Na zajtrajšok nemyslím - 6. Kapitola - V pekle

„Všade sme ťa hľadali,“ povedal niekto vedľa na mol opitého muža so spustenou hlavou, sediaceho osamote pri najvzdialenejšom stole od baru, dverí, chrbtom ku každému. Jednoducho tam, kde bola najväčšia tma. Evidentne chcel byť sám a nikým nepovšimnutý. Vôbec sa nehýbal, možno aj spal.

            Ukázalo sa, že bol hore, pretože po chvíľke neprítomne zodvihol pohľad smerom k hovoriacemu. Snažil sa zaostriť, ale obraz sa mu rozlieval. Zvuky krčmy, ktoré si zrazu uvedomil, ho ohlušovali, mihotavé svetlo olejových lámp mu robilo zle na oči. Po takomto pre neho prudkom pohybe sa  okamžite ozvala nevoľnosť žalúdka.

            Človek vidiac jeho stav ním zatriasol: „Adam! Počuješ ma?!“ Adamov žalúdok to už nevydržal, donútil svojho majiteľa odpotácať sa na toaletu. Harry sa za ním vybral, aby mu cestou pomohol, ale Adam ho odsotil.

            „Vypadni!“ asi zakričal. Trochu to bolo nezrozumiteľné.

Tak to Harry vzdal, sadol si naspäť k stolu v rohu krčmy a trpezlivo čakal, kým sa jeho kamarát vráti, s poriadne mokrou tvárou a vlasmi a sadne si na svoje miesto. Vyzeral o trochu viac pri zmysloch. Okamžite chcel chytiť do polovice nedopitý pohár, keď mu ho iná ruka zobrala spred nosa.

            „Čo sa ti stalo?“ zase niekto otravoval. Opilec sa na hovoriaceho pozrel, nevyzeral ako niekto, na koho by si pamätal. Obyčajný chlap vo vojenskom tričku a poriadne zarastený. Nesympatický a nehorázne drzý.

            „Čo... dofra....sa chceš? Nepoznám ťa... Daj mi... po...koj a vráť mi pohár, lebo...“ skúsil sa Adam vyhrážať, ale neuspel. Pohár sa od neho vzdialil ešte viac. Mal chuť toho človeka, čo mu to spôsoboval, zbiť, aj sa na neho zahnal, ale jeho päsť skončila vo vzduchu.

            „To som ja, Harry, posol, určite si na mňa spomínaš.“

            „Harry, Harry, vieš... koľko ľudí s takým... menom poznám? Netušíš? Čo? Stovky. Nemohli ti dať rodičia originálnejšie meno?“

            „Aj Shane je tu so mnou, hľadali sme ťa doma na farme, ale našli sme len zhorenisko.“

            Adam zmeravel, pričom sa pozeral skrz Harryho. Trvalo to hodnú chvíľu. Možno hľadal v pamäti, možno len zamrzol v čase.

            „Do tla, zho...rela do tla... Boh sa... na mňa nahneval.“

Harry objednal nealkoholický nápoj, kúsok jedla a posunul ich pred nešťastím zmeneného priateľa. Trvalo mu dva dni, kým ho našiel v krčme vzdialenej asi 15 míľ od jeho pôvodného bydliska. Niečo už vedel od ľudí, ktorých postretal, ale stále netušil, kde sa stratila Darja, ktorú mali v úmysle so Shanom navštíviť.

Kým Adam jedol, tak nič nehovoril. Mlčky sledoval muža, ktorý za pár mesiacov zostarol o roky. Ošedivel, pri očiach a na čele sa mu vyrysovali mohutné vrásky, kútiky úst poriadne poklesli. Stala sa z neho jedna veľká kôpka nešťastia.

Ani Harry nebol v poriadku. Hneval sa, vnútorne zúril na svet, ktorý urobil niečo také človeku so zlatým srdcom. Potreboval ho dostať z toho miesta, postaviť znova na nohy a to najlepšie čím skôr.

Preto sa mu prihovoril: „Poď vypadneme odtiaľto, nemá to tu úroveň. Je to pajzel.“

„Ale aspoň majú... alkohol. Veeeľa alkoholu.“

Adam sa zasmial. Tak trpko, boľavo, neúprimne. Pre neho bola krčma jediné miesto na svete, kde vedel sám so sebou vydržať.

