Na zajtrajšok nemyslím - 21. Kapitola - Spolu

„Ideme sa opýtať aj sem, či nepotrebujú pomocníkov. Prosím ťa, o nič sa nepokúšaj,“ povedal Adam synovi, ktorý silou-mocou nástojil, aby ho volal stále Domenico.

„Bojíš sa, že by mi tento raz uverili?“ odvrával.

„Bojím, nebojím, viem, aká je pravda! Čím skôr ju prijmeš, tým lepšie pre teba. Si môj syn a svojím popieraním to nezmeníš.“

Domenico bol zaťatý. Nechcel a ani nevedel si predstaviť, že mu všetci doteraz klamali. Tak veľmi chcel ísť domov. Po nociach tajne plakal, cez deň tiež nemával k tomu ďaleko. Musel si hovoriť, že je silný a že raz sa mu ujsť a dostať sa domov podarí. Mal už plné zuby muža po jeho boku, ktorý takmer dva týždne do neho hustil, že je jeho otec a nútil ho s ním sa trmácať bezcieľne po svete smerom na juh, unikajúc pred zimou. Jeho únosca, ktorého odmietal volať akýmkoľvek meno, nieto ešte otec, sa oháňal fotkou cudzej ženy, rozprával o živote neznámej rodiny, snažil sa ho presvedčiť, že nie je ničím podobný Moralezovcom. Neustále sa ho pýtal na prvú spomienku, či na to, aké bolo narodenie jeho sestry, na ktoré si vôbec nepamätal. Znervózňovalo ho to.

Ale inak bol k nemu milý, pozorný, snažil sa ho všeličo učiť, rozprávať sa na rôzne témy, dokonca už aj celkom zábavnú hru vymyslel. Okrem toho mu dával lepšie kúsky jedla, väčšie porcie, ako si sám nadelil. Neustále ho pozoroval a kontroloval. Nie bez príčiny, ale kvôli pokusom o útek, ktoré sa zatiaľ všetky skončili neúspešne. Jeho pseudo otec snáď ani vôbec nespal, len aby mu Domenico neušiel. Ale on, syn Moralezovcov, k nemu cítil len jediné – veľkú ľútosť.

Takto uvažoval: ´Ak mu teraz sľúbim, že budem ticho, možno sa dostanem bližšie k ľuďom, ktorí mi pomôžu.´

Po poslednom nevydarenom úteku sa zase vyhýbali ľudským obydliam, ak nejakí okoloidúci popri nich prechádzali, tak sa s nimi takmer ani nerozprávali. Vymenili si len pohľady, úklony hláv, poprípade zo tri slová. Jeho únosca bol presvedčený, že zamedzením prístupu k ľuďom si na situáciu zvykne a už sa o útek nepokúsi. No Domenicovi domov, od ktorého sa každým ďalším dňom viac vzďaľoval, naozaj chýbal, a všetko, čo mu ten muž hovoril, pokladal za výplod pomätenej mysle. Jednoducho ho mal za blázna, ktorý si únosom hocijakého dieťaťa chce vynahradiť vlastnú stratu.

„Budem ticho, sľubujem,“ potichu vyhlásil.

Adam sa na neho vďačne usmial. „Dobrý chlapec!“ A potľapkal ho po pleci. V posledných dňoch sa mu zdalo, že sa začína medzi nimi vytvárať akýsi vzťah. Filip viac komunikoval, už sa netváril tak urazene, ako predtým. Bol to však šikovný chlapec, mohol to iba hrať, preto Adam zostával obozretný. No jedlo už začalo chýbať, veveričky a zajace prestávali chutiť aj jemu samému. Musel sa o dieťa lepšie postarať. Zima už bola tu, každé ráno mrzlo, napadaný sneh sa síce ešte cez deň roztopil, ale bola len otázka krátkeho času, kedy prituhne a snehovej pokrývky už bude len pribúdať. Nutnosť nájsť robotu počas najchladnejšieho ročného obdobia, a teda aj príbytok, sa stupňovala.

„Dobre Domenico, tak to teda skúsme, možno nás odtiaľto nevyhodia.“

Ocitli sa v pomerne veľkom meste, na dnešné pomery. Adam sa popýtal v prvej krčme, kto by asi tak potreboval pomocníka na dlhšie obdobie. Poradili mu asi tri miesta, prvé dva pokusy nevyšli. Ostával len posledný. Adam zaklopal na veľkú bránu pod tabuľou, podľa ktorej bolo okoloidúcim jasné, že za ňou pracuje kováč. Bola na nej zobrazená nákova, podkova a kladivo.

