Na zajtrajšok nemyslím - 30. Kapitola - Nečakané stretnutie

Vo veľkom vidieckom sídle, starostlivo ohradenom a stráženom, práve prebiehala večera. Bolo aj čo oslavovať, prírastok do rodiny. Veľkolepej hostiny pri príležitosti predstavenia chlapčeka sa zúčastnili vo vyzdobenej sále nielen šťastní rodičia, najbližšia rodina, ale aj vzácny hosť. Jedlo bolo vynikajúce, atmosféru dopĺňal starý potulný klavírny virtuóz, ktorý celý čas hral na krídlo z ozajstného mahagónu. Prostredie bolo presýtené luxusom. Aj kvalita večere bola na vysokej úrovni. Začínajúc striebornými príbormi, pokračujúc cez víno až z Kalifornie, končiac konzervovanými olivami bohvie odkiaľ. Možno pôvodom ešte z nejakých podzemných skladov, alebo starých zásob niekoho, kto ich po rokoch posunul za nemalú protihodnotu. Také veci tu nikto neriešil. Ani sa nad tým, čo majú na tanieroch, nečudoval. Všetci vedeli, že majitelia domu netrpia nedostatkom.

Rocco si po tom, ako zjedol stehno kačky, kultúrne utrel ústa elegantným pohybom odpozorovaným od ostatných hodovníkov do látkovej servítky, farebne príjemne zladenou s obrusom a odpil si zo starobylého krištáľového pohára, v ktorom priam iskrila červená farba nápoja v odraze desiatok svietnikov na lámaných hranách skleneného vzoru.

´Krištáľ je krištáľ,´ pomyslel si majiteľ bordelu vnímajúci krásu vecí. Na jednej strane to mal rád. Luxus, ktorým sa Parkerovci obklopili, bolo to pre neho veľmi inšpiratívny, no na druhej strane im ho závidel a všemožne sa snažil kopírovať v rámci svojich schopností a možností tento štýl vo svojom osobnom krídle Sladkého sna, kam vpúšťal len málokoho v strachu, aby mu niečo z jeho výnimočnej zbierky nezničil, alebo neukradol. Všetky tie vyberané obrazy, vzácne vázy, ručne tkané prírodné koberce, teda veci, čo si voľakedy ľudia cenili, ale ktorým dnešná väčšina nepripisovala veľkú hodnotu, boli pre neho predmetom zberateľského záujmu.

Rocco bol iný ako ostatní. Dychtivo počúval príbehy o tom, ako to či ono Parkerovci a im podobní boháči našli, kúpili, dali si odniekiaľ poslať. Rád počúval o epochách, počas ktorých vznikli, o majstroch, umelcoch, ktorí ich vyrobili. Po večeroch sa často bavil tým, že čítal knihy o umení a histórii, aby sa v nich lepšie vyznal a spoznal umelecké dielo, keď ho niekde na nejakom smetisku alebo u niekoho doma na povale uvidí. V čase občianskej vojny kadekto vyprázdnil slabo strážené múzeá a galérie a odniesol si odtiaľ vzácne artefakty, ktoré však medzičasom skončili zabudnuté niekde v kúte. Pre neho to boli všetko predmety s príbehom, ktorý im v jeho očiach navyšoval hodnotu. Bolo mu jedno, že zvyšok sveta to videl inak, keď delil veci na užitočné a nepotrebné. Umenie šlo bokom. Krása stratila svoju hodnotu. Veci na ozdobu sa už dávno nenosili. Tvrdá realita a boj o holý život odsunuli svet umenia nabok. Krásny bol plný tanier, cenná po vrch naplnená sýpka na zimu. Prírastok do rodiny či stáda znamenal zväčša bohatstvo.

To si cenil aj Rocco, no pre neho mala jeho zbierka vyššiu hodnotu ako ľudské životy. Kvôli tomu, aby niečo do nej získal, bol ochotný hocikedy zabíjať.

Rocco nebol vždy taký, ale dobrákom by ho ani v minulosti nikto nenazval. No stalo sa niečo, čo spôsobilo, že úplne zatvrdol. Kedysi mal aj on rodinu. Ako mnohí iní, prišiel o ňu počas prvej vlