Na zajtrajšok nemyslím - 7. kapitola - Ako ďalej.

Bol podvečer jedného priemerného dňa. Toto slovo ho veľmi dobre charakterizovalo. Pršalo pomerne málo, chvalabohu, voda cez tukom pravidelne napúšťané plachty nestihla preniknúť. Cesta bola obstojná, úseky s blatom a hlbokými mlákami po predchádzajúcich dažďoch striedali lepšie, našli sa dokonca aj pomerne suché, hlavne tie, kde pôvodný asfalt nezničila nemilosrdná príroda. Aj vzdialenosť, ktorú prešiel prekrytý voz, ťahaný dvomi ťažnými koňmi a nasledovaný jedným jazdeckým, bola taká priemerná. Ani rekord, ani zdržanie. Preto Harry nebol zlostný, ako večer predtým, keď sa zdalo, že nadbehnuté míle všetky stratia. Mal radšej pocit, keď prekračovali pôvodný harmonogram, ako keď meškali. Istá časová rezerva sa im často zišla, lebo cestovanie v tejto dobe je nevyspytateľné.

„Navrhujem, aby sme spali dnes v tamtej hore,“ povedal nahlas Harry Shanovi, ktorý oddychoval natiahnutý vo voze na kraji nákladu. Nohavice mal stále ešte vlhké a špinavé až po kolená od mlák, v ktorých musel stáť, keď odzadu tlačil voz, podkladal kamene pod kolesá, poprípade celé vetvy stromov. Keď práve neviedol kone, jeho úlohou bolo sedieť na kozlíku a pozorovať okolie, vnímať nebezpečenstvo. Ale dnes prechádzali takými hlbokými horami, mimo hlavnej trasy, že im reálne nebezpečenstvo nehrozilo, preto si dovolil na polhodinku, keď nemusel voz z niečoho vyslobodzovať, zdriemnuť. Stále sa ešte nachádzali na území, kde, ako sa hovorí, dávajú líšky dobrú noc, a teda bývalý národný park.

Shane sa posadil tak, že nohy mu viseli zo zadnej strany voza, poodkryl plachtu a zahľadel sa na pomaly ustupujúcu scenériu, čo mal pred sebou. Presne vedel, kde sa nachádzajú, aj keď každou jarou bola krajina stále divokejšia a cesta zarastenejšia. Práve míňali stĺp s turistickými značkami a informáciami o dĺžke trvania trasy krokom, niektoré už boli takmer nečitateľné. Navyše poriadne čímsi zarástol. Nikto sa o tieto symboly bývalej turistickej kultúry nestaral. Les si z roka na rok ukrajoval z krajiny, neprítomnosť ľudí mu absolútne vyhovovala. Pomaly si kradol späť, čo mu storočia brali ľudia. Tu ďaleko od ľudských príbytkov drevorubači chodili zriedkavo. A aj vďaka zmene klímy, lesné požiare prakticky neexistovali, mladým lesom vlhké počasie vyhovovalo, vyrastali ako huby po daždi. Hlavne tie listnaté. No o to, ťažšie bolo cestovanie. Veru, áno, kde boli tie krásne časy, keď s Harrym jazdili len na koňoch a boli schopní prejsť takmer každým terénom? Všetko má však aj svoje klady, na konskom chrbte by si tam krásne nepospal.

„Shane, si hore? Shane! Prečo neodpovedáš?“ dôrazne sa opýtal Harry, keď zastavil kone. Synovec vedel, o čo ide. Nie o jeho súhlas. O tom, kde budú spať, rozhodoval roky výlučne strýko. Shane sa prezieravo nahol po dva plastové demižóny a nemýlil sa.

