Na zajtrajšok nemyslím - 17. kapitola - Čo teraz?

Adam v tú noc ani oka nezažmúril. Ležal po tme na polorozpadnutom starom matraci vyplnenom slamou, ktorý ho pichal ešte viac ako zvyčajne, a uvažoval, ako sa k Filipovi dostane. Bol to už veľký chlapec. Neuveriteľne veľký. Aspoň v očiach otca. Keby pri sebe stáli, možno by mu siahal až po srdce. Vždy, keď si predstavil jeho súčasný vzhľad, mu oči zvlhli. Bol krásny, svetlovlasý po mame, oči sivomodré, pekné črty. Dosť sa ponášal na detskú Adamovu verziu, ale práve oči, bradu s jamkou a jemný nos mal jednoznačne mame. Mohol si ho pomýliť, keby ho niekde stretol, pretože za tie roky prešiel obrovskou zmenou, no veľké znamienko, čo mal na ľavej strane krku pod uchom, sa nedalo zameniť. Bol to jeho syn. Jeho starší syn. Momentálne jediný plavovlasý člen rodiny, v ktorej všetci mali havranie vlasy.

Adam si musel niekoľkokrát dať facku alebo sa uštipnúť, aby si potvrdil, že sa mu to nesníva. Nech robil, čo mohol, stále sa roztriasol pri predstave syna v cudzom krásne zariadenom dome. Nevedel, čo ďalej. Chcel ho uniesť, objať, pritúliť, rozprávať mu o jeho ozajstnej rodine, mame, učiť ho všetko, čo vie, ale zrazu dostal obrovský strach. Filip bol už veľký, vyzeral veľmi rozumne, dokonca šťastne, a to bolelo. V súčasnej rodine navonok vôbec netrpel, dobre sa o neho starali. Postavu mal veku primeranú, na prvý pohľad mal všetko, čo potreboval. Šaty, jedlo, pekné vzťahy. Čo mu mohol Adam poskytnúť?

Nič z toho. Nemal pre neho absolútne nič. Ani strechu, dokonca ani poriadny stan, aby ho rozprestrel nad ich hlavy v noci, keby sa kamsi presúvali. Ak by ho z tej rodiny odtrhol, kam by išli? Slúžiť obaja niekam? Bolo mu z toho zle. Zrazu Adam nevedel, či sa nemá na to vykašľať, a tešiť sa z toho, že je synovi dobre. Mohol by sa tam zamestnať ako sluha, byť mu nablízku, vychovávať ho, pôsobiť na neho. To všetko by mu možno vedel dať, ak by mu to dovolili. Určite by to bolo pre Filipa najmenej stresujúce. Mal by všetko, aj kompletnú rodinu, aj otca, ktorý by ho do konca jeho života ochraňoval. Dokonca by mal viac ako ostatné deti. Troch milujúcich dospelých.

Alebo ho mohol uniesť kamsi. Ale ako ho presvedčí o tom, že je jeho otec? Okrem starej vyšedivenej, ošúchanej fotky jeho mamy nemá jediný dôkaz. Čo by robil, keby mu neveril? Ako by ho donútil s ním zostať? Adamovi išla z týchto otázok explodovať hlava, pretože nemal odpovede. Akosi ho v jeho predstavách deti okamžite poznali a mali k nemu vzťah. V realite zistil, že pre syna neexistuje. Dnes mu v dome nevenoval ani dlhší pohľad.

Adam veľmi túžil po tom, aby boli spolu, len netušil, čo je správne. Na svitaní si vypral oblečenie v blízkom potoku, kde sa predtým okúpal, a zavesil to na strom stojaci blízko maštale, nech aspoň troška preschne. Slnko už uvidelo nového Adama. Čistého. Odhodlaného. Šťastného. Aj keď už nemusel, lebo jeho služba skončila, len tak v spodnej bielizni sa postaral o statok, napojil ho, nakŕmil. Paholok, čo bol na jeho miesto pridelený, prišiel až ku koncu ranných povinností.

Keď prišla stará Lambertová skontrolovať maštaľ a vysvetliť povinnosti paholkovi, čo bol na miesto v maštali od toho dňa pridelený, Adama v nej už nebolo, ani jeho veci. Neubránila sa úsmevu. Nielen preto, že všetko bolo vyupratované a zvieratá spokojné. Aj ona bola spokojná. Lebo už dávno nezažila ten príjemný hrejivý pocit, ktorý sa dostaví, keď človek pomôže niekomu druhému. Život získal zrazu zmysel, ktorý dovtedy nemal. Pre oboch. Dobro konajúceho, aj dobro prijímajúceho.

Adam ešte v mokrom oblečení sa vydal na cestu cez dve dediny. Trvala mu niekoľko hodín, počas ktorých mu veci vyschli. Cez noc sa rozhodol neriešiť veci radikálne. Najskôr si chcel získať Filipovu dôveru. Preto si po ceste pripravoval čo najlepšiu reč, aby ho prijali za sluhu.

