Na zajtrajšok nemyslím - 11. Kapitola - U Bena

Počas noci urputná búrka prešla, vplyvom poryvov vetra svojou nepravidelnosťou nepríjemné bubnovanie sa zmenilo iba na klasický vytrvalý dážď, ktorý pokojne bubnoval svoju uspávajúcu melódiu na strechu a parapety budovy. Vďaka tomu a nízkemu tlaku sa dobre spalo. Dokonca ani Harrymu sa na svitaní nechcelo vstávať. Až keď sa mu zdalo, že brieždenie trvá pridlho sa prebral a s tušením, čo uvidí, podišiel k oknu. Premoknutý svet a novovytvorené potoky vôd tečúce po ulici ho veľmi rýchlo presvedčili prehodnotiť plány a odchod posunúť. Nevedel presne na kedy, možno na poobedie, poprípade na ďalší deň. Nemohol riskovať poškodenie celkom dobre zabalenej zásielky, ktorej mierny dážď neublíži, ale to, čo sa dialo vonku, bolo aj na neho prisilné. Keby ich tovarom bolo niečo úplne iné, takéto počasie by im hralo do karát, pretože vtedy sú cesty prázdne, a teda v jeho ponímajú bezpečnejšie, presne také, aké ich mal Harry rád. Príroda v jeho očiach nebola taká nevyspytateľná ako ľudia.

Skúsený kuriér si znova namrzene ľahol do postele, a keďže sa nič iné nedalo robiť, aspoň oddychoval. Posteľ bola asi pohodlná, ale pre muž naučený spať na tvrdom a vo všetkých možných polohách, sa v nej extra dobre necítil. Zrazu si uvedomil, čo všetko ho bolí. Skúsil zavrieť oči a nemyslieť na nič, znova zaspať a takto využiť nedobrovoľnú prestávku na niečo rozumné. No hlbokého spánku sa už nedočkal. Až po nejakom čase vstal a rozhodol zmenu plánu oznámiť mladému. Neurobil to priamo, len cez jeho milenku, ktorá sa na rozdiel Shana pri zaklopaní na dvere zobudila. Potom sa výdatne naobedoval v jedálni s hŕstkou hostí, ktorí sa už stihli zobudiť.

Potom sa obliekol a zašiel skontrolovať náklad. Ten bol v poriadku, nikto sa ho ani nedotkol. V stajni bolo príjemne sucho, teplo, kone spokojne oddychovali. Aj im jeden oddychový deň príde vhod. Pri ovse našiel akési dievča, ktoré vypomáhalo v stajni a prikázal mu pridať ešte jedno vedro pre koňa, ktorého prevážali pre zákazníka. Na dlhej ceste poriadne vychudol, rebrá mu trčali. Ale to sa dalo čakať. Vopred na to upozorňoval.

Potom sa opýtal hlavného koniara, ktorý len sedel s koňom pomliaždeným chodidlom, že ktoré sedlo si môže požičať, pretože sa mu nechcelo vybaľovať z dobre zabaleného voza, a tým upozorňovať na náklad. Niekto si mohol niečo všimnúť a za to riziko to nestálo. Koniar zakričal na pomocníka, aby Harrymu koňa osedlal, ale on to odmietol. Mal rád pocit, že ho pri jazde nič neprekvapí.

Pred odchodom zo stajne išiel ešte skontrolovať, či jazdecký dostal, čo mal a či to celé zožral. Pohľad na spokojne vyzerajúceho koňa ho upokojil. No nevyzeral najlepšie. Slama v hrive, chvost samý chuchvalec. Chcelo to trochu lepšiu opateru, akú dostával po večeroch od dvoch unavených mužov. Vyplašené dievča, ktoré uhýbalo pohľadom a snažilo sa od Harryho držať čo najďalej nereagovalo na jeho zavolanie. Chcel jej povedať, aby ho poriadne vyčistila, vyčesala z hrivy nečistoty, poprípade ju pozapletala. O tri-štyri dni sa mal dostať k majiteľovi, takáto údržba by mu pomohla vyzerať lepšie. Na také somariny Harry nikdy nebol, ale ak vedel, že by to zvýšilo jeho odmenu, rád to nechal niekomu urobiť.

