Na zajtrajšok nemyslím - 22. Kapitola - Pamiatka

Keď do Sladkého sna Shane dorazil, boli už takmer Vianoce. Chcel sa tam dostať podstatne skôr, ale výška snehu a iné faktory, napríklad nedostatok peňazí, mu to v tom zabránili. Na Darju sa pýtal hneď na recepcii. Čo bolo zvláštne, prvé informácie dostal až po tom, ako ju farbisto opísal, dovtedy sa starý známy zamestnanec hotela tváril, že nevie, o kom hovorí.

            „Tá už u nás nepracuje,“ znela strohá odpoveď. Viac z neho nedostal ani žartovaním, ani pozvaním na pivo, ktoré prekvapivo odmietol.

            Shana informácia ako aj zvláštny postoj recepčného sklamala. Chvíľu aj uvažoval, či sa neotočí a či posledné svoje peniaze, ktoré si cestou zarobil, nepoužije rozumnejšie. No potom si povedal, že jedna noc v ozajstnej posteli a pre Kinga v pohodlnej stajni im prospeje, a rozhodol sa využiť služby hotela naplno.

            Po príchode na izbu sa vyzliekol, poumýval, špinavú bielizeň odniesol k recepcii a pátral ďalej.

Chyžná sa jeho otázke, kde by mohol Darju teraz nájsť, s chuti zasmiala: „Tak to fakt neviem. Ale ak ju nájdete, tak jej odkážte, že nech sa tomuto kraju vyhýba oblúkom. Šéf na ňu vypísal odmenu.“

„Preboha, čo sa stalo!?“ zdesil sa Shane.

„Viete, pánko, o tom by som veľmi nemala hovoriť. Sprostá bola. Mohla sa mať ako prasa v žite a ona radšej pol mužskej prevádzky zranila, samozrejme, musím zarátať hosťa, ktorého tak dokatovala, že ho museli mesiac ratovať. Škaredý bol aj predtým, ale teraz... Keď odtiaľto odchádzal, vyzeral horšie ako buldog. No nič, hlavne, že prežil. Ešteže sa stane onedlho otcom a na nás celkom nezanevrel. Neviem, čo by sme inak robili.“

Shane na ňu pozeral s otvorenými ústami. Ako keby ani nehovorila o drobnom, útlom stvorení, ktoré pred pár týždňami videl. Celkom sa mu nechcelo uveriť, že hovorí o tej istej osobe, ktorú poznal.

Chyžná chcela vojsť do ďalšej izby, aby ju vyupratovala, keď ju zastavil otázkou: „Muselo sa niečo stať. Prečo by niečo také urobila?“

„A čo já viém,“ zalomila rukou žena, „hovorím, sprostá bola. Radšej sa nechala naháňať v zime po lesoch. Nechajte ma už, pánko, veľa roboty mám.“

Pred večerou stretol v salóne svoju Laru, ktorá si k nemu okamžite s nadšeným úsmevom prisadla. Trochu sa tohto stretnutia obával.

Ona ho však okamžite zasypala nežnosťami a otázkami: „Jaj, ty si tu, zlatko? To je úžasné! Myslela som si, že ťa uvidím až na jar. Čo tu robíš o tomto čase? Aj Harry je tu?“

„Pracujem už sám,“ v krátkosti zhrnul situáciu Shane. Bolo mu trápne priznať sa jej, že na ňu nemá prostriedky. Sám sedel už hodinu pri jednom pive a tešil sa na večeru, po ktorej chcel ísť rovno spať. Nelákali ho ani karty, keďže nemal čo vsadiť, ani iné večerné radovánky.

Lara ho objala a do ucha mu zašepkala: „Chýbal si mi. Zostaneš dlho? Táak veľmi ťa chcem...“

Shane opatrne zložil jednu jej ruku po druhej. Jej objatie mu vôbec nebolo príjemné. Zrazu mu pripadala taká falošná. Prečo to dovtedy nevidel? Fakt jej vždy išlo iba o zárobok? Chcel to vyskúšať.

Usmial sa na ňu, jemne ju pohladil po líci a povedal: „To je super, pretože aj ja ťa chcem. Ale je tu maličký problém. Tak trochu som na mizine. Nevadí? Teraz sa, zlatko, navečeriam a potom ťa budem čakať v izbe číslo 18. Zajtra odchádzam, do jari sem isto neprídem. Tak by to bola škoda nevyužiť!“ A žmurkol na ňu s prísľubom úžasnej noci.

