Na zajtrajšok nemyslím - 8. Kapitola - Sladký sen

Polámané koleso, ktoré museli vymeniť za rezervné len pár míľ od Salmone, spôsobilo, že k hotelu, ktorý sa nachádzal trochu mimo mesta, až tesne pred zotmením. Svetlá dvojposchodovej budovy s dvomi priľahlými pavilónmi s novopostavenými hospodárskymi budovami vrátane stajne pre dvadsať koní, lákali k návšteve. Hlavne prízemie, kde sa nachádzala veľká spoločenská miestnosť, bývalá jedáleň a zároveň reštaurácia hotela, žiarilo do diaľky. Okná ozdobovali bordové polopriesvitné závesy, ktoré dávali návštevníkom falošný pocit súkromia. Zo salóna, ako staromódne jedáleň premenoval súčasný majiteľ, sa do diaľky ozývala hudba a spev.

Priečelie hotela Sladký sen sa chválilo tromi pôvodnými hviezdičkami, čo vždy pobavilo pamätníka starých čias, Harryho, lebo bez tečúcej vody, splachovacích záchodov a elektriny by si žiadnu nezaslúžil, a jednou novodobou, farebne trochu odlišnou, ktorú si svojvoľne nechal namaľovať majiteľ. Jeho podnik mal viacero funkcií, v prvom rade to bola krčma, kde mohli prísť na dobrú večeru s troškou pikantnej zábavy aj ľudia z okolia. V bývalom nočnom bare bola herňa, ukrytá za hrubými závesmi, do nej sa dostávali už iba vybraní bohatí klienti. Okrem rulety, sa tam nachádzali aj tri veľké dubové okrúhle stoly, ktoré slúžili hlavne na hranie kariet. Nad reštauráciou na poschodí bola klasická hotelová časť pre cestujúcich týmto krajom, no obe krídla budovy mali iné využitie. Kým jedno krídlo slúžilo na vykonávanie najstaršieho remesla, druhé malo úplne iný účel.

Rocco, hrdý majiteľ, veľmi rýchlo zistil, čo má v novom svete najväčšiu hodnotu. Život. V druhom krídle žili dievčatá, ktoré mohli mať deti a ktoré ich najbohatším klientom za nemalý poplatok donosili. Samozrejme z každého takéhoto predaja mali aj ony svoju časť, jednak aby si zarobili na „dôchodok“ a aby neušli s nejakým klientom. To sa im ani veľmi neoplatilo, tu, u Rocca bolo o ne kráľovsky postarané, kým boli plodné. Stačilo zo päť, šesť detí a ony získali toľko, že si vedeli zadovážiť vlastný dom. Niekedy sa stalo, že nové dievča z druhého krídla otehotnelo, a vtedy sa automaticky zmenil aj jeho spoločenský status a prešlo bývať do druhého krídla. No Lare, na ktorú sa tešil Shane, sa to nestalo.

„Postaraj sa o náklad a o kone,“ zavelil pred hlavnou budovou Harry, keď zosadol z kozlíka. Ten tušil, že mu to urobí, zjavne mu dával vyžrať fakt, že za noc v tomto podniku draho zaplatia. Shane občas vyhral v kartách, tak dúfal, že nakoniec ich návšteva nemusí byť stratová.

´Mohlo by sami dnes dariť,“ pomyslel si a zamieril  s vozom k stodole, kde odstavil voz, poriadne upevnil plachty, aby náklad nelákal zlodejov. Celý areál bol však starostlivo strážený psami a niekoľkými mužmi, takže im nikdy nič nezmizlo. Majiteľ si zakladal na tom, aby sa u neho hostia cítili v bezpečí a pravidelne sa k nemu vracali.  Tá nepriestrelnosť miesta mala aj nevýhody, ak sa strhla bitka, vznikli nejaké škody, ani hostia nemohli odísť bez ich zaplatenia, na to si Rocco potrpel. Aj na čistote a pravidlách, čo bolo cítiť na každom kroku. Dokonca aj v stajniach, kde bolo o kone dokonale postarané. Ešte aj tie sa tam tešili.

Keď ich Shane tam zanechal v opatere starého koniara a jeho pomocníka, zašiel na recepciu, aby si vybavil izbu, rovno tam nechal všetko špinavé oblečenie, ktoré mal v batohu, kúpil si tam čistú košeľu a vybehol na izbu, kde si narýchlo v nádobe na to určenej umyl voňavým mydlom vlasy, trup a tvár, utrel sa do mäkkého uteráka a rozpustené jemné kadere, ktoré kvôli vlhku nadobudli výrazné kučery nechal voľne schnúť na pleciach, len si ich rukami prečesal. Starú roztrhanú košeľu hodil do koša a obliekol si novú, kúpenú na recepcii. Aby vynikli jeho kožené náhrdelníky, nechal ju ledabolo rozopnutú. Až keď ho pohľad do zrkadla presvedčil, že vyzerá neodolateľne, zišiel do jedálne, kde si dal v spoločnosti Harryho, ktorý už len pil, večeru. Avšak nechutila mu tak ako zvyčajne, pretože sa musel pozerať, ako sa jeho Lara venuje akémusi dedkovi. Harry sa mu za to pohľadom, ktorý znamenal jednoznačné, ja som ti to hovoril, vysmieval. Kým dojedol, tak s ním zmizla do izby. Shane zostal smutný. Už veľmi nedúfal, že s ňou bude môcť byť do rána aj on.

Moment na to ich stôl familiárne prepadol sám pán Rocco. Priezviskom bol síce Talian, no v skutočnosti človek s veľmi dobre premiešanými koreňmi, v rodokmeni mal Indiána, poľského Žida, pričom otec mal tmavšiu pleť ako sa na človeka, ktorého rod pochádzal zo Sicílie patrí. Jeho rodina bola dosť široká, sám pochádzal z piatich súrodencov, z ktorých ani jeden nepodľahol pliage. Aj vďaka nim mal kontakty vo veľkej časti územia, na ktorom žili. Poznali významných ľudí, ktorí chodili do tohto zapadákova si užiť.

Rocco bol darebák, ale zato prezieravý podnikateľ, to sa mu uprieť nedalo. Každopádne bol to človek, ktorého bolo lepšie mať za „priateľa“ ako za nepriateľa. Vo vnútri bol zlý, bezcitný a s akýmsi chorým mesiášskym komplexom. V jeho chápaní sveta bol on ten, kto druhým pomáhal. Svojim mužským zákazníkom vytváral príležitosť pobaviť sa, až po príležitosť stať sa otcom. Na budúce matky viedol dokonca poradovník, taký bol o ne medzi neplodnými pármi záujem. No, nanešťastie, choroba ovplyvnila aj mužov, preto boli často ženy tajne oplodnené samotným Roccom, poprípade jeho najlepšími priateľmi. No ale čo by človek neurobil pre dobré výsledky svojho podnikania? Navyše, ak sa to v jeho zvrátenom videní sveta dalo chápať aj ako služba spoločnosti, čím viac detí, tým väčšia šanca, že ľudstvo nejakú budúcnosť bude mať.

Celé to malo aj iný, dôležitejší postranný efekt, pretože každým spokojným, a teda prakticky automaticky vďačným zákazníkom, rástol aj Roccov vplyv v celej krajine, lebo takmer nikto zo šťastných rodičov sa nechcel pred susedmi a známymi priznať ako k dieťaťu prišiel, keďže manželky boli ochotné znášať fingované tehotenstvá a neveru svojich mužov, len aby sa dostali k dojčaťu.

„Neuveriteľné, koho k nám búrkové mraky priviedli,“ povedal postavou nižší a zavalitejší majiteľ, ktorý podobnú poctu vrelého uvítania preukazoval len vybraným hosťom. Na chvíľku si k nim dokonca prisadol.

„Oči ti slabnú, priateľu, dnes nebol na oblohe žiaden poriadny mráčik,“ zasmial sa Harry na takomto privítaní muža, ktorý už pomaly ťahal k päťdesiatke.