„Počuješ? Vodu pre kone treba nabrať!“

„Už idem, “ povedal bez zbytočných slov. Skočil z voza a zbehol dolu briežkom k potoku, kde sa predral cez veľké lopúchy až k vodnému toku. Za tie roky, čo chodili spolu po svete, tak si vo veľa veciach rozumeli aj bez slov. Zhovorčivosť nebola ani pre jedného typická povahová vlastnosť. V tom sa maximálne zhodli. V iných veciach boli rozdielni. Kým Shane bol rád v spoločnosti, medzi ľuďmi, Harry sa stával stále viac uzavretejší a mrzutejší, zatrpknutejší. Pozeral sa na ľudí očami, ktoré videli potenciálneho nepriateľa. Bol to strach? Neistota? Či životná skúsenosť? Všetko dokopy. Ale asi najviac v tom bola obrovská chuť prežiť za každú cenu.

Keď Shane nabral dostatok vody pre ľudí aj pre zvieratá, tak sa vrátil k vozu. Vyložil nádoby do voza, upevnil ich, aby nespadli, a preliezol dopredu k ujovi, ktorý sa na neho pre jeho pomalosť, v jeho očiach lenivosť, stále hneval. Ten povelom ale aj trhnutím liací presvedčil kone, aby vyrazili.

„Tam sme už spali. Môže byť,“ pokračoval Shane v načatom rozhovore.

Odkedy mali voz, tak nemohli uložiť na prenocovanie len tak hocikde. Spať pri ceste bolo príliš nebezpečné, do lesa sa však s vozom väčšinou nedalo dostať. Kríkmi zarastajúce roky nepokosené lúky, na ktorých sa statok dlho nepásol, boli príliš náročný terén.

Ďalšou nevýhodou prevážania tovaru vozom bolo, že si človek, ak nechcel ukázať zbojníkom, kde sa presne nachádza, nemohol sa často ani pri ohni zohriať. Keďže s vozom sa utiecť jazdcom nedá, jeho založenie záviselo na ročnom období a počasí. Keď je pekne, dym je viditeľný do diaľky, dokonca aj v noci. Ale keď je naopak počasie upršané, hmlisté, mohli si muži dovoliť luxus jesť teplú večeru. No zase je umenie v takom počasí vymyslieť pre oheň miesto, ktoré ho aj zároveň chráni. Každopádne spať bez ohňa znamenalo veľké riziko kvôli divokej zveri, a keďže už dva roky nemali psa, museli sa sami dvaja striedať na stráži a cez deň dopĺňať spánkový deficit počas cesty.

Keď sa rozložili na mieste, ukrytom pred zrakmi zvedavých pútnikov a dosť ďaleko aj na to, aby prípadné erdžanie koní nebolo príliš výrazné, muži si otvorili do látok starostlivo zabalené jedlo a pustili sa do neho. Bola to cestovateľská klasika, sušené bravčové s chlebom, ktorý kúpili na jednej z fariem predvčerom. Stále sa dal jesť, keď bol človek hladný. No Shane už začal spriadať plány na omnoho lepšiu večeru.

„Harry?“

„No?“ trochu neochotne odpovedal jeho spoločník. Chcel radšej rýchlo zaplniť žalúdok, ako konverzovať.

„Čo keby sme zajtra prespali v hoteli v Salmone? Tam by sme si mohli dať na grile pečené mäsko so zemiakmi. A tie ich omáčky...“ začal sa Shane rozplývať. „A poriadne by sme sa obaja vyspali.“

„Hlavne ty s Larou.“

„No a čo? Aj ty by si mohol s nejakou, keby si chcel.“

„Prestaň. Sú to vyhodené peniaze.“

„Vybavil by som ti zľavu. Určite by sa Larina kamarátka nad tebou uľútostila,“ mrkol veselo na uja. Mrzelo ho, že nikoho nemá. Tak trochu si to dával za vinu.

„Ach, Bože, ty to vidíš.“ Obrátil teatrálne svoje oči k nebu Harry. „Snažil som sa ho vychovať a je z neho toto,“ povzdychol si. „Shane, keď som ti kedysi povedal, že by si mal spoznať ženy, tak som si nemyslel, že sa budeš do toho tak hrnúť. Lara nie je dievča pre teba, ani jej podobné. Po pracovitej by si sa mal obzerať. Pred Pohromou by si bol už možno usadený, minimálne by si mal nejakú dlhšie trvajúcu známosť,“ dohováral mu v dobrom.