Po chvíli otvorila malé dvere v bráne mladá žena vo vysokom stupni tehotenstva.

„Dobrý deň, pani, dopočul som sa, že by ste potrebovali pomoc. My jedlo a nocľah. Viem robiť takmer všetko, a čo neviem, to sa rýchlo naučím. Dokonca aj vo vyhni som už kedysi pomáhal.“

Žena si obzrela Filipa, koňa, potom samého Adama. Všetci traja vyzerali zúbožene. Boli špinaví, vyčerpaní, asi aj hladní. No rozprávku o tom, že by mohli byť vo vyhni užitoční, mužovi neuverila.

„Áno? Čo presne ste robili?“ Chcela ho nachytať. Takých žobrákov ako je on na ich bránu klopalo už dosť. Vedela ich slušne vyhodiť.

Adam uvažoval, či bude klamať, ale nakoniec sa rozhodol povedať pravdu.

„Nie veľa, pani. Mojou úlohou bolo zohnať drevo pre kováča, naučiť sa vyrábať drevené uhlie, zháňať staré železo po okolitých farmách, opustených domoch, drviť rudu, keď sme nejakú zohnali, pridržiavať nástroje majstrovi. K samotnému kutiu som sa v podstate veľmi nedostal. Väčšinou som len pridŕžal, čo bolo treba, dúchal do ohňa a tak. Ale jeden nôž sa mi podarilo vyrobiť,“ povedal hrdo a podal jej takmer čierny predmet, ktorý zaujal nielen ju, ale aj Filipa. Nôž bol celokovový, s hrubšou rukoväťou s vygravírovanými písmenami F a T a rovnako dlhou čepeľou.

            „To sú vaše iniciálky?“ opýtala sa.

            Adam sa pozrel na syna a potichu povedal: „Nie, ale mojich synov. Filipa a Thomasa.“

            Keď ten pomerne dlhý nôž vyrábal, tak si predstavoval, ako ich raz pomstí, keď ich nájde. V skutočnosti však nedokázal zabiť človeka, ktorý si jeho dieťa len kúpil a ešte sa aj pekne o neho staral, pričom skutočný vinník bol kdesi inde a pokračoval vo svojej činnosti.

            „Celkom vydarená práca, len túto časť ste mali dať hrubšiu, aby nebol taký krehký. Raz sa vám pri vyššom tlaku môže zlomiť,“ ukázala mu zanietene na chrbát noža, ktorý evidentne neurobil profesionál, ale funkčný bol.

            „Viem, majster mi to vtedy tiež vysvetlil. Zatiaľ sa s ním robiť dá. Zniesol všetko. Ďakujem za radu. Ak by som nabudúce niečo také robil, budem vedieť,“ povedal rád, že sa niekto so záujmom pozrel na jeho prácu a v podstate ho pochválil. Na svoj nôž bol právom hrdý. Aj obdivný pohľad Filipa ho potešil. Tak rád by ho naučil všetko, čo sa na svojich potulkách naučil.

            „Čo s vami? Ja neviem, možno by som vás mohla na pár dní prichýliť. Asi by sa mi vaša pomoc zišla. Poďte dnu. Posledné slovo však musí povedať môj muž.“

            Všetci traja vošli do dvora. Koňa priviazali k stĺpu oproti vyhni a potom vošli za svojou sprievodkyňou do domu. Obývačka bola pomerne veľká, dominoval jej krb, sedenie domácich, ozdobné kovové stoličky a stôl. Všade pod nohami boli rozhádzané rôzne hračky, zväčša železné, ktoré naznačovali prítomnosť dieťaťa. Človek si musel dávať pozor, kam šliape. Ich ďalšie kroky viedli do spálne, tam na posteli ležal muž. Brucho mal obviazané, tvár bledú, pokrytú modrinami, no živé oči si okamžite všimli prítomnosť hostí a šacovali ich.

            „Koho to vedieš!?“ nahnevane a trochu aj zdesene povedal žene.

