Na zajtrajšok nemyslím - 20. Kapitola - V zemi zasľúbenej

Harryho prvé dni bez Shana boli smutné, ale potom sa začal so svojou samotou pasovať ponorením sa do práce. Doviezol náklad, získal odmenu, aj ďalšiu zákazku, tú vybavil, uvažoval nad zimnou prestávkou, ale napokon zobral ešte jednu úlohu. Previezť tovar na miesto, kde ešte nikdy nebol. To ho vlastne zlákalo. Rád objavoval nové miesta, cesty, skratky, iné typy krajiny.

Muž, ktorý sa s ním dohodol, že ho počká za miestnym kostolom pri rannom zvonení, nechodil. Harry sa s tým postupne zmieroval, nervozita ho opúšťala ako sledoval padajúce listy zo stromov, hnijúcu trávu, ktorú už ošľahal mráz. Kabát mal dobrý, vietor k telu nepustil, no na tvári predsa len bolo cítiť chladný vietor, ktorý sa takto po ráne len dvíhal a do večera mohol poriadne nabrať na sile. V duchu si hovoril: ´Možno, aj dobre, že nikam nepôjdem. Zaslúžim si poriadnu prestávku. Bez mladého mi aj tak všetky zimné prípravy zaberú viac času.´

Na ulici sa objavili prví obyvatelia, mestečko ožívalo. Harry už spriahal plány, až kam to dnes s koňmi stihnú smerom k zimovisku, keď sa objavil asi najchatrnejší vyrobený vozík, aký kedy videl, ktorý ťahal mul. Pomaličky sa k nemu blížil, až zastal v jeho blízkosti. Harry pocítil sklamanie, keď jeho zákazník z neho vystúpil. Bol to pán v rokoch, taký obyčajný. Klobúk na hlave, poriadne ošúchaný plášť, staré vojenské topánky. Harry musel byť večer slepý, keď toto nevidel. Alebo poriadne spitý. Mal tak trochu splín po Shanovi, ale už iba taký maličký. Alebo väčší, keď mu také do oči bijúce znaky opaku zámožnosti ušli. Ale rozhodol sa nedať svoje sklamanie najavo. Práca je práca, povedal si, že snáď svoju odmenu nakoniec dostane.

„Prepáčte to meškanie, pán Evans. Nešlo to tak ľahko, ako som si to predstavoval,“ prihovoril sa mu trhan.

„To je v poriadku, tak preložme náklad, nech môžem vyraziť a dobehnúť zameškaný čas,“ dodal netrpezlivo posol.

„Samozrejme. Len mi teraz na svoj život musíte prisahať, že tovar doveziete v poriadku,“ povedal prekvapivú požiadavku zákazník.

            Harry si odkašľal, muž vyzeral nervózne, až zničene, v tvári bol červený, oči mu zvláštne svietili. Boli lesklé ako pri horúčke. Opitý v krčme, keď si dohadovali obchod, vyzeral lepšie. Možno celú noc nespal. Takto na triezvo mu bol doslova nepríjemný.

            „To určite neurobím. Dnes je zlý svet, za každým stromom môžu byť zbojníci. Môžem vám len sľúbiť, že sa o váš majetok postarám, ako najlepšie viem. Ale život zaň nedám, to vám hovorím otvorene. Roky som v biznise, vyznám sa vo veci, nemyslím si, že zoženiete niekoho serióznejšieho, ale nech sa páči, ja váš tovar nepotrebujem. Aj tak som už mal iné plány,“ odvetil Harry a vysadol na kozlík svojho voza. Na tom obchode sa mu aj tak páčila iba destinácia, platiť mu mali v podstate až po jej doručení. Preddavok bola almužna.

            Už chystal opraty do rúk, keď sa prešedivený, vychudnutý, životom ohnutý muž preľakol.

            „Počkajte! Neodchádzajte! Prepáčte, ja som to tak nemyslel! Nikoho lepšieho teraz už nezoženiem! Verím vám, nemusíte mi nič sľubovať.“

            Harry si vzdychol. Práca s ľuďmi bola na jeho remesle to najhoršie. To ostatné mal rád. Cestu, lesy, lúky, pocit voľnosti, aj keď všetko oklieštené dátumami a ročnými obdobiami.

            „No, dobre. Tak, čo to tam máte?“

            Muž poodkryl deku na voze, pod ňou sa niečo pohlo. Harryho trochu zaskočilo, čo vidí. Bola to žena. Zviazaná, čímsi omámená, živá žena.