Veru, dvadsaťšesťročný Shane nemal núdzu o „kamarátky“ na viacerých miestach krajiny. Harryho prerástol takmer o hlavu, pričom určite presiahol šesť stôp. Postavu mal krásne súmernú, aj držanie tela typické pre jazdcov, teda zväčša dokonalé. Akurát len nohy, ktoré väčšinu mladosti kopírovali trup koňa, mali mierne ohnutý tvar do O. No tento klasický nedostatok výrazne zlepšovali tmavé husté polodlhé vlasy, ktoré mu lemovali tvár a siahali po plecia. Občas ich dokonca nosil stiahnuté do chvosta, napríklad pri namáhavejšej robote, pri nakladaní tovaru, rýchlej jazde na koni, teda vždy, keď mu prekážali. A oči, úsmev do tých sa zamilovalo nejedno dievča. Každopádne jeho pre druhé pohlavie príťažlivý vzhľad a výchova chlapom poznačila vzťah k ženám. Harrymu bolo ľúto, že sa mu nepodarilo naučiť ho vážiť si ich. Cítil to ako vychovávateľské zlyhanie. Ale dalo sa to dokázať bez prítomnosti ženy, čo by sa o nich starala?

„Prosím ťa, Laru poznám už štyri roky. To je celkom stará známosť.“

„A ďalších prinajmenšom dvesto chlapov. To ti naozaj neprekáža?“

Shane odvrátil pohľad na pokojne sa pasúce kone na dlhých lanách. Ten vyšší so štíhlymi nohami ako stvoreného pre preskakovanie prekážok, ktorého prevážali pre akéhosi boháča, bol pre istotu uviazaný ďalej od ostatných. Musel, s ich žrebcom si pochopiteľne nerozumel. Ten idylický pohľad na čistinku a kone ho trochu upokojil, takže sa mohol lepšie ovládať, lebo si uvedomoval, že prudká hádka by mohla Harryho odradiť od návštevy hotela, ktorý bol zároveň nevestinec.

Preto povedal len zmierlivo: „No a čo? Ona za to nemôže, že je tam. Vieš dobre, že to začala robiť z donútenia. Okrem toho, deti mať nemôže. Ak by ju niekto chcel, tak len za slúžku.“

„Radšej slúžiť jednému ako stovkám. Inak dávno sa už mohla vyplatiť, keby chcela,“ tvrdil si Harry svoje. Nie bez príčiny. Ženy boli v takých zariadeniach ako tovar, ale pokiaľ boli v kurze, tak si celkom dobre zarobili a po čase mohli také miesto opustiť. O staršie už aj tak nebol záujem.

Shana to zamrzelo. Aby ochránil svoju známosť, radšej zaútočil: „Keď máš dnes takú mravokársku náladu, tak mi povedz, prečo mi nejdeš príkladom? To ty by si mal nájsť ženu, ja mám ešte času dosť!“

Harry sa na neho podráždene pozrel. Nebolo to o tom, že by sa o ženy nezaujímal, alebo ony o neho. Stále bol fešák, tesne pred štyridsiatkou, akurát len jemne prešedivený. Problém bol inde. Mal strach. Obrovský strach dať všetko do podniku, ktorý sa v týchto časoch tak často stával v tom lepšom prípade stratovým, v horšom končil osobným krachom. Smrťou najbližších. Jeho najväčším strašiakom neboli choroby, ale ľudia. Mal oprávnené obavy sa medzi nimi usadiť. Už im neveril. Počas svojho života zažil všeličo, klamstvá, podrazy, odkradnutia, dokonca aj mnohé pokusy o zabitie. Preto mal problém im uveriť. Do svojho sveta si pustil len veľmi malý okruh známych a ani tí o ňom všetko nevedeli.

