Skutočné príbehy 5

5 Skutočné príbehy

Ešte dva krát o špiónoch

 

Špiónom v múzeu

Hranie sa na tajnosti zachádzalo niekedy až do absurdných až komických situácii. V tom čase som rád maľoval rôzne obrázky. Raz som na plagáte uvidel, že v Slovenskom národnom múzeume v Martine bude výstava maľovaných originálov Zdenka Buriana. Bol to môj obľúbený maliar. To som si nemohol nechať ujsť, lebo som obdivoval jeho majstrovstvo s akým dokázal zobraziť pravekú prírodu aj zvieratá. Na výstave som si prezrel obrazy a rozhodol som, že si namaľujem kópiu jedného obrazu. Na druhý deň som si priniesol temperové farby vodu štetce a lepenku. Dal som sa do maľovania. Celkom dobre sa mi to podarilo namaľovať. Ten obrázok mám dosial. Už som mal obraz hotový keď ku mne pribehol celý vyplašený dozorca, asi ho na mňa niekto s návštevníkov upozornil. S krikom, akoby prichytil zlodeja ktorý chcel ukradnúť vzácny exponát ma odviedol k riaditeľovi múzea.

„Kto ste?“ Riaditeľ začal zostra výsluch. „Čo ste tam robil?“

Povedal som meno a vysvetlil.

„Maľoval som.“ trochu som sa usmial lebo sa mi nezdalo, že by som robil niečo zlé.

„Nesmejte sa. Spáchal ste veľmi vážny priestupok. Tak vy ste tam maľoval? Len tak bez môjho povolenia? Neviete, že je to prísne zakázané?“

Zavrtel som hlavou, že to som nevedel.

„Neznalosť vás neospravedlňuje.“ povedal. Tváril sa veľmi vážne a dôležito.

Hneď na to vytočil na telefóne nejaké krátke možno trojciferné číslo.

Povedal svoje meno a vysvetlil.

„Práve sa nám u nás v múzeu podarilo zadržať veľmi podozrivého človeka.“ hovoril to akoby chytil nepriateľského špióna. Po krátkej pauze keď počúval vysvetlil.

„Robil si nákresy exponátov múzea.“ povedal do telefónu s hrdosťou v hlase. Tváril sa tak dôležito akoby prichytil prinajmenšom Anglického špióna Bonda 007.

Potom zdĺhavo a podrobne vysvetľoval čo sa v jeho múzeume stalo. Ja som zatiaľ pred stolom prestupoval z nohy na nohu.

Potom mlčky počúval, nakoniec zlostne položil telefón.

Sklamane pozrel na mňa. „Tak čo s vami?“ Opýtal sa.

Ja som len pokrčil plecami.

„Zbaľte si svoje haraburdy a vypadnite!“ Povedal to tak ako by mi tým robil obrovskú milosť.

Až vonku som si uvedomil podivný detail, aj keď môj obrázok ležal pred ním na stole, ani raz sa naň nepozrel.

Už nikdy viac som nešiel do múzea maľovať.

Špióni zo západu v Martinských strojárňach

Kým som pracoval, (teraz som dôchodca) bol som mechanik, opravár knihárskych strojov. Raz ma zavolali do Martinských strojární na opravu knihárskej šičky.

Keď som prišiel do budovy prekvapilo ma, že aj keď je deň, v miestnostiach sa svieti lebo všetky okná majú zalepené modrými papiermi.

„Načo to je?“ Opýtal som sa.

„Museli sme okna zastrieť lebo tu máme dvoch montérov na kopírky zo západného Nemecka. Aby nevideli s okien von na naše mierové tanky.“

Zdalo sa mi to divné, lebo nemecký montéri prišli do budovy okolo tých tajných tankov. Nechcelo sa mi veriť, že by im vonku zaväzovali oči.

Takto do krajností zachádzalo utajovanie vecí o ktorých každý vedel.