Na zajtrajšok nemyslím - 24. Kapitola - V okovách

Darja driemala. Bola unavená, uzimená ešte z nočného dažďa, zbitá, oblečenie na nej nestihlo vyschnúť a každý poryv vetra pocit chladu zhoršoval. Remymu, o ktorého sa už vyše týždeň starala, muselo byť ešte chladnejšie. Bol samá kosť a koža, mal jemnú tenkú detskú pokožku a absolútne nevyhovujúce oblečenie. Jeden z mužov sa obetoval a zakryl malého svojou košeľou. Kabát si však nechal. Darja mu to nemala za zlé, práve naopak. Hoci predtým mali medzi sebou konflikt, odvtedy sa jeho správanie veľmi zmenilo. Nemusel to urobiť, nikto to od neho nechcel. Darja mu za to bola vďačná. Starý hriech sa tým obetavým činom vymazal.

Bohužiaľ, Darja to isté urobiť nemohla. Nemala oblečenie na rozdávanie. Hanbila sa za svoj prekliaty pud sebazáchovy, ktorý ju občas nútil robiť sebecké rozhodnutia typu, áno, pomôžem ti, ale len po určitú hranicu. A v tej klietke, pri nedostatku jedla a v chladnom počasí tá hranica bola dávno prekročená.

V takmer letargickom stave si zrazu Darja uvedomila, že voz sa prestal natriasať. V tichu, ktoré nastalo po tom, ako prestali voz a konské kopytá hrmotať, sa Darja započúvala do hlasov. Doliezač Greg sa s niekým priateľsky rozprával. Hlasy k nej prenikali ako cez závoj. Chvíľku jej trvalo, kým si dovtedy pre ňu nevýznamný dialóg začala lepšie všímať a uvedomila si, že pozná hlas človeka, ktorý sa s Gregom rozpráva. Nenápadne sa obzrela. Stačil jej krátky pohľad na to, aby pochopila, o koho ide. Zachvátila ju slabosť. Srdce sa jej prudko rozbúšilo. Nevedela, čo má robiť. Privrela pevne oči v snahe nájsť dušenú rovnováhu pri opätovnom stretnutí so Shanom, ktoré si takto vôbec nepredstavovala. Realita bola pre ňu horšia ako nočná mora.

Rozhovor na chvíľku stíchol. Darja počula kroky koňa, ktoré sa presúvali okolo voza. Už jej nebolo tak zle, ale tvárila sa, že spí, pretože ani za svet sa nechcela pozrieť na človeka, čo išiel okolo. Čo ak to bol Shane? Chcelo sa jej plakať. Ani nevedela, či od radosti, že je tak blízko pri ňom a že stále žije, alebo od hanby. Naposledy, keď ho videla, tak si myslela, že sa nedá klesnúť omnoho hlbšie. Ale dno, ktoré prežívala, sa zase raz prehĺbilo. Hocikoho iného by žiadala o pomoc, ale Shana nie. Na to bola príliš hrdá. Po otcovi. Hrdosť v ruských je snáď rodinách dedičná. Rozhodla sa preto hrať mŕtveho chrobáka.

Kroky prešli okolo, rozhovor pokračoval o Ramym. Darja na sekundu dúfala, že ho Shane vykúpi, ale sklamala sa. Miláčik Greg sa pokúsil predať aspoň druhú ženu z voza, Darji odľahlo, že ani tú nekúpil. ´Možno naozaj nemá nič cenné,´ pomyslela si. No mohol mať aj iný dôvod, načo by bol Shanovi pred zimou ďalší hladný krk, či už detský alebo ženský? Každý predsa vedel, že z dôvodu nedostatku potravín je cena otrokov pred zimou najnižšia a zase na jar najvyššia.

Na ruku, ktorou hladkala Ramyho, jej niečo sadlo. Už naozaj musela otvoriť oči. Bola to poriadne veľká osa. Inštinktívne sa ohnala, ale osa sa vrátila k malému a chcela na neho zaútočiť, bolo jej úplne jedno, kto sa bráni. Tak sa na ňu zase zahnala, v letku ju omráčila a dezorientovaná osa im nakoniec dala pokoj.

Znova sa započúvala do rozhovoru, ktorý sa otočil smerom k ženskému osadenstvu klietky. Potvrdilo sa jej, čo si myslela. Rocco na ňu vypísal odmenu, a teda v Taile na ňu nečakalo nič dobré. Musela sa do príchodu do Sladkého sna za každú cenu vyslobodiť, ak chcela prežiť. Aj keď smrť by pre ňu bola vykúpením s porovnaní s tým, čím všetkým ju mohol šialenec menom Rocco trápiť.

