Na zajtrajšok nemyslím - 4. Kapitola - Vrah

„Hmm, tak toto mi chýbalo celú večnosť,“ prehlásil Harry a zdvihol do vzduchu orosený pohár plný zlatej tekutiny s jemnou bielou prikrývkou. Spolu s ním to isté urobilo zopár mužov okolo stola vrátene mladého Shana. Všetci si spolu pripili a pustili sa do jačmenného moku.

Miestnosť krčmy v ktorej sedeli, si už pamätala lepšie časy, na prvý pohľad vyzerala ošumelo. Na stenách viseli historické artefakty z rôznych období, predmety od dávnych aj súčasnejších majiteľov, ďalej fotografie ľudí, na ktorých si už takmer nikto nepamätal. Ale asi boli významní, keď ich niekto niekedy dal na filmový plagát. Jednoducho U Jacka to malo svoju typickú príjemnú atmosféru, na ktorú sa Harry vždy tešil.

Vlastníctvo krčmy prešlo rokmi z pôvodného majiteľa na vnuka, ale aj tak sa tam človek mohol najlepšie najesť snáď v celom Colorade. Na raňajky podávali stále vychýrenú omeletu z troch vajec, k obedu si hosť mohol dať jemné hovädzie v omáčke s chlebom alebo miešanými zemiakmi. A večera, tá pozostáva z dokonalého údeného či grilovaného mäsa, takého, o ktorom sa každému chlapovi aj sníva. Ale to nebolo ani zďaleka jediné pozitívum tohto podniku.

„Bože, aké je dobré, ľudia! Fakt ťa Junior, obdivujem. Je to široko-ďaleko najlepšie pivo!“ pokračoval Harry vo chválach na adresu Jacka číslo tri. Poctený majiteľ podniku mu vďačne poďakoval.

Niekto vykríkol: „To hovoríš iba preto, že si pol roka žiadne nepil!“

Hneď na to sa ozval hurónsky smiech. To Harryho naštvalo. Po druhom pive, ktoré si vychutnával o niečo dlhšie ako prvé, čo v ňom za pár sekúnd zmizlo, už stratil časť zo svojej schopnosti ovládať sa.

„Pil, nepil, viem posúdiť kvalitu určite lepšie ako ty, čo si odtiaľto zadok doteraz nezdvihol,“ uzemnil ho Harry.

Nastalo trápne ticho. Polovica krčmy sa práve urazila. Shane to vybadal a okamžite sa nervózne pomrvil na stoličke. Krčmové bitky zase jemu vôbec nechýbali. A to ich zažil toľko, že si už na ne mohol aj zvyknúť. Niekedy mal pocit, že chlapi nechodia na podobné miesta kvôli alkoholu, ale vypusteniu pary. Malí chlapci si často porovnávajú svoje sily na ulici, v humne, aj dospelým to asi chýbalo, zvlášť v týchto časoch.

Jeden muž z rohu miestnosti vstal, oči všetkých sa obrátili jeho smerom, a zamieril si to rovno k Harrymu. Samotný Zack za barom spozornel. Aj podľa neho sa schyľovalo k bitke.

„Zopakuj mi to!“ povedal zlostne známy notorický bitkár, akýsi samozvaný vodca povaľačov. „Počuješ, tulák? Zopakuj mi to!“ skríkol, keď si ho dovtedy pokojne sediaci Harry takmer nevšímal.

Vzápätí muž vybral revolver a namieril ho na Harryho. Shane sa vyľakal. Bol na druhej strane stola, bližšie k útočníkovi. Uvažoval nad tým, že sa na neho vrhne, odzbrojí ho, skôr ako vystrelí. Ale bude musieť jednať rýchlo, aby sa to neobrátilo voči nemu.

´Keby tak podišiel ešte krok, dva dopredu, aby ma periférne nezbadal,´ v duchu si želal.

„Si idiot alebo čo? S tebou sa rozprávam!“ povedal strelec a urobil malý krok.

Niekto v kúte zakašlal.

Miestny obchodník s kožušinami sa postavil na stranu svojho dodávateľa: „Priatelia, upokojte sa!  On to tak nemyslel. Len si už trochu vypil. John, prestaň, chceme ma všetci pekný večer.“ Povedal známemu.

