Na zajtrajšok nemyslím - 2. Kapitola - Zblíženie

Zima bola späť v  celej svojej kráse, nechcela sa vzdať panstva a maľovala kraj do svojich typických ľadovomodrých farieb. Aby toho nebolo málo, dokonca mrzlo aj väčšinu dní, takže toho bieleho svinstva neubúdalo. Kým ľudia stále mali čo jesť, kone trpeli hladom. Harry bol z toho na nervy. Bál sa, že uhynú. Seno, ktoré sa im podarilo nazhromaždiť na jeseň a aj zásoby ovsa sa dávno minuli. Trčali im kosti všade. Harry si uvedomoval, že ak čoskoro nepríde jar a nebudú mať možnosť vrátiť sa do údolia, tak určite zahynú. Bolo by mu to naozaj ľúto a  bola by ich veľká škoda. Kone pre neho znamenali takmer celý majetok, možnosť zárobku a zároveň slobodu. Navyše ich mal naozaj rád.

Shane si uvedomoval, čo sa deje, ale z tejto nerozlučnej dvojice bol ako vždy väčší optimista. Zažili už aj dlhšie zimy a vždy to prežili. Jemu situácia spôsobená počasím viac vyhovovala. Mohlo za to dievčatko, ktorého prítomnosť sa zo dňa na deň stávala užitočnejšia. Už po pár dňoch, ako mu klesla horúčka, sa samo od seba sa pustilo do domácich prác. Ako prvé bolo zašívanie. Posunkami si vypýtala ihlu a niť a zašila im všetky diery na oblečení, dokonca aj tie, o ktorých existencii dovtedy nevedeli. Na tie väčšie vyrobila záplaty zo starých látok, nájdených v chate. Zo začiatku sa na boľavých nohách dlho neudržalo, ale už po týždni dokázalo prejsť, či skôr prehopkať cez celú miestnosť, zobrať si, čo potrebovala a sadnúť si naspäť.

Aj Harry konečne priznal, že synovec dobre urobil dobre, keď ju zachránil. Samozrejme v situácii a za počasia, ktoré by ich aj tak donútilo sedieť na zadku. Malá sa ukázala ako zručná garbiarka. S kožušinami robila zázraky. Všetko, čo chlapi nalovili a ešte nestihli spracovať, ona upravila veľmi šikovne a každopádne na lepšej úrovni, ako to robil Shane. Bolo vidieť, že má v tom prax. Harry sa tešil, že vďaka kvalitnej práci nemého dievčaťa za tie kože viac získajú.

Okrem toho Malá, ktorej meno stále nepoznali, a preto si ju nazvali len takto, pracovne, čistila zeleninu, krájala všetko, čo jej dali, dokonca im oprala všetky veci v mydle, ktoré sama z kostí a živice borovice vyrobila. Síce jej to išlo pomaly, pretože to robila posediačky v prastarom vedre, z ktorého vytekala voda, ktorú jej zo snehu musel nanosiť a potom vynosiť Shane, ale chatka po dvoch týždňoch voňala čistotou.

Robila to z vďačnosti. Bola si vedomá, že ju zachránili a chcela sa im nejako revanšovať. Otec ju tak učil. ´Za dobro dobrom, za zlo zlom platiť,´ hovorieval. Aj tak vedela, že za svoj život sa im nedokáže nikdy dostatočne odvďačiť. Hlavne Shanovi. Vďaka nemu tu ešte bola. Už sa ho nebála, skôr hanbila. Bol mladý, už teraz veľmi vysoký, možno trochu tenký, šľachovitý chlapec, ale o pár rokov, keď mu telo spevnie, bude veľmi príťažlivý. Mal tmavé vlasy, poriadne smiešne zarastenú bradu, také kde nič, tu niečo strnisko no také krásne modré oči, aké ešte nevidela. O koľko bol od nej starší, si netrúfala povedať. Každopádne bol to jediný mladík, ktorého za posledné dva roky videla, a teda sa jej automaticky zapáčil.