No ona sa zatvárila znechutene. Povedala iba: „Aha. To je škoda.“ Pričom vystrúhala umelý úsmev, ktorý mal byť asi smutný, a vybalila na neho výhovorku, že ju volá správca. Potom sa od neho hojdavým krokom, ktorý mal teatrálne preniesť pozornosť na jej zadné partie, vzdialila. Chcela mu tým ukázať, o čo prichádza. Nejaký čas jej naozaj nebolo, ale potom sa objavila a tešila svojou spoločnosťou akéhosi hosťa. Občas sa však Shanovým smerom obzrela, ale z jej očí sa dalo vyčítať akési opovrhnutie zmiešané s ľútosťou. Nič, čo by jedného chlapa potešilo.

Výsledkom pokusu zarazený Shane si jej slová nevedel presne vysvetliť. Bola škoda, že je na mizine, alebo že je v hoteli iba nakrátko? Dlho sa však netrápil. Prekvapilo ho však, že sa ho jej postoj hlbšie nedotkol. Ba, práve naopak, potešil sa mu. Keď sa tak na ňu pozeral, nechápal, čo doteraz na nej videl. Ani len extra pekná nebola. Ale jedným si bol istý, že dvere izby na noc nemusí a ani nechce po tomto chladnom odmietnutí nechávať otvorené.

´Harry mal svätú pravdu,´ pomyslel si a odpil si z piva na jeho zdravie dúfajúc, že je mu niekde dobre. Zlosť na uja ho už dávno prešla. Skôr sa mu začali vracať všetky veselé momenty, ktoré prežili. Často si pomyslel na to, že toto či ono ho naučil strýko. Vlastne takmer všetko, čo vedel, mal od neho. Zrazu veril jeho úsudku omnoho viac, ako keď boli spolu. Myslel na to, čo by robil Harry na jeho mieste, ako by sa správal. Chýbal mu viac, ako si zo začiatku dokázal pripustiť. Cestovať a pracovať bez neho vôbec nebola taká sranda, ako si pôvodne myslel. No ešte nedospel do štádia, aby to oľutoval.

Pobyt v hoteli nakoniec nebol až tak zle využitý čas. Počas večere sedel za stolom s nejakými kožušinármi, s ktorými sa dohodol, že ak bude mať pre nich na jar vlčie kožušiny, určite ich musí vyhľadať. Ponúkali mu za ne slušnú odmenu, pretože zimná srsť vlka je omnoho bohatšia, aj farebne zaujímavejšia. Keďže nejakého už v živote zabil, tak nad ponukou seriózne uvažoval, aj keď si uvedomoval všetko nebezpečenstvo, ktoré s tým súviselo. Vlci sú v zime ešte častejšie vo svorke ako inokedy, viac trpia hladom a je zložitejšie sa dostať k ich blízkosti nepozorovane bez ochrany listnatých stromov a kríkov.

            Čo sa týka Darji, nezabudol sa na ňu opýtať servírky pri večeri. Tá sa obzrela smerom k vedeniu hotela sediacemu pár stolov od nich a váhavo odpovedala: „O bývalých zamestnancoch nepodávame informácie, ale ak by ste chceli dámsku spoločnosť, určite si vyberiete z prítomných dám.“ Potom sa už k nemu správala odmerane. Shanovi to bolo podozrivé, akoby zmienka o Darji bola tabu, alebo čo.

            Po večeri si dal Shana zavolať Rocco. Ponúkol mu akúsi domácu pálenku, ktorá poriadne hriala v hrdle a okamžite prenikala do žíl

            „Počul som, že pracuješ teraz sám,“ začal rozhovor. „Múdre rozhodnutie. V poslednej dobe sa tvoj strýko správal trochu skostnatene. Nevedel sa prispôsobiť požiadavkám trhu.“

            Slovný útok na Harryho sa Shanovi nepozdával, ale slušne odpovedal, čakajúc, kam tento rozhovor mieri.

            Preto potvrdil: „Áno, rozhodol som sa od neho oddeliť a začať svoj biznis. Myslím, že bol najvyšší čas.“

            „Hm, spravil si dobré rozhodnutie, podľa mňa. Čo by si povedal, keby si pracoval iba pre mňa? Poznáš veľa ľudí, krajinu ako málokto. Prevážal by si tovar, ľudí, správy, všetko, čo by bolo treba, a, samozrejme, diskrétne.“

            Kým to hovoril, tak si chcel poškrabať hlavu, no v polovici pohybu zastal, akoby ho niečo zabolelo a pomaly ruku vrátil na svoje miesto. Namiesto nej použil druhú ruku. Niečo ho evidentne zabolelo, lebo aj tvár sa mu nakrátko skrivila grimasou.

            Hoci kedysi by sa Shane takejto ponuke potešil, vo chvíli, keď k nej došlo, si uvedomil, že by nechcel byť sluhom jediného pána. Navyše práve takéhoto. Nemusel ani veľmi vedieť čítať v ľuďoch, aby vedel, že sa ho zamestnanci boja, a práve preto sa neplánoval medzi nich zaradiť. Mal svoju slobodu príliš krátko, aby sa jej hneď po prvých problémoch vzdal. Zároveň si nevedel predstaviť sám seba v tomto biznise. Ako hlboko by sa musel ponížiť, aby sprevádzal prostitútky k ich zákazníkom? Aby kradol deti matkám? Celkovo ľudí? Ako by sa o nich vedel počas nebezpečnej cesty postarať? To vôbec nebolo niečo pre neho.

            „Ďakujem, bola by to pre mňa česť,“ zaklamal, „ale mám už niečo dohodnuté.“

            „Mohol by som ti zaplatiť viac, ako tí druhí. Čo takto ...“ V tej chvíli ho už Shane prestal počúvať, lebo sa sústredil na nepeknú jazvu na ruke správcu, keď im nalieval druhý pohárik. Spomenul si na slová chyžnej a celkom ho zaujímalo, či im tie zranenia mohla spôsobiť Darja.

            Keď monológ o výhodách práce pre šéfa bordelu skončil, Shane nahlas a rázne povedal: „Naozaj nemôžem. Nie je to otázka peňazí, skôr času.“

            „No, škoda, ak by si si to rozmyslel, vieš, kde nás nájdeš. Môj hotel sa nikam nesťahuje a ani ja nie,“ povedal veľmi prívetivo Rocco. Stále ho chcel.

            Shane sa potešil, že zadné vrátka zostali otvorené, v najhoršom prípade by mohol mať stabilnú robotu. Aj keď poriadne nafigu.

            S úsmevom odpovedal: „To veľmi dobre viem.“ V tej chvíli však dostal nápad, ktorý po ďalšom prípitku zrealizoval. „Pán Rocco, ešte mám jednu otázku.“

            „Prosím, pýtaj sa. Rád ti na všetko odpoviem.“

            „Minule nás obsluhovala taká zvláštna tmavovlasá servírka s tetovaním na tvári. Čo sa s ňou stalo? Nikde ju nevidím.“

            Veľkému šéfovi pri zmienke o bojovnej amazonke zabehlo pitie až tak, že sa rozkašlal, pričom odmietavo krútil hlavou a v tvári v nefalšovanom pohoršení sčervenel ešte viac, ako dovtedy bol.

            „Ani mi ju nespomínaj! Už tu nie je. Čo na nej tí chlapi vidia?“ opýtal sa svojho pobočníka. Ten odpovedal: „Fakt netuším. Keby tu bola, tak by som ju na mieste...“ Radšej nedopovedal. Len stisol svoju zdravú ruku vo výstražnom geste. Jeho šéf sa zasmial.

            „Hej, vedeli by sme, čo s ňou. Počuj, predsa by si mi len mohol poslúžiť. Ak by si ju na potulkách svetom náhodou našiel a priviedol mi ju, bohato ti zaplatím.“

            Shane síce kývol na súhlas, no v skutočnosti by to nikdy neurobil. A hoci si na začiatku rozhovoru nebol celkom istý svojím rozhodnutím, nakoniec bol rád, že neprijal ponúkanú prácu. Definitívne sa uistil, že Rocco nemá charakter a s takými ľuďmi, ako hovorieval rád Harry, sa nedá obchodovať. Slušne sa s nimi rozlúčil, pohľadom sa pokúsil vyhľadať ešte Laru a jej zákazníka, ani jeden už nebol na prízemí, ktorým prechádzal, prítomný. Potom prebehol cez dvor do stajne skontrolovať Kinga. Bolo o neho dobre postarané. Takmer tak ako minule, len tie hlúpe vrkôčiky mu nikto neurobil.

Keď sa Shane vracal do hotela, tak sa mu už vôbec nechcelo ísť medzi ľudí. Radšej sa rozhodol ísť rovno do svojej izby a vôbec mu to neprišlo zvláštne, že bude spať úplne sám. No ešte nestihol ani poriadne zavrieť oči, keď začul slabé klopanie na dvere. Takmer to bolo iba také škrabanie. Najskôr mal pocit, že sa mu to iba zdalo. Zvuk sa však zopakoval, tak len tak v spodnej bielizni išiel otvoriť dvere v presvedčení, že Lara si to rozmyslela. Na jeho veľké prekvapenie pred dverami stála podstatne staršia žena, ktorá sa mu votrela do izby. Za sebou bleskurýchlo zavrela.