            „To čo má znamenať?!“ zvolal prekvapene. Občas mal aj pasažierov, teda ľudí, čo sa báli cestovať sami. No s takýmto niečím sa ešte nestretol.

            „Chápte ma, som chudobný, ona je moja dcéra. Dve som už z domu dostal, jedna šla do bordelu, druhá sa vydala. Túto najstaršiu nechcú ani tam, ani tam. Konečne niekto prejavil o ňu záujem, keď mestom prechádzal, niečo aj zaplatil, tak mu ju posielam. Nechcel som, aby odišla pred zimou, tak som sa s ním dohodol, nech počká. Bolo veľa roboty, ale jesenné práce skončili a už ju nepotrebujem. Mám ešte dvoch synov, ktorí zjedia aj za štyroch. Obaja majú frajerky, už to tak vidím, že o chvíľu bude zase plný dom. Ja viem, že to zle vyzerá, ale ona už nemá viac u nás miesto... Aj tak je už dosť stará, možno toto je jej posledná šanca nájsť si partnera,“ dodal nakoniec presviedčajúc sám seba o rozumnosti zbaviť sa vlastného dieťaťa. „Najskôr preložme tieto veci.“

            Vybral dve veľké látkové tašky a sám ich odniesol do Harryho voza. Potom mu podal fľaštičku z tmavého skla s podozrivou tekutinou. Posol na neho vyjavene pozeral, akoby stále nechápal, čo sa to deje. Otec sa zbavoval dcéry a on paradoxne nadobúdal pocit, že je to pre ňu lepšie. U toho človeka sa nemohla mať dobre, keď bol schopný o nej takto bez citu hovoriť a toto jej spraviť.

            „Týmto ju zase uspíte, ak bude robiť problémy. Bolo to dosť drahé a zháňal som to niekoľko mesiacov. Ak sa vám zvýši, je to vaše, nikdy neviete, kedy sa vám to môže zísť. Len to poriadne zatvárajte, aby táto vodička nevyprchala. A nepite to, hoci je v nej aj alkohol. Skúsil som, je to hnus a bude vás bolieť brucho.“

            Harry prebral neznámu tekutinu mysliac si, že ak to nebude nevyhnutné, tak ju určite nepoužije. So ženami to veľmi nevedel, ale aj tak dúfal, že ju nakoniec presvedčí k spolupráci. Ale tak skoro ju neodviaže, aby mu neušla. Alebo ju nechá ujsť, ale ďaleko od domova, aby sa do rúk takého „otca“ viac nedostala. Samozrejme v civilizácii, nie v lese. To by si dlho nepožila.

            Potom spoločnými silami naložili vysokú ženskú postavu. otec ju držal pod plecami, Harry za nohy. Na chvíľku pootvorila hnedé oči, ktoré boli obklopené dlhými mihalnicami. Pozrela nimi na neho tak trochu vyčítavo, možno sa mu to len zdalo. Potom, ako sa ocitla vo voze, znova ich zatvorila.

            „Dajte mi ešte tú plachtu, ktorou ste ju mali zakrytú.“

            Otec zaváhal. Pôvodne to nemal v úmysle. Plachtu často používal.

            Harry ho presviedčal: „Aby jej nebolo zima.“

            Mal ešte dve deky, ale jednu zvykol sám používať, keď prituhlo, mal ňou prekryté nohy na kozlíku, občas bol v nej celý zabalený. Druhá by tej slečne nemusela stačiť, pretože, keď sa človek nehýbe, tým skôr prechladne.

            Napokon mu otec roka deku priniesol, poďakoval sa a bez toho, aby sa naposledy pozrel za dcérou, vysadol na vozík a odišiel. Ani Harry sa dlho nezdržiaval, poriadne pozakrýval bezvládne ženino telo, zatiahol plachtu voza a vo chvíli, keď veža kostola začala hlásiť ďalšiu celú hodinu, sa vybral presne opačným smerom ako jej otec so zvláštnym pocitom, že je nakoniec rád, že na tej ceste nebude sám.

XXX

            Už prvé poobedie ľutoval, že sa na túto cestu dal. Keď sa žena prebrala, tak na neho hulákala, aby ju rozviazal a pustil na slobodu. Čo on, samozrejme, odmietol. Boli už v hornatej časti krajiny, v lesoch, kde sú divoké zvieratá, nechcel ju odsúdiť na smrť. Až taká stará nebola.