„Moje koleno vie svoje. Do zajtra rána príde nejaká poriadna búrka, či mi veríš alebo nie. Zaprší a to poriadne. Chceš sa staviť, Harry?“

Ten len pokýval záporné hlavou. Roccovo pred pliagou operované koleno malo tiež svoju povesť. Všetci sa na tom zasmiali ako na dobrom vtipe. No v skutočnosti ich predpoveď počasia podľa starého zranenia nenadchla. Ak by naozaj prišiel výdatný dážď, ktorý priniesol problém s presunom. V okolí mestečka bolo niekoľko väčších potokov, ktorých korytá, hlavne takto na jeseň ešte viac ako inokedy, nestačili náporu vody a vylievali sa. Bol to pomerne bežný jav. Roky neutíchajúcich dažďov zaniesli mnohé toky, rozvodnené rieky menili svoje toky, keď sa ľudia prestali snažiť ovplyvňovať ich smer.

Ako niekoľkoroční kuriéri poznali všetky brody na okolí, v tom by až taký problém nebol, a teda, ak by neprevážali na voze pušný prach, tak by sa nad to povzniesli. No vlhkosť by mohla náklad poriadne poškodiť a znížiť ich odmenu. Reči o búrke im teda vôbec neprišli vhod. Dlhotrvajúci výdatný dážď a búrky dokážu urobiť aj s vysychajúceho potôčika života nebezpečnú riavu. Ak by niečomu takému došlo, bolo by bezpečnejšie zostať o deň, dva v hostinci, ktorý bol situovaný na svahu nad dedinou s nádherným výhľadom na okolie.

„Uvidíme, kto z nás bude mať pravdu. Ak sa však nemýliš, tak nás tu budeš musieť strpieť o nejakú tú noc navyše,“ avizoval Harry možné predĺženie pobytu mužovi, ktorého by v minulosti nazývali mafiánom, keby tento termín pomaly neupadal do zabudnutia. Harry ho nemal rád, no rešpektoval ho. Tieto pocity boli obojstranné. Shane ho tak trochu obdivoval. Všetci traja robili biznis, vzájomne si boli užitoční. Rocco vedel, že na nich sa môže spoľahnúť, a preto ich služby vždy rád využil. Z toho dôvodu sa k nim správal úctivo. Na jeho území sa Harry a Shane vždy cítili v bezpečí a svorne si mysleli, že by ho nechceli za nepriateľa, a tak sa k nemu počas každej návštevy aj správali.

Rocco istý si tým, že dve izby budú dlhšie obsadené, v dobrej nálade pokračoval: „No ale inak som rád, že ste tu, potrebujem poslať jednu správu do Billingsu.“ Potom sa nahol k Harrymu a potichu mu povedal: „Samozrejme, ako vždy veľmi diskrétne.“ A mrkol aj na Shana, ktorý pochopil, že budú mať zákazku. Obom nahlas navrhol: „Určite ste vysmädli. Čo dobrého vám môžem ponúknuť? Samozrejme tento drink pôjde na mňa.“ Zlatko, dones nám toho červeného archívneho zo Snake River.“

Gestom pokynul na čašníčku, ktorá roznášala nápoje. „Zlatko, dones nám toho červeného archívneho zo Snake River.“

„Samozrejme,“ odpovedala s úsmevom stará známa servírka a vrátila sa s fľašou vína a tromi pohármi. Položila ich na stôl, otvorila víno, naliala najskôr svojmu šéfovi, ten si neodpustil degustačný rituál, ktorý mal dokázať, že podpriemerné víno, ktoré bolo vyrobené z hrozna bez potrebnej cukornatosti, je vynikajúce. Kvôli zmene klímy však už roky nebolo. No bolo vzácne, lebo plesne spôsobené vlkom postupne ničili jednu révu za druhou. Muži si pripili na zvítanie, na úspešné leto, ktoré im všetkým prinieslo očakávaný osoh, a napokon na utorok, teda deň, ktorý práve bol. Neskôr sa Harry ospravedlnil a odišiel do izby. A Shane, ktorému sa ešte nechcelo spať, sa rozhodol večer si spestriť hrou v karty vo vedľajšej miestnosti.

