ružovými brmbolcami.

„Co chcete?“ Vybafol na nás. Vždy hovoril československy. Keď videl ako si ho nahnevane obzeráme dodal. „Co chcete sudruzi?“

„Možno slovo súdruzi nás prebralo z údivu. Jeden cez druhého sme sa sťažovali skoro na všetko. Nejako ho to nevyviedlo s pokoja.“

„Súdruzi, mneli by jste si uvědomit, že jsme partizáni a ne nejaké rozmaznené městké kofy.“ Zvrtol sa, že odíde, ale zastavil sa a znechutene pozrel na nás.“

„Uvidím súdruzi, co se dá delat.“ Zmizol za dverami kde bolo určite teplo. My sme sa vrátili do tmavej, vlhkej a chladnej zemlianky. Samozrejme ukázalo sa, že sa nič nedalo delat. Lebo sa nič nezmenilo. Viac krát som ho nevidel ani som o ňom nepočul.“

„Až hodne neskoršie keď ubehlo od vojny pár rokov, sa zrazu objavil vo vláde nejaký Bacílek. Nevedel som či je to on. Až raz som ho uvidel v kine vo Filmovom Týždeníku. Podľa československej reči a krivej huby som ho spoznal. Nadúval sa na tribúne ako náš neomedzený pán a vládca. Myslím, že bol prvým tajomníkom komunistickej strany Slovenska, ale neviem to isto.“

„Moji dvaja známi s ktorými som partizánčil a poznali ho bližšie ma prehovorili aby som išiel s nimi navštíviť nášho slávneho partizánskeho veliteľa. Vybrali sme sa do Bratislavy. Dúfali sme, že nám s protekcie niečo vybaví. Už neviem čo to bolo.“

„V Bratislave nás čakalo sklamanie. Boli sme naivný keď sme si mysleli, že sa k tak vysoko postavenému komunistickému papalášovi len tak dostaneme. Keď sme sa k nemu ohlásili, neprijal nás. Vraj je príliš zaneprázdnený. Poslal nám auto zo šoférom aby nás trochu povozil po Bratislave a nakoniec na stanicu.“