            Tá sa nedala a odpovedala mu zmierlivým hlasom: „Sám si vravel, že by si teraz potreboval pomoc, vyhňa ti stojí. Tento človek chce robiť len za jedlo a nocľah. Kým sa vyzdravieš, mohol by ťa zastúpiť. Okrem toho jeden chlap navyše v týchto dňoch by sa nám tu zišiel.“

            Jej muž chcel niečo povedať, len trochu sa pohol a zastonal. Znova sa uvoľnil do postele a zlostne zasyčal: „Nič mi nie je, o dva dni budem ako rybička.“

            Do debaty sa pridal aj Adam, ktorý nechcel robiť len štatistu: „Pán majster, aj dve noci v teple a jedlo, kus sena a ovsa pre koňa, by nám pomohli. Viem robiť takmer všetko, ľudia hovorievajú, že mám zlaté ruky. Veľmi rád vám a vašej manželke pomôžem.“

            „Počuješ? Mohol by nám narúbať dreva aj do Vianoc, aby si sa s tým nemusel namáhať. Dokonca aj drevené uhlie vie vyrábať. Ja by som ho tu nechala,“ tvrdila si svoje žena, ktorá bála o zdravie svojho muža, ako aj o ich majetok.

            Pred dvomi dňami traja muži Bena zbili, okradli ho a ešte od jedného sa mu dostalo takejto vyhrážky: „To máš za to, že si nevážiš svojich chlebodarcov. Dávaj si pozor, lebo budú tvoje dni v tomto meste zrátané. A možno aj na svete!“ Potom ho pichol do boku tak, aby nezranil žiaden životne dôležitý orgán. Bol to profesionál, vedel, kam zasiahnuť. Kováča potreboval len vystrašiť, ale dôkladne. Podarilo sa mu to.

            Ben vedel, odkiaľ vietor fúka. Pár dní predtým odmietol zákazku Rocca a jeho hosťa na klietku, do ktorej by sa zmestili aspoň šiesti ľudia. Povedal, že on také veci nikdy vyrábať nebude. Pohľad, ktorým ho vtedy jeho najčastejší zákazník obdaril, sa nedal nazvať vrelým. Ben osobne uprednostňoval výrobky, ktoré mali spôsobovať ľuďom radosť, úžitok, nie utrpenie. Aj so zbraňami mal trochu problém, lebo mohli spôsobiť nielen smrť zvieraťa ale aj človeka, ale mohli ho aj pred nimi ochrániť.

            Najskôr, keď Lei o tom hovoril, súhlasila s ním. Poznala mužov názor a ani jej sa to nepáčilo. No od toho prepadu, kedy jej ho polomŕtveho doniesli domov, tak ho presviedča, aby to urobil, keď mu bude lepšie. Bála sa o neho, o seba, o malého Simona, aj o dieťa, ktoré mala počas zimy porodiť. Majiteľ bordelu na ňu vždy tak protivne pozeral, keď ku nim prišiel kvôli z ďalšou objednávkou. Nechcela si ani predstavovať, čo by bolo s ňou a s ich deťmi, keby Ben zomrel. Tušila, kde by sa ocitla. A keďže Rocco mal v ich dedine moc, ktorej sa všetci báli, nik by sa jej nezastal. Jej milovaný muž musel zostať žiť za každú cenu!

            Kováč sa zamyslel. Chlap, ktorý žobral o robotu, bol síce silný, ale cudzí. Dalo sa mu veriť? Mal so sebou decko, a teda vyzeral o to dôveryhodnejšie. Ale deti stáročia využívali žobráci na vzbudenie súcitu, ktorý im zvyčaje prinášal najväčší úžitok. Avšak ako Ben celé dni ležal, v teplotách a bolestiach vnímal svet natoľko, že pri každom zabúchaní na bránu, neobvyklom zvuku sa strhával vediac, že svoju rodinu nie je schopný ochrániť. Čo ak je tento cudzí chlap vlastne ich záchrana? A čo ak práve preto, že nepozná miestne pomery, by bol skôr ochotný bojovať voči tým, čo tu vládnu? Bez akýchkoľvek predsudkov, strachu, a pri prípadných problémoch s možnosťou opustiť Taile a nikdy sa sem nevrátiť, keďže ho tu nič podobné ako majetok či vzťahy nedržia.

            „Vedel by ste zabiť človeka, keby bolo treba?“

            Adam sa na neho zvláštne pozrel. Manželka ho hneď bránila. Musela mu túto zvláštnu otázku vysvetliť.

