Múza 1

Vyšiel von. Všade bolo ticho... Nezvyčajné ticho. Iba v diaľke zakikiríkal kohút. Urobil ešte niekoľko krokov vpred, zadíval sa na ulicu. Na niekoľko momentov zabudol na to, ako mu mrznú prsty. Napriek slnku. Tomu slnku, ktoré ho vylákalo von. Spätne si vybavil okno, cez ktoré lúče slnka osvetľovali jeho izbu, a prilákali jeho pozornosť.
Premýšľal. Ak by ho teraz niekto pozoroval, mohol by si myslieť, že primrzol na mieste. Bolo mu to jedno. Konečne sa znovu pohol, poobzeral sa... Dlhé sekundy sa díval na ľudoprázdnu dedinu, oslnenú studeným, onedlho zapadajucim slnkom. Necítil potrebu prestať. Jeho zmysly zrazu pracovali iným spôsobom. Všetko okolo neho pôsobilo inak... lepšie. Bezvetrie. Jediný pohyb bol dym vychádzajúci z komínov domov kolmo nahor, a dve mačky ktoré prebehli cez cestu. Zrazu pochopil. Nevedel ako, no cítil to.
Prešiel cez ulicu, pár krokov, a stál pred dverami susedovho domu. Chytil ľadovo chladnú kľučku, a dvere sa otvorili. Dom bol prázdny. Neprekvapilo ho to. Celý čas to vedel. Všetko bolo čisté, upratané, dokonalé. Skúsil ešte niekoľko domov. Všetky odomknuté a prázdne. Prešiel sa po ulici. Nikdy necítil vo vzduchu takú atmosféru. Taký pokoj... Nevedel čo sa deje, a vôbec ho to nezaujímalo. Na týchto ľuďoch mu vôbec nezáležalo.
Opäť sa ocitol pred svojím domom. Ešte raz sa pozrel dole ulicou, na takmer zapadnuté slnko, a vošiel dnu. Teplo. Ľahol si na posteľ, a pripadalo mu, akoby tam ležal celý čas. Zobral do ruky mobil ktorý ležal vedľa neho, a napísal: "Chýbaš mi".

"Aj ty mi chýbaš", odpovedala. "Kde si bol? Niečo zaujímavé?" Zamyslel sa... "Ani nie, len som na teba opäť myslel."