Na zajtrajšok nemyslím - 15. Kapitola - Jedna baba povedala

Zase lialo. To však vôbec nezabránilo pani Lambertovej vyhnať mrzutých chlapov klčovať porast, na mieste ktorého chcela vybudovať pastviny pre dobytok. Nikomu sa to nepáčilo, ale každému bolo jasné, že do jari omnoho lepšie počasie nebude, preto ju poslúchli, aj keď to ani náhodou nebola ľahká robota. Aj dva ťažné kone, ktoré im pri tom pomáhali, odmietali poslušnosť, museli ich bičovať, až sa im na koži tvorili pásy. Samozrejme, že sa im to nepáčilo, vzpierali sa na zadné, hlasitým erdžaním sa snažili dať najavo, že je robota pre nich príliš náročná a spôsob, akým s nimi nádenníci jednali hraničil s týraním. No Adam, ich zas a znova upokojoval, dohováral chlapom, kopal krompáčom, išiel vzorom všetkým, akoby od jeho pracovného zapálenia závisela jeho budúcnosť. Prečo to robil? Z jednoduchého dôvodu, mal rád dokončenú robotu, a už mal života na tejto farme dosť a chcel z nej čím skôr vypadnúť.

Keď sa začalo stmievať, vyhlásil koniec práce. Spokojne sa poobzeral okolo seba, zostávalo im roboty maximálne na jeden deň. Zajtra to stihnú aj keby sa nebo roztrhalo. Ten pocit bol celkom príjemný. Už si predstavoval sám seba na ceste. Nemal obavy o to, že si nenájde ubytovanie na zimu. Niekedy to trvalo kratšie, inokedy dlhšie, no vždy sa našla farma, ktorá potrebovala silného chlapa ochotného pracovať len za jedlo a nocľah. Tentoraz však cítil zvláštny strach, ktorý vôbec nesúvisel s farmou, na ktorej pôsobil, ale s Lucy, vdovou, za ktorou chodil takmer každý deň, aby jej doniesol jedlo a zárobok. Za tie večery sa s ňou celkom zblížil. Bola to naozaj veľmi skromná a príjemná mladá žena, v podstate ešte sama dieťa, ktoré sa dostalo do žalostnej situácie. Kládol si otázku, či by sa nemal presunúť na nejakú farmu ku nej bližšie. Ale... ale zároveň sa bál svojich rodiacich sa sympatií a mal chuť zutekať s pocitom, že on si už lásku nezaslúži. Posledné dni jej mal plnú hlavu.

Nikdy nezabudne na to, ako si prišla po dcéru. Určite ešte musel mať oči červené od plaču, ktorý sa ho zmocnil, keď si uvedomil, čoho sa takmer dopustil. Únosu. Plač nad ženinou fotografiou mu pomohol zo seba dostať dlho potláčané emócie. Došlo mu, čo sa skoro stalo. Dokázal by spôsobiť niekomu takú bolesť, akú on roky zažíval vždy, keď sa pozeral na deti vo veku svojich synov? Žiadny rodič si to nezaslúži. A tá úbohá vdova už vôbec nie.

Dieťa, ktoré vtedy zacítilo, že jeho matka prišla, sa rozplakalo. Adam sa ho pokúsil hojdaním upokojiť, ale bolo z neho cítiť, že jeho nespokojnosť pramení inde. Podal malú matke.

„Asi sa aj pokakalo,“ zhodnotil stav.

„Aha, dobre, postarám sa o to. Veľmi pekne vám ďakujem za pomoc. Môžem ho tu ešte prebaliť? Potom pôjdeme. Ale ak nie...“

„Samozrejme, zoženiem vám vodu,“ povedal Adam a potom, ako priniesol čistú vodu zo studne a kus čistej látky, sa len ticho prizeral ako mamička zručne vymenila handrové plienky. Pripomenulo mu to jeho milovanú Kláru.

