Odpúšťaj ale nezabúdaj (Prológ)

LADY DI FERRO
„Dávaj si pozor na toho, kto pozná bolesť
a chce, aby si ju aj ty pocítila.“

Bolo to roku 1975. Nedeľa, na január nezvyčajne horúca. V čiernom bavoráku sa viezli dvaja muži a s nimi aj mladá žena. V diaľke sa črtala panoráma centra mesta. Vchádzali do útrob Ribery, rázne brázdili úzke uličky až napokon zastali pred jedným z mnoha sicílskych domov. Trochu však vyčnieval spomedzi ostatných s opadanou omietkou, na ktorých sa podpísal čas. Tento mal nový náter, bol udržiavaný a na mohutných dverách sa vynímali bronzové tepané kľučky. Na prvý pohľad bolo jasné že v ňom nebýva obyčajná sicílska rodina, ktorej muž pracuje na trhu alebo v skladisku a manželka sa doma stará o ich štyri deti. Posádka auta vystúpila. Muži sa pohli, no mladá žena akoby na okamih zaváhala. Chvíľu postávala pri čiernom bavoráku s tmavými sklami no potom si nasadila slnečné okuliare, svoje čierne zvlnené vlasy si nechala padnúť do tváre a vykročila k domu, pri ktorom ju už netrpezlivo vyčkávali tí dvaja muži.
Vošli do šera miestnosti. Dvaja muži podišli k mohutnému ebenovému stolu za ktorým sedel muž s vystretou, plecnatou postavou. Husté tmavé vlasy mali dobrý strih a rámovali mu tvár s tmavými očami, ťažkými viečkami a mierne krivou perou, ktorej pravý kútik nápadne vyčnieval nahor. Mal hodvábnu košeľu na ktorej gombíkoch sa v odraze slnka jagalo zlato. Muži sa postavili po bokoch stola a on sa mierne nadvihol na koženej stoličke a mávnutím ruky privolal k sebe mladú ženu, ktorá ešte stále stála pri dverách miestnosti. Obhliadol si ju. Bola upravená. Na štíhlej postave sa jej dokonale padnúce, obtiahnuté čierne šaty nad kolená len tak jagali. Bola dosť vysoká, merala bezmála meter sedemdesiat päť, no aj napriek tomu jej nerobilo problém obuť si lodičky na vysokom opätku. Rukou s pekne upravenými, dlhými nechtami namaľovanými na červeno si odhrnula hustú havraniu hrivu z krku a prameň zvlnených vlasov si nechala padnúť na chrbát. Muž z nej bol očarený. Vystrel k nej silnú ruku a predstavil sa. „ Volám sa Andrea, Andrea Mallatesta. Som jeden z piatich caporegimov rodiny Galliardi. Tak teba posiela Lucio?“ Žena pri podávaní ruky trochu zaváhala. Napokon mu podala svoju ruku a mierne stisla. „ Moje meno je Claudia Corsi...“ odmlčala sa a na mužovu otázku už len prikývla...
Neskôr, keď zložila sľub omerty a stala sa privátnou putanov Galliardiovcov sa jej život otočil hore nohami. Okúsila aké to je, keď jej pred očami zomierali ľudia, keď musela ona spraviť tú špinavú robotu pre pár informácii, keď si aj svoje ruky pošpinila krvou nepohodlných. Musela si prejsť peklom aby ju to zocelilo na to, čím je dnes ...
Stála pred reštauráciou, ktorá patrila Galliardiovcom. Pršalo. Nohy sa jej klepali na vysokých ihličkových opätkoch a holé stehná jej objímal krutý vietor. Bola veľmi pokojná, aj napriek tomu že v reštaurácii je muž s priestrelom, ktorého mozog práve steká po kachličkách a ktorého tam nechala len tak ležať. Hlavu mala sklonenú, hustú čiernu hrivu jej pomaly krotil dážď. Mláku pred ňou rozvírilo prichádzajúce auto, ktoré prudko zabrzdilo pri krajnici. Ako prvý vystúpili dvaja muži, ktorý sa opreli o kapotu a čakali kým vystúpi šéf. Dvere na čiernej Alfe Romeo sa pomaly otvorili a z nich vyšiel Sandro Galliardi. Novopečený capo, najstarší syn nedávno zosnulého Dona Galliardiho. Na saku ktoré mal ledabolo prehodené cez plecia sa začali objavovať prvé kvapky. Jedna kvapka dopadla už aj na hodvábnu, krvavo červenú košeľu. Pristúpil bližšie k nej. Trochu zaklonila hlavu aby mu videla priamo do prenikavých modrých očí, ktoré priam svietili na jeho tmavej pokožke. Bol vysoký, meral bezmála sto osemdesiat a husté kučeravé vlasy ho robili ešte vyšším. Mal tvár samopašného kupida, črty pravidelné a do oblúka vykrojené, hrubo zmyselné pery a bradu rozdelenú jamkou, akosi zvláštne chlipnou. Rukou jej utrel rozmazanú špirálu, ktorá jej pomaly stekala po tvári a spýtal sa „Vybavené?“ Ona len mlčky prikývla a sledovala jeho tvár. Chytil ju za ruku a viedol ju do auta. Ani on nebol výnimkou, bol z nej rovnako očarený ako aj tí, ktorých zviedla a potom chladnokrvne zavraždila.
Netrvalo dlho a z Claudie sa stala marča, milenka mafiánskeho capa a neskôr aj jeho manželka. Ich vzťah bol veľmi zmyselný, vášnivý a on bol tak divo exotický, že ani po niekoľkých rokoch mu nevedela odolať. Mali typické talianske manželstvo plné hádok a vášnivých nocí.
Milovala ho, až raz nastal okamih, ktorého sa obáva každá mafiánska žena. Nastal deň, kedy stála pri jeho rakve, kde on pokojne ležal s rozstrieľanou hruďou a okolo sa spriadali plány čo bude ďalej. Zomrel posledný capo, posledný Don rodiny Galliardi a nechal všetko napospas osudu. Ona však vedela že musí konať. Naučila sa od neho, že treba si dávať pozor na toho, kto pozná bolesť a chce aby si ju aj ty pocítil. V ten deň sa z nej stala Lady di ferro, železná lady ktorá vládne Riberskej Cose Nostre a verí, že jediným vykúpením je pomsta ...
LA VENDETTA E TUTTO ...