            „Nedávno ho na ulici za bieleho dňa prepadli a vyhrážali sa mu smrťou.“

            Ich hosť pohotovo prikývol hlavou. „Áno, v sebaobrane alebo obrane niekoho, na kom mi záleží by som dokázal aj ublížiť. Neviem, či aj zabiť, zatiaľ som to nemusel,“ dodal.

            Ben záporne pokrútil hlavou. „Ja vás, chlape, nechápem. Chcete tú robotu alebo nie? Nemohli by ste trocha zaklamať?“

            „Ani o jeho skúsenostiach vo vyhni neklamal,“ zastala sa teraz Adama Lea.

            Ten to vysvetlil: „Celý život sa snažím žiť čo najčestnejšie a možno práve preto nič nemám. No mám svoju česť, ktorú mi nikto nevezme. Stále som to ja a nie je veľa vecí, za ktoré by som sa mohol hanbiť. Nebudem vám klamať, zo mňa nájomného vraha mať nebudete.“

            Filip vytreštil oči na otca, pretože až teraz pochopil, o čom to dospelí hovoria.

            „Čo všetko si robil u svojho majstra?“ znela ďalšia kováčova otázka, na ktorú Adam odpovedal rovnako ako pri bráne. Ešte dodal zopár podrobností, aby vyzeral dôveryhodnejšie.

            Ben, ktorý ho po celý čas pozorne počúval, pohľadom však skákal z neho na ženu, na Filipa. Napokon sa rozhodol: „Toto je moja žena Lea, ja som Ben. O kováčskom remesle ťa naučím o niečo viac ako tvoj predchádzajúci majster, ale ma musíš na slovo poslúchať. Nikdy som nemal učňov, ty budeš prvý. Zostaneš tu len pár dní, kým mi nebude lepšie. Ak budeš pracovať dobre, dostaneš aj malý plat, aby si mal so synom na cestu. Len mi musíš sľúbiť, že ak by sa niekto opovážil vniknúť k nám, budeš chrániť náš majetok aj životy.“

            „Sľubujem,“ podmienky sa mu celkom páčili. No zároveň dúfal, že k niečomu takému ako k prepadu za ich prítomnosti nepríde. Nechcel ohroziť vlastného syna. No povedal si, že zopár dní v teple a relatívnom pokoji za to môže stáť.

            „Nevadí, ak vás rozdelím? Váš syn by spal na gauči v obývačke a vy v stodole?“ opýtala sa pani domáca. „Môžete tam ísť spať aj so synom, ale je tam dosť zima. Jemu by bolo lepšie tu.“

            „Nie, drahá. Obaja budú spať v obývačke, ak nás má chrániť pán...aké je vlastne vaše meno?“

            „Adam a toto je môj syn Domenico.“ Ten sa na neho vďačne pozrel. Svoje meno mal rád.

            Ben si Adama posunkom zavolal k posteli a podávajúc ruku mu povedal: „Dohodnuté, Adam, vitajte u nás.“

XXX

            Noc v dome by bola veľmi príjemná, keby otca so synom párkrát nezobudili stony raneného kováča a občasné návštevy obývačky jeho manželkou, ktorá si prišla po to, či ono, čo potrebovala k jeho opatere. Aj malý Filip chápal, že v tom dome majú iné problémy, ako zaoberať sa tým, či je unesený. Vyčkal si na okamih, kedy sa kováčovi polepšilo. No neotravoval s tým jeho samotného, ale kováčovu manželku, ktorá sa po celý čas k nemu správala veľmi milo.

            „Pani Lea, musím vám niečo povedať,“ začal.

            „Počúvam, Domenico,“ povedala, ale veľkú časť pozornosti venovala dcérke, ktorá sa počas poobedňajšieho spánku nepokojne zamrvila v postieľke.

            „Adam nie je môj otec, uniesol ma,“ povedal potichu Filip, ktorý sa snažil využiť čas, kedy bol jeho únosca vyslaný s tovarom mimo dom.

            „Teraz si vymýšľaš. Neverím. Správa sa k tebe ako k synovi. Možno trochu neohrabane, ale ako k synovi. Poprípade ešte lepšie. Prečo by to robil? Chcel by ťa predať alebo čo?“

            Domenico sa zatváril zhrozene. Toto mu vôbec nenapadlo. On v rukách otrokárov? Hrozná predstava. Razom ju zamietol.

            „Nie, to by asi neurobil. On si fakt myslí, že som jeho syn,“ povedal a v krátkosti jej vyrozprával príbeh, ktorý si niekoľkokrát vypočul od Adama.