„Hej, dievča, poď sem,“ zakričal na koniarku, ktorá keď videla, že od nej Harry niečo chce, rýchlo vošla do boxu na konci stajne. Ale ten sa nedal. Priviazal si koňa k boxu a išiel za ňou. Pomocník vynášal hnoj, ten by to aj tak dobre neurobil ako ona. Ženy majú na takú robotu jemnejšie ruky.

Dievča mala v ruke kefu a čistila srsť koňa, ktorý sa práve snažil ako ostatní, pripraviť na zimu vypadávaním tenšej letnej srsti. V druhej ruke mala druhú s kovovými zubami, vďaka ktorej si prvú kefu vždy očistila. Vypadnuté chlpy padali v chuchvalcoch na slamu pri nohách koňa.

„Keď budeš mať tohto urobeného, urobíš aj tie dva naše? Tretieho by si urobila, keď sa vrátim. A aby som nezabudol, tomu jazdeckému by si mohla upraviť hrivu do vrkočov.“

Kôň, ktorý bol dovtedy celkom spokojný, že ho dievča kefou škrabká, potriasol nespokojne hlavou, keď kvôli mužovi, čo ju vyrušil, prestala. Vlasy hrivy jej vošli do tváre a ona si nevedomky predlaktím odhrnula z čela. Vtedy si Harry všimol jej zvláštne tetovanie. Pozrela sa na neho takým vyľakaným pohľadom, že tomu nerozumel. Na jeho požiadavke nebolo nič zvláštne? Tak prečo sa ho tak zľakla?

Tlmeným roztraseným hlasom povedala: „Samozrejme.“

„Ak prestane pršať, chceli by sme vyraziť, tak to sprav čím skôr, prosím.“

Tentoraz sa na neho pozrela tak zvláštne, vystrašeno-nešťastne a len súhlasne hlavou prikývla.

Bola čudná. Ani nevyzerala, že by sa medzi tými koňmi pohybovala prirodzene. Akoby tam nepatrila. Harry si povedal, že jej prácu skontroluje, keď sa vráti. No prekvapil ho pocit, že sa s tou drobnou dievčinou už niekde stretol. No chladný dážď myšlienku na ňu rýchlo zahnal.

Lialo ako z krhly. Harry mal kabát z hovädzej kože poriadne natretý tukom, takže nesal vodu. Na hlave mal široký klobúk, z okrajov ktorého mu stekali nepretržité pramienky vody a znepríjemňovali mu celú cestu. Aj keď dedina nebola ďaleko, napredoval pomaly. Musel viesť koňa veľmi opatrne, lebo sa mu na blate poriadne šmýkalo. Tešil sa na priateľa, u ktorého pôvodne plánoval len krátku zastávku. Nečas spôsobil, že bude môcť u dlhoročného priateľa a jeho rodiny zotrvať dlhšie.

S Benom, miestnym kováčom, sa poznali od základnej školy. Dokonca hrávali v jednom futbalovom klube. Ben v obrane, vždy patril medzi najväčších chlapcov, Harry na krídle, pretože bol rýchlejší a vedel sa presadiť. V tom čase bolo ich priateľstvo veľmi intenzívne. Dokonca zopárkrát prespali jeden u druhého, vzájomne si poznali svoje rodiny a mali z detstva krásne spoločné zážitky. Zážitky zo sveta, ktorý už neexistoval, ale na ktorý si radi spolu zaspomínali.

Keď Harry odišiel študovať do Denveru, neskôr do Chicaga, po tom ako nastúpil na vysokú, ich cesty sa v podstate rozišli. Občas sa cez letné prázdniny stretli, aby prebrali spoločné zážitky, pridali nejaké ďalšie, ale nikdy to už nebolo také intenzívne. Potom však prišla vojna, za ňou pliaga, choroba mnohých mien a miliárd obetí. Kvôli nim a kvôli hordám násilníkov, vykrádačov, bolo cestovanie po krajine životu nebezpečné. No Harryho ho to aj tak ťahalo do rodného kraja. Svet sa v priebehu pár týždňov stal desivým miestom a on sa musel vrátiť domov, aby zistil, či jeho blízki prežili.

