Na zajtrajšok nemyslím - 16. Kapitola - Konečná

Cesta sa pomaličky blížila k záveru. Na ďalší deň sa mali chlapi zbaviť koňa, deň na to zvyšného nákladu. Harry sa už tešili na poriadny zárobok. Oddych, ktorý cítili po odchode zo Sladkého sna, bol už dávno nahradený únavou. Boli v nebezpečnom kraji, preto si nedovolili ani poriadny nočný odpočinok. Išli aj v noci, pokiaľ im to cesta, ktorú dobre poznali, a mesiac, ktorý sa občas ukázal, dovoľovali. Ale tých pár hodín spánku, čo si dopriali nad ránom, im nestačilo na to, aby sa cítili vo forme.

Bol podvečer, Shane celý deň sedel pri Harrym na kozlíku a snažil sa nezaspať. Strýko, keď už úplne strácal nad sebou nadvládu, mu podal oťaže a driemal s klipkajúcimi očami opretý o drevený rám krytu voza. Cesta sa míňala celkom dobre, aj počasie im prialo, jesenné slnko sa ukazovalo častejšie, ako sa dalo v tom ročnom období očakávať. Harry uvažoval nad tým, že stratu, čo mali po odchode z hotela už dohnali, a že by možno túto mohli nájsť dobré útočisko a pospať si. Fakt mal toho dosť.

Nálada medzi poslami bola taká žiadna. Väčšinu dňa mlčali. Ak si náhodou niečo povedali, tak len nejaké pokyny súvisiace s vozom, koňmi, odstránením prekážky alebo niečím podobným. Nebolo to preto, že by boli pohádaní, to nie. Len nevládali. A ani nebolo o čom. Každý bol zahĺbený do svojich myšlienok. Shane uvažoval nad Darjou. Nad tým, či ho spoznala. Dospel k záveru, že možno áno. Prečo inak by sa tak zvláštne správala? Pred očami mal výjav zo stajne, kedy jej vnútil striebornú mincu, ktorá bola neprimerane vyššej hodnoty, akú si zaslúžila. Vyzerala, že ju to urazilo. Celkom nechápal dôvod. Naozaj tým nechcel zle, a keby bol vedel, že je tá zvláštna kráska ona, tak by jej dal viac. Vyzerala, že to potrebovala, inak by neskončila na takom mieste.

Každou nocou bolo chladnejšie. Listy z listnatých stromov a kríkov už takmer opadali, vetry fúkali silnejšie. Najchladnejšie ročné obdobie sa blížilo. Harry uvažoval, čo ďalej. Či po tejto dodávke ešte niečo stihnú do zimy a koľko. Jednu, dve, maximálne tri cesty, ak nebudú na veľké vzdialenosti. Každopádne zoberie len niečo blízko zimoviska. Ak by príliš rýchlo prišiel sneh, s vozom by sa už ďaleko nemuseli nedostať.

A tiež mal strach, tak ako každý rok, ako na tom je chatka ukrytá hlboko v lese. Čo ak sa tam stihol niekto zabývať? Alebo čo ak vyhorela? Možno zásahom blesku. Možno ju podmyla búrka, či bohvie aká iná katastrofa sa tam mohla medzitým udiať. Aj pád obyčajného stromu na ňu im mohol zmariť plány. Z toho mal naozaj des, že raz tam prídu, a strechy nad hlavou nebude. Bol by to prúser, a to poriadny. Asi by nebolo jednoduché nájsť narýchlo ubytovanie na zimu pre dvoch ľudí a seno pre dva kone. Museli by ich predať, pravdepodobne hlboko pod cenu, takú príležitosť by si ziskuchtiví farmári nechali utiecť a im by naozaj nič iné nezostávalo. Na jar by museli kupovať nové, aby mali čo zapriahnuť do voza. A to by bolo vlastne ten najpríjemnejší scenár. Tie ostatné, čo sa im mohli stať, si radšej ani nechcel predstavovať...

Voz spomalil a bez jediného hlasného pokynu zastal. Harrymu trvalo pár sekúnd, kým si to vôbec uvedomil a naširoko roztvoril oči, aby sa presvedčil, o čo ide.

Prekvapene sa pozrel na Shana, ktorý mu, keď skákal z kozlíka, pošepkal: „Vtáky,“ a ukázal rukou na tmavé pohyblivé škvrny krehkých vtáčích tiel vznášajúcich sa nad korunami stromov. Všimnúť si ich mohol len pozorný pozorovateľ, lebo ich siluety len občas pomedzi ne presvitali, zato ich hlasitý prejav hovoril jediné. Niečo ich vyľakalo.

Harry sa dotkol svojej zbrane a tiež nehlučne zišiel dole.

„Mal som podozrenie už pred chvíľou. Niečo tam vpredu je. Idem to obzrieť,“ pošepky ho informoval Shane, ktorý medzitým obišiel voz, aby zistil, či ich niekto odzadu nesleduje. Tam to vyzeralo v pohode. Žiadne zvláštne znaky pohybu, zvieracích prejavov nezistil. Ak by tam aj nejaké vtáky lietali, zver utekala, tak to mohlo byť kvôli tomu, že oni sami tadiaľ pred chvíľkou prešli.