„Neblázni, hádam sa nechceš upiť k smrti.“

„Dobrý... ná...pad. Nechaj ma. Mne je... tu dobre.“

„Nechceš vidieť Shana? Je v stane, pri veciach, teší sa na teba.“

„Sh... shane. tvoj synovec... tvoj...,“ povedal Adam, keď si po chvíľke vybavil chlapca, ktorého poznal asi šesť rokov. Vždy obdivoval jeho uja, že sa na neho nevykašlal, za to, že sa takto obetoval. O sebe si myslel, že by toho asi nebol schopný. Shana mal rád. Vždy sníval, že keď jeho synovia budú takí veľkí, budú mu pomáhať ako Shane Harrymu. Vo všetkom, okolo statku, v sadoch, na poli... V očiach sa mu objavili obrovské slzy.

„No vidíš, spomínaš si. Bude rád, keď ťa uvidí.“

„Môžem to do... dopiť? Inak... nejdem.“

Harry mu podal pohár, ktorý mu predtým zabavil. Vypil ho do dna, vyhlásil: „Fajn, no poďme!“  A nechal priateľa za seba zaplatiť útratu.

Harry ho vyložil na jeho koňa, ktorý bol ochotný viesť svojho pána aj v takom stave. Svojho koňa priviazal za jeho a on išiel celú cestu peši, aby Adama pridŕžal. Nebol veľmi stabilný. Celú cestu zaryto mlčal a sťažka vzdychal. Napokon ho uložil na miesto v stane vedľa Shana, ktorý sa na ich príchod ani nezobudil. Nebol extra dobrý strážca na rozdiel od Teddyho, ktorý sa Adamovi, starému známemu, potichu potešil. Samotný Harry si potom ľahol pod holé nebo, kde mu spoločnosť robil nadšený pes a kone. Pravidelné chrápanie opitého kamaráta ho naveľa uspalo.

            Našťastie ráno bola už s Adamom iná reč. Harry nechcel vyzvedať pred raňajkami. No potom predsa len začal rozhovor.

            „Prepáč, že meškáme, predpokladal som, že nás sem remeslo zavedie skôr. Toto patrí tebe, za Darju.“

            Adam sa pozrel na ruku, kde bola zlatá retiazka s príveskom v tvare štvorlístka. Ten by mal priniesť šťastie, ale asi ani svojmu pôvodnému majiteľovi nepriniesol.

            „Nič mi nedlžíš. Nechaj si to,“ zamrmlal a pustil sa hladkať psa, pričom myslel na svojho, ktorého stratil.

            „Počul som, čo sa stalo,“ povedal Harry a pozrel na Shana, ktorý horel zvedavosťou dozvedieť sa, kde je zachránené dievča. Harry sľúbil, že to do Adama zistí.

            „Čo si počul? Že som hlupák? Že som debil, čo sa nevie postarať o ochranu svojej rodiny? Čo sa staral iba o to, aby sa mu urodilo, aby sme mali čo do úst aj cez zimu... Doma som mal byť s nimi! Do...“ šťavnato si zanadával.

            „Nie. Počul som, že kým ty si bol s chlapmi na žatve, tak tvoj dom prepadli, chceli naložiť Kláru, deti, chalanov, ale celkom im to nevyšlo.“

            „Nie..., nevyšlo. Ona ich bránila. Za dvoj a tri a polročných zdravých chlapcov im bude určite dobre zaplatené. Vlastným telom ich bránila. Určite chceli zobrať aj ju, veď mladá plodná žena je dnes hotový majetok. Musela sa s nimi biť. Keď spadla, udrela si hlavu o schody. Viem to, lebo tam zostala taká veľká mláka. Určite vtedy ešte žila. Ako ju ťahali von, všade nechávala krvavé rozmazané stopy. Nechali ju na priedomí. Tam zomrela.“

            „Vraj sa vám narodilo tretie. Dievčatko. Čo sa stalo s ním?“

            „Hej, narodilo. Tá tvoja Darja bola s ním, keď za bieleho dňa došlo k prepadu. Našťastie mala rozum, ukryla sa s ním v psej búde. Vtedy som sa tešil, že som ju urobil ako na väčšieho psa. Neodhadol to to, keď bol šteňa. Múdre dievča to je, dobre urobila, veď kto by ich tam hľadal? A psa... aj toho mi zabili. Asi ako prvého, aby brechotom nevzbudil pozornosť. Hlavná cesta od domu nie je ďaleko, báli sa prezradenia,“ povedal roztraseným hlasom Adam. Hrozne zle sa mu spomínalo na to, čo len pred mesiacom zažil. V skutočnosti mal pocit, že sa to stalo, hádam, včera.