„Vraj hľadáte Darju.“

„Áno. Viete, kde je?“ potešil sa Shane.

„Chvalabohu nie, lebo by to zo mňa vymlátili. Prečo ju hľadáte?“ vyzvedala sa. Tak trochu ho podozrievala, či si ho šéf na Darju nenajal.

„Sme starí známi ešte z detstva. Bohužiaľ, minule som si to však neuvedomil. Mal som v pláne ju odtiaľto zobrať.“

„Dobre,“ uspokojila sa s odpoveďou, „tak poďte za mnou, ale tichučko, nechcem, aby nás spolu videli. Ak by niekto išiel po chodbe, tak ma nesledujte. Prišla by som znova sama sem za vami.“

Shane hodil na seba hotelový župan a po tme nasledoval starenu do jej podkrovnej izbičky, ktorá pôsobila hrôzostrašne napriek malej začmudenej petrolejke. Bol to skôr sklad starých harabúrd ako izba. Nevedel, čo od neho stará chce, no trpezlivo čakal, kým mu to vysvetlí.

Tá podišla k svojej posteli, s ochkaním sa zohla, vybrala spod nej akýsi malý balíček a so Shanovou pomocou sa posadila na posteľ.

Shane zostal stáť. Pozeral ako babka otvára balíček a z neho vyberá akýsi predmet.

„Ak ju nájdete, toto jej dajte. Plakala, keď jej to strhávali.“

A v Shanovej ruke sa ocitlo niečo, na čo úplne zabudol.

„Nikdy to dole nedávala. Bola to pre ňu vzácna spomienka,“ dodala.

Shane hľadel na predmet a vrátil sa do situácie, kedy ho daroval. Nemyslel si, že to uvidí až po toľkých rokoch. Vlastne naň úplne zabudol.

„Mala ju odo mňa,“ priznal sa dojato.

„Fakt? Vravela, že je to darček. Aj že jej nosí šťastie. Myslím, že preto si to dole nikdy nedávala.“

Shana vtedy pri srdci niečo zahrialo. Musel však poznať dôvod jej podozrivo dramatického odchodu.

„Čo sa vlastne stalo? Prečo odišla?“

„Odišla? Ušla! V noci v snehovej víchrici. Chceli z nej spraviť spoločníčku, nasilu. Nechcela to. Nemali ju nútiť. Bila sa ako levica. Schytal to jej zákazník, aj naši šéfovia, aj iní chlapi. Sama by som to do nej nepovedala. Také milé, pokojné dievča to bolo. Dosť mi pomáhalo. Aj s jedlom, aj inými vecami. Škoda, že tu nie je. Takú mi sem už nedajú. Cigaru nemáte?“

Shane nemal. Nefajčil.

„Nevadí. Aj Darja vravela, že mám menej fajčiť. Pravdu mala, ale aká by mi  zostala radosť zo života?“ Potom vystrela ruku a vložila mu do rúk šatku, v ktorej všetko bolo zabalené, s ďalším predmetom, ktorý bol takisto Shanovi známy. Darja ho mala pri sebe, keď ju našiel.

„To je všetko, čo sa mi podarilo zachrániť. Hrabali tu ako blázni. Všetky jej veci zobrali. Nôž, pištoľ, náhradné oblečenie, všetko, čo malo čo i len malú hodnotu. Len pri týchto veciach uverili, že sú moje. Teraz sú vaše. Ak prežila a má kus rozumu, určite sa tu neukáže. Možno ju niekde stretnete, dajte jej to a pozdravujte ju odo mňa,“ povedala podávajúc mu šatku so starou peňaženkou.

„Ďakujem. Ak ju stretnem, určite jej to odkážem a tieto veci odovzdám,“ bez problémov prisľúbil. Len si nebol istý, kedy a či sa mu to podarí.

Starká si ľahla do postele, vyzerala unavene. Sťažka, unavene dýchala.

„Choďte, nech môžem zhasnúť. Poriadne za sebou zavrite, aby tu nebol prievan. Nerobí mi dobre na kríže.“

Tak sa aj stalo. Ten milý mladík ju ráno pri práci vyhľadal, aby jej daroval balík cigár, čo vysoko nad cenou zakúpil na recepcii. Bola mu vďačná, pre ňu mali cenu zlata. Až vtedy si už bola istá, že darovaním Darjiných vecí, zle neurobila.