Harry kývol na neho hlavou, aby sa vrátil. Spod plachty vybral pušky, náboje, všetko čo najtichšie. Shane sa ozbrojil a odišiel preskúmať priestor pred nimi. Vydať sa rovno po ceste by bola číra samovražda, preto ju len kopíroval po lese. Harry zatiaľ chytil do voza zapriahnutého žrebca za ohlávku, aby ho odviedol na kraj cesty k malému briežku, aby získal v prípadnom boji lepšiu pozíciu. Vyšiel naň, ale len o pár metrov, aby mal ponad voz lepší výhľad, a zároveň bol schopný chrániť kone a náklad. V lese bolo zrazu podozrivé ticho, ktoré prerušili len kone nespokojným odfŕknutím. Asi tiež chceli oznámiť blížiace sa nebezpečenstvo. Všetok spánok, ktorý dovtedy cítil Harry, odviala neistá situácia preč.

Shane sa mohol mýliť, ale jeho ujo šiestym zmyslom vedel, že sa niečo blíži. Nemýlil sa. Výstrel, ktorý o chvíľu nasledoval, hovoril jasné. Vpredu začal boj. Nasledovali odpovede viacerých zbraní. Vyzeralo to na viac ako dvoch zbojníkov. Zvuk skákal medzi stromami odrážal sa od nich aj od svahu, na ktorého upätí stál Harry. Kone sa začali plašiť, ale lano, ktorým ich stihol priviazať, zatiaľ držalo. Avšak jazdecký mal viac voľnosti, už stál na dvoch a pri návrate na zem schválne kopol do zadnej dosky voza, až zadunela. Nebol sprostý, vedel, kde je priviazaný. Chcel sa uvoľniť.

V poslednej sekunde zachytil Harry periférne pohyb, skrčil sa k zemi, takže strela ho len lizla na pleci. Napadli ich aj odzadu. Respektíve jeho z boku. Rýchlo sa hodil na zem, pregúľal sa k spadnutému kmeňu, ktorý ho chránil aspoň čiastočne. Potom začala prestrelka aj tu. Harry sa snažil odhadnúť počet nielen útočníkov, ale aj smer ich streľby. Vyzeralo to, že títo boli len dvaja. Potom to už nebolo také zložité. Jedného zasiahol pomerne krátko, ale druhý bol prešibaný. Kľučkoval pomedzi stromy, ukrýval sa za nimi tak šikovne, že ho Harry nikdy netrafil. Keď sa priblížil k vozu, tak už strieľať nemohol. Nebol si istý, či streľba do voza plného nábojov by bol dobrý nápad. Nemohol riskovať výbuch. Prišiel by o všetko, o náklad, voz, osobné veci a aj kone. Navyše stále tu bolo riziko, že by nejaká odrazená guľka zasiahla kone. Keďže bol v zlom uhle, nevidel, čo ten muž robí. Každopádne tak vyľakal jazdeckého koňa, že sa odtrhol a s dupotom odcválal kamsi do lesa.

Harry sa rozbehol bližšie k vozu, keď si všimol tieň, ktorý sa mihol pri konskej hlave. Napnuté lano, čo dovtedy držalo kone na mieste, sa zachvelo a padlo na zem. V tej chvíli bolo Harrymu jasné, o čo mužovi ide. Chcel ukradnúť celý voz! Vytiahol nôž a chcel ho hodiť po zlodejovi, keď zbadal siluetu Shana, ktorý bežal ich smerom. Po tešil sa, že mu ide na pomoc. No veľmi sa mýlil, Shane ho v tom nechal sám, radšej bežal za koňom, ktorý im unikol.

Tak neostávalo Harrymu nič iné len sa vrhnúť po zbojníkovi, ktorý medzitým vyliezal na kozlík a chytal sa oťaží. Harry po ňom hodil nôž, ktorý sa mu zabodol do pleca, ale nie nejako hlboko, muž si ho vytrhol a odhodil na zem do lístia. Voz sa pohol a muži sa začali biť. Harry päsťami, ten druhý nožom. Kone uvedomujúc si, že za ich zadkami sa deje niečo neobvyklé, sa pustili do behu cestou necestou. Voz sa natriasal, čo bijúcim sa chlapom nedodávalo na stabilite. Síce Harry získal nepekný zárez do ruky, ale podarilo sa mu vytočiť súperovi ruku tak, že mu nôž vypadol, pod nohy. Muž začal Harryho škrtiť, vďaka nerovnosti terénu sa nôž zviezol k jeho ľavej ruke, ktorou ho nahmatal, uchopil a jedným rýchlym pohybom ukončil zlodejov život. Umierajúce telo zhodil z kozlíka a skočil na chrbát jedného z koní, aby spomalil. Kone po chvíľke, keď si uvedomili, že nebezpečenstvo pominulo, sa začali upokojovať, aby napokon zastali.