„To nie je dôvod nás urážať!“ povedal muž so zbraňou a odistil ju. V miestnosti zašumelo. Tlupa drsných bývalých chlapov z uhoľných baní, dnes snažiacich sa prežiť ako sa dalo, ale hlavne ako chovatelia dobytka, sa na neho naozaj škaredo pozerali. A hoci ho zbežne poznali, asi by sa pridali na stranu ich kamoša. Asi určite.

Harry si zrátal rýchlo pomer síl, ich stôl voči ďalším šiestim, on voči guľke, nikto na svete by nebol taký rýchly, aby vedel vystreliť skôr, ako útočník s pripraveno zbraňou. Tu sa dalo uvažovať len nad zmenou polohy tela, aby ho guľka nezasiahla na život ohrozujúce miesto, a to sa dalo uskutočniť skôr postojačky. Preto sa postavil. Pozrel mužovi do očí, chceli zabíjať. Priam sa na to tešili. Potom mu pohľad skĺzol na spúšť a od námahy vyblednuté hánky ruky. Tak silno ten bitkár držal zbraň. Snažil sa pripraviť na útok, sústredil sa, meral si svoju obeť. Harry si nevdojak všimol nepatrný pohyb Shana. Nemusel ani čítať myšlienky, aby vedel, čo chce urobiť. Zaútočiť ako prvý.

Harrymu neostávalo nič iné len povedať: „Máš pravdu, kamoško, moja chyba. Vy všetci prepáčte!“

V očiach útočníka bolo sklamanie. Sťažka preglgol. Ruku s revolverom dával dole len neochotne.

„Vedel som, že si zbabelec!“ povedal a odpľul si smerom k Harrymu. Ale ten si z toho nič nerobil, nebol prvýkrát v podobnej situácii. Nerád sa zahrával s nekontrolovateľnými tupcami. Jeho životná filozofia bola iná. Chcel prežiť a chcel aby aj jeho synovec prežil, a tomu podriadil úplne všetko. Vlastná hrdosť tu nemala miesto. Ale keď sa nedalo inak, tak vedel použiť aj silu, či zbraň.

Preto pokračoval v udobrovaní si pravidelných hostí: „Viac sa to nestane. Ste tu samí statoční muži a ja len neslušný pocestný.“ A keďže sa do tohto podniku ešte Harry plánoval niekedy vrátiť, poobzeral sa navôkol a dodal:  „Preto teraz poprosím Zacka, aby tým, čo si jeho umenie vážia, nalial. Počujete dobre, zaplatím rundu! A komu nechutí, nech si nedá. Mne je to jedno!“

V miestnosti sa ozval potlesk a niekde aj smiech. Atmosféra sa v momente zmenila. Nebolo muža v krčme, čo by nevyužil možnosť mať pivo zadarmo. Ten Jack rovno dvakrát.

Harry bol spokojný. Zase zachránil svoj aj Shanov krk. Síce prišiel o nejaký ten zárobok, ale vedel, že v ten večer a možno aj rok, keď tam prídu, budú vítaní. Miestnych chlapov sa mu napokon podarilo udobriť, a keďže mal tak veľmi rád toto miesto, mal dobrý pocit. Vynikajúca nálada, ktorú mal od príchodu do mesta, sa mu zase rýchlo vrátila. Nie bezdôvodne. Pol hodinu potom, ako po obede prešli popri nápise Hotchkiss, na ktorom bolo číslo 944 preškrtnuté a pod nápis ´bejvávalo´, predal v obchode s kožami zvyšok nákladu a veľmi pekne zarobil. A od ďalšieho dňa sa môžu pustiť do prevážania pošty a tovaru.

Zapíjanie dobrého obchodu medzi partnermi napokon potom už prebiehalo pokojne. Len agresívny ochranca svojich pivných kamošov stále hádzal k Harryho stolu škaredé pohľady. No nikto si z toho nič nerobil.

XXX

            Akokoľvek im bolo príjemné sedieť pri pive v spoločnosti Jacka a známych, Harrry so Shanom sa rozlúčili ešte pred polnocou a pobrali sa na ubytovanie, kde si nechali veci aj kone.  Ráno, hneď po otvorení pošty, chceli vyraziť do sveta.

