„Ahoj Vĺčko!“ - volám už roky do minúty ticha

[Tento text, je viac-menej doslovný prepis poznámok cca 18 rokov starých. Pred pár týždňami som v duchu zase videla jeho oči. Vĺčkové oči. Naposledy, keď som ich videla živé, smiali sa. Dobrovoľne sa ponúkol, že mi ponesie gitaru z potlachu a potom ju zabudol vo vlaku. Tie oči boli tak šťastné, že sa ta gitara našla v depe …
Píšem to, až na drobné úpravy, tak ako to mám zapísané i keď teraz už s niektorými úvahami nesúhlasím. V hranatých zátvorkách budú vsuvky mimo pôvodný text.]

SMRŤ
štyri hlásky a nič.
Aké krátke slovo.

Smrť je stále s nami.

Smejem sa, mám rada čierny humor, žijem a neuvedomujem si, že je tak blízko, že už možno v tejto chvíli …

Keď mi Janka, jeho sesternica z druhého kolena, povedala, že kamarát Vĺčko (Rado) zomrel, smiala som. Neverila som jej. Vravela som: „Ty si zo mňa robíš srandu!“. Povedala mi, že im večer volala Radova mama a ani nechcela povedať ako zomrel. Len, že si je sám na vine.
Je to zvláštne, v tom momente sa v hlave začala zvíjať myšlienka, že si život vzal sám. Ale nerozvila som ju, hneď som ju zavrhla. Z toho mála, čo som Rada poznala, som vyvodila argumenty, že takého niečoho by nebol schopný. A ak je pravda, že zomrel, asi to bude nejaká nehoda, trebárs, že ho zrazilo auto, alebo havaroval na motorke.

Rozmýšlala som aj o tom, že bol môj kamarát, ale vlastne som ho poznala len trochu. Medzi kamarátmi bol podľa mňa obľúbený a ak náhodou mal niekto problém, alebo zaviedol reč na samovraždu, tak hovoril, že také dačo sa nesmie nikdy.

A predsa to tu tušenie, ten červík dakde v podvedomí – nepichol si niečo? Nebral drogy?
Viete, žil v takom drsnom prostredí a nebol anjel. Z lesníckej školy ho vraj vyšupli, lebo nechcel bývať v internáte, ale dochádzať do Prešova, tak začal na SOU-železničnom, ale to ho nebavilo, tak hneď v prvom ročníku vyletel. Býval úplne na okraji mesta – na konci sídliska neďaleko Krásnej nad Hornádom.

[Spomínám si ako sam raz – niekedy v novembri šla k nemu peši cez celé sídlisko na náštevu – už sa skoro stmievalo – miestami bola hmla a do toho svetlá pouličných lamp a para z úst – bol to veľmi tajomný večer – vybrala som sa za ním, lebo som si chcela požičať knižku o Indiánoch – bolo to rok pred tým, než tak náhle odišiel do večných lovíšť]

Nebol zlý a povedala by som, že ani hlúpy, len si myslím, že mal niekto trochu viac dohliadnuť, aby nevyletel z tej lesníckej školy v Prešove, lebo to ho bavilo.

V ten samý piatok poobede som stretla kamaráta Mladého na našej autobusovej zástavke. Spýtala som sa, či je to pravda. Povedal, že áno a ešte mi povedal aj ako zomrel. V stredu sa vrátil z Krásnej opitý domov. Pohádal sa s otcom a ruplo mu v bedni. S kamarátmi mali jednu kočíkáreň prerobenú na klub, kde sa stretávali. Tam sa zamkol a napchal liekmi. Keď ho chceli zachrániť, kričal, že už nechce žiť. V nemocnici sa ešte prebral, ale vo štvrtok ráno okolo 4:00 hod zomrel.
Aj slovo smrť má 4 písmená.

Ale stále si to neuvedomujem do dôsledkov, že už nieje. Viem si vybaviť jeho oči v spomienkach a neplačem. Neviem plakať, len si smutne uvedomujem, že som ho poriadne nepoznala. Trápi ma iba pocit, že mal toľko kamarátov a predsa sme mu nevedli pomôcť. Cítil sa sám? Alebo zabudol na nás? Kto vie? Alkohol je zlý radca a možno, ak existuje i niečo po – tak teraz ľutuje.

Potom som bola prvýkrát v živote na pohrebe. Prišlo strašne veľa príbuzných, kamarátov-vandrákov i celá jeho bývalá trieda.

Mala som strašne špatný pocit, keď sme videli jeho telo za sklom. Áno, tlačili sme sa okolo neho ako okolo sklenenej klietky. Bolelo to, keď jeho mamka vedľa jeho hlavy plakala a vravela, že jej už nič nepovie. Možno to bolo pre ňu strašné, si uvedomiť, že vlastne nemala synovu dôveru, že ho asi niečo trápilo a jej to nepovedal.

Priznám sa, snažila som sa plakať, ale bolo mi len smutno, plakať nasilu neviem. Na pleci mi plakala kamarátka. Potom zakryli jeho telo a zaklincovali rakvu. Preniesli ho do inej miestnosti, kde farár s kadidlom predniesol smútočnú reč a pomodlil sa s veriacimi medzi nami za jeho dušu. Jeho mamku tak premohol žiaľ, že ju museli niesť.

Potom, čo ho pochovali a väčšina odišla videla som plakať ešte jedného kamaráta, o ktorom som si dovtedy myslela, že nikdy neplače.

Bolo to pred mesiacom, ale mne sa zdá, že sa to nestalo. Moje vedomie akoby stagnovalo. Logicky viem, že je mŕtvy, ale celkove mám skôr pocit, že žije, len som ho nestretla. Veď koľko ľudí stretneme v živote len raz.

Na záver si musím pripomenúť slová svojej učiteľky na základnej škole: zobrať si vlastný život nemáme právo, lebo sme si ho nedali.