Dlho nevedela prísť na vzťah dvoch mužov. Nevyzerali ako otec a syn. Starší mal určite do tridsať rokov, možno iba dvadsaťpäť, na tmavých vlasoch, ani na brade ešte neboli badateľné žiadne šediny, vrásky pri očiach sa mu ešte len začínali tvoriť. Hoci Shane výškou presahoval svojho parťáka, bolo zrejmé, že ešte nedosiahol dospelosť. Nesprávali sa k sebe ani ako bratia, ani ako priatelia. Harry si starostlivo udržiaval svoju nadvládu. Jeho slovo bolo posledné, jeho slovo platilo.

Hádali sa spolu, aj smiali a ona im to všetko v dobrom závidela, hoci im často vôbec nerozumela. Ich jazyk bol pre ňu príliš cudzí, máloktoré slová jej niečo hovorili. Čo by bola dala za to, aby sa mohla pohádať s otcom, alebo ho rozosmiať. Už mesiace žila bez neho v zlom tušení. S tými chlapmi je bolo tak dobre. Cítila sa v bezpečí, užitočná. Takmer ako v rodine. Podvedome chcela k nim patriť. Zostať s nimi, hoci stále hovorili o nejakom odchode. To slovo dobre poznala ešte z raného detstva. ´Musíme odísť,´ hovoril otec predtým ako opustili ďalšie miesto, až kým neprišli do týchto hôr a pod jedným zo štítov nenašli opustenú chatu.

Slovo odísť prinášalo smútok, slovo musíme hrôzu, ktorú ako malá nechápala. Tušila, že chcú odísť bez nej, a nemala im to za zlé. Len jej z toho bolo hrozne smutno. Bála sa samoty ako čert kríža. Vločky za oknom ju upokojovali, že sa ešte nemusí s nimi rozlúčiť.

„Urobil som placky. Dúfam, že ti budú chutiť,“ aspoň to si myslela, že jej povedal mládenec menom Shane, ktorého hlas ju vytrhol zo zamyslenia. Stál rovno pri nej a trpezlivo počkal, kým poodkladá kože, na ktorých dovtedy pracovala, aby jej posunul doštičku s tromi zvlnenými plackami. Ich vôňa bola omamujúca. Na diviačom tuku upražené zemiakovo-múčne placky a prosím pekne, so soľou! Večne hladná slečna nemala v niekoľko mesiacov v ústach múku, nieto ešte soľ. A tento chalan ňou nikdy nešetril. Neuveriteľne to chutilo. Každé sústo jej robilo dobre. Mäsa mala za zimu plné zuby, pretože v podstate nič iné nejedla. Ale zemiaky a múka, to už boli aké dobroty! S chuťou sa pustila do jedla a zároveň sledovala, ako to krásnemu chalanovi šikovne ide pri peci. Ak sa mu nejaká placka nevydarila, nenápadne skončila na dlážke, kde na ňu už netrpezlivo čakal Teddy. Ako Shane vylial cesto na železnú dosku, tak si Malá spomenula na mamu.

Ako malá palacinky zbožňovala. Fascinovalo ju, ako sa z mlieka, vajca, múky stane niečo také dokonalé ako palacinka. Mama bola šikovná kuchárka. S vareškou jej to išlo dobre, možno aj preto, že mala ozajstnú panvicu, nie ako chudák Shane. Do palaciniek dokázala vymyslieť plnky od výmyslu sveta, takže pre jej dve dcérky nebolo možné prejesť sa ich. Také boli úžasné.

Mama aj sestra zomreli. Čo sa stalo so starými rodičmi, ani z ostatnou rozvetvenou rodinou, na ktorú si len matne pamätala, Malá nevedela, napriek tomu, že jej ich otec neustále pripomínal. Bez fotiek sa človeka stáva duch, a aj ten sa postupne rozpadá do prázdna. Bolo jej to hrozne ľúto, pretože chcela si ich pamätať. No nešlo to.