            Vykročiť z tepla krčmy do mrazivej noci, bolo viac ako osviežujúce. Jagavé hviezdy žiarili a veľký mesiac v splne sa vznášal nad ich hlavami. Poriadne prituhlo. Museli ísť opatrne, lebo nevsiaknutá voda zo snehu, čo sa cez deň roztopil stihla už zamrznúť. A to v stave podnapitosti nebolo úplne jednoduché. No mesiac im túto cestu dosť uľahčoval, pretože viditeľnosť bola výborná. Krásne si videli aj vlastné tiene, takmer ako vo dne.

            Po nejakej tej chvíli sa Shane, ktorý z dôvodu veku, až toľko nevypil, nie, že by nechcel, ani Harry a ani Zack mu to nedovolili, postrehol zvuk. Zastal. Harry si to nevšimol a pokračoval ďalej v ceste. Shane sa poobzeral, ale nič zvláštne nevidel, len prázdnu ulicu a domy, v ktorých ľudia buď dávno spali alebo boli opustené. V tej tme sa to nedalo rozoznať, všetky vyzerali rovnako. Psy síce brechali, ale mohlo to byť aj na nich. Aj tak sa mu však niečo nezdalo. Dobehol uja a potichu mu pošepkal, že ich možno niekto sleduje.

            Harry sa neobzrel, ale nenápadne si pripravil zbraň. Mal pocit, že v momente vytriezvel, ale nebol si istý, či by mu muška predsa len slúžila. Podobne zareagoval aj Shane. Išli, predstierali rozhovor, no v prestávkach sa uisťovali, či ich naozaj niekto sleduje. Po krátkej tichej dohode sa rýchlo stratili pri bývalom múzeu umenia. Rad domov sa tam rozpustil, vzniknutý priestor, ktorý bol kedysi vyplnený parčíkom so záhonom kvetov a nezmyselným súsoším tancujúci slonov, Harrymu poskytol možnosť skryť sa za roh. Shane rýchlo prebehol za sochu a pripravil sa na streľbu.

            Obaja načúvali krokom utekajúcich ľudí a hádali koľko ich asi je. Iba dvaja. Došli obaja k záveru. Jedného schytil pod krk Harry, hneď ako sa vynoril spoza rohu. Druhý takú chybu nespravil. Ani kroky už nebolo počuť. Chytený muž stratil vedomie. Harry ho prezrel a zobral mu všetko, čím by mohol zaútočiť. No keďže bol mimo, nemohli sa ho nič opýtať. Harry ho pre istotu zviazal a chcel ísť k za Shanom, keď začul tlmený zvuk súboja a stony mužov.

            Harry sa rozbehol k slonom, ale Shane tam už nebol. Boj prebiehal až o nejakých dvadsať stôp odtiaľ. Harry chcel strieľať, ale nebol si istý, ktorý z tieňov patrí Shanovi.  Chcel sa vrhnúť aj do súboja, ale bolo neskoro. Boj ustal. Pod krkom mladého sa zaligotala čepeľ poriadne dlhého loveckého noža. Ten sa od strachu ani nepohol

            „Tak čo, tulák, v niečom mám predsa navrch.“ Podľa zachrípnutého hlasu obaja spoznali bojachtivého Johna, bitkára.

            „Pusti ho, on Ti nič neurobil!“ zakričal Harry.

            „To ani Pedro!“

            „Ten žije, len je v bezvedomí.“

            „Aj chlapča žije, a len boh vie dokedy,“ zasmial sa násilník. „Pozri, všetko má svoju cenu, aj tento tu. Nemysli si, že toho nie som schopný. Obzri sa. Dôkaz visí tamto na strome.“

            Harry sa obzrel smerom, ktorý mu muž ukázal. Bol tam obrovský košatý samičí topoľ a na jeho spodnom konári viselo telo. Skôr polonahé torzo tela. Hladní vtáci na ňom celú zimu hodovali. Ani v noci to nebol pekný pohľad.

            „Tvoje dielo?“ snažil sa zalichotiť.

            „To si píš! Jeho vina, nemal sa mi stavať do cesty!“

            V Harrym to vrelo, mal chuť tomu človeku vystreliť mozog z hlavy. Keby nie Shane...

            „Dobre. Presvedčil si ma. Dám ti všetko, čo pri sebe mám, ale najskôr ho pusti.“

            Muž viac pritlačil nôž, Shane skríkol, asi ho porezal.

            „Myslíš si, že som debil? Chceš ma oklamať! Hoď mi to sem! A potom ho mož..no pustím.“

Harry pochopil, že už nemôže viac čakať v nádeji, že sa mu podarí dostať k dvojici bližšie a zakročiť. Útočník už bol poriadne rozčúlený, mohol urobiť čokoľvek.