Keď ako dvadsaťdvaročný sám precestoval pomaly pol Severnej Ameriky, aby okrem samých smutných správ objavil žijúceho Bena. Pri stretnutí plakal od radosti. Obaja si padli do náručia a tešili sa zo stretnutia, ktoré im v čase, keď prišli o veľkú časť svojej rodiny a priateľov, pripomínalo zázrak. Svojím spôsobom to aj zázrak bol.

Ben takisto nemal na ružiach ustlané, po strednej sa rozhodol vstúpiť do radov polície a aj po páde systému sa snažil s bývalými kolegami a dobrovoľníkmi strážiť zbytky poriadku, ale bol vážne postrelený do brucha a nohy, takmer zomrel. Na občiansku vojnu, ktorá vtedy vypukla, Benovi zostala nepekná pamiatka v podobe obrovskej jazvy a nie úplne funkčnej nohy, ktorú sa našťastie lekárom podarilo zachrániť. Chvíľu si zúfal, túlal sa ako žobrák z miesta na miesto, no veľmi rýchlo pochopil, že štedrosť neexistuje, pokiaľ ani potenciálni darcovia nemajú čo do úst. Náhodou sa priplichtil k jednému kováčovi, ktorý sa uľútostil statného no krívajúceho mladíka, spravil z neho svojho učňa a naučil ho svojmu umeniu. Nič lepšie sa Benovi nemohlo stať. Po niekoľkých rokoch mal v rukách remeslo, ktoré veľmi rýchlo nadobudlo na význame. Kováčov nebolo veľa, vyhne sa množili veľmi pomaly, ľudia si ho všade vážili, potrebovali.

Stretnutie starých priateľov bolo náhodné. Prvý Harryho kôň, ktorého splašil od nejakého priekupníka a ktorý bol pravdepodobne kradnutý, stratil podkovu, nutne potreboval novú. Tak ho Harry odviedol k miestnemu kováčovi, u ktorého pracoval Ben. Odvtedy pomerne často klopal na dvere priateľovej dielne, či už niečo potreboval, alebo nie.

Tentoraz mu však nikto neotváral. Aj cez zavreté dvere počul ostrý pravidelný, miestami jemne tlmený zvuk narážajúceho kladiva na horúci kov, a videl dym vznášajúci sa nad vyhňu. Ben pracoval, nemohol ho počuť. Striasol k kabáta a širokého klobúka a pootvoril bránu do dvora, cez ktorú voviedol svojho koňa. Predpokladal, že on môže vstúpiť aj bez pozvania. Obrovskí dvaja psi, ktorí ho privítali zavrčaním, po chvíli stiahli uši, akoby sa tých chceli Harrymu ospravedlniť, že ho hneď nespoznali, ten starší, čo ho dobre poznal, ho odviedol k pánovi. Bol to dobrý pes. Harry mal s ním už niekoľkokrát tú česť. Ale bol to aj ostrý pes, držal si odstup od ľudí. Málokomu dovolil, aby ho pohladkal. Harry bol výnimka.

Keď si ho do práce úplne zažraný kováč všimol, naširoko sa usmial, vložil predmet, ktorý zatiaľ pripomínal trochu sploštenú kovovú palicu do studenej vody, až zúrivo zasyčal. Oblak vodnej pary sa v tom momente objavil nad nádobou.

„Koho to sem čerti nesú!“ zvolal zo žartu.

Objal priateľa a ten sa v jeho objatí od srdca zasmial. „Že to vravíš práve ty, pozri sa na seba, si čierny od sadzí a smrdíš, ako keby si práve prišiel z pekla.“

„Tak prepáč, nabudúce, keď ohlásiš svoju návštevu vopred, tak sa na to pripravím. Pôjdem sa kvôli tebe umyť do potoka a oblečiem si nedeľné šaty, aby som ťa svojím zjavom nepohoršil,“ odvrkol mu na široko-ďaleko uznávaný kováč.

