Na zajtrajšok nemyslím -19.kapitola - Ako v zlom sne

Najťažší bol deň po ich odchode. Nie, Darja neplakala. Mala len takú hroznú ťažobu na srdci, cítila prázdnotu, akoby jej niečo chýbalo. Bol to jeden z tých dní bez konca, počas ktorých sa nič nedarí, veci z rúk padajú, všetko, do čoho sa človek pustí, sa pokašle. Darja sa všemožne snažila na poslov nemyslieť, robiť, čo bolo potrebné, komunikovať s kolegami, s hosťami, dávať si pozor na jazyk pri Roccovi, čo bolo paradoxne v ten deň to najľahšie, lebo sa jej vlastne vôbec nechcelo rozprávať. Všetci jej liezli na nervy, počnúc Evou, cez hostí, končiac šéfom a hlavne sa hnevala sama na seba, za svoju zbabelosť.

            Nasledujúci deň bol už o niečo lepší a potom aj všetky ostatné. Po pár dňoch a množstve úvah na tému muži si uvedomila, že Harry ani Shane neboli koniec koncov takí hrozní v porovnaní s tými, ktorých každý deň stretala. Na druhej strane ani dokonalí neboli, ale hlbšej analýze a pozorovaní ostatných im chýbalo k tomu o niečo menej ako väčšine.

Doteraz váhavá Darja sa pevne rozhodla, že pri ďalšej návšteve záchrancov to už tak nenechá. Upraví sa, pekne sa im pri nejakom jedle, ktoré im bude na úrovni servírovať, pozdraví, potom sa prihovorí. Už mala do detailov pripravenú reč, ktorou ich ohúri. Vlastne si pre nich prichystala niečo ako hádanku, ktorá by poukázala na to, kto v skutočnosti je. Darja bola rozhodnutá ukázať sa im v tom najlepšom svetle a nechať na nich, ako s faktom, kto vlastne je, naložia. Bola rozhodnutá, že sa im nebude vnucovať, aj keď by ich mala zase rada vo svojom živote. Jednoducho to nechá na nich a podľa toho sa zariadi.

            Večer zaspávala s myšlienkou na nich, ráno sa tešila do práce dúfajúc, že práve v ten deň prídu. Začala sa o seba viacej starať, snažila sa vždy vyzerať dobre, ak by náhodou zavítali zase do hotela. Svoju robotu nezanedbávala, ale jej snaženie poľavilo, keďže si uvedomila, že sa namáha nadarmo. Rocco ju jednoducho od toho nešťastného pôrodu nemal rád, nech sa snažila, ako vedela. Vždy na ňu tak zvláštne pozeral, poprípade ju prehliadal. Dokonca ani ďalší pôrod, ktorý sa vydaril, a pri ktorom jej stále dýchal na chrbát a neustále ju kontroloval, jej reputáciu v očiach šéfa nevylepšil. Možno si myslel, že je primladá na to, aby robila takú zodpovednú robotu. Predpokladala, že jej prítomnosť trpel len kvôli tomu, že nikoho lepšieho nemal, a poza jej chrbát neprestáva hľadať niekoho lepšieho. V podstate sa nemýlila.

            Dni plynuli, potom týždne, prišiel prvý mráz, sneh, celodenné sneženie, stála snehová pokrývka a Shane s Harrym nikde. Darjina nálada sa priamoúmerne s tým znižovala. Hostí viditeľne ubúdalo, práce bolo podstatne menej, najviac času trávila starostlivosťou o tehotné. Rocco sa už nejakých pomocníkov zbavil, samozrejme, pod akousi zámienkou. S tým Darja nerátala, keď sa na túto robotu upísala. Mala strach, že ak by to urobil aj jej, bolo by to dosť zlé.

