Na zajtrajšok nemyslím - 18. . Kapitola - Únos

Samotné prípravy trvali niekoľko dní, počas ktorých Adam vytrvalo pozoroval zvyky rodiny Moralezovej. V noci spočiatku prespával len tak pod širákom, ale ako sa zhoršovalo počasie, dospel k rozhodnutiu poprosiť svoju známu vdovu, aby ho na noc prichýlila. Nechcel ju ohroziť, ale na svoj plán súrne potreboval zázemie.

„Bude to len na zopár nocí. Mňa sa nemusíš báť, budem celkom neškodný. Ale vzájomne si pomôžeme, ja urobím mužské práce, napríklad zoženiem drevo aspoň na pár týždňov, narúbem ho. Keď sa v noci malá zobudí, postrážim ju, nech sa vyspíš. Naozaj len potrebujem strechu na pár nocí, aby som si mal kam uložiť nejaké veci. Potom ale budem musieť odísť,“ na rovinu jej povedal.

Bol večer, stmievalo sa. Vonku lialo. Adam bol z celodenného pozorovania farmy Moralezovcov poriadne podchladený. Potreboval sa usušiť, zohriať, zjesť, či aspoň vypiť niečo teplého, a Lucy bola jeho jediná nádej, hoci žijúca v inej dedine. Tam si mohol veci potrebné k únosu nenápadnejšie uložiť.

Počiatočná iskra v očiach Lucy sa na konci jeho reči stratila. Už si začínala myslieť, že nebude s dieťaťom na zimu úplne sama. Adam bol síce takmer o generáciu starší, ale zo všetkého, čo robil, bolo cítiť, že má dobré srdce. Na jeho tichú, no pracovitú spoločnosť sa dalo rýchlo zvyknúť. Keď prišiel, niečo doniesol, opravil, pomohol. Bez zbytočných slov. Nedvoril jej okato, ako niektorí chlapi. Vlastne jej nedvoril vôbec. No v jeho smutnom pridlhom pohľade, ktorým občas na ňu pozrel, bolo niečo, čo ju priťahovalo. Vždy vtedy sklopila oči. Nebola si istá, čo chce. Aby prežila, potrebovala nájsť niekoho, komu bude dôverovať a kto ich uživí. On tú druhú podmienku nespĺňal. Lucy to bolo naozaj ľúto.

„Na koľko nocí presne?“ bola otázka, ktorú mu vtedy položila a ktorá smerovala k poznaniu, koľko nocí sa nebude báť. Pochádzala z domu, kde vždy bolo veľa ľudí, nikdy nemala samostatnú izbu. A tu zrazu mala celý dvojizbový domček s veľkou kuchyňou prenajatý až do jari za cenu, čo si potom nebude môcť dovoliť bez toho, aby si sama našla prácu. No nestihla sa tam nikdy cítiť ako doma a už vôbec nie v bezpečí. Nočné zvuky, ktoré kým žil jej muž ani nevnímala, ju teraz neskutočne desili. Noci jednoducho teraz boli pre ňu nočnou morou. S nimi prichádzal smútok, strach a čierne myšlienky, teda nič príjemné.

„Neviem presne. Dve, tri, maximálne týždeň, čím skôr odtiaľto odídeme, tak lepšie.“ Až po tak trochu dotknutom pohľade Lucy vysvetlil. „Kvôli počasiu.“

„Odídete?“ spýtala sa podozrievavo? Pozornej žene množné číslo neušlo.

Vtedy si Adam uvedomil, že sa preriekol. Mohol jej dôverovať? Život ho naučil byť opatrný.

„Nie je v tom žiadna žena, ak na to narážaš.“ Usmial sa. „Budem mať mužskú spoločnosť. Ale budem musieť spraviť niečo zlé, aby som napravil veľmi starú krivdu. Položím ti otázku. Ak prvotný majiteľ veci ukradne zlodejovi vec späť, lebo iná cesta, ako ju získať neexistuje, je to zlé?“

Lucy nemusela dlho rozmýšľať. „Nie je to zlé, ale zlodejovi sa to páčiť asi nebude.“

„A preto budem musieť rýchlo zmiznúť.“

„Je tá vec taká cenná, aby si kvôli nej riskoval?“ povedala Lucy s obavami.