            „Hm, je to také hrozné, že by to mohla byť pravda. Prečo by si to niekto vymýšľal?“ zamyslela sa nahlas.

Potom sa ho opýtala presne na to isté, čo sa ho zvykol pýtať Adam: „Čo je tvoja prvá spomienka?“

            Jej to nemal problém povedať: „Behám po dvore so psom a nejakým mladším kamarátom, smejeme sa. Ja som spadol do mláky a ten pes mi stiahol gate. Som mokrý, špinavý, ale smejem sa aj s tých chlapcom a s dospelým mužom, asi otcom.“

            „A nejaká iná?“

            „Nie som si istý, či je to len sen. Sme v izbe, zase je tam ten chlapec, nejaká žena z inej časti domu kričí, mám strach. Je noc, mali by sme spať, ale nedá sa. V dome je veľa ľudí. Chodia nás pozerať, či už spíme. Prichádza dievča a upokojuje nás. Poznám ju, túlim sa k nej. Aj ten chlapec. Ona je medzi nami a spieva nám. Nakoniec zaspíme. Ešte jednu spomienku mám, ako ležím v posteli, vedľa mňa asi mama, je večer a hráme s tieňmi našich rúk, ale do tváre jej nevidím. Neviem povedať, ako vyzerá.“

            „Tak sa ťa opýtam. Ukazovala ti tvoja, nazvime ju, terajšia, mama oblečenie pre bábätká s tým, že si to nosil, keď si bol maličký? Ponožky, košieľku, čokoľvek? Alebo mala odložené tvoje prvé vlásky. Nie? To je zvláštne, mamy si to ukladajú. Nepoznám ani jednu, čo by si nenechala podobnú spomienku. Dokonca aj otlačky nožičiek, ručičiek si matky robia. Moja druhá otázka je, či tá nová mama sa s tebou niekedy ešte hrala tú svetelnú hru?“

            „Nie,“ smutne uznal Filip. Nepáčilo sa mu, ako to začínalo do seba zapadať.

            „Ten malý kamarát, vieš, kto by to mohol byť?“

            „Netuším, v našom dome nebolo iné dieťa okrem mňa a mojej sestry. U susedov býval iba starší chlapec. Nepamätám si, že by som ho potom ešte niekedy uvidel. Možno zomrel a nikto ho už nespomínal. To sa stáva.“

            „Áno, stáva sa,“ súhlasila Lea. A pamätáš si na obdobie, kedy tvoja mama čakala sestričku. Pamätáš si jej brucho?“

            „Pamätám. Mala na konci obrovské, prečo?“

            Lea sa pohodlne oprela o gauč, si rozopla blúzku v dolnej časti a odhalila oblé tehotenské brucho v siedmom mesiaci. Práve sa jej v ňom hýbalo bábätko. Vytvorilo takú hrču pri pupku a ktorá sa pohybovala ďalej.

            „A videl si ho niekedy vyzlečené alebo len pod šatami? Aké bolo? Mäkké alebo tvrdé ako toto. Daj sem ruku, cítiš to? To je naše maličké. Poriadne teraz vystrája. Dúfam, že to bude chlapec, aby mal môj muž ďalšieho nasledovníka. Cítiš to, páči sa mu, že ho hladkáš.“

            Filip v úžase držal stále ešte detskú ruku na mieste, kde sa hýbalo bábätko bez toho, aby si dokázal predstaviť, ako tam leží. Bolo to také zvláštne a neuveriteľné zároveň. Bol ohromený. Nikdy dovtedy nevidel tehotenské brucho a necítil rodiaci život človeka v ňom.

            „Dones sem ten zelený pohár, prosím ťa.“

            Keď to urobil, dala si ho na brucho a presvedčila ho, aby si k jeho dnu priložil ucho.

            „Počuješ, ako mu bije srdce?“

            On to urobil. To, čo počul v ňom vzbudilo úctu k životu.

            „Strašne rýchlo,“ povedal šokovaný. „To je fakt jeho srdce?“

            „Bije ak zvon, však!“

            Lea pohladila po vlasoch Filipa, zapla si košeľu a položila mu ďalšiu otázku.