S úžasom pozoroval ako sa utrápená tvár mladej vdovy mení. Pri kontakte dieťatkom znežnela. Spoločná chvíľka matky a nepopierateľne syna ho dojala, tak krásne sa na seba pozerali, usmievali. Aj keď ženin úsmev bol zahalený smútkom. Tak trochu nasilu. Chcela dať svojmu jedinému dieťaťu vedieť, že je s ním, že urobí preň všetko. Všetko, čo sa bude dať. V tom chabom úsmeve už bolo niečo, čo nevidel na cintoríne. Túžba problémy prekonať. Tak veľmi ju za tú zmenu v myslení obdivoval.

Adamovi sa opäť pohlo svedomie. Ako mu to len mohlo napadnúť ukradnúť jej dieťa? Ak jemu napadla táto myšlienka, nie je o nič lepší ako ostatní. O nič lepší ako únoscovia jeho synov. Musel to nejako odčiniť.

„Máte teraz z čoho žiť?“ spýtal sa jej.

            Mladá žena sa mu obrátila chrbtom a priložila si syna k prsníku.

            „Prepáčte, ešte ho nadojčím. Jedol niečo?“

            „Asi tretinu bagety.“

            V očiach vdovy zbadal poďakovanie. „Hladný teda nebude, ale smädný,“ skonštatovala. „Dúfam, že vám to neprekáža.“ Vonku stále pršalo a nevedela si predstaviť, že by s plačúcim dojčaťom mala prekonať vzdialenosť až do svojho prenajatého domova, vzdialeného odtiaľ takmer 2 míle. Musela ho najskôr utíšiť.

Adam bol taký prekvapený z tej situácie, že povedal len: „Nie.“ Šokovala ho jej dôvera v to, že im pri ňom nič zlé nehrozí. Vedel ako vyzerá. Ako zarastený, otrhaný tulák, ktorým aj bol. Jej dôvera bola odzbrojujúca.

Nastalo úplné ticho, ktoré rušili len hlasité glgy malého a občasné odfúknutie si dobytka sprevádzané zvukmi kopýt udierajúcich o betónovú podlahu. Celá tá chvíľa bola taká intímna. Začal sa o ňu báť. Ona sa zase bála samoty, keďže strávila deň a dve noci v prenajatej izbe s mŕtvym mužom, ktorého milovala. Ale aspoň bol tam, teraz už nebude. Nechcelo sa jej ísť do prázdneho domu. Samoty sa bála viac ako tohto zanedbaného muža so smutnými očami.

            Ticho napokon prerušil Adam, keď žena skončila dojčenie. „Nepotrebujete jedlo? Mám tu čosi odložené.“ Potom sa zohol a zo svojej skrýše pod voňavými bylinkami, ktoré mali zabrániť útoku potkanov, vybral kovovú konzervu, ktorú použil na uloženie poriadneho kusa slaniny.

            „Nech sa páči, je vaša. Aj táto kukuričná múka,“ ktorej malé starostlivo zabalené vrecko vo viacerých vrstvách rôznych materiálov sa zrazu ocitlo v jeho rukách.

            Žena však váhala.

            „Už aj tak ste boli k nám veľmi milý, naozaj to netreba. Malé zásoby ešte mám,“ zaklamala. V kuchyni bolo jedla asi iba na jeden deň. Nechcela byť dlžná človeku, čo sám veľa nemal a spával medzi kravami.

            „Chcem vám pomôcť. Len si to berte, ja tu dosť dostávam každý deň,“ povedal strkajúc jej potraviny do rúk.

            Žena sklopila oči a váhavo dar prijala. „Tak ďakujem. My už pôjdeme.“

            „Samozrejme,“ povedal, obliekol si plášť, zobral svoj zničený dáždnik, rozprestrel ho nad hlavami dvojice a bez zbytočných rečí ich odprevadil domov. Nemusel to urobiť, ale chcel. Mal strach, aby sa im niečo v tej padajúcej tme nestalo. Ľudia sú dnes všelijakí.

XXX

            „Pani Lambertová, práca je dokončená, tak ako sme sa dohodli. Prišiel som si po sľúbenú odmenu, keďže toto je moja posledná noc u vás,“ povedal svojej dočasnej chlebodarkyni, keď sa vrátili s ostatými z nového pasienku na ďalší deň.