„Veľmi, avšak pre oboch, mňa aj zlodeja.“

„Budeš kvôli tomu riskovať život?“

Adam sa zamyslel, potom priznal. „Neviem, možno. Ale musím to urobiť. Jednoducho musím. Aspoň sa o to pokúsiť.“

„Chápem. Ešteže budete na to dvaja. Ten druhý ti aspoň bude kryť chrbát.“

Adam sa zatváril zase akosi zvláštne a už viac o tom, čo sa chystá robiť, nehovoril. Lucy sledovala, ako nosí rôzne veci, pušku, náboje do nej, stan, deky, nejaké teplé oblečenie, lano, dva pršiplášte, fľašku s alkoholom, jedného večera dorazil dokonca na koni, ktorého ukryl v záhrade domu. Naozaj sa k niečomu chystal. Nekomentovala to, nesliedila, len si vravela, že pokiaľ tie veci sú v dome, tak Adam neodíde. Ale keď ich jedno ráno našla starostlivo zabalené na cestu, tak vedela, že je zle. Tú noc bola malá zlá, často bola hore, išli jej zúbky, Adam ju v noci nosil v náručí celé hodiny, potom sa asi pobalil. Pravdepodobne ani nespal, na rozdiel od nej. Keď ju malá ráno zobudila, jeho ani koňa už nebolo. Tak čudne jej už od pohrebu nebolo.

XXX

Najťažšie bolo povedať: „Ahoj!“

Vlastnému synovi.

Všetko ostatné už bolo ľahšie. Filip chodieval denne ku kamarátovi, ktorý býval pomerne neďaleko. Občas ho sprevádzal jeho verný pes. Tam sa Adam zamestnal ako nádenník a tam sa mu aj prvýkrát privravel.

„Dobrý deň!“ odpovedal mu syn vzorovo ako cudziemu človeku. Príliš veľkú pozornosť mu zase nevenoval, pretože sa tešil na priateľa, a akýsi sluha mu bol ukradnutý.

„Pekný pes, aj poslúcha?“

Chlapec sa zastavil, obzrel si Adama, veľmi sa mu s cudzím chlapom nechcelo baviť, ale možnosti predviesť sa s kúskami, ktoré svojho psa naučil, neodolal. Adam ich chválil do nebies. Filipove ego aj dôvera v neznámeho rástla každou pochvalou.

Ďalší deň učil Adam syna a jeho kamaráta, ako sa robia rôzne uzly. Boli z neho nadšení. Potom im ukázal, ako robí pasca na zajace len z pár konárikov a kúska drôtu. Chalani ho žrali. Posledný deň ich zobral skontrolovať nastavené pasce, ktoré umiestnili na kraj lesíka. Tam mal ukrytého koňa a celý čas sa modlil, aby ho nik nenašiel. Počasie mu však prialo, keď pršalo a bolo priadne zima, ľudí to do lesa našťastie nelákalo.

V prvá pasca bola zničená, pretože sa do nej chytilo niečo väčšie, a to ju rozdupalo. Z výsledku trochu smutní chlapci ju však vedeli opraviť. Adam ich pochválil. Bol hrdý na syna, ktorý bol bystrejší ako jeho starší kamarát. Pri druhej mali viac šťastia. Krásny zajac. Chlapci ani nedýchali, keď im Adam ukazoval, ako mu treba vykrútiť krk, aby dlho netrpel.

Potom im povedal: „Mali by sme to osláviť. Poďte sem pod strom, tu menej prší.“ Tam si sadli.

„Domenico, vybral by si mi z batohu fľašku,“ povedal synovi dávajúc si pozor, aby ho neoslovil jeho pravým menom.