Opatrne vybral koženú kapsičku, ktorú počas celého večera skrýval pod pulóvrom a platil z iného miesta. Bola v nej veľká časť zimného zárobku. Poťažkal ju v ruke, a v tej chvíli bol rád, že sa ani dnes sa nespreneveril starému dobrému zvyku odkladať si cennosti na viaceré miesta. Nikomu okrem Shana neveril.

„Je tam zlato, striebro, nejaké mince. Sú tvoje, ber si to a mladého pusť!“

 A hodil to všetko v kapsičke na zem. Nie však tak blízko, aby ju mohol John hravo zobrať. Musel sa nahnúť, a teda presunúť svoju váhu tela, uvoľniť tak zovretie a umožniť Shanovi vytrhnúť mu zbraň. Harry sa vrhol na muža, ktorý si vzápätí uvedomil svoju chybu a začal s mladým bojovať. Peňaženka ležala pokojne na zemi. Nastala mela, ktorú ukončil výkrik, skôr také vysoké zvýsknutie. Všetky telá znehybneli. Harry nachvíľu dokonca prestal dýchať. Nie, žeby jeho niečo zabolelo. Len neveril, že by sa tenký Shane mohol ubrániť poriadne stavanému mužovi.

Ale zrazu niekto zachrčal: „Do ... zadku...“ A už to bolo jasné. V nijakom prípade to nemohol byť Shane. Potom nastalo ticho.

„Daj..., dáš ho zo mňa dole?“ nakoniec počul z úst synovca, keď telo nad ním oťaželo. Harry ho odsunul. Chcel podať mu ruku, aby sa posadil, ale ten to posunkom odmietol. Bol vyčerpaný. Potreboval pár sekúnd, aby sa spamätal. Ležal krvavý v zakrvavenom snehu a hľadel na strom opodiaľ. Mal pocit, že mŕtvola sa na nich pozerá a že sa teší z toho, čo práve urobil. Pomstil ju. Aj keď nechtiac. Celý sa triasol ako osika. Veľmi rýchlo mu došlo, čo práve urobil.  Zabil človeka. Adrenalín v jeho žilách aj zimu rýchlo klesal, no vystriedal ho šok.

„Daj mi ten nôž. Nechám ťa tu na chvíľu sa spamätať, no potom musíme zmiznúť, kým niekto nepríde,“ počul vzdialene Harryho. Jeho hlas ho postupne dostával do reality. Niekto mu dal takú facku, že chvíľku videl umrlca hojdať sa medzi hviezdičkami. Bol ešte desivejší.

Nechal Harryho, aby ho aspoň posadil. Hlava sa od facky stále točila. Neprítomne sledoval, ako si Harry berie kapsičku zo zeme, odkladá vražednú zbraň zabitého k mužovi na rohu ulice, odväzuje ho a vracia to, čo mu predtým zobral.  Ale pre istotu mu ešte jeden silný úder uštedril, aby ešte chvíľu zostal v bezvedomí. Všetko to asi robil rýchlo, ale Shane to videl príšere spomalene. Niečo mu hovorilo, aby sa pozrel na tú kopu vedľa seba. No bál sa. Nechcel vidieť, telo svojho prvého zabitého človeka. Radšej zavrel oči a nechal sa Harry viesť z miesta zápasu, kým nemal istotu, že sú preč.

            Až v izbe sa mu Harry prihovoril: „Vyzliekaj sa. Takto ťa nemôže nikto uvidieť. Operiem ti to a dám sušiť ku kachliam.“

„Ďakujem,“ odpovedal mu čerstvo prezlečený synovec, ktorý mal hroznú chuť spať. To telo reagovalo na šok.

Harry mu pomohol do postele, pohladil ho po hlave, tak ako kedysi, keď bol ešte malý.

„Ťažká noc to bola, zaslúžiš si spať. Ráno odtiaľto zmizneme a nikto si to nedá do súvisu.“

Shane zaspal nepokojným spánkom a Harry sa postaral o jeho veci. Krv sa lepšie umýva, keď je čerstvá. Potom sfúkol plameň v petrolejovej lampe a ľahol si oproti synovcovi. Na rozdiel od neho hrozne dlho nevedel zaspať. Uvažoval nad tým, že mladý už nemusel žiť. Ale šťastena priala práve im dvom. Koniec koncov, nič také hrozné sa nestalo, mestečko sa zbavilo problémového jedinca a Shane sa z toho, že zabil, hádam rýchlo spamätá.