            Po chvíľke mlčania sa Shane opýtal: „A čo bolo ďalej?“

            „Dievča s malou dobehli na pole, vyrozprávalo, čo sa stalo. Sedelo vraj v búde celé hodiny od strachu, že útočníci sa iba niekam ukryli a pozorujú dom. Vedeli o dieťati, lebo ho dlho hľadali. Vysadol som na koňa a cválal domov. Bolo to hrozné, nájsť tak Kláru. Prísť o deti. Nechal som Darju s malou doma, troch mužov som jej tam nechal, ak by sa vrátili a dvaja sme sa vybrali hľadať únoscov. Po týždni som sa vrátil domov a... Bože, nechcem na to ani pomyslieť.“

            Adam sa pozrel bezradne na Shana. Len krútil hlavou. V očiach mal zúfalstvo. Spoveď sa blížila k trpkému koncu.

            „Malá bola v horúčkach, a keďže bola predčasne narodená, tak to nezvládla. Stihol som sa s ňou ešte rozlúčiť... Musíte mi to prepáčiť. Mal som v sebe toľko zlosti, bezmocnosti, najskôr som tej vašej Darji len vynadal, že ju zabila. Ona plakala. To ma ešte viac rozčúlilo, začal som sa báť, že jej niečo spravím. Tak som ju vyhnal. Povedal som jej hnusné veci, nech sa nevracia, že je vrahyňa, že je prekliata... Aj keď to nebola pravda, dával som jej to za vinu.“

            Shane pozeral šokovane na Adama, nikdy by si nebol pomyslel, že je niečoho takého schopný, vŕšiť sa na bezbrannom dievčati. Prišlo mu to hrozne nefér. No chápal jeho bolesť, to ona z neho v tej chvíli hovorila.

            Aj Harrymu sa to zdalo nespravodlivé, tak sa jej zastal: „Ona za to isto nemohla.“

            „Ja viem. Teraz to ľutujem. Sama musela byť z toho všetkého v hroznom šoku. Je mi to ľúto aj preto, že nám v tých najťažších chvíľach, keď Klára takmer zomrela, veľmi pomohla.  Bola mojou oporou, ale až príliš veľa som jej toho naložil. Určite sa snažila o malú dobre postarať, ale sama bola dieťa. Malá zomrela na nejaké vyrážky. Prišiel som na to, keď som ju prezliekal na pohreb do šiat, čo mala na krste. Bola to choroba, nie zlá starostlivosť. Niekto z návštev, ktoré prišli pozrieť bábätko to k nám doniesol. Nechtiac, ja viem. Nechápem, na čo som myslel, keď som sa pustil naháňať únoscov a nezabezpečil skúsenú opateru! Iba na pomstu! Bola to moja chyba, jednoznačne. Nemusel som byť z domu tak dlho preč. Aby som sa v tej chvíli nezbláznil, potreboval som ju preniesť na niekoho iného. Ona bola prvá na rane.“

            „Už ste ju potom nevideli?“ opýtal sa Shane.

            „Nie. Odišla s plačom a nikto viac o nej nepočul. Podľa mňa šla hľadať svojho otca. Alebo aj ju našli zberači a zobrali zo sebou. Netuším.“

            Shane sa nervózne zamrvil, nepáčili sa mu správy, ktoré si práve vypočul. Aj keď Harry za to až tak nemohol, hneval sa na neho. Toto všetko nemusela Darja prežiť, keby zostala s nimi. Harry asi vycítil, čo si asi mladý myslí, lebo mu na diaľku perami naznačil slovo: „Prepáč.“ Shane to síce jasne videl, no ignoroval. Prepáč bolo málo. Mal sto chutí sa zodvihnúť a ísť sa prejsť. No neurobil to. Zvedavosť mu to nedovolila, tak veľmi chcel vedieť koniec príbehu.

            „A čo farma? Prečo zhorela? Hádam si ju od zlosti nezapálil?“ opýtal sa Harry.

Adam sa zase trpko pousmial. Akoby mohol zapáliť to, čo patrilo jeho predkom? Miesto, kde vyrástol a zvelebil vlastnými rukami? Dom, v ktorom bol taký šťastný? Ani za tisíc rokov.

Prehltol horkú slinu, začal rozprávať, ale každé slovo, myšlienka sa z neho driapala pomalšie ako tá predchádzajúca.