Keď prišiel do gazdovstva, tak nič z toho nepoužil. Pán domáci tam nebol a pani domáca bez neho nechcela rozhodovať. Poslala ho preč bez toho, aby syna čo i len uvidel. Povedala mu, nech príde okolo obeda. Po predchádzajúcom dni si ho síce pamätala, ale prácu mu nedala. Možno aj preto, lebo si pamätala, s kým tu bol, ktohovie. No vďaka jeho ešte viac vylepšenému vzhľadu sa k nemu správala slušne. Tak ako všetci, ktorých po ceste stretával. Ľudia ho zdravili slovne, iní úklonom hlavy. Dokonca niektoré dámy sa na neho tak trocha usmiali, alebo sa mu to iba zdalo. Bol to príjemný pocit byť zase človekom.

Zubaté jesenné slnko sa opieralo o briežok, na ktorom Adam strávil čas čakania, ktorý sa snažil rozumne využiť. Aspoň si poriadne prezrel farmu, od ktorej sa nevzdialil tak ďaleko, aby nedovidel na príjazdovú cestu. Plán únosu nateraz síce zavrhol, ale chcel presne vedieť, v akých podmienkach vyrastá jeho syn. Nech pozeral akokoľvek pozorne, ale postavu, ktorá by mohla patriť Filipovi nezahliadol. Adam bol z toho smutný. Veľmi túžil ho znova uvidieť, potešiť sa pohľadom na neho, lepšie si ho uložiť do pamäti. No nebolo mu to dopriate...

Tieň sa presúval, hádam pomalšie ako inokedy. Keď bol najkratší, prišiel do dvora akýsi jazdec, ktorého hneď potom, ako komusi odovzdal koňa, pohltila hlavná budova. Nechal pánovi domácemu čas, aby sa najedol, lebo sám vedel, že hladný chlap sa nemusí vedieť rozumne rozhodovať. Potom vstal, upravil si oblečenie, zahrabol do vlasov a vydal sa k domu.

Zaklopal na dvere. Otvorila mu slúžka.

Poriadne nahlas, aby ho bolo počuť aj dovnútra povedal: „Dobrý deň, prišiel som za pánom Moralezom. Jeho manželka ho mala o mojej návšteve informovať.“

Neobvykle inteligentnou rečou prekvapená slúžka povedala len: „Počkajte minútku, dám vám vedieť.“ Dvere sa mu pred nosom zavreli.

Harry čakal podstatne dlhšie, ako si predstavoval. Jeho nervozita každou minútou rástla. Nakoniec sa dvere otvorili a sám majiteľ domu stál pred ním.

„Vy ste ten od panej Lambertovej? Prečo chcete prácu tu? Prečo neostanete u nej?“ opýtal sa podozrievavo.

„Moja práca skončila,“ odpovedal Adam pravdivo. „Boli sme dohodnutí na klčovaní kusu ich poľa pod lesom. Predvčerom sa to dokončilo.“

Moralez si ho premeral. Od hlavy po päty a späť. Uvažoval nad tým, že koľko sily musí mať tak veľký muž, ale tiež koľko toho zje. Ale do jari nič fyzicky náročné riešiť nepotreboval, preto vyriekol verdikt.

„Je mi ľúto, nemám pre vás prácu.“ Práve chcel vojsť dovnútra a zabuchnúť za sebou dvere, keď začul.

„Robil by som iba za jedlo, nepotrebujem odmenu. Nie som náročný, aj zime sa vyspím pri statku. Len ma tu, prosím, nechajte.“

Pán Moralez sa zastavil. Síce ponuka bola lákavá, ale ten chlap sa mu nepáčil. Bol príliš dobre vyzerajúci na to, aby ho nechával v blízkosti svojej mladej ženy.

„Popýtajte sa inde, tu nie je pre vás voľné miesto! Johny, Peter, vyprevaďte pána,“ povedal podráždene a konečne zabuchol za sebou dvere, ktorými celý čas prenikal chladný vzduch do vnútra. Z okna pozorne sledoval, ako sluhovia jeho pokyn vykonali. Išlo to celkom ľahko, muž nekládol odpor. Odchádzal z dvora so sklonenou hlavou ako človek, ktorému sa niečo nepodarilo.

„Už vypadol?“ opýtala sa jeho pani.

„Vyzerá to tak.“

Sluhovia sa vracali sami, aj psi sa upokojili, už nebrechali. Chlap sa nevracal. Pán Moralez zatiahol záclonu a sadol si spokojne po dobrom obede a úspešnom obchode, ktorý ráno absolvoval, do kresla.

Žena si húdla svoje. „Dobre. Už včera sa mi nepáčil. Nemám rada Lambertovú, jej špicľa tu naozaj nepotrebujeme.“

„Máš pravdu, drahá,“ odpovedal jej muž mysliac si, že mať za sluhu špióna najväčšej jazyčnice a podrazáčke v okolí by nebol dobrý nápad. Na okamih si predstavil, ako ich „špinavú bielizeň perie“ celý okres a mal dosť. Tešil sa zo svojho rozumného rozhodnutia.

Aj žena sa tešila. Takmer ako ozajstná gazdiná sa dala zvesela do krájania koláča, ktorý pred chvíľkou dopiekla slúžka.

„Ja viem, zlatko,“ povedala so sebavedomým úsmevom a do hlbín domu zakričala: „Clarita, Domenico, koláč je už hotový! Poďte si dať dezert!“

Rodinná idylka pokračovala.

XXX

            V tom istom momente, niekoľko stoviek metrov odtiaľ, začal jeden zlomený, zúfalý muž prípravy na únos chlapca, ktorého vlastne vôbec nepoznal.