Muži sa rozlúčili a Darji padol kameň zo srdca. Sklonila hlavu, aby stále sa zmenšujúci Shane jej nevidel dobre do tváre. S prižmúrenými očami ho však pozorne sledovala. Bol sám, bez Harryho a vyzeral ešte lepšie ako predtým. Zhlboka si vzdychla. Aj sa nad sebou zasmiala. Čo už iné jej zostalo, len to zobrať s nadhľadom. Teraz jej vôbec nebolo ľúto, že ju nespoznal. Možno ešte bude nejaká možnosť, nejaké ďalšie stretnutie, kde nebude za chuderu.

Prešlo niekoľko hodín, počas ktorých sa Gregovi podarilo predať jedného muža. Tešil sa tomu. Jednak sa mu uvoľnilo miesto pre prípadného ďalšieho a jednak sa tešil na pochvalu od jeho zbožňovaného šéfa. Bol čas na oslavu. V poslednom mestečku kúpil malý súdok s pivom, spokojne ho naložil na kozlík, k strážnikovi v úlohe kočiša, a sám vysadol na koňa. Keď našiel miesto, ktoré sa mu zdalo vhodné na nocľah, vzdialené od najbližšej farmy, najlepšie úplne mimo hlavnej cesty, trochu kryté korunami stromov a kríkmi, na malej lúke pod lesom, tak nariadil rozložiť stany.

            Bol nadmieru spokojný. Otvoril si pivo, popíjal sám, keď jeho spoločníci urobili všetko, čo mali, odstrojili kone, dali im žrať, piť, ponúkol zo zlatého moku aj im. Spolu sedeli, jedli, popíjali, smiali sa, spomínali až do noci. Väzni sa na nich hladní pozerali a čakali, či im zostanú nejaké zvyšky. Niečo dostali, ale zase veľa toho nebolo. Rocco rozdelil služby a zaľahol do vlastného stanu ako prvý. Ostatní dvaja sa museli o stan deliť, ale aj tak v ňom spal vždy iba jeden z nich, lebo druhý mal nočnú hliadku. Greg im v strážení táboriska vypomáhal málokedy. Bol na to príliš veľký pán.

            Darja už poznala večerné zvyklosti karavány veľmi dobre. Z klietky ich večer konečne pustili, vždy iba po jednom, stále so zviazanými rukami, no chôdzu výrazne sťažovali reťaze na nohách, kvôli ktorým mohli urobiť len drobné kroky. Utekať by sa s tým veľmi nedalo. Ale väzni mali tie chvíle radi, konečne si mohli natiahnuť stŕpnuté údy a urobiť si svoju potrebu, hoci a pred zrakmi strážnikov. Ženy s tým mali najskôr problém, ale zvykli si. Ako na všetko, na čo nemá človek dosah. Vtedy každý prepne do módu, v ktorom by si sám seba za normálnych okolností ani nevedel predstaviť. Život človeka je raz taký, kto sa prispôsobí situácii, okolnostiam, v akých sa nachádza, má väčšiu prežiť.

            Nebolo tomu inak ani teraz. Darja vždy striehla, či aj po príchode posledného väzňa riadne zamknú klietku. Nanešťastie, v tom sa nikdy nemýlili. Zatiaľ. Ale možno raz na to zabudnú, alebo to urobia zle. Stálo za pokus zakaždým závoru vyskúšať. Nastalo ticho, všetci zaspali. Aj Darja sa uložila, ale kvôli stretnutiu so Shanom, ak sa vlastne jej ignorantský postoj dal týmto slovom nazvať , oslobodzujúci spánok k nej neprichádzal. Bola rada, že ho videla.

            V klietke sa spalo zle. Keďže nebolo miesta nazvyš, v podstate tam všetci spali do seba zakliesnení, každý pohyb, vydaný zvuk tých, čo ležali v blízkosti človeka prebral. Ale na druhej strane sa aspoň trochu telami ohriali. Ale Darja sa snažila odťahovať. Od jedného incidentu mala Darja problém spať, pretože sa necítila úplne v bezpečí.

            Darju prekvapilo vŕzganie zámku, a to, že ju niekto ťahá za nohu. Obzrela sa a uvidela strážcu. Okamžite si uvedomila, že by to mohla byť príležitosť, na ktorú čakala. Nechala sa vyvliecť z klietky, za zviazané ruky ju ťahal za sebou dostatočne ďaleko od tábora. Šla takmer dobrovoľne. Občas sa zaťala, aby to nemal také ľahké a aby to vyzeralo dôveryhodne. Celou cestou jej rozprával, aká je krásna, že jej za to, že bude chvíľku s ním, dá jedlo, alkohol, že sa jej to oplatí. Pri zmienke o jedle sa ozvali kŕče v bruchu. Dala by si čokoľvek, aj to, čo bežne nemávala rada.