            Vlastne bola o dosť mladšia ako ju opísal otec. Mohla mať tak tesne po dvadsať päťke, nanajvýš tridsať. Keď prestala po ňom vrieskať, tak plakala. Poriadne tým liezla zvyšok prvého večera na nervy. Napokon stíchla a len sa na neho škaredo pozerala. Presne to robila celý večer, iba ho pozorovala, pričom odmietala jeho snahy o formálnu konverzáciu, jedlo, či pitie. A mlčala. Bola úplne hrozná spoločnosť, to tie kone dokázali zo seba dať viac emócií. Na noc ju odprevadil do voza, priviazal, pričom ruky mala stále zaviazané pred telom. Nohy jej uvoľnil už dávnejšie, čo bola asi chyba, lebo keď ju chcel na noc poprikrývať, tak ho začala kopať.

            „Sprostaňa,“ Harry jej vynadal, „však ti chcem dobre.“

            „Opováž sa ma ešte raz dotknúť a odhryznem ti nos!“ boli prvé slová, ktoré povedala po niekoľkohodinovom mlčaní.

            Harrymu sa zdala vyhrážka smiešna. Nahlas sa zasmial. Už mal po krk tovaru, ktorý mu mal strpčovať život ešte desať dní. Aj to pri dobrom počasí.

            „Nemusíš sa báť. Vieš, ako sa kedysi hovorilo? O teba by som si neoprel ani bicykel, teda keby som nejaký mal.“

            Aj keď v prítmí voza bolo slabé svetlo, všimol si, ako žena stuhla, vytreštila na neho oči, v ktorých sa odrážal oheň zapálený pár metrov od voza. Tie oči horeli. Pomstou, zlosťou, zúfalstvom a teraz aj ponížením.

            Harry sa v tej chvíli zahanbil. Vykĺzlo mu to samé, vôbec to tak nemyslel. Také sprosté reči si kedysi chlapi vraveli, keď sa chceli blysnúť pred druhými. Rýchlo zavrel plachtu voza a nechal ju spať. Ľahol si k ohňu a nadával si za to. Bolo to od neho kruté. Nikto ju nechcel, ani jej otec. Iba akýsi zákazník v destinácii, ktorý mal s ňou bohvieaké plány.

Zle sa mu zaspávalo. V noci ho zobudila poriadna zima. Vstal, priložil do ohňa, išiel ju skontrolovať. Ležala schúlená do klbka. Pozakrýval ju oboma dekami. Vôbec si to nevšimla. Ležala pokojne, dokonca vyzerala mierumilovne.

            Ďalší deň prebiehal v tichosti, zase nejedla, neotravovala, občas vo voze sedela a pozerala cez Harryho plecia na cestu, občas ležala zmierená osudom. Už počas dňa začalo pršať, sprvoti opatrne, ale potom sa s vodou roztrhlo nebo. Harrymu sa nepodarilo nájsť vhodný úkryt, tak mu nezostávalo nič iné, len sa vyspať vo voze pri žene. Pravdaže v inom kúte voza, tak ďaleko od nej, ako to len bolo možné. Kým on sa dobre vyspal, ona sa budila na každé jedno jeho otočenie, či zvuk, ktorý vydal. Niečo sa mu v noci snívalo, s niekým sa hádal. „Mladý somár,“ zo sna povedal. Ona mu mala chuť povedať niečo omnoho horšie. Aj keď na druhej strane, vôbec sa ku nej nesprával zle.

            Nasledujúci deň sa takmer nikam nepohli. Cesta, ktorou chceli ísť, bola vodou zaliata, obísť sa to kvôli skalám nedalo. Museli sa vrátiť o dve míle naspäť a pustiť sa akousi opustenou cestou, ktorá sa ich viedla podobným smerom, ako tá pôvodná.

            V ten večer si konečne Nia, tak sa žena volala, kúsok jedla zobrala a zjedla ho s poriadnou chuťou.

            „No, konečne,“ úprimne sa tomu potešil Harry. Už si o jej zdravie naozaj robil obavy. Chuť prežiť v nej predsa len zvíťazila.

            „Bez jedla mi je zima,“ sucho skonštatovala.

            „Zvýšil mi ešte kúsok chleba, dáš si?“ Nepovedala nie. Tak jej ho podal.

            „Čo by si chcel za to, aby si ma nechal v najbližšej dedine?“ zrazu sa ho opýtala.

Vedel, že mu nič nemá ponúknuť, preto zareagoval protiotázkou: „Prečo nechceš ísť k tomu mužovi? Podľa tvojho otca je to tvoja posledná nádej.“

            „To povedal?“ zabolelo ju to. Nie, že to povedal, opakoval jej to od leta. Ale to, že takto o nej hovoril pred cudzím človekom.

