konkurz

Prebúdzanie do ležérneho rána. Usedená Tma po nočnej smene odcháza. Vystrieda ju Slnko. Tomu sa dnes hore nechce. Zo zvyku iba vykoná si prácu znova. Napriek občasným zatmeniam, vyhodiť ho nemá Kto. Je ešte žiadanejšie ako pán Mesiac. Časostroj nejde zastaviť. Ani na sekundu.
Zapínam noťas, kým štaruje, postavím na kávu a medzitým zbehnem do kúpeľne. Viacej vecí zvládam naraz, iba ak to šetrí čas ... Ešte pred časom Iľf a Petrov objavili koreláciu mezi ním a peniazmi, o ktorej som tušil iba hmlisto : Čas, ktorý máme, sú peniaze, ktoré nemáme.
S počasím sa tam neráta.
Dostal som pozvánku na pohovor. V obálke na bielom. A deti stále píšu na modro.
Lebo učitelia nikdy neopustili školu. Košeľu do belasých nohavíc a vykročil som Tam.
V recepčnej hale cementárne bzučalo to zajtrajškom. Hmyzie tváre v indigových rovnošatách  starej školy. Zasklené pohľady a poľakané úsmevy časeniek, ktoré Hlas vyvolával z kovovej Miestnosti.
Flexibilný Riaditeľ v nevädzovom saku hanblivo sa usmieval na jemnú Personalistku. Bledá dáma s mentolkovými očami. "Dáme vám vedieť ! " S neopatrnou nádejou, rozbehol som sa ku nádražiu ... akoby som musel stihnúť aj svoj posledný.
Vystúpil som na Konečnej. Nohavice ofŕkalo blato, topánky sa zaborili, zbredol asfalt. Strechy skrivil záblesk, šedivý mrak do seba vpil žltú. Fialové struny potrhali oblohu. Padala k zemi
v mokrých zdrapoch, unášaná poryvami vetra.
Na križovatke v bahne ležal bežec. Zdal sa bez života, samá modrina. Trochu sa pohol a slabo mi zakýval. Na sekundu som sa nad ním sklonil.
Vrátiť sa tak o sekundu späť ... možno by ma Nikto nezbadal.