Chlapec to urobil bez zaváhania. Adam si trochu odpil, ale tváril sa, že toho bolo viac a že mu to veľmi chutí.

„To je super, presne toto som potreboval. Škoda, že vy nemôžete,“ povedal lišiacky.

Ako prvý sa chytil do pomyselnej pasce Filipov kamarát: „Čo to je? Pivo? Mne už otec dal ochutnať. Na sesternicinej svadbe som vypil celý pohár a nikto si to ani len nevšimol.“

„Z piva a som mal už aj ja,“ zaklamal Domenico.

Adam si uvedomoval, čo ide robiť, cítil sa z toho nepríjemne, ale ďalej pokračoval v hre: „Toto je prvotriedne, môžete vyskúšať, ak chcete. Z jedného glgu sa vám nič nestane.“

Filip dlho neváhal, takúto príležitosť si nechcel nechať ujsť. Ochutnal poriadny glg zlatého nápoja, do ktorého Adam dolial hodne whiskey, aby bolo silnejšie, pridal trochu cukru, aby chlapcom viac chutilo. Bolo to odporné, ale tváril sa, že tak to má byť. Dlho uvažoval nad spôsobom, ako uspí syna, aby ho z toho kraja doviezol. No k zvyškom chloroformu sa tak narýchlo nevedel dostať, aj s čistým čpavkom tiež bol problém. Poznal aj chmat za krkom, ktorý dokázal uspať protivníka, ale ten sa naozaj bál použiť na vlastnom synovi. Ak by to prehnal, mohol by mu aj veľmi ublížiť. Až smrteľne. Ďalšia možnosť bol odvar z makovíc, ale nevedel si predstaviť, pod akou zámienkou by vedel syna presvedčiť, aby ho vypil. Najmenej nápadná metóda bol alkohol. Navyše ako správe predpokladal, na ten chlapci neboli zvyknutí, takže by ich mohla dostať veľmi rýchlo. Okrem toho, ako správne predpokladal, by ho chlapci mohli mať tendenciu užiť dobrovoľne.

Dlho sa tvárili, že to s nimi nič nerobí. Pomedzi to, ako pili, im Adam ukazoval, ako sa dá zajac pár šikovnými ťahmi zbaviť kožušiny. Chalani sa na holom zajacovi nezmyselne smiali. Už im neprekážal dážď, naopak cítili v celom tele nezvyčajné teplo. Aj jazyky sa im rozviazali, začali rozprávať rôzne zážitky z poľovačiek, na ktoré chodili s otcami. Jednému sa stalo to, inému niečo iné. Adam sa stále tváril, že pije, a fľaška kolovala. Medzitým padla noc. Netrvalo dlho a ako prvý padol jeho syn. Starší z kamarátov ešte odolával pár minút, potom sa uložil do lístia aj on a zaspal. Adam oboch chlapcov vyložil na chrbát koňa, teda lepšie povedané, preložil ich cez chrbát. Nebolo ťažké prísť k farme staršieho, vyložiť ho nenápadne na priedomí, zabúchať na dvere a utiecť. A potom už len cválať do ďalšej dediny za Lucy. Filip cestou zvracal, ale stále bol v alkoholickom opojení. Vôbec nevedel o sebe. Adam ho starostlivo zakryl svojím kabátom, aby neprechladol. Sám sa vystavil účinkom dažďa a vetra, ktorý sa násobil cvalom, ale bolo mu to jedno. Konečne bol so synom. Jednou rukou ho neustále pridŕžal a zároveň sa uisťoval, že sa mu to celé nesníva.

Lucy otvorila pomerne rýchlo.

„Prišiel som si po veci a rozlúčiť sa. Môžem ho odviesť do záhrady?“ spýtal sa jej Adam, ktorý po jej zvolení priviazal koňa na zvyčajné miesto, zložil syna do starého dreveného kresla na terasu a náhlil sa do domu.

„Preboha, veď to je ešte dieťa! Čo si s ním spravil?“ povedala zhrozená Lucy, ktorá sa medzitým zo zvedavosti pozrela pod kabát, ktorým ho Adam prikryl. Adam jej chytil obe ruky a donútil pozerať sa jej očí.