            Nočný strážnik, ktorý mal chrániť celý tábor, začal Darju bozkávať a keď sa veľmi nebránila, bral to ako súhlas a prestal dávať pozor. Uložil Darju na zem, začal si vyzliekať nohavice, keď zrazu padol ako podťatý, tesne vedľa väzenkyne. Nad ňou sa objavila veľká postava, ktorá sa išla k nej zohnúť. Darja sa otočila a chcela sa aspoň odplaziť pod kríky, aby jej ušla, no rýchlym pohybom ju ten človek zastavil, posadil a zakryl jej ústa rukou dosť násilným spôsobom. Darja sa mu chcela pozrieť do tváre, ani dobre nevidela. Ako na potvoru to bola jedna z tých bezhviezdnych nocí. Kládla si otázku: ´Je to druhý strážca, Greg, jeden zo spoluväzňov?´ Nevedela to narýchlo rozlúštiť.

            Strach ju prešiel, až keď počula hlas, ktorý jej do ucha pošepkal: „Neboj sa. Chcem ti pomôcť. Najskôr ti rozviažem ruky. Nezľakni sa. S reťazou teraz nič neurobím, takže si ťa zoberiem na plecia. Hlavne zostaň potichu!“

            Bol to Shane! Prekvapená a hlavne potešená Darja, že prišla nečakaná záchrana, natiahla zviazané ruky, ktoré jej zopár rezmi noža Shane uvoľnil. Bola veľká tma, ale ona sa nebála, že jej ublíži. Verila mu. No keď ju postavil a chcel si ju prehodiť cez plece, aby sa odtiaľ vedeli rýchlejšie dostať, tak zaspätkovala.

            „Bez chlapca nejdem! Strážnik má kľúče, treba ho vyslobodiť.“

            Shane nemal nič také v pláne. Celý večer pozoroval tábor, dobre vedel, že otváranie zámky je dosť hlučné. Mohlo to zobudiť ďalšieho otrokára. Ani nevedel, ako by zareagovali väzni. Viac unikajúcich ľudí, znamenalo viac hluku a on chcel zmiznúť čo najrýchlejšie a hlavne nepozorovane.

            „Nie,“ pošepol jej verdikt a znova sa pokúsil vyložiť ju na plecia. Ale tak sa metala, že to nemalo zmysel.

            Položil ju naspäť na zem, ukázal jej smer, ktorým má ísť a odišiel k nočnému strážnikovi so zlomeným väzom. Darja drobčila tak rýchlo, ako sa jej dalo, a smerom, ktorým si myslela, že je správny. Nešlo to tak rýchlo, akoby bežala, lebo namiesto jedného normálneho kroku musela urobiť aspoň štyri, a členky ju pri každom kroku príšerne zaboleli. Aj skákanie oboma nohami skúsila, ale to ju vyčerpávalo ešte viac ako chodenie. Navyše terén bol nepravidelný, pri skokoch netušila, kam dopadne. A bol to aj hlučnejší spôsob úniku, keď trafila nejaký suchý konár. Párkrát aj spadla. Nič z toho sa neudialo bez hluku. No vďaka uvoľneným rukám sa vedela zdvihnúť a pokračovať v ceste.

XXX

            Shane sa medzitým vrátil do tábora. Nočný strážnik nezmenil miesto, poľahky ho našiel, nahmatal kľúč vo vrecku nohavíc a pustil sa do otvárania zámky. Aby bol o trochu tichší, zašpinil kľúč tenkou vrstvou mazľavého blata. Pomohlo to. Dvierka sa otvorili a Shane postupne zobudil celé dospelé osadenstvo klietky, oslobodil ich od pút na rukách a pošepol im, aby sa rozdelili a ukázal im, ktorým smerom sa chystá on, ich poslal opačným smerom. Muž sa pobral do lesa, ale žena chvíľku váhala, ktorým smerom sa má vydať, ale potom sa vydala za ním aj ona. Viditeľne mala strach byť sama v lese. Všetkým bol osud cudzieho dieťaťa, ktoré už budil neznámy záchranca, ukradnutý. Dieťa by im bolo bývalo iba na ťarchu. Aby chlapec od prekvapenia nezakričal, alebo nevydal nejaký zvuk, pre istotu aj jeho Shane chytil za ústa, a dobre urobil, lebo vyzeral vyľakane a trochu dezorientovane, ako každé tuho spiace dieťa, keď ho niekto uprostred noci zobudí. Napokon pochopil, o čo sa jedná a dovolil, aby ho Shane zobral do náručia a aby sa s ním čo najtichšie presunul do lesa. Až tam začal bežať, keď si bol istý, že jeho kroky už nebudú také hlučné. No krátko po odchode z tábora počul ako druhý strážnik vykrikuje meno kolegu. Určite zistil, čo sa stalo a vydal sa prenasledovať utečencov. Neostávalo len dúfať, že iným smerom.