Harry sa obzrel, útočník sa nehýbal. Vydýchol si s uvoľnením. Bolo po útoku. No rozbúrená krv mu stále búšila do slúch. Sústredil sa na to, aby potom opatrne zišiel z vozom na cestu. Tam priviazal znova kone, išiel skontrolovať zlodeja, zobral mu jeden nôž a zbraň bez nábojov. Jeho oblečenie nestálo za veľa a nič iné cenné pri sebe nemal. Na sekundu sa mu pozrel do tváre, či ho náhodou nepozná, ale jeho ksicht mu nič nehovoril. Odľahlo mu, že to vyzeralo na obyčajných zlodejov a nie nájomných, ktorí by tam konkrétne na nich čakali. Tí by boli inak vybavení, ale zišlo by sa radšej prezrieť ostatných, aby mal istotu, no netrúfal si vzdialiť sa od voza.

Asi po hodine konečne dorazil Shane na koni. Keď uvidel Harry jeho spokojný výraz tváre, žlč v ňom zovrela.

„Prečo si mi nepomohol?!“ vykríkol.

Shane sa zatváril prekvapene a pokojne odpovedal: „Vyzeralo to, že máš veci pod kontrolou.“

„Mohol ma zabiť! Bol mladší, rýchlejší. A ty si namiesto toho bežal za akýmsi koňom!“ kričal na neho strýko.

„Upokoj sa. Žiješ. Bolo to jeden na jedného, vedel som, že si poradíš. A čo som ho mal nechať utiecť? Čo by sme asi tak zajtra odovzdávali?!“

„Nie koňa, ale mňa si mal chrániť! Tovar!“

Shane na neho zazrel. Už to nezvládal.

„Keby nie mňa, obaja sme mŕtvi! A mne kto pomohol?! Troch som tam zastrelil! Ty si už mal dať iba jedného dolu. Prepáč, ale z môjho pohľadu to vôbec nevyzeralo tak nebezpečné. Mal si jednoznačnú prevahu.“

Harrymu sa ťažko dalo priznať, že síl už nemá ako za mladi. Ani reflexy. Naozaj mal istý okamih strach, že sa z toho nedostane, že Shana už viac neuvidí. A jeho to, zdá sa, vôbec netrápilo!

„Nechal si ma v štichu! To sa nerobí! Opováž sa to ešte niekedy urobiť! Ako ti mám odteraz dôverovať?“

Shane zasipel: „Tak mi never!“

„Toto sa nerobí ani cudziemu, nieto ešte rodine!“

„Choď niekam! Fakt som si myslel, že to máš pod kontrolou! Koľkokrát si bol v horšej situácii a dal si ju! O čo ti teraz ide?“ nahnevane sa bránil Shane.

Harry stíchol. Premeriaval si ho čudným, akoby zraneným pohľadom. Otvoril ústa, že ide povedať, ale hlas z neho nevyšiel. Shane to ticho nevydržal.

Skúsil zmierlivo: „Fakt neviem, čo sa deje. Však sa nič nestalo. Žijeme, tovar je celý, aj kone.“

            Harry sa pozrel na krvavú ruku, v ktorej bol nepríjemný zárez, a radšej si zahryzol do jazyka. Radšej sa otočil chrbtom, tváriac sa, že upravuje koňovi postroj a cez plece vydal rozkaz.

            „Nestoj tam ako idiot. Choď pozbierať zbrane! Nechcem tu nocovať.“

            „Pozbieraj si ich sám!“ skríkol urazene Shane, podišiel k vozu, zobral si odtiaľ deku, batoh a vysadol na koňa.

            Harry sa na to mlčky pozeral. Tušil čo sa deje, ale vo svojom hneve, frustrácii po tesne vyhratom súboji, nemal chuť a už vôbec nie síl mu v tom brániť.

            Shane sa na neho pozrel, možno čakal, že ho zastaví. No Harry sa nemal k činu. Preto vysadol na Kinga a povedal: „Koňa si beriem, zajtra im vráť preddavok. Myslím, že si ho za tie roky zaslúžim. Dúfam, že si nájdeš spoľahlivejšieho idiota!“

            Otočil Kinga a zamieril smerom, z ktorého prišli. Mal toho dosť. Chcel pokoj, nie večnú kontrolu. Chcel pochvalu, nie posmech. Chcel stáť na vlastných nohách, robiť vlastné chyby, ktoré by si vyčítal iba on. Kopol koňa do slabín a prudko vyrazil. Bez toho, aby strýkovi poďakoval za všetko, čo pre neho urobil. Veľmi to chcel, ale nešlo mu to z úst. Nadávka, ktorú použil Harry, ho až príliš zranila. Cválal so stiahnutým hrdlom ďaleko od svojej jedinej istoty na slobodu, ale cítil sa pritom pod psa.

            Harry sledoval vzďaľujúceho synovca, až kým mu nezmizol za zákrutou. Potom sa oprel čelom o masívny konský chrbát a rozplakal sa, žalostne sa rozplakal. Vedel, že to je konečná. Cesty strýka a synovca, vychovávateľa a chovanca sa rozišli. Mal by cítiť úľavu, no cítil iba bolesť. Tak strašne ho mal rád.

Aj jeho nadobudnutá sloboda mala horkú príchuť.