            „Aj zopár iných dôvodov, prečo ťa chce z domu.“

            Smutne prikývla. „Viem si predstaviť.“

            Po chvíľke sa predsa len rozhovorila: „Videla som ho. Zomrela mu žena, vraj tretia. Nie je to podozrivé? Ako sa o ne stará? On potrebuje slúžku, nie ženu. To radšej pôjdem slúžiť k niekomu, čo mi za to zaplatí. Pusti ma, prosím, nemám nič, čo by som ti mohla dať, iba seba a o to si práve neprejavil záujem.“

            „Chcem sa za to, ako som to povedal, ospravedlniť. Nebolo to odo mňa pekné.“

            „To teda nebolo,“ súhlasila.

            On sa zahľadel do tváre ženy, ktorá vôbec nebola taká škaredá, ako ju opísal otec. Možno bola vyššia ako ženy bežne bývajú, tiež kostnatejšia, s trochu orlím nosom, ale bola sympatická. Oči mala pekné, múdre, také, čo už všeličo videli a radšej mlčia. Vlastne bola veľmi zaujímavá.

            „Mohol by som to zmierniť tým, že ťa odveziem do najbližšieho mesta. Tieto hory sú veľké, neviem, kedy k nemu prídeme. Po tejto ceste som nikdy nešiel, ale inak sa nedalo. Jedno viem isto. Potrvá to pár dní. Mohli by sme byť do vtedy priatelia?“ povedal a vystrel k nej ruku, ktorú mu Nia váhavo chytila. Po potrasení a zbavení sa pút sa atmosféra medzi nimi zmenila. Ľady sa postupne roztápali a oni dokázali spolu vychádzať.

            Ďalší deň a pol sa dostávali hlbšie do lesa, cesta sa strácala, museli sa predierať cez húštiny, čo vôbec nebolo jednoduché. Aj smer sa zmenil, namiesto na západ, išli viac na sever. Harry si v hlave prehrával všetky naštudované mapy a uvažoval, či sa predsa len nemajú otočiť. Ale smer stále nebol najhorší, pretože žiadne obrovské pohorie pred nimi nemalo byť. No v istom momente si povedal dosť.

            „Vieš jazdiť na koni?“ opýtal sa svojej spoločníčky.

            Ona len obrátila oči ku korunám stromov, čo malo symbolizovať, prečo ju zase niekto podceňuje. Mala dvoch bratov, otca, isteže ju učili jazdiť odmala.

            „Aj bez sedla?“

            „Aj,“ odpovedala hrdo.

            Harrymu trochu odľahlo, takto budú postupovať rýchlejšie ako na jednom koni: „Super, vrátiť sa nám už neoplatí. Ide zima, nechcem niekde uviaznuť. Vedela by si si z tých vecí, čo ti otec dal, vybrať do tohto batoha?“

            „Zvyšok zostane vo voze?“

            „Áno, neboj sa, tu už nikto nebol roky. Nič ti nezmizne. Mohol by som ti to doniesť niekedy na jar, keby si chcela.“

            „Nie, to nebude potrebné. Kvôli mne sa nemusíš trápiť. Vyberiem si z pár spomienok tie najpodstatnejšie.“ Vybrať si z pár harabúrd a kusov oblečenie jej zabralo len chvíľu, po ktorej sa vydali na cestu. Išli popri malom potôčiku, ktorý ich doviedol na stmievaní k veľkej rieke. Za ňou stála hora, pred ktorou bola velikánska rovina, pokrytá pomerne mladým lesom. Harrymu sa to miesto na prvý pohľad páčilo. Postavil stan a povedal Nii: „Nebude ti prekážať, ak to preskúmam?“

            „Chceš ísť na druhú stranu?“ prekvapilo ju. Hora sa dotýkala rieky, ktorá okolo nej tiekla v jednom obrovskom oblúku. Tadiaľ cesta k mestu určite neviedla. Vyzeralo to na Bohom zabudnutý kraj.

            „Uvidím, či sa to vôbec bude dať. Záleží od rieky, prúdov. To človek vopred nikdy nevie.“

            Vtedy sa čosi stalo, Nia si uvedomila, že má o neho strach.

            „Nechoď,“ povedala mu. Jesennými dažďami rozvodnená rieka nevyzerala vôbec mierumilovne. Ani brehy, boli plné naplaveného blata, v ktorom rástla burina ako divá.