„Ale kdeže. Hovorím, Boh ma nemá rád. Noc po tom, ako som si k žene pochoval aj dcéru, prišla búrka a stajňu zasiahol blesk. Bolo veterno a oheň preskočil na dom. Nebolo nás dosť na jeho zahasenie. Veľká časť z neho zhorela, asi ste videli. Ja už nemám silu to opraviť. Nemám chuť sa tam vrátiť. Prišiel som o všetko. O úplne všetko, čo som si v živote vybudoval. V priebehu pár... dní. Už... nemám... prečo žiť.“

            Nastalo ticho. Shane aj Harry hľadali slová útechy. Z Adama hovorilo čisté zúfalstvo, zvyšky alkoholu a únava. Nachádzal sa na svojom hlbokom dne, z ktorého ho bolo treba nejako vytiahnuť.

„Mám taký nápad. Máš predsa pozemky. Predaj ich alebo prenajmi a poď s nami. Niekto dospelejší ako Shane by sa mi hodil.“ Snažil sa Harry odľahčiť situáciu, pričom mladý len oči prevrátil tváriac sa, že nevie, o čom hovorí. Ujo sa na neho sprisahanecky pozrel. Nechcel ho uraziť. Shane to pochopil.

„A nikdy nevieš. Možno cestou nájdeme stopu po chalanoch. Nemal by si sa takto vzdať. Si otec, musíš bojovať! Ako ja, ako my všetci. Musíš predsa bojovať!“

Adam si oprel hlavu do dlaní, chvíľu iba tak sedel. Stále ho srdce, celá duša bolela. Dokonca aj telom sa mu ozývala bolesť pri každom nádychu, výdychu. Fyzicky trpel.

Nakoniec si rukávom utrel nos a bez toho, aby sa pozrel na dvojicu priateľov, povedal: „Asi máš pravdu. Nemá zmysel tu zostávať. Kupca mám, vlastne viacero. Po mojom nešťastí sa na mňa vrhli väčšina mojich susedov ako supy. Každý si chce zeme rozširovať. Zbláznil by som sa na farme. Všetko by mi ich pripomínalo. Vlastne ma tu už nič nedrží. Ak to myslíš, Harry, vážne, zajtra by som mohol s vami vyraziť. Ktorým smerom idete?“

„Na sever.“

„Sever znie fajn,“ odobril Adam, v ktorom zvíťazila túžba vypadnúť preč, niekam, hocikam. Preč z kraja, ktorý mu zlomil srdce. Cesta by mohla byť jeho nový zmysel života, navyše, ak jej bonusom mohlo byť nájdenie synov.

„Super, bude nám dobre, uvidíš, “  sľúbil Shane, ktorý si zobral na bok synovca, aby sa ešte s ním dohodol.

„Dúfam, že ti neprekáža, že som ho s nami zavolal.“

„Mohol si sa aspoň opýtať,“ tváril sa urazene Shane, v skutočnosti sa viac hneval na Adama, na to, že vyhnal Darju. Bolo síce leto, ale aj tak to nemohla mať jednoduché. Byť sama v cudzom svete. Nevedel si to predstaviť, vždy mal po boku niekoho, o koho sa mohol oprieť, Harryho.

Ten sa ďalej obhajoval: „Toto sa naozaj nedalo predpokladať.“

„Ja viem,“ prijal Shane ospravedlnenie. Takú tragédiu naozaj nikto nemohol predpokladať. Ani Adamov skrat.

„Ak budeme mať šťastie a niekde ju nájdeme.“

„A možno nikdy nenájdeme ani Adamových synov a ani ju. Čo z toho je pravdepodobnejšie?“ s neskrývanou iróniou mu zakontroval Shane.

Na svoju otázku nedostal odpoveď, ale chlapské pohladenie hlavy, lepšie povedané, rozstrapatenie vlasov.

O dva dni skupinka troch mužov a jedného psa opustila kraj. Shane Adamovi aj Harrymu rýchlo odpustil, stále vyzeral dievča, ktorým by mohla byť Darja. Raz sa mu zdalo, že ju vidí vo veľkomeste, inokedy na dedinskom trhu.  Darček, čo jej niesli, dávno skončil v iných rukách. Ako išiel čas, spomienka na ňu sa vytrácala, až nakoniec prestal Shane dúfať, že ju niekedy ešte uvidí. Z roka na rok sa svet stával krutejšie miesto na život, a tak každodenný boj o živobytie zatienil minulosť.

Adam nakoniec s priateľmi zostal namiesto pár týždňov dva roky. Poprechodil s nimi kusisko krajiny, ale keďže si synov nenašiel, ich cesty sa logicky rozišli. Jedno však vedel, že kým bude žiť, bude týmto dvom nomádom za ich svojskú pomoc do smrti vďačný.