            „Tá tvoja sestra sa ako volá? Koľko rokov je medzi vami?“

            „Volá sa Clarita a má päť rokov.“

            „A ty máš koľko?“

            „Dvanásť a pol. Prečo?“

            „Hm, takže rozdiel je sedem a pol. Mal sedem a pol roka, keď sa narodila. To by si si určite niečo pamätal, keby ti dovolila mamina dotknúť sa takto sestry, vypočuť si jej srdiečko. Pamätáš si na pôrod, nervózneho otca, ženu, čo pri tom pomáhala, vyčerpanú mamu v posteli s bábätkom, to si predsa musíš pamätať! Skús si spomenúť!“

            Domenico očervenel. Slza sa mu objavila v očiach. Nie, na nič z toho si nespomínal. Pripadal si ako blbec, ktorý nič nevie, ktorý na všetko zabudol. Mal chuť ujsť, niekam sa skryť a poplakať si.

            „Nechajte ma, na nič z toho si nepamätám!“ vykríkol a vybehol na dvor. Lea za ním nešla, lebo výkrik zobudil dcérku. Večer sa nenápadne prihovorila Adamovi a poprosila ho fotku jeho ženy. Prekvapene na ňu pozrel.

            Vzdychol si: „Povedal vám to!“ Aj keď bol vo vnútri rozčúlený, navyše uvažoval, ako odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznú, podal jej fotografiu.

            „Povedal a ja som mu vysvetlila, že jeho rodičia, nie sú jeho rodičia. Neviem, či ste jeho otec, to sám viete najlepšie, ale ako sa pozerám na fotku vašej ženy, tak si myslím, že by to mohol byť váš spoločný syn.“ Usmiala sa na neho. Z mamy mal Domenico dosť veľa.

            „Majú rovnaké oči, pozrite sa. Ja som si istý, že je to môj starší syn. Viem to podľa znamienka pod uchom na krku, môj Filipko mal také. Po dedovi, mojom otcovi. Viem, že tento chlapec bol ukradnutý a kúpený, sú o tom dôkazy, svedkovia,“ snažil sa obhájiť svoju pravdu Adam.

            „Verím vám. Myslím, že aj váš syn dnes nejaké dôkazy dostal. Trochu som sa mu to snažila takým ženským spôsobom vysvetliť. Je mi veľmi ľúto, čo sa vám stalo, pokúsim sa presvedčiť muža, aby ste mohli u nás zostať čo najdlhšie.“

            „Ďakujem, navždy zostanem vaším dlžníkom,“ povedal dojato Adam.

Keď sa v ten večer ukladal na spánok, malý ešte nespal a zvedavo si ho obzeral. Bol to úplne iný pohľad ako dovtedy, taký pozorný, hĺbavý, bez známky vzdoru. Adam sa na neho usmial, lebo nevedel, ako zareagovať.

Povedal mu presne to, čo každý jeden večer: „Dobrú noc.“ Ani tentokrát však nečakal odpoveď.

            „Dobrú noc,“ po prvý raz mu syn odpovedal a pokúsil sa o úsmev. To bolo niečo, čo nedovolilo zaspať otcovi, stále si ten chabý úsmev premietal pred očami a túžil ho uvidieť zas a znova.

            U Bena zostali ešte dva mesiace, teda do času, kedy bol kováč úplne zdravý. Spolu postavili akúsi neprimerane veľkú klietku, ku ktorej Adam vyrobil všetky železné tyče. Aj vďaka tejto robote sa z nich stali priatelia. Obaja sa navzájom rešpektovali, obdivovali, radili si v mnohých veciach. Jeden bol síce v týchto časoch poľnohospodár, druhý remeselník, ale technické a hlavne praktické vnímanie sveta mali obaja.

Napokon prišiel čas pôrodu, pani Lea potrebovala pokoj, už sa nestíhala starať o toľkých. V podstate ani roboty nebolo. Preto mu Ben naznačil, že ich viac nepotrebujú. Dal im teplé oblečenie, odmenu, kožušiny na zahriatie, aj nejaké to jedlo na cestu a poslal ich s odporúčacím listom k známemu majiteľovi obrovskej farmy, pre ktorého často všeličo vyrábal, a ktorý býval od neho len deň a pol cesty počas leta, počas zimy dva. Našťastie sa celý čas sa išlo po rovine, po vyšliapanej aj v týchto mesiacoch pomerne frekventovanej ceste smerom na juh, takže to bolo za pekného mrazivého počasie celkom schodné. Noc bola síce krutá, ale prívetivé prijatie na farme im to vynahradilo. Tam mohli otec a syn prežiť bez vážnych starostí až do jari.