„Čo to bude? Nebodaj meče?“ zaujímal sa o predmet v kadi Harry.

„No čo už, ide jeseň, na pluhy príde rad až o dva mesiace a tie budem vyrábať až do jari. Inak, ak nevieš, nože, meče teraz idú na dračku. Pozri si tamtie, čo sú pod strieškou. Možno sa ti niektorý z nich zapáči.“

Harry so záujmom prešiel k hotovým výrobkom. Jeden meč už mal, ale stále s ním nevedel poriadne zaobchádzať. Nie tak ako Shane. Zatiaľ to nepotreboval, našťastie sa vždy nejaká posledná guľka našla. Radšej zablúdil k nožom, jeden taký šikovný si vyhliadol a opýtal sa na cenu: „Čo by si chcel za tento?“

„Závisí, čo vieš ponúknuť. Čo teraz prevážate?“

Harry Benovi veril, preto mu na rovinu povedal: „Guľky a pušný prach.“

„Dve krabičky „devín“ by sa pre mňa nenašli?“

„Dám ti aj tri, ak mi k nemu pridáš štyri metre tej reťaze. No čo, sme dohodnutí.“ Nástojil.

„Až tak veľa?“ nepáčili sa kováčovi nároky jeho priateľa. Reťaz bola kvalitná, hrubá. Ale náboje potreboval na obranu svojej rodiny, inde by ho stáli omnoho viac, poprípade by mu ich ani nechceli predať, preto súhlasil.

„V poriadku,“ podal ruku Harrymu.

Ten sa na neho usmial a povedal: „Ráno pri odchode ti ich donesieme.“ Pritom si pomyslel, že mu pridá aj revolver, čo nedávno vyhrali k kartách. Benovi sa zíde. Má mladú rodinu, potrebuje si ju chrániť.         

„Čo nového? Stále sa tu necítiš bezpečne?“ zaujímal sa Harry o dianie v mestečku.

„Mne zatiaľ dajú pokoj, kým pre nich robím. Ale dejú sa tu veci. To je nadlho. Vieš čo, dokončím tento meč, nech potom nemám s tebou pri poháriku výčitky svedomia, že som dnes nič neurobil, a popri tom ti budem o situácii v meste a v okolí rozprávať.“    

Harry občas priateľovi s niečím pomohol, podal niečo, ale zväčša len sedel a robil mu spoločnosť. Benova mladá žena, Lea, im priniesla obed, fazuľu s mäsom, ktorá chutila neuveriteľne. Aj preto sem Harry rád chodieval. Bolo to jediné miesto, kde sa cítil ako doma. Aj domáci ho brali ako člena rodiny. Vôbec im neprekážalo, že sedel u nich až do večera. A to ani napriek tomu, že po dome behal dvojročný syn, o ktorého sa jeho mamina vzorne starala. Zdanlivo im nič nechýbalo. Ani jedlo, ani pivo a ani láska.

Harry sa pristihol, že im závidí. Z roka na rok viac túžil po niečo podobnom. Len sa toho vždy bál ako každý, kto už niekoho blízkeho stratil. Roky ubiehali, strach sa násobil. Dokázal by niečo také ako jeho priateľ? Cítil, že neexistuje v živote asi nič riskantnejšie ako založenie si rodiny. Možno voľakedy to také nebolo. Ale vo svete, ktorý zostal, bolo ťažké pripútať sa k niekomu, keď všetci zomierali. Navyše, občas sa mu zdalo čisté šialenstvo priviesť do takéhoto sveta dieťa. Časovaná bomba. Ak ho neskolí choroba, nemilosrdná príroda, nájde sa nejaký človek, čo mu zo sveta pomôže. Krutý svet.

No život s deťmi má o niečo väčšiu cenu ako ten bez. Tu za drevenými múrmi, ktoré obklopovali vyhňu, dom a aj záhradu, sa ten maličký človiečik cítil šťastne, robil šťastných aj rodičov a pre neho krutý svet za hranicou pozemku takmer neexistoval. Keď práve malý Simon nespal, tak ho bolo všade veľa. Museli na neho dávať poriadny pozor, aby niečo neprevrátil, nevyparatil.