            Tá sa lišiacky usmiala.

            „Poďte za mnou, nebudeme sa tu na dvore rozprávať. Je tu príliš veľa uší.“

            Adam zaťal zuby. Podľa všetkého tá baba má niečo za lubom. Nechce ho vyplatiť? Vôbec alebo len časť? No na muža zasyčala, keď chcel ísť za nimi do izby.

            „Do toho ťa nič. To je len medzi mnou a pánom Godarom.“ Ten namrzene zostal za zavretými dverami.

            „Sadnite si,“ zavelila.

            Adam si sadol, pripravený kedykoľvek vyskočiť, keby svoj sľub nemienila splniť. Snažil sa niečo vyčítať z neúprimnej tváre tučnej ženy. Tak zvláštne sa z niečoho tešila.

            „Viem, čo vám mám zaplatiť. Ale mám lepší nápad. Vymením informáciu o tom, kde je váš syn, za zárobok.“

            Adam skoro spadol zo stoličky. Svet sa s ním zatočil. Nie od preľaknutia, ani radosti, neveril tej ženskej ani nos pod očami. Vnútorne sa rozzúril, že ho chce zavádzajúcou informáciou pripraviť o to, čo mu patrí. Mal čo robiť, aby sa nepostavil a nevylepil jej jednu.

            „Čo prosím?“ nechal si to zopakovať.

            „Viem, u koho je váš starší syn, vymením túto informáciu za vašu poslednú mzdu.“

            Adam na ňu neveriacky hodnú chvíľu čumel. Ruka ho svrbela. Oči pálili.

            „Možno ste aj našli jedno z unesených detí, ale ako si môžete byť taká istá, že je moje?“

            Stará Lambertová sa víťazoslávne usmiala. Obchod sa začínal vyvíjať žiadaným smerom.

            „Zajtra zapriahneme voz, pôjdeme o dve dediny ďalej, a tak vám to decko ukážem. Sami zvážite, ako s touto informáciou naložíte. Pozrite sa, ja vám predsa chcem len pomôcť, ale aj mňa stálo nejaké úsilie vymámiť informácie od ich slúžky,“ rukou, ktorú si napochytre strčila do vrecka, naznačila úplatok. „Myslím, že náš obchod bude takto spravodlivý.“

            Adam súhlasil. Presvedčený o tom, že Lambertová si z neho uťahuje, a hoci to znamenalo to pre neho zotrvať deň v jej prítomnosti, súhlasil. Pomyslel si na to, že aspoň Lucy ešte raz uvidí.

            No v noci nevedel oka zažmúriť. ´Čo ak je to naozaj Filip? Ako ho ja spoznám? Nemám potuchy. Ale... ale on my ma mohol spoznať. Musím urobiť zo seba znova človeka!´ povedal si, ráno na svitaní si obliekol svoju jedinú neroztrhanú košeľu, pričom ich mal len dve, jedna bola pracovná a jedna bola na získavanie práce. Potom si vypýtal od slúžky nožnice a britvu a pred zájdeným zrkadlom radikálne skrátil vlasy a oholil si bradu. Obraz v zrkadle vyzeral o poznanie mladšie. Adam sám seba nespoznával. Utrel si pramienky krvi, ktoré mu spôsobila nie práve najlepšie zaostrená britva a odišiel za starou farmárkou.

            „Ó, niekto sa nám vymódil! A dobre ste urobili, kto by si to bol pomyslel, že máme v stajni takého fešáka,“ zajasala Lambertová.

Adam si ju nevšímal. Pri nej si aj tak nebol istý, ako to myslí.

            „Ak môžeme, poďme,“ povedal netrpezlivo a vysadol na kozlík, kým jeho dočasná pani sa uvelebila na koči ako nejaká vzácna dáma. ´To bude cesta! A ešte úplne zbytočná, ´pomyslel si Adam nešťastne.