Z celej rodiny jej ostal len otec, ktorý sa na sklonku jesene nevrátil domov potom, ako išiel popredať posledné jesenné úlovky. Jeho zmiznutie sa snažila všemožne inak vysvetliť ako smrťou. Predsa mohol byť niekde dole v dedinách zmrzačený, chorý. Mohol prísť aj o nohu a to mu zabránilo vrátiť sa k nej. Alebo ho zajali a predali do otroctva. Čokoľvek sa mohlo stať, ale zomrieť nemohol. Boh by to predsa nedopustil. Jednoducho to nedokázala prijať. Nemohol jej predsa zobrať všetko, čo mala! Určite by to neurobil. Preto bola rozhodnutá nájsť za každú cenu a preto sa rozhodla ísť sama do doliny hľadať ho.

Keď Malá dojedla, po prvýkrát od svojej záchrany sa odhodlala povedať viac ako slovo na raz, navyše v jazyku, v ktorom často nehovorila. Nemala s kým, otec sa s ňou rozprával po rusky.

„Ďakujem. Byť dobré.“

V chatke boli sami. Harry vyšiel niekam von, možno postarať sa o kone. Shane sa na ňu prekvapene pozrel. Obrátil placku, ktorú mal na peci na druhú stranu a naširoko sa usmial. Odhalil tým krásne biele zuby a na neho nezvyčajné množstvo emócií. Kým starší bol po väčšinu dňa mrzút, mladší bol ako skala. Pracoval, stále o čomsi uvažoval, nenechal sa starším vytočiť. Aspoň nie navonok. Vo vnútri to mohlo ním dobre otriasať, ale pravdepodobne sa naučil rešpektovať nálady svojho spoločníka.

„No, pekne! Tak ono to aj rozpráva!“ zažartoval. Niekoľko slov už od nej počul, ale toľko veľa... To chcelo jeho pozornosť. Preto zobral placku z ohňa, preložil ju na drevenú dosku nahrubo spracovanú na tanier.

´Nastal čas na rozhovor. Placky počkajú,´ pomyslel si. Preto opustil úlohu gazdinej a prisadol si k  Malej.

„Ako som ti už povedal, ja“ zdôraznil, pričom pravým ukazovákom sa dotkol svojej hrude, „ ja som Shane, tvoje meno je?“ zvedavo sa opýtal.

„Da ja,“ neistým hlasom a neprirodzenou prestávkou uprostred slova povedalo dievča na príval slov. Bálo sa, že odpovedá na zjavnú otázku úplne odveci.

„Ako? Da ja? Zvláštne meno,“ poznamenal Shane bez nádychu posmechu. Zaujalo ho viac, ako si predstavoval. Čakal, že sa Malá bude volať Kate, Anne, Emma, či Sophia, no netrafil sa. Mohlo ho napadnúť, že bude viac exotické. Narýchlo sa snažil určiť jeho pôvod, keďže nikdy podobné nepočul, ale nedarilo sa mu.

Malá zavrtela nesúhlasne hlavou, nadýchla sa a nahlas povedala: „Darja. Meno Darja.“ Jej prízvuk bol fakt príšerný. Kde už ho len počul?

Z toho pochopil dve veci. Jej skutočné meno a to, že naozaj nevie dobre po anglicky. To bol dôvod, prečo radšej mlčala. Hrozne rád by bol vedel, kde sa samé dieťa bez znalosti jazyka v týchto horách nabralo. Preto pokračoval v rozhovore pomaly, pričom nezabúdal na prehnanú výslovnosť.

„Super, Darja, to sme teda pokročili. Ja,“ ukázal hrdo na svoj hrudník, „ja mám sedemnásť rokov.“ Potom to číslo znázornil pomaly na prstoch dvakrát dvoch rúk, pričom raz si skrčil tri prsty do dlane. Dievča sediace oproti nemu poctivo každý jeden z nich spočítalo. Vyšlo jej sedemnásť. Usmialo sa na neho.