Až večer, keď prestalo pršať a Harry už bol tak trochu pod parou, sa priznal: „Obdivujem vás, ste krásna rodina. Keby som tak mal na toto všetko odvahu.“

Obzrel sa smerom ku Lea, ktorá práve kŕmila malého kukuričnou kašou s mliekom, medom a maslom. Za túto poznámku, ktorú povedal dostatočne nahlas, ho odmenila hrdým úsmevom.

„Najvyšší čas ju nazbierať. Škoda by ťa bolo, aby si nemal potomka, ty si na rolu otca ako stvorený,“ nadhodila.

„Aby ťa ten tvoj mladý nepredbehol!“ doberal si ho aj Ben. „Ako sa inak má? Ešte stále vymýšľa?“

„Keby len to, občas je ako odviazaný z reťaze. Nemá rozum. Užíva si každý deň, akoby mal byť posledný.“

„Všetci sme si tým prešli,“ bránil Shana Ben.

„Ja nie, v jeho veku som mal úplne iné starosti!“ vehementne protestoval Harry. Pamätal si na povojnové roky, ale nechcelo sa mu na ne spomínať. Príliš veľa mŕtvych by sa mu pred očami zjavilo.

Ben povedal zmierlivo: „Máš pravdu. V jeho veku to bolo iné. Ale pubertu sme mali divokejšiu zase my. Samé žúrky, baby, celé poobedia v skateparku, škole sme nedávali príliš zabrať.“ Jeho žena sa len pousmiala a tvárila sa, že nič z toho nepočula.

Aj Harry sa musel usmiať. Ben v ňom vyvolal spomienky ako z nejakého retro filmu. Krásne časy to boli.

„To ani on. Však do školy skoro vôbec nechodil!“ zasmial sa. No vzápätí sa zháčil, pretože si uvedomil, o čo všetko Shane prišiel. O kopec zážitkov, priateľov, prvé lásky. A hoci sa mu strýko snažil predať aj nejaké vedomosti, naučil ho čítať, písať, základy počítania, stále to boli len zlomky toho, aké mal Harry vzdelanie. Trvalo veľa rokov kým pochopil, že škola vlastne nebola taký strašiak, za aký ju kedysi mali.

            Ben sa na jeho poznámke nezasmial, akoby čítal myšlienky priateľovi. Musel sa zastať chalana, ktorý mu pripomenul vlastného syna. Aj jeho vzdelanie bude len v rukách rodičov.

            „Nemal by si byť na neho taký prísny. Nemá to ľahké ani on.“     

„Nechápe nebezpečenstvo, a tým ohrozuje aj mňa. Už to s ním dlhšie nevydržím,“ sťažoval sa Harry.

„Tak ho nechaj. Je dospelý. Ja viem, že ho máš rád ako vlastného, ale možno by si zaslúžil výchovnú facku samostatného života. Tvoj brat môže byť na teba hrdý, čo všetko si pre jeho syna urobil. Je na čase, aby sa postavil na vlastné nohy a ty konečne žil.“

„Ben má pravdu,“ pridala sa Lea. „Ja viem, že je to pre teba veľmi ťažké, ale Shanovi by to určite prospelo. A tebe tiež. Sú stovky chlapov, ktorí by dali bohvie čo, aby mohli s tebou pracovať.“

V miestnosti nastalo trápne ticho, ktoré Harry utopil na dne pohára. V podstate si svoju prácu bez Shana nevedel predstaviť, stovkám mužov vopred neveril. Celkovo mal toho už dosť. Trmácaniu sa po svete, nebezpečenstvu. Bol z toho unavený.

Potom vyhlásil: „Ak by som vedel o mieste vhodnom pre život, niekde, kde by bolo bezpečne, ďaleko od mafiánov, otrokárov, zločincov, niekde v lone prírody, šli by ste tam so mnou?“

Obaja domáci sa na neho nechápavo pozerali.