            Ale jedného večera, keď vonku zúrila prvá poriadna snehová búrka, predsa len získala viac šéfovej pozornosti, akoby si priala. Darja roznášala objednávky po salóne už ako profesionálka. K hosťom bola viac ako slušná, keď si k nej dovoľovali. Dokonca, hoci jej bolo často z nich zle, sa na nich nasilu usmievala, ale oni si ten rozdiel pod vplyvom alkoholu nevšímali. Opilci sa jej odjakživa protivili. Našťastie táto nepríjemná nočná služba na ňu padla maximálne trikrát do týždňa, takže sa to dalo vydržať, aj keď nie s malým sebazaprením.

            No v ten večer bol u nich práve jeden z významných hostí, akýsi pán Parker. Od predchádzajúceho dňa sa všetko upratovalo, najmä dve izby, jeho milenky a ženy, ktorá sa o nejaký čas mala stať matkou jeho dieťaťa. Obe museli vyzerať dobre, milenka musela dokonca podstúpiť niekoľko skrášľovacích procedúr, len aby bola pre neho dostatočne atraktívna. Keď prišiel, tak ho sám Rocco sprevádzal po hoteli, hrdo ukazoval brucho budúcej rodičky, dovolil mu vypočuť si tlkot srdca potomka cez fonendoskop, pán bol samozrejme radosťou unesený. Šéf zariadenia odpovedal na otázky priebehu tehotenstva namiesto tehotnej, akoby bola nesvojprávna. Pán Parker bol s priebehom spokojný, tešil sa na dieťa. Potom sa k nim pridala milenka, spolu zašli na chutnú večeru, špeciálne pripravenú pre neho.

Večer si ešte všetci traja za prítomnosti jeho ochranky išli skrátiť čas do salónu. Tam mala Darja šancu lepšie si ho poobzerať. Bol to tučný, vyšší, vyslovene škaredý muž okolo štyridsiatky s pestovanými fúzami. Správal sa, akoby mu svet patril. Svoj majetok a postavenie dával jasne najavo. Oblečený bol lepšie, ako všetci v miestnosti, zlato mal všade, v uchu vo forme náušnice, v obočí, na krku, na oboch zápästiach, na prstoch. Bol ako chodiaca banka. Darja sa pristihla pri myšlienke, že mať tak všetko jeho zlato, tak by mala peniaze na jedlo možno aj na päť rokov. Ale nezávidela mu to, pretože za tým určite boli krvavé peniaze, a navyše to muselo byť fyzicky dosť ťažké nosiť to stále so sebou.

Ale všimla si, že na ňu akosi častejšie pozerá, preto sa vedome na neho nedívala, kým nemusela. Niekedy aj obyčajný očný kontakt dokáže chlapa vyprovokovať k ženou nechcenej aktivite. Pri objednávke dokonca skúšal nevkusne vtipkovať :„Zlatko, ten grog by som chcel taký teplý, ako je tvoja pokožka pri milovaní. Trochu som v tej zime cestou sem prechladol, potreboval by som sa zohriať. Tuto drahá je ku mne dnes akosi chladná...“

Milenka sa mu okamžite vrhla okolo krku a hrkútala mu čosi do ucha. On ju neveľmi počúval, mal iný problém, s poriadnou nádchou. Vyfúkol si na niekoľkokrát nos do látkovej servítky, z ktorej rohov si potom urobil nástroj na čistenie najskôr jednej nosnej dierky a potom druhej. Až potom ju takú mokrú podal Darji so slovami. „Dones mi ďalšie čisté.“

Darja sa vtedy na neho škaredo pozrela. Bol nechutný. Chcela mu niečo drzé odpovedať, no v poslednej chvíli sa zháčila, pretože videla šéfov varovný pohľad, a povedala iba: „Chápem, nápoj trochu teplejší. Vreckovky donesiem.“

V kuchyni strávila dlhší čas, ako musela. Poriadne si vyumývala ruky. Potom sa potrebovala trošku spamätať, upokojiť. Popritom sa prechádzala pomedzi pece a stoly. Potom si od kuchárky vypýtala šatku, čo mala vo vlasoch, aby si zakryla výstrih živôtika, a až potom sa vrátila do salónu. Nechcela provokovať toho človeka, ani žiadneho iného.