XXX

            Skoro ráno Harry osedlal kone, vypýtal si od muža, čo prenajímal izby bývalého motela nejaké jedlo na cestu a zobudil Shana. Ten vstal, na rozdiel od iných bežných rán, ani slovka nepovedal, pokorne so spustenou hlavou poslúchal na slovo. Takto zašli spolu na poštu zriadenú v roku 1882, ako hrdo hlásil nápis na nej. Stále ešte občasne fungovala, aj keď v zimných mesiacoch takmer vôbec, preto list niekedy išiel k príjemcovi aj viac ako pol roka.

Od jediného zamestnanca vyzdvihli zásielky, naložili ich na kone a vybrali sa cez zobúdzajúce sa mesto preč. Hotchkiss je malé mesto, len zopár ulíc, preto museli prejsť po tej  popri múzeu. Shane tam zastavil. Aj z diaľky bolo vidieť bordovú krv na snehu, no telo zmizlo. Podľa šmúh nebolo ťažké uhádnuť, ktorým smerom ho odtiahli.

            Harry, ktorý medzi časom prešiel pár metrov, otočil koňa a vrátil sa k Shanovi.

            „Nemali by sme sa zdržiavať, “ napomenul ho.

            Shane sa zahľadel na telo nemého svedka vraždy. Už nevyzeralo tak zlovestne. Jeden havran si práve pochutnával na ranným slnkom roztopenom mäse na líci. Nerozumel, prečo ho tam nechali. Zrazu mu prišlo ľúto toho pred časom ešte človeka. Pred pár hodinami aj on nemal ďaleko k tomu, aby podobne skončil rukou toho istého muža.

            „Pochovajme ho,“ navrhol ujovi bez toho, aby mu vysvetlil koho.

            „Si sa zbláznil, zem je ešte zmrznutá. Bola by to nadľudská robota.“

            No Shane ho nepočúval, na koni podišiel k topoľu, vytiahol nôž, oprel časť tela mŕtvoly o koňa a odrezal povraz. Stuhnuté telo sa mu zle pridŕžalo, tak musel z koňa zoskočiť, vytiahnuť povraz a upevniť ho k sedlu.

            Keď vychádzal na ulicu k Harrymu, ktorý nad jeho počínaním len krútil hlavou a pozoroval okolie, či ich náhodou niekto nechce naháňať. Po ulici však išiel dosť krivolako iba jediný starší muž popri svojom ošarpanom bicykli. Opitý sa v tom čase vracal domov. Keď zastal, musel sa oprieť o stenu, aby nespadol. Pôsobil neškodne, no aj tak bolo na mieste diplomatické správanie.

            „Načase,“ povedal a pokračoval, „celú zimu je takto, bez hrobu. Nezaslúži si to. Mal prezývku Šialený Rus. Chudák, nemal to v hlave v poriadku. Ale inak bol dobrý človek a dobrý lovec. Pred zimou sa to stalo. Ale bol na nesprávnom mieste v nesprávnej chvíli. Čo s ním urobíte?“

            Teddy upevnený vo vaku za Harryho chrbtom tak, že mu iba hlava trčala, temne na starca zavrčal. Ale bolo to taká výstraha, ja som tu a toto je môj pán, nič závažné. No pán ho aj tak klepol po nose,  nechcel, aby pozornosť na nich strhol ešte aj pes.

            „Tak si zaslúži poriadny hrob, ale my na to nemáme čas, Shane. Odvezieme telo k cintorínu a niekto ho snáď, keď bude teplejšie, pochová,“ povedal Harry. Mladý na neho iba zazrel. Po včerajšku mal sto chutí urobiť niečo dobré, správne, niečo, čo by mu pomohlo cítiť sa lepšie.

            „Poznali ste ho? Neviete ako sa volal?“ zaujímal sa Shane.