Zo začiatku sa mu veľmi nedarilo. No potom, ako sa k nemu pripojila Lara, ktorá si k nemu prisadla a chovala sa k nemu dôverne. Shane však váhal, aj keď mal chuť odviesť si ju na izbu, tak chcel získať aspoň čas z prehry naspäť. Hralo sa o zlato, striebro, ako aj o zbrane. Aj napriek neustálemu šepkaniu do ucha Lary, ktorá mu chcela porozprávať pre ňu zaujímavé novinky, ďalšiu hru vyhral. No potom znova prehral a tentoraz viac ako predtým. Začal byť nervózny. Snažil sa vysvetliť Lare, že by ho nemusela teraz otravovať klebetami, ktoré ho vôbec nezaujímajú, na čo sa ona urazila a odišla do salónu. Shane vedel, že nič vážne sa nedeje, aj tak si ju v noci udobrí.

Navyše ho rozptyľovala aj nová servírka so zaujímavým tetovaním v podobe akýchsi exotických kvetov a lián na sluche, ktoré začínalo vysoko nad pravým obočím a končilo až pri ušnom lalôčiku. Ako si mohol povšimnúť, podobné, avšak omnoho drobnejšie tetovanie mala aj na ľavej ruku a siahalo jej až na prostredník. Indka určite nebola, jej vlasy mali ďaleko od čiernej, tak nechápal, prečo by si nejaká beloška dávala urobiť niečo také. Nebolo to škaredé, skôr prekvapujúce. Záhadné. Mal chuť ju osloviť a opýtať sa, prečo si ho dala urobiť.

Mladá žena bola útlej postavy, s poprsím, ktoré nevynikalo ani v ružovom živôtiku, aké tu mali všetky pracovníčky obsluhy. Na nej však vrchná časť oblečenia pôsobila, akoby si ho požičala od oveľa obdarovanejšej kamarátky. Zaujímavosťou bol však kožený remienok siahajúci od krku až do výstrihu s pravdepodobne nejakým príveskom, ktorý nechcela ukazovať a ktorý zostal bezpečne ukrytý pod živôtikom v medzierke medzi prsami. Vyzeral síce záhadne, ale podstatne všednejšie ako náhrdelníky iných žien. Zato spod krátkej džínsovej sukne jej vykúkali naozaj krásne súmerné nohy v pohodlných kožených mokasínach so šnúrkami okolo nôh ovinutých takmer až po kolená. Jednotlivo takmer všetky jej črty tváre neboli špeciálne krásne, nos nebol ani malý, ani veľký, lícne kosti jej trochu trčali, čelo mala vyššie, bradu jemne špicatú, ale ako celok pôsobili veľmi pekne. A keďže pri ich stole oči vždy hanblivo klonila a osvetlenie v herni bolo skôr tlmené, tak Shane nevedel s istotou určiť ich farbu.

Čo si však všimol, bolo, že mala na sebe minimum mejkapu, vlastne len pery si zvýraznila červeným rúžom. Shane od nich nemohol odtrhnúť zrak. Tak veľmi lákali. Boli krásne, rovnomerné, krásne vytvarované, jemne plné. Asi najkrajšie aké kedy videl. Vlasy mala táto nová posila Roccovho tímu na rozdiel o iných dám, ktoré si svoje vlasy natočili či vyčesali do komplikovaného účesu, upravené do obyčajného vrkoča, ktorý jej siahal až takmer po zadok a ktorý zdobil kvet staroružovej astry zapichnutý až tesne nad zviazaním, v oblasti pásu a teda neustále tancoval pri každom pohybe.

Celkovo do atmosféry nevestinca akosi nezapadala. Shane nevedel povedať čím. Pôsobila krehkým dojmom víly, ktorá tam zablúdila. Mohlo to byť aj preto, že sa usmievala menej ako tam bývalo zvykom. Podľa toho, čo si všimol, bola aj na slovo bola skúpejšia. Hlas mala však veľmi príjemný. O niečo sýtejší ako by človek čakal pri takom žieňati. Pri ich stole nepovedala asi ani slovo navyše, ale o to rýchlejšie pracovala. Veľmi tým Shana znervózňovala. Behala od stolu k stolu a zase do kuchyne, že niekto z hostí v jej rajóne sa v ten večer nemohol sťažovať na pomalú obsluhu.