            Jej reakcia Harryho prekvapila. Lepšie povedané, niečo sa v ňom zlomilo. Roky nemala nejaká žena o neho strach. Aj keď nie neopodstatnený. Uvedomil si, aké je to príjemné.

            „Neboj sa, ak bude rieka prihlboká, príliš divoká, tak sa otočím. Havran je dobrý plavec.“

            Vysadol na koňa a ešte pre istotu povedal: „Keby som sa nevracal a nebude sa ti dať kvôli vlhku urobiť oheň, tak vylez na strom a tam počkaj do rána. Ohňa sa zvieratá boja, bez neho budeš veľmi ohrozená. Tam máš lano, priviaž v korune.“

            Nia sledovala, ako sa z dvojice jazdec kôň, ktorá úspešne prekonala rieku, postupne stala bodka, ktorá zmizla v lese. Nastala noc a oni nikde. Nia ostala sama, v hluku rieky, na ktorý si nakoniec zvykla. Napokon spravila, čo jej povedal. Vyšplhala sa do koruny stromu, ale nespala celú noc. Harryho nikde nebolo. Predátori našťastie spali tiež, lebo druhý kôň, to prežil. Na svitaní zišla dole. Cez noc dážď ustal. V vrchnej časti odlesnenú skalnatú horu bolo konečne vidieť celú aj s jej holým štítom. Cez deň vyzerala menej hrôzostrašne. Harryho stále nikde nebolo. Ani okolo obeda. Nia sa už bála najhoršieho. Bála sa, že je po ňom. Bála sa, že je sama uprostred divočiny. Kládla si otázky, či bude schopná vrátiť sa domov. Mala by radšej pokračovať v ceste? Počkať ešte jednu noc?

Slnko sa ukázalo tesne pred večerom. Osvietilo horu svojimi oranžovými lúčmi a spôsobili, že vyzerala krásne. Ako z obrazu, či zo starosvetskej fotografie. Mraky s pastelovými odrazmi svetla nad ňou ten pocit len znásobovali. Bolo to dokonalé gýčové zobrazenie prírody. Ešte aj s nejakým jeleňom, ktorý vyšiel z lesíka, aby sa na noc napil vody. Ale ten jeleň vošiel do vody, občas zmizol vo vlnách, občas sa objavil. Už to nebol jeleň, ale jazdec s koňom, ktorí sa napokon dostali na breh. Tam už na nich čakala Nia a hodila sa bez veľkého rozmýšľania poslovi do náručia.

„Myslela som si, že ťa už nikdy neuvidím.“

V momente si uvedomila, čo urobila a pustila ho. Na vysvetlenie svojho bezprostrednej reakcie dodala: „Ďalšiu noc na strome by som už nezvládla.“

Harryho tvár žiarila radosťou. Potreboval sa o ňu s niekým podeliť. A ona tu bola, ona na neho čakala, hoci mala dosť času odísť. Aj s jeho koňom. Ale zostala. Natiahol k nej ruku a pritiahol ju späť. Bola v jeho náručí, vysoká takmer ako on. Bez ťažkostí si pozerali do očí a obom sa to, čo videli u toho druhého, páčilo. Bola v tom dôvera, úprimnosť, radosť zo stretnutia a možno ešte niečo viac.

„Prepáč, že si to musela zažiť. Bál som sa o teba. Bál som sa, či ma počúvneš. Či si necháš poradiť. Som strašne rád, že si to spravila. Chcel som sa vrátiť, ale padla noc a v noci by mi nebolo všetko jedno plávať cez rieku. Havran by s tým mal problémy. No a keď som sa tam tak ráno potuloval, niečo som objavil. Musel som to preskúmať. Priniesla si mi šťastie. Konečne som našiel to, čo som hľadal.“

„Čo to je?“

„Domov,“ povedal šťastne a sám ju objal v páse, hneď na to zdvihol do výšky. „Domov som tam našiel.“ Až potom ju pustil dole.

A hoci to Nia absolútne nechápala, o čo ide, Harryho radosť sa k nej preniesla. Oprela si hlavu o jeho plece a zavrela oči. Bolo jej jedno, že je celý mokrý, aj tak sa pri ňom cítila dobre, v bezpečí. On sa však celý čas pozeral ponad ňu na územie pod horou. Na miesto, od ktorého ho delila jedna rieka a jedna zima, ktorú musel prečkať úplne inde, v zimovisku. Ale na jar, na jar bol rozhodnutý sa vrátiť práve sem, do svojej vlastnej zemi zasľúbenej.