Na zajtrajšok nemyslím - 14. Kapitola - Precitnutie

Starožitný putovný kovový budík zvrešťal do ticha. Bral si ho ten, čo z rannej služby vstával ako prvý. Jeho povinnosťou bolo zísť s lampášom do podzemia, zobudiť kuriča, aby stihol prikúriť, kým sa zobudia prví hostia. Potom mal sa mal presunúť do kuchyne, vykutrať popol z pece na chlieb. Bolo treba dávať pozor, pretože ešte aj ráno sa stávalo, že medzi ohňom zmenenými zvyškami dreva sa našli tlejúce uhlíky. Rozospatý človek sa tak ľahko mohol popáliť. Ďalej musel obe pece podkúriť, dať piecť chleby, ktoré kysli od večera, a variť vodu na čaj a umývanie riadu. Medzitým musel zobudiť ostatných z ranej smeny, poprípade prvých hostí, ktorí si o to večer zažiadali.

Hoci niekto túto službu neznášal, Darji vyhovovala. Mala pocit, že je sama v celom hoteli a môže si robiť, ako chce, bez toho, aby ju niekto sledoval či kritizoval. Jedine trochu nepríjemná časť bola, keď vyšla zo svojej izby na chodbu a musela zísť po tmavom schodisku na druhé poschodie, kde bola veľká lampa, od ktorej si do lampáša pripálila. So svetlom v ruke už hotel vyzeral vľúdnejšie.

Celkom mala rada aj tú časť rána, kedy sa postupne zišli v kuchyni všetci z rannej služby, aby si rýchlo sami urobili raňajky z toho, čo im nachystala. Boli to pokojné chvíle. Mnohí mlčali, niektorí sa potichu rozprávali. Šiel z toho taký príjemný rodinný pocit. Všetko ostatné už bolo viac-menej veľmi hektické. K večeru už ľudia boli zase takí unavení, nervózni z celého dňa, že po sebe len vrčali. Ráno ako keby niekto nad zamestnancami mávol čarovným prútikom. Samozrejme, aj medzi nimi sa našli mrzutejší, hlavne mužskí jedinci, ktorí stíchli a pokojne zapadli do kolektívu, až keď dostali zvyšky chleba z predchádzajúceho dňa s natretým maslom s cibuľou, s marmeládou, poprípade s nejakými bohatšími zvyškami z večere, ak tie úplnou náhodou neskončili u prasiat, ktoré si tu často cenili viac ako ľudí. Malou kuchyňou sa vinula vôňa práve sa pečúceho chleba a bylinkového čaju a ľudia si užívali svoju prítomnosť počas jediného skutočne pokojného jedla toho dňa.

Veľké kyvadlové hodiny nad dverami do jedálne však prísne odmeriavali čas, kedy mala začať pre všetkých skutočná robota. Ženy sa mali pustiť do prípravy raňajok pre hostí alebo večného upratovania, muži sa roztrúsili po svojej robote, jedni do stajne, či chlievov, iní na strážnu službu, ďalší po zásoby do mesta a okolitých fariem.

Ale do budenia kolegov bol ešte čas. Darja bola unavená ešte z predchádzajúceho dňa, preto vyšla pomalším tempom po schodoch na poschodie, kde boli izby, ktoré si želali dať sa zobudiť. V toto ráno boli iba tri, dve teraz a jedna o polhodinu. Pri prvých dverách zastala, zaklopala, po opätovnom klopaní sa ozval mužský hlas, ktorý jej oznámil, že je hore. Bola rada, že nemusela vojsť dovnútra, pretože občas to nebol príjemný pohľad a ani vôňa, ak si hosť večer predtým poriadne užil jedla alebo alkoholu.

Ani po treťom klopaní sa za druhými dverami nič neudialo, chytila kľučku, ale zalomcovala s ňou naprázdno. Preto musela použiť svoj univerzálny kľúč a narušiť súkromie hostí. V izbe bola tma, prešla popri manželskej posteli, v ktorej ležali dve do seba zapletené telá, aby rozostrela hrubé závesy, ktoré do miestnosti priniesli prvé nesmelé lúče svitania. Svetlo lampáša, ktorý si so sebou doniesla, stratilo akoby trochu na intenzite.

Chcela povedať naučené frázy: „Dobré ráno, prepáčte, že vstupujem, ale kázali ste sa zobudiť. Raňajky budú o desať minút.“ No stihla len otvoriť ústa, keď si uvedomila, kto leží v posteli. Bol to Shane. Jedným ramenom, na ktorom bolo dosť veľké tetovanie ťahajúce sa od pleca až takmer po lakeť, objímal s najväčšou pravdepodobnosťou Larin nahý chrbát. Shane bol vlastne tiež minimálne do pol pása vyzlečený, zvyšok tela mu zakrývala perina. Darja stála medzi oknom a posteľou a pár sekúnd obdivovala krásne mužské svaly, pokojné črty jeho tváre, ktoré zakrýval prameň neposlušný prameň vlasov, kým si neuvedomila, že obaja záchrancovia zase dnes z jej života odchádzajú. Možno navždy. Nemala by sa im predsa priznať? Čo ak tú možnosť už mať nebude?

