Majster Vrba

Prší. Na námestí jedného malého mesta si do vrecka na kabáte strká najlacnejšie cigarety majster Vrba. Pohľadom vyzlieka trafikantku. Na chvíľu jeho plátno preteká kyprými tvarmi zrelej ženy. Ani nevie, prečo nikdy nemaľoval také. Možno preto, lebo farby sú drahé a ľudia sú chtiví dokonalých tvarov, za tie sú ochotní zaplatiť. Potom môže chvíľu prežívať z utŕžených peňazí, než príde na dobročinnosť jeho najbližších. Dávno sa vzdal túžby vtlačiť do diela všestranný odkaz. Tak ako krajinkári obmedzení na kumšt jediného tvorivého dielu, aj on sa venuje výhradne aktom. Vzdal sa ilúzií o sláve a bohatstve. Neverí už ani na tú posmrtnú, tak ľahko zdvíhajúcu neúspešných zo stoličiek, keď sa bijú v návale spenených myšlienok pyšne do hrude. Majster Vrba má svoju prácu rád. Len rád. Myšlienky sa mu cestou k ateliéru rozpíjajú v kalužiach. Modelka, s ktorou sa dohodol, na neho nečaká. Neprichádza. Mrzí ho to. Pomaly vyjde po schodoch do podkrovia. Pripravuje si tureckú kávu. Stratí sa v prázdnom priestore plátna. Späť ho vráti až pískajúca kanvica. Nikdy nemal núdzu o modelky, mladé a krásne. Objaviac krásu seba, neváhajú sa kedykoľvek a kdekoľvek vystaviť na obdiv. Akoby cítili prízraky dní budúcich, rozťahujú nohy, vystrkujú prsia štetcu trvalých farebných hier s časopriestorom. Dnes bude z pamäti maľovať ženu s blúzou zapnutou až ku krku. Obrázok zosnulej Evy, tak ako ju prvýkrát videl a túžil vidieť inak. Už dlhé roky mu chýba jeho žena, ktorá sa upila k smrti. Aj taký býva osud inteligentnej unudenej ženy májového povaľača, ktorým vždy bol. Ale ona jediná v neho verila.