Stvrdol. Neraz musel niekoho zabiť, neraz skôr, ako mu išlo o život. Občas to bral ako svoje poslanie. Čistil svet od zlých. Tak prečo mával zlé sny? Prečo výčitky svedomia? Mal toho všetkého plné zuby. No nemohol inak, pretože tak to fungovalo vo svete, v ktorom si bol človek človeku vlkom. Ak by on nezabil prvý, už by tu nebol on a ani Shane.

„Dobre, ak tam zajtra stihneme prísť, spíme v Salmone. Aspoň sa poriadne najem a skočím za Benom, aj tak som mu chcel s ním urobiť výmenný obchod.“

Tým zase raz definitívne uzavrel tému ženy, pretože ani on nemal chuť sa so Shanom hádať. V niečom mal pravdu, nešiel mu dobrým príkladom. Vedel, že by nebolo správne mu vyčítať, že je slobodný kvôli nemu, že svoje najlepšie roky obetoval bratovmu decku. Sám vedel, že je to len čiastočná pravda. No veľmi ho mrzelo, ako veľmi sa ich vzťahy v poslednej dobe naštrbili. Harry si jasne uvedomoval, že hoci mal mladého rád ako vlastného, ten by sa potreboval postaviť na vlastné. Strečkoval, kopal, hrýzol ako mladý kôň. Zo všetkého najviac mu chýbala prezieravosť a zodpovednosť. Vďaka príjmom, ktoré mali v posledných rokoch, sa z neho stával ľahtikár a Harry mal problém vysvetliť mu, že človek si musí dávať veľký pozor na svoju výdavky. Ono je to tak, keď má niekto dobré obdobie, darí sa mu, tak ľahko zabudne na to, že to môže zo dňa na deň skončiť. Je to príliš pohodlné nemyslieť na možné zlé časy. Práve túto lekciu Shane od života potreboval dostať.

Nech Harryho srdce akokoľvek bolelo, akokoľvek mu bolo zaťažko, predpokladal, že skôr či neskôr sa ich cesty rozídu. V konečnom dôsledku nechať ísť svojou cestou dvadsaťšesťročného chlapa, by mu jeho mŕtvy brat a švagriná odpustili. A možno prichádzal naozaj čas na zmenu. Čas, keď by si konečne mohol dovoliť myslieť iba na seba.

Podobne to cítil aj Shane, nutkavú potrebu osamostatniť sa. Už sa mu nechcelo poslúchať, robiť akéhosi závozníka, chlapca na všetko, nebavilo ho hádať sa s Harrym o somarinách, ktoré si tvrdošijne robil po svojom, a ani za svet to nechcel zmeniť, nehovoriac o tom, že k veľkým rozhodnutiam ho vôbec nepustil. Celkovo mal Shane inú predstavu o práci posla a možno by začal niečo úplne iné, napríklad dobytkárstvo, farmárčenie, chov koní, ak by ho Harry vyplatil, ale ešte ho o to ani nepožiadal. Neurobil to možno preto, že pociťoval akúsi povinnosť odvďačiť za Harrymu za to, čo všetko pre neho urobil. Bál sa, že by na neho strýko navždy zanevrel, pričom dúfal, že by sa to nestalo. Stále ešte mávali dobré dni, takmer ako za starých čias. No prežiť ďalšiu zimu v jeho spoločnosti si už veľmi nevedel predstaviť, tak veľmi potreboval slobodu.

„Prvú službu si beriem ja,“ povedal a zároveň ňou chcel vyjadriť vďačnosť ujovi za to, že tentokrát Salmone neobídu. Harry to aj tak pochopil a bol mu za to vďačný. Búrkové mračná sa medzi nimi rozplynuli a večer prežili v pokoji ako dvaja ľudia, ktorí si rozumejú aj bez slov. Skutočné oblaky nad ich hlavami sa takisto rozptýlili a obaja muži počas svojej stráže sa mohli pokochať žiarou a tajomnosťou čistej hviezdnej oblohy.