Stále nevedela. Tichším tónom ako zvyčajne povedala pripravené slová, schválne narobila hluk v izbe, keď neopatrne podsunula stoličku k stolíku. Pomohlo to.

Shane sa zamrvil, otvoril oči a rýchlo sa posadil a do ruky chytil revolver, ktorý dovtedy odpočíval na nočnom stolíku. Chcel na votrelca namieriť, ale v poslednej chvíli sa zháčil. Vyzeral dezorientovane. Na tých pár sekúnd, kým si znova neľahol, mohla zase Darja obdivovať jeho celý hrudník.

„Vyľakala si ma!“ povedal vyčítavo a ospravedlňujúco zároveň. „Nie som zvyknutý na takéto prekvapenia.“

Darja si uvedomila jednu vec. Nech sa Shane tvári akokoľvek bezstarostne, jeho reakcia ukázala, že žije v permanentnom strachu z prepadnutia. V podstate mala šťastie, že nevystrelil. Trošku jej ho prišlo ľúto.

„Prepáčte,“ slušne sa ospravedlnila. „Plním si len moje povinnosti.“

Shane prižmúril oči a skúmavo sa zahľadel na Darju. Lara sa pri ňom, asi vyrušená rozhovorom, nespokojne zamrvila. Shane jej prikryl časť nahého tela. Nechápal svojim pocitom viny, ktoré začal pociťovať pred tou zvláštnou babou. Za čo by sa mal hanbiť? Za to, že chcel na ňu vystreliť? To predsa bola len podvedomá reakcia. Mal taký nepríjemný pocit, akoby bol prichytený pri niečom nesprávnom a vôbec sa mu to nepáčilo. Nikdy nič podobné nezažil.

Nechcel pustiť Darju ešte z izby, preto jej položil otázku: „Aké je počasie?“

Medzitým začal tušiť o čo ide. Asi sa mu páči. To útle, drobné, neprístupné dievča, ktoré sa podvedome tvárou natočilo k oknu, aby sa uistilo, že neodpovie hlúposť, sa mu páči. Podvedome si prehrabol rukou vo vlasoch.

Darja medzitým prešla k otvoreným dverám, pripravená utiecť do kuchyne, keďže bol najvyšší čas na prípravu raňajok. Bolel ju pohľad na tých dvoch. Na to, ako starostlivo prikryl Larino telo, aby jej chlad neublížil. Toto naozaj nemusela vidieť.

Preto hľadiac na špičky svojich topánok mu stroho odpovedala: „Dobré. Neprší. Môžete vyraziť!“

V tej chvíli ho mala naozaj chuť poslať niekam do čerta, napriek tomu, že je nič neurobil. Nechcela viac znášať pohľad Shana v objatí Lary. Shane predsa odjakživa patril len jej. Veď to bol jej záchranca, vysnívaný princ, mužský idol. No počas pár stretnutí posledných hodín z romantických dievčenských predstáv veľa nezostalo.

Bez ďalšieho zdržiavania sa vyšla z izby, a nie celkom schválne dvere zavrela hlučnejšie, akoby mala. Zvuk sa niesol nepríjemne celým poschodím. Dúfala, že to tresnutie nikoho nezobudilo. Šéf našťastie býva v inom krídle, ale aj tak by niekto mohol na to prísť a nabonzovať ju. Naozaj to po tom incidente s pohármi nepotrebovala. Vybrala sa teda radšej po špičkách smerom ku schodisku. Tak sa sústredila na to, aby išla ticho, že si nevšimla postavu, do ktorej pri schodoch vrazila. Takmer vykríkla. Len ruka na ústach, ktorú si rýchlo dala, jej v tom zabránila.

No aj tak jej ušla nadávka : „Zalupa!“ Vystrela ruku, v ktorej mala lampáš, aby sa lepšie pozrela, do koho vrazila a uvidela Harryho. Takmer skamenela. On sa jej ospravedlnil a ukázal jej rukou, že má prednosť na schodoch. Využila to a rýchlo po nich zbehla, kým nepobudí celý dom.