            Darja pokračovala v úteku strácajúc pojem o smere aj čase. Mala pocit, že beží nekonečne dlho. O nejaký čas začula za sebou pohyb. Pre istotu sa skryla za kmeň stromu a vyčkávala, kým tieň nadobudne väčšie kontúry. Bol to človek nesúci niečo. O pár ďalších metrov bolo zrejmé, že je to dieťa. Darja vyšla z tieňa.

„Tak tu si,“ potichu Shane povedal. Odľahlo mu, keď ju našiel. Bol na seba nahnevaný, že nechal koňa tak ďaleko. Keby bol vedel, že namiesto jednej osoby bude musieť k nemu doviesť dve, tak by to takto nevyriešil. Len nechcel, aby si jeho prípadné erdžanie niekto všimol. To bola tvrdá škola Harryho, ktorý neustále tvrdil, že opatrnosti nikdy nie je dosť, a hlavne nie na nepriateľskom území.

„Tadiaľto,“ ukázal smer, pretože dievča v noci trochu poblúdilo, urobilo oblúk a vracalo sa k táboru.

On išiel vpredu, ona sa snažila stíhať mu, až z nej tieklo ako z krhly. Konečne dorazili k odpočívajúcemu zvieraťu.

Shane zavelil: „Ticho!“ Chcel zistiť, či ich niekto neprenasleduje, ale Darja dýchala tak nahlas, že nemal šancu.

„Ticho, preboha! Nič nepočujem!“

Keby bol deň, tak by záchranca videl, akým škaredým pohľadom ho počastovala Darja, ktorá sa snažila aspoň na okamih zadržať dych. Stačilo to na to, aby sa Shane upokojil. V lese za nimi zneli iba typické lesné nočné zvuky. No aj tak bez veľkého zdržiavania vyložil chlapca, pre ktorého nemali potrebnú veľkosť pút na nohy, tak to vyriešili len obyčajným povrazom. Čo si v tom zhone a tme, ako ho z klietky unášal vôbec neuvedomil a nadával si za to, pretože sa len úplne zbytočne unavil. Chlapec mohol bežať aj sám. Povraz nebol ťažké rozrezať. No Darjina reťaz a putá zostali nedotknuté.

Prvého vyložil na Kinga chlapca, potom vysadol sám a odtiaľ vytiahol Darju za seba. Avšak musela sedieť bokom a držať sa ho pevne okolo pása rukami. Muselo byť pre ňu dosť nepohodlné. No Shanovi to nepríjemné rozhodne nebolo. Nielen kvôli tomu, že mu zohriala chrbát.

Keď ani po niekoľkých hodinách nezachytil Shane zvuky prenasledovateľov, tak zosadol, preložil Darju do sedla a viedol chudáka Kinga, ktorý veľkú časť noci viezol nezvyčajne ťažkú záťaž a občas sa kvôli tomu potkýnal. Takto pokračovali až do rána, kedy si pri jednom potôčiku záchranca trúfol zastať, zložiť všetok ľudský aj neživý náklad z koňa, nechať ho trochu vydýchnuť, napásť sa, napojil ho. Potom sa sústredil na rozťatie Darjinej reťaze, ktoré zabralo nejaký čas. Ale okovy na jej nohách stále zostali. Na to nemal nástroje a dosť ho to mrzelo, lebo extra dobre sa s tým chodiť nedalo, a navyše si všimol, že jej spôsobujú nepekné modriny a dokonca aj otvorené rany.

Potom svojim spoločníkom rozdal takmer všetko jedlo, čo mal. Zle sa mu na ich pozeralo, ako hltavo jedli. Radšej si ľahol na chvíľu do trávy, oddychoval vyčerpaný takmer rovnako ako oni a uvažoval nad tým, čo s nimi bude robiť. Všetky jeho nápady boli zlé, až na jeden, ktorým si takisto nebol celkom istý. Len po hodine oddychu znova všetko a všetkých vyložil na Kinga, on sám už pokračoval po svojich vedúc koňa smerom, o ktorom si myslel, že bude v tejto situácii najlepšie riešenie.