„Pekná šatka, ale keby si bola na mňa milšia, vedel by som ti zohnať aj hodvábnu,“ komentoval milionár malý rozdiel medzi outfitmi. Jeho milenka sa vrhla na Darju nenávistný pohľad, akoby sa jej ho pokúšala prebrať. Darja to radšej nekomentovala. Naďalej sa tvárila maximálne profesionálne. Po čase si všimla, že milenka zmizla a muž na ňu ukazuje prstom a hovorí niečo Roccovi. Obaja sa na ňu pozerali. Pánko s uslintaným úsmevom, šéf ako na tovar. Možno ju len ohovárali, dúfala Darja, a naďalej si robila svoju robotu. Pri nasledujúcom vynášaní špinavého riadu, ju v kuchyni navštívil sám majiteľ v sprievode svojich goríl.

„Chce ťa,“ vyklopil na rovinu.

Darja sa zľakla. Keby mala poháre ešte na podnose, tak sú isto na zemi. Našťastie ich už stihla odovzdať kuchárke.

„Prepáčte, na niečom sme sa dohodli,“ stála si ešte trocha nesmelo za svojím servírka.

„Ty nerozumieš!“ skríkol na ňu šéf. „ON ťa chce! To znamená, že ona ťa bude mať! Chlapi, berte ju!“ povedal vopred privolanému správcovi a jeho pravej ruke, medzi personálom volaným prezývkou Doliezač Greg.

            Darja pochopila vážnosť situácie, rýchlo prebehla k príborníku a vybrala ten najväčší nôž, aký sa jej narýchlo podarilo nahmatať.

            „Opovážte sa ma dotknúť!“ varovne zasyčala.

            Roccov výraz tváre sa zmenil. Akoby sa potešil, že bude svedkom lámania ďalšieho ženského charakteru. Videl to už snáď stokrát, bránia sa, kopú okolo seba, a potom spolupracujú a sú v podstate spokojné. Úplne nezmyselný boj. Ale miloval ten moment, kedy sa z neposlušnej, častokrát aj nebezpečnej šelmy, stáva poddajná s osudom zmierená mačička. V niektorej trvá tento proces pár hodín, dní, iná potrebuje aj zopár týždňov. Dokonca to vedel vopred odhadnúť, s ktorou bude koľko roboty. Táto vyzerala na poriadne tvrdý oriešok, preto sa mu do toho od začiatku nechcelo. Ale zákazník je pán, hlavne takýto dôležitý zákazník. Jediné, čo ľutoval, bolo, že z Darjiným zaúčaním nezačal skôr.

            „Ešte niekoho zavolajte,“ zavelil svojím poskokom a Darji s takmer milým úsmevom: „Moja, zlatá, my sme tu už skrotili iné divoké kobylky, aj ty sa poddáš, neboj sa.“ Nebolo to výhražným tónom, práve naopak. Hovoril to hlbokým pomalým tichším m hlasom, ktorým sa človek približuje k práve odchytenému zvieraťu, aby ho nevyplašil.

Rocco bol typ človeka, ktorý nemá problém porušovať dohody, keď prestávajú byť pre neho výhodné. Z jeho pohľadu nebolo o čom viac uvažovať. Išlo o zisky a tých mu Darjina krehká postava, zaujímavá a pre chlapov veľmi príťažlivá tvár, aby ju nechal iba posluhovať, mohla poskytnúť. Dnešný hosť vôbec nebol prvý, ktorý sa jej tela dožadoval. Už mal plné zuby ochrany akéhosi tuláckeho dievčaťa, o ktorom vedel, že je pripravené zmiznúť pri prvom jarnom slnku. Svojím odťažitým správaním mu to dávala jasne najavo, neliezla mu do zadku ako ostatní a to ho dráždilo. O to viac bol k nej protivný. Jej správanie ho dráždilo. Navyše si uvedomoval, že ju potrebuje ako babicu, preto mu neostávalo nič iné, iba ju spracovať, tak ako ostatné, aby zostala.