V kuchyni sa pustila rýchlo do práce. Čerstvý chlieb si stále ešte hovel v peci, hostia, ktorí odchádzali ako prví, sa museli uspokojiť so včerajším. Keď boli raňajky hotové, Darja prestrela stôl v jedálni pre dvoch. Doniesla všetko, čo pripravila a odišla budiť rannú službu. Keď sa vracala, prechádzala okolo otvorených dverí jedálne, uvidela oboch záchrancov pochutnávať si na tom, čo im ona naozaj starostlivo pripravila. Bola rada, ale aj tak im radšej zmizla z dohľadu.

Konečne mala chvíľku pokoja. Vybrala sa na dvor pred kuchyňu, aby sa tam zahrala so psami, ktorí čakali len na to, kým vyjde niekto z ich obľúbených dverí. Každé ráno aj oni zvykli dostávať zvyšky jedla. Nikomu ani nenapadlo kŕmiť psa stravou uvarenou len špeciálne pre neho. Zvyšky a surové mäso či tuk bola obživa, na akú boli zvyknutí a musela im bohato stačiť.

Na rozdiel od ostatných sluhov, Darja im nič nedávala len tak zadarmo, museli poslúchnuť nejaký povel. Boli zlatí, ako sa všetci traja snažili. V podstate to bola taká hra, ktorá v psoch vyvolávala rešpekt, no zároveň si upevňovali svoj vzťah k Darji. Zostali s ňou, aj keď už im nemala čo dať. Hrali sa, nechali sa hladkať za ušami, dokonca si aj ľahli na chrbát a ukázali brucho. Na to sa nedá nezareagovať. Tak ich hladkala, rozprávala sa s nimi, smiala sa. S nimi sa cítila tak dobre, že si vôbec nevšimla, že ju niekto pozoruje. Keď to zistila, v momente sa prestala a postavila sa na odchod.

Shane, ktorý si išiel dať jednu rannú cigaru a ktorý sa nevedel vynadívať na radostné uvítanie psov s čudnou slúžkou, na to prišiel. Naozaj sa mu páčila a veľmi. Bola taká prirodzene veselá, nie vážna ako vždy, keď bol s ňou v kontakte. Zrazu sa mu zdala o pár rokov mladšia. Páčilo sa mu, ako jej v očiach žiarili hviezdičky. Zo smutnej princeznej bola zrazu veselá. No aj tam mu to nedalo, chcel sa s ňou rozprávať. Mal potrebu jej dať najavo, že aj on má rád psov. Zahasil cigaru, podišiel k veselej skupinke, ktorá jeho prítomnosť veľmi rýchlo identifikovala.

Vyhlásil: „Aj ja mám rád psov. Dlhé roky som mal jedného. Bol pre mňa viac ako pes, skôr kamarát, najbližšia rodina. Všeličo sme spolu prežili.“

Darjin úsmev sa stratil, vážne na Shana pozrela a pocítila zimomriavky. Mohli byť z chladného ranného vzduchu, ako aj so spomienky na chatu, sneh, omrzliny a Teddyho. Psa, na ktorého meno a to, čo pre ňu spravil, nikdy nezabudne.

Napriek tomu, že pôvodne chcela okamžite odísť. Teraz jej to nedalo, chcela sa dozvedieť o jeho osude.

„Prečo hovoríte v minulom čase? Zomrel?“

Shane zosmutnel. „Áno. Bola to nešťastná náhoda. Ale mal už svoje roky. Stalo sa tak, že...“

            Z kuchyne sa ozvalo: „Kde to dievčisko je?“ Bol to hlas správcu, ktorý niečo súrne potreboval.

            „To ma mrzí, určite to bol dobrý pes. Musím už ísť, prepáčte,“ povedala a zmizla vo dverách do kuchyne. Naliehavá práca ju vlastne zachránila. Bola rada, že je od Shana preč, jeho prítomnosť ju znervózňovala. Odhodlane išla plniť príkazy správcu. Potom šla upratovať vyprázdnené izby. Začala tou Shanovou. Bola už prázdna, pretože Lara išla dospávať noc k sebe. Darja otvorila okno dokorán, vyzliekla periny, obliečky vhodila do koša na bielizeň, periny vyložila do okna, aby sa vyvetrali. Keď nepršalo, dalo sa to urobiť. Inak sa periny prali asi iba raz za rok. Možno. Alebo keď sa stala nejaká nehoda a bolo ich nevyhnutné vyprať. No periny plnené zväčša perím schli veľmi dlho, takže sa to robilo naozaj len výnimočne.

Potom sa pustila do upratovania prachu, keď začula zvuky konského povozu. Tušiac, čo sa deje, jej to nedalo a pozrela sa z okna. Boli to oni. Sedeli na kozlíku, Harry mal v rukách opraty a odchádzali preč. Darja na nich hľadela a uvažovala nad tým, že keby sa bola ku nim priznala, či by ju zobrali so sebou. Možno nie. A možno áno. Ale jedno si uvedomovala, že táto pravdepodobnosť bola nižšia. Veď na čo by im bola? Aj tak by im v ich práci nijako nepomohla.