            „Zbežne. Niekoľko rokov sem vozil kožušiny, jelení loj, sušené mäso. Niekedy sa s ním dalo rozprávať. Inokedy sa tváril, že vás vidí prvý raz v živote. Vraj bol pred Pohromou vysokoškolský profesor fyziky. Vravel mi, že keď mu pliaga zabila celú rodinu, ušiel z mesta. Vtedy niekedy prišiel o rozum. Túlal sa, až kým neprišiel do hôr. Tam našiel ako taký pokoj. Ale počkaj, raz tu som ho videl aj malý dieťaťom, nedalo sa odhadnúť v tých  handrách, či to bolo dievča alebo chlapec. Možno ani nebolo jeho. Takmer sa s ním ani nerozprával. Počkaj, možno si spomeniem aj na meno, raz sme spolu pili. Len jedno pivko, pozval ma, potom sa ponáhľal preč. Nikdy sa tu dlho nezdržal. Ako to len bolo, také typické ruské meno mal. Fakt si teraz neviem spomenúť....“

            „Vladimír?“ opýtal sa Shane a vôbec si nebol istý, či chce počuť odpoveď.

            „Ach, áno, tak sa volal!“ povedal nadšene starec, že sa mu pamäť vrátila. „Ale priezvisko som v momente zabudol. Každopádne si ani smrť, ani toto nezaslúžil. Máte pravdu, keď ho položíte k plotu cintorína, hrobár si to všimne a pochová ho. Ak ho dovtedy nenájdu psy či iné zvieratá.“

            „Ďakujeme za radu,“ povedal Harry a pohľadom posúril Shane k odchodu.

            „Ďakujeme, dobrý muž,“ urobil to isté aj synovec.

Cestou mu však Harry dohováral: „Mal by si myslieť na seba. Na pochovávanie vôbec nemáme čas. Čím skôr vypadneme, tým lepšie. Chápem, že chceš, aby bol opatrený, ale teraz mi musíš sľúbiť, že ho tam len necháme.“

Shane tvrdohlavo mlčal. Chcel Darjinho otca pochovať.

„Ide o teba, ak sa príde na to, čo sa stalo v noci, mohol by si aj ty odvisnúť. Tak mi to sľúb.“

Tento argument dosť zavážil, rana na krku ho zabolela. Slučka na povraze by sa mohla do nej  pekne zaboriť. Smutný to vzdal. Nemal síl sa hádať.

„Sľubujem.“

„Navyše, tu ho zabili, je to ich psia povinnosť ho pochovať,“ tvrdil si Harry svoju pravdu.

Avšak, ako sa blížili k cintorínu, videli mužov, ktorí tam čakanmi kopali čerstvý hrob. Tušili pre koho. Ani jednému z nich sa nechcelo ísť bližšie a prehodiť telo.  To sa nedalo za bieleho dňa nenápadne. Niekto z krčmy ich mohol spoznať, možno medzi nimi bol aj omráčený muž. Preto sa vybrali ďalej a ďalej od hlavnej cesty, na jednom južnom svahu, z ktorého sa už stihol sneh spustiť úplne, nožmi a malou lopatou vykopali plytký hrob, položil doň telo, ktoré sa vplyvom teplej pokožky koňa ohrialo a dalo sa pekne upraviť do hrobu. Potom ho zahrabali, naukladali veľké skaly od potoka, ktorý tiekol v údolí, aby ho divé zvieratá nevyhrabali, a na vrch urobili kríž z dreva jednej haluze, aby bolo ľuďom jasné, že je to hrob.

„Ďakujem ti,“ povedal Shane miesto modlitby.

„Za málo, bolo by hrozné, keby ho v takom stave videla.“

Aj keď prvotný nápad mladého sa zdal Harrymu zbytočný, navyše riskantný, nakoniec bol rád. Stálo ich to síce niekoľko hodín, ale obaja vedeli, že urobili dobrý skutok.

Shane sa zamyslel: „Navyše nemusí ležať na jednom mieste so svojím vrahom.“

„Tak je. Nech odpočíva v pokoji,“ dodal Harry.

Potom s ubolenými rukami, Shane aj celým telom, vysadli na kone, ktoré si celý čas skracovali prestávku hľadaním prvej čerstvej trávy, ktorá opatrne vykukávala spoza tej starej zoschnutej. Prvý išiel Harry, za ním Teddy, šťastný, že konečne sa pohli z miesta, ktoré mal už dávno očuchané, až potom Shane. Ten sa od rieky, kadiaľ viedla pomerne zarastená cesta, obzrel. Videl majestátny košatý dub, pod ním pár navŕšených skál a pomyslel si: ´Je tam, kde sa cítil najlepšie. V prírode.´