„Lucy, pozri sa na mňa! Na mňa!“ Zdôraznil. „Musíš mi veriť! Je to môj syn. Roky ho hľadám a teraz si ho konečne beriem späť.“

Lucy naozaj nevedela, čo si má o tom myslieť. Všeličo čakala, ale toto nie. Bola v šoku.

„Čo mu je?“

„Nič takého. Neboj sa, nevedel by som mu ublížiť. Trochu som ho opil.“

„Fakt? Ako si mohol!? To snáď nie je pravda,“ neverila mu.

Adam pokrčil plecami. Nemal na toto čas. Potreboval pripevniť veci o sedlo obliecť si veľký plášť, ktorý by ich oboch chránil pred dažďom, a hlavne potreboval odtiaľ rýchlo odísť.

Medzitým ju poprosil: „Ja viem, že to zle vyzerá, ale ver mi. Na tento okamih som čakal veľa rokov. Prosím, ak nemusíš, neprezraď nás hneď. Do rána by sme mohli byť dosť ďaleko.“

Ona len ticho sledovala, ako sa pripravuje na odchod, úplne stratená v protichodných pocitoch. Muž, ktorý strávil pod jej strechou niekoľko nocí, sa práve dopúšťal obrovského zločinu. Mala kričať a zobudiť celú dedinu? Bolo správne sa tváriť, že sa nič nedeje? Kde bola pravda? Načo by mu bol taký veľký chlapec? Čo ak je priekupník s otrokmi, alebo pre nejakého pracuje? Lucy len stála a zarazene pozerala na výjav pred sebou. Srdce jej hovorilo iné ako rozum.

Keď bol Adam hotový, vrátil sa k nej.

„Keby ho nebolo, tak by som s tebou zostal, ak by si mi dovolila.“

To vdovu úplne odzbrojilo. Vážky rozhodovania sa pohli jedným smerom. Adam nijako nemohol vedieť rozoznať, že kvapky na jej tvári spôsobené dažďom začali chytať slanšiu chuť.

„Dovolila,“ zašepkala.

Adam urobil niečo, na čo by inokedy potreboval viac odvahy. Ale teraz nemal čo stratiť. Letmo ju pobozkal na líce.

„Dobre. Tak ja sa vrátim. Hneď ako sa budem vedieť o vás postarať.“

Viac nečakal. Nechcel ju nútiť k nezmyselným sľubom. Ani to nemohol od nej chcieť. Išla zima a obom bolo jasné, že do jari nebude možnosť návratu. A dovtedy sa môže toľko vecí stať.

Ako posledné, čo urobil, vyložil syna, priviazal ho pre istotu o trup koňa, aby mu nedajbože nespadol, potom sám vysadol a odtiaľ jej ešte povedal: „Dávajte si na seba pozor!“

„Aj vy,“ znela odpoveď.

Keď sa potom premoknutá Lucy vrátila dovnútra, našla na stole zlatú ženskú obrúčku a ešte na ňu dlho hľadela. Znamenala tak veľa. Nielen cenou, ale tým, čo pre Adama symbolizovala. Presne takú nosieval na hrudi. Áno, mohla ich zachrániť od hladu, mohla pomôcť v najťažších chvíľach, no Lucy si vtedy povedala, že ju použije iba, ak už naozaj nebude inej možnosti.

XXX

Pátracia akcia po Domenicovi Moralezovi trvala dva týždne, presnejšie do snehovej búrky, čo priniesla pol metra ďalšieho snehu. Potom ju ukončili. Približne v tom čase sa začalo hovoriť, že pani Moralezová, ktorá v nedeľu v kostole takmer odpadla, je znovu tehotná, a že na jar do ich rodiny pribudne ďalší potomok.

„Aké to požehnanie!“ povedala stará Lambertová, keď sa to dozvedela, a už uvažovala nad tým, ako túto informáciu raz vo svoj prospech využije.