Harry si kútikom oka všimol pohyb v jednom z okien hotela Sladký sen. Obrátil hlavu a uvidel mladú ženu, s ktorým sa zrazil ráno na chodbe. Pozerala na nich s takým záujmom, až ho donútila o nej premýšľať. Skryla sa v útrobách izby až po tom, ako sa tým smerom obzrel aj Shane.

Celé doobedie sa Harrymu myšlienka na ňu nástojčivo vracala. Mal pocit, akoby ju už kdesi videl, počul. Aj tú nadávku. Ale kde? Keď boli v hoteli, tak si ju zopárkrát všimol, ale nevenoval jej príliš veľkú pozornosť. Zaujalo ho na nej iba tetovanie, ktoré sa nedalo nevšimnúť. Bolo krásne, jemné, umelecky dobré zvládnuté, ale dosť výrazné. Akoby sa zaň to dievča skrývalo. No možno ním niečo skrývalo. Vtedy pochopil. Druhá možnosť bola správna.

„Všimol si si tú novú tetovanú slúžku?“ opýtal sa synovca.

Ten teraz nevedel, či má povedať áno a byť obvinený zo sukničkárstva, alebo nie a zase z nevšímavosti. Samozrejme, že si všimol, a odkedy zo Sladkého sna odišli, nemohol prestať na ňu myslieť. Už spriadal plány ako sa s ňou počas ďalšej návštevy lepšie zoznámi.

„Hm,“ bola asi najlepšia diplomatická odpoveď všetkých čias, ktorú Shane nevymyslel, ale občas používal.

„Nikoho ti nepripomínala?“ vyzvedal Harry, ktorý sa chcel uistiť, či mu nešibe.

„No, mal som pocit, že som ju už niekde stretol...“

„Aj ja, ale veľmi dávno.“

„Presne tak.“

„Pamätáš si na to dievča, čo sme zachránili pre zamrznutím?“

Shane sa pozrel na Harryho s ústami otvorenými dokorán. Oblial ho studený pot. Nevedel, či sa má začať tešiť, alebo si nadávať, že bol taký slepý. Zrazu to celé docvaklo. Tetovanie zakrývalo jazvu. Oči boli stále Darjine. Smiech už kedysi zažil. Otázka na Teddyho nebola náhodná.

„Bože, máš pravdu, bola to ona, Darja! Ale prečo sa k nám nepriznala?“

„Neviem. Možno nás nespoznala.“

„Ako si na to došiel?“ zaujímal sa Shane. Nadával si, že si ju nevšímal viac. Venoval sa Lare, kartám, šachom, všetkému nepodstatnému, a osobe, čo roky vyzeral nie.

„Ráno sme sa zrazili na chodbe a povedala niečo, čo som od nikoho roky nepočul. Akúsi ruskú nadávku. Až pred chvíľou som si spomenul, kde som ju naposledy počul. V chatke pod Porcupine Cone. Počuj, myslím, že vyletela z tvojej izby. Niečo si jej spravil?“

„Určite nie. Len som sa jej opýtal, ako je vonku. Nič viac.“

Chlapi zmĺkli. Obaja si prehrávali v hlavách momenty s ňou. Obom bolo ľúto, že sa k nej nesprávali lepšie. Možno aj preto sa k nim nepriznala. Shanovi bolo hrozne ľúto, že sa jej pred Roccom nezastal. Harryho mrzel rozhovor v stajni. Mohol byť k nej milší. No každý z nich sa tešil, že je ešte stále nažive. Pripadalo im to ako zázrak, ku ktorému trochu dopomohli. Obrovské zadosťučinenie. Navyše vyrástla z nej naozaj krásna žena.

Konské kopytá cinkali po asfalte, voz nadskakoval na každej nerovnosti. Shane mal chuť vysadnúť na Kinga a ísť späť do hotela.

„Nevrátime sa?“

Harry to rázne zamietol: „V žiadnom prípade, bolo by to ďalšie zdržanie. Uvidíš ju nabudúce. Už aspoň vieme, kde je.“

Nech sa to Shanovi akokoľvek nepáčilo, mal chuť ju z toho miesta dostať, znelo to logicky. Omeškanie znamenalo nižší príjem. Hotel bude stáť aj pri ceste naspäť. Tie dva-tri týždne, nanajvýš mesiac, kým pôjdu tadiaľto, nie je až taká dlhá doba. No aj tak mal Shane pocit, že sa slová, ktoré Harry vyslovil, zase nesplnia.