            Aj bola, hoci to bol deň ako stvorený na výlet. Počas nej síce vôbec, ale že vôbec nepršalo, dokonca sa miestami objavilo aj slniečko, no vďaka za ním sediacej ukecanej babe neostala nitka suchá hádam ani na jedinom okoloidúcom, ktorého stretli, či farme, okolo ktorej prechádzali. Za tie dve hodiny sa dozvedel viac vecí ako z matriky, kroniky, najtvrdšieho bulvárneho denníka, od pána farára, či voľakedajšieho bankového výpisu. Pani Lambertová bola obdarená závideniahodnou obrovskou pamäťou, do ktorej si náležite zapisovala všetko, čo kedy počula.

            „A sme tu, zastavte,“ povedala odrazu víťazoslávne. „Ideme ich pozdraviť!“

            Po druhý raz sa rozklepali nohy nešťastnému mužovi, ktorý si už predstavoval, ako bude obzerať akéhosi chlapca hodiny z kríkov. Priamu konfrontáciu naozaj nečakal.

            „Drahá Paloma, ako ti to dnes pristane!“ zalichotila žene, čo ich prišla privítať.

            „Máme tu súdok domácej slivkovej pálenky, ide zima, nekúpite? Tu, vo fľaštičke mám z nej kúsok. Môžeme dať chlapom okoštovať.“

            „Ách, pani Lambertová, dobre, že ste si na nás spomenuli, vlani ste nás obišli, mužovi chýbala vaša vychýrená pálenka,“ trochu vyčítavo povedala gazdiná.

            „Zlý rok, drahá, zlá rok. Slivky pleseň chytila. Veľa ich opadalo skôr, ako stihli dozrieť. Ale zato tento rok bolo úrody omnoho viac. Predávam najskôr tým, čo na nich vlani nevzišlo.“

            „Poďte ďalej,“ pohostinným gestom ponúkla slávnej Lambertke vstúpiť do domu.

            „Adam, nože dones ten súdok. Keď ochutnajú z pálenky, určite si ho kúpia.“

            A tak sa dostal Adam do domu, do veľkej kuchyne, kde mali obrovskú sedačku, hrubý rozohriaty krb a pri ňom sa hrali dve deti. Jedno bolo asi päť ročné dievčatko a druhé asi dvanásťročný chlapec, ktorý z plastovej stavebnice staval pre sestru dom. Tá ho obdivne sledovala, občas mu niečo podala, skritizovala, upravila a on si to, však, neveľmi všímal. Staval si stavbu podľa seba. Adam ho sledoval od dverí, kam sa postavil, keď položil súdok do kuchynskej časti. Domáci so starou Lambertovou si popíjali, na niečom sa smiali. Adam ich nevnímal. Mal čo robiť, aby sa pozeral do zeme, na popíjajúcich, len nie na deti. Počúval ich hlasy, vnímal ich pohyby, posunky, nakoniec to nevydržal. Hoci ho nikto nesledoval, poklonil sa domácim a vyšiel von.

            Keď si stará jazyčnica sadla do voza a prešli asi pol míle, a pro forma, lebo podľa zamyslenej tváre tuláka výsledok už vedela, sa opýtala: „Tak?“

            Bez toho, aby sa bol Adam obzrel, povedal: „Zajtra odchádzam. Nemusíte mi nič platiť.“

            Až po chvíľke, počas ktorej si uvedomil, že žena, ktorá mu bola od samého začiatku nesympatická, ba až odporná, mu zmenila život a že jej neprestane byť za to vďačný.

            Zastavil voz, otočil sa, zložil klobúk dole, aby to, čo sa chystal povedať, nabralo na dôležitosti a so slzami v očiach povedal: „Ďakujem.“

            Na oplátku vo výraze tváre nekompromisnej obchodníčky uzrel zadosťučinenie. Úprimne sa tešila, že urobila niečo dobré.

            A aby sa nezaprela, s rukami prekríženými pred sebou a so spokojným úsmevom pár vetami opísala aj túto rodinu: „On je chumaj, živí sa vymáhaním dlhov, nie z poctivej roboty majú toľko peňazí. Ona rozmaznaná krava. Aj tak si toľko detí nikdy nezaslúžili!“