Vytiahlo svoje ruky s chrastami, ktoré sa už pomaly odlupovali, a ukázalo číslo desať, teda iba raz celých desať prstov. Nevedelo, ako sa to povie po anglicky a previnilo sa na Shana pozrelo. Mrzelo ju, že ju to otec nenaučil. Hovoril s ňou po rusky, len občas, keď si spomenul, tak jej povedal zopár slov v jazyku krajiny, do ktorej sa ich predkovia prisťahovali. Preto po anglicky omnoho viac rozumela, ale strašne zle hovorila. Okrem otca nemala nikoho na rozhovor a niektoré dni aj on bol mĺkvy ako peň. Keď sa to tak vezme, tak mohla byť šťastná, že aspoň ruštinu úplne nezabudla.

„Desať. To je číslo desať. Pozri, jeden, dva, tri...“ začal ju učiť číslovky do desať. Ona ho doslova hltala a opakovala po ňom každú hlásku. Naozaj sa snažila a šlo jej to veľmi dobre. Vedela, že ak chce v doline prežiť, tak to dokáže len vďaka reči, ktorou tam všetci hovorili.

Keď si bol Shane istý, že ju to naučil, ukončil prvú lekciu otázkou: „Kam si sa to, prosím ťa, vybrala takto na sklonku zimy?“

Nerozumela mu nič okrem prosím ťa a zimy.

Chytila sa nešťastne za hlavu. On pochopil a skúsil na to ísť inakšie.

„Kde ty ísť,“ pomocou striedania sa ukazováka a prostredníka ukázal pohyb chôdze po jednej s koží rozprestretých na posteli, „ v zime, v snehu.“ Chytil sa za ramená, ako by mrzol od chladu. Darja pochopila.

„Otec,“ odpovedala. Slovo hľadať už vo svojom slovníku nenašla.

„Nevieš, kde je otec? Hľadala si otca?“

S radosťou prikývla. Slovo hľadať jej znelo povedome.

„Áno. Áno. On Viktor, Viktor Pavlof“, povedala s neskrývanou nádejou. No Shane o človeku s takým menom nikdy nepočul.

„Nepoznám,“ pokrútil hlavou a pokrčil plecami.

Darjine oči viditeľne posmutneli. Čo si vlastne myslela? Že prví ľudia, ktorých stretne jej dajú nejakú informáciu? Bolo jej ľúto aj za otcom. Bolo jej ľúto, že sa nevie so Shanom porozprávať. Už-už mala slzy na krajíčku, keď si to všimol aj Teddy, pribehol k nej a oblizol jej ruku. Cez slzy sa na neho usmiala.

„Milý,“ povedala.

Shane uznal: „Hej, Teddy je milý pes. To on ťa našiel.“ Ukázal pohybom hrabanie.

Darja sa končene zasmiala. Bol to však neistý smiech, akoby už ani nevedela, ako sa to robí. Ale ten chalan bol fakt smiešny, keď predvádzal psa. S radosťou jej úsmev opätoval. Tešilo ho, že sa Dajru pobavil.

„Vieš ty čo? Práve som dostal nápad. Toto sa ti bude páčiť,“ povedal a odišiel niečo hľadať do kapsy zavesenej na stene. Vytiahol drevený predmet s dierkami, na koženej šnúrken, ktorý označil slovom píšťalka, a začal na ňom hrať veselú melódiu. Fúkal do neho, zakrýval prstami malé dierky a zvuk, ktorý z nich vychádzal sa podľa toho menil. Bolo to úžasné. Darja z neho nemohla odtrhnúť zrak. Hrozne sa to chcela naučiť aj ona.

Melódia pomerne rýchlo prilákala Harryho, ktorý sa pustil do vyprážania placiek a popri tom si hrubým hlasom pospevoval. Darja, ktorá slová nepoznala, si len potichučky hmkala jednoduchú melódiu. Milovala spev, otec tiež. Obaja si niekedy po večeroch spievali. Naučil ju veľa piesní, hoci nevedel hrať na žiadnom hudobnom nástroji. V tej chvíli, počúvajúc Shanovo umenie, zase raz Darja pocítila radosť so života. Všetci boli v dobrej nálade. Hudba ich spojila. Tri úplne odlišné ľudské bytosti do jedného hudobného celku. Dokonca upútali zvedavosť slnka, ktoré sa na nich pozeralo cez okno.