            Ale Darja k tomu nemala vôbec blízko. V tom momente boli v kuchyni len kuchárka, Rocco a správca. Pomocník bežal po pomoc. Darja sa vrátila k zásuvke s nožmi a začala ich jeden po druhom hádzať po oboch mužoch. Celkom úspešne, pretože Rocca zasiahla do pleca a do jeho hrubého saka na chrbte, keď z kuchyne utekal a správcu do paže, ktorou si v obrannom reflexe zakryl hrudník. Darja hádzala nože aj na ďalších, ktorí prišli po nich do kuchyne. Kuchárka sa skryla pod stôl do rohu kuchyne, hoci ona sa nemala prečo cítiť v bezprostrednom ohrození. Jej smerom nikto netriafal.

Rocco vydal pokyn, aby Darji neublížili, preto sa k nej viacerí priblížili, až keď minula celý arzenál nožov a začala hádzať iné, menej nebezpečné predmety. Potom ju donútili vypiť drogu, počkali pár minút, kým nezareaguje a až potom ju pokojnú ako baránok vyviedli z kuchyne.

            Darja bola ako vo sne. Nejaké mátohy so ženskými hlasmi ju umyli, učesali, obliekli, podali mátohám s hrubšími hlasmi, tie ju previedli po chodbe, respektíve preniesli, lebo miestami padala, nohy jej odmietali poslušnosť. Nikdy si neuvedomila, aké zložité je dávať jednu nohu pred druhú, aby sa neprekrižovali. Spomedzi hlasov zachytila s istotou len šéfov, asi preto, lebo ho neznášala: „Dobrá robota, pustite ju ku klientovi.“

Potom tlak na rukách prestal, dvere sa zavreli na kľúč, strašidelne to vtedy zaškrípalo, a ona si uvedomila, že je v miestnosti už iba s jedinou mátohou, tou najhnusnejšou. Čosi jej hovorila, dokonca ju začala oblizovať.

            ´Asi ma chce zjesť,´ usúdila Darja. ´Ale musím ísť na ňu múdro, ak ju začnem biť, tak sa ma zmocní rýchlejšie. Pokúsila sa byť na ňu milá a ustupovala smerom ku kúpeľni, kde sa chcela schovať. V stave bezprostredného ohrozenia sa jej začalo vracať realistickejšie videnie, z mátohy sa stával dotieravý chlap, ktorý ju hodil o posteľ, celou svojou váhou ju zavalil a odmietal zísť dole.

Darji šla hlava prasknúť, v tom stave, akom bola, vôbec nevedela, čo robiť, ako sa ho zbaviť. Jej telo odmietalo poslušnosť. A keď sa snažila bojovať, proti jeho sile to bolo nič. V jednom momente už nevládala a svoju snahu oslobodiť vzdávala. Hľadela zúfalo na nedávno vybielený plafón, na ktorom tancovali tiene pohybujúceho sa plameňa lampy ako duchovia. Muž jej držal obe ruky, nohy znehybnil ťažkým telom, nočná erotická košieľka, čo mala na sebe, už nezakrývala takmer nič, pretože bola vyhrnutá poriadne vysoko.

Darja cítila hambu, bezmocnosť, obrovský strach, a práve ten do nej vlial silu. Zrazu si jej drogou klamaný mozog vybavil scénu mužskej bitky, ktorú videla. Jeden z chlapov zaútočil v podobnej situácii na druhého hlavou, lepšie povedané čelom, na hlavu toho druhého. Muselo to bolieť oboch, ale z tohto ťahu ťažil útočník. Darja sa prestala nekontrolovane metať, pretože si uvedomila, že okrem mužského rozkroku, ohryzku, nos je super cieľ. Z celej sily buchla čelom do nosa útočníka sústrediaceho sa na vniknutie do nej. V momente všetko zovretie povolilo, muž si chytil poriadne krvácajúci zlomený nos. Darja sa spod neho vyslobodila, schytila prvý pevný predmet, čo bol po ruke, a teda kovovú horúcu petrolejku, a zúfalo ho ňou mlátila a mlátila, kým nezostal ležať v krvi a v rozbitom skle nehybne v posteli, navyše popálený olejom.