Harry pod vplyvom alkoholu pokračoval: „Mám taký sen. Nájsť slušnú ženu, spraviť jej decko, možno viac, ale hlavne pre nich vytvoriť bezpečný domov. Sami viete, čo všetko vám hrozí. Bojíte sa vyjsť na ulicu večer, možno aj cez deň. Ty sa bojíš odísť na lov do hôr na niekoľko dní a nechať tu svoju rodinu samotnú. Nikto a nič tu nie je v bezpečí. Obdivujem vás, že takto dokážete žiť. V neustálom strachu.“

„Musíme, inak sa nedá,“ povedal priateľ.

„Nemusíte. Stačí odísť. Niekam do bezpečia, ktoré si sami vytvoríme. Ben, preboha, to nemusí byť iba sen! Táto krajina je obrovská. Poznám nejaké miesta, ale možno natrafím na niečo ešte lepšie. Ešte viac vzdialené od civilizácie, ľahko ochrániteľné, niečím dôležitým zaujímavé. Mala by tam byť úrodná pôda, mierny svah, aby voda stihla odtiecť, aj stromy, aby bolo čím kúriť, aj zver, aby sme mali čo jesť, aj niečo iné, ako hlina, železná ruda pre Teba, nejaký nerast, ktorý by sa dal využiť. To miesto by malo byť chránené pred severnými vetrami, otočené na juh, aby sa úrode aj pri tomto mizernom slnku darilo. Nie príliš vysoko v horách, aby tam nebola príliš veľká zima, ale pod ich ochranou. Blízko by mohlo byť jazero alebo rieka, kde by sa dali loviť ryby. Rieka by mohla by aj prirodzenou hranicou. Tá je asi lepšia. Nadlho nezamŕza. Ja viem, veľa by som chcel. Ale ak by som také miesto našiel, šiel by si do toho so mnou? Na rovinu sa ťa pýtam. Nedokážem to urobiť sám. Potrebujem okolo seba ľudí, ktorým verím. Nechcem žiť ako pustovník.“

Ben sa pozrel na manželku. Už malého prezliekla do čistého oblečenia a uložila do postele. Hladila ho po čielku a uprene pozerala poza mužov pri stole. V očiach mala zasnený výraz, pod srdcom ich ďalšie dieťa. Nikoho iného na svete okrem Bena nemala. Chápala, ako má rád svoju prácu, aj postavenie v mestečku, ale kládla si otázku, či by bol ochotný sa toho všetkého vzdať a zobrať ju niekam do bezpečia. Visela mu na perách, ako odpovie.

Ale ten sa radšej opýtal: „Chceš založiť niečo ako svoju vlastnú osadu?“

„Áno, presne to chcem. Niekedy sa mi o takom mieste sníva. Je to ako volanie. Už mi neostáva nič iné, len ho nájsť.“

„Pre mňa, za mňa, ak také miesto nájdeš. Ozvi sa. Možno by sme sa pripojili,“ povedal s vážnou tvárou Ben a obzrel sa k Lei. Jej oči vďakou zažiarili.

Harrymu sa uľavilo, bolo to von. Jeho sen už nebol iba jeho a možno sa práve začal plniť. Uvedomujúc si, že malý už ide spať, postavil sa, podal ruku priateľovi a vyhlásil: „Tvoje slovo má pre mňa veľkú váhu. Pôjdem, už som sa vás naotravoval na dnes dosť. Idem skontrolovať Shana. Poznáš ho, ak na neho nedám pozor, nebude schopný ráno vstať. Zajtra skoro ráno prídeme už aj s vozom a dám ti, čo som sľúbil. Ďakujem za všetko, Lea, držte sa.“ Povedal tichšie smerom do izby.

Potom vyložil hrubú pevnú reťaz na koňa a odišiel s čudným pocitom ako niekto, kto práve urobil rozhodnutie, ktoré mu zmenilo život. Akurát len netušil, či k lepšiemu alebo horšiemu. Vedel len, že dozrel čas na zmenu. Definitívne sa rozhodol, že od tej chvíle bude myslieť viac na seba.