Oči mala plné sĺz, keď skončila. Nielen kvôli nim ledva videla jeho stále sa pohybujúci hrudník. Ešte žil. No na to, aby zobrala sklenenú črepinu a zapichla mu ju do srdca, už odvahu nemala, hoci adrenalín nahradil veľkú časť drogy, čo do nej dali. V tej chvíli si uvedomila, že on už pre ňu nie bezprostredná hrozba. Tá bola inde. Za dverami izby.

„Somári! Doneste sekeru, keď to nejde otvoriť!“ kričal ktosi viac ako ostatní. Jej myseľ sa už pokúšala sústrediť na iné. Útek. Zvuk predchádzajúceho súboja prilákal pozornosť pravdepodobne ochranky muža, a tá sa snažila dostať do izby cez zvnútra na zámok zatvorené dvere. Neustále vykrikovali jeho meno. Darja pohotovo pritiahla stoličku a podoprela ju ku kľučke, aby sa dvere nedali len tak ľahko otvoriť. Ďalej pritiahla aspoň časť masívnej skrinky, ktorá bola neďaleko, na viac už nemala síl. Prešla popri zakrvavenej posteli, na ktorú sa radšej ani nepozrela, do kúpeľne, ktorú takisto zamkla. Tam už naozaj nebolo nič, čím by svoju poslednú pevnosť podoprela.

            Hlava jej horela. Potrebovala jasne myslieť, preto otvorila okno, studený vzduch okamžite začal prenikať do miestnosti. Darja počúvala hlasy z vonku, bol tam poriadny krik, ale do izby sa ešte nedostali. Vzduch na prečistenie hlavy nestačil. Hltavo sa napila vody. Nepomohlo. Svet sa s ňou stále krútil. Preto strčila hlavu do umývadla a vyliala na ňu celý obsah džbánu s vodou určenou na hygienu. Mokré vlasy prehodila na takmer nahý chrbát a cítila, ako jej pramienky stekajú až k nohám. V tej chvíli muži už vošli do spálne. Nastal ešte väčší krik pri záchrane pánka.

            Roccov hlas zvreskol: „Ja ju zabijem!“

            Nebolo na čo čakať, s uterákmi v rukách, bosá, v ešte stále mokrom mužskom kožuchu, ktorý sa sušil na šnúre v kúpeľne vyskočila z okna na poschodí do asi troch stôp vysokého snehu, ktorý stlmil jej pád. A bežala. Psy si ju síce všimli, chceli po nej vyštartovať, ale keď zistili, kto je, tak ju len sprevádzali až ku kraju lesu. Ani jednému z nich nenapadlo jej ublížiť. Potom ich poslala domov, ale oni nešli. Sadli si a so smutnými očami sledovali, ako mizne v lese. Svetlá lámp prenasledovateľov sa kývali v diaľke. Stopy bosých nôh v snehu sa postupne strácali pod závojom nových vločiek a vplyvom vetra, ktorý ich zasypával. Takmer to vyzeralo, akoby sa tentoraz príroda rozhodla byť na jej strane.

            Do uterákov, ktoré si obviazala okolo nôh šnúrou na sušenie, sa obula, až keď mala istou, že sa prenasledovateľov striasla. Prekvapivo jej neomrzli. Jej telom prúdil čistý adrenalín. On a prebehnuté míle ju poriadne zohriali. Ďalej do hôr šla len krokom vediac, že musí kráčať až do rána, ak nechce zamrznúť, a presne o to sa s vypätím zvyšných síl a konečne s čistou hlavou snažila z jednoduchého dôvodu. Vždy, keď si už-už chcela sadnúť, aby si odpočinula, tak si spomenula na svoje omrzliny spred rokov. Takú bolesť už nechcela zažiť, ani to pomalé umieranie, ktoré sa jej v snoch vracalo doteraz. Vždy ju to donútilo pridať do kroku.

V tú prekliatu noc prežívala svoju dlhoročnú nočnú moru naživo dúfajúc vo vyslobodenie z nej prvými lúčmi svitania. Ale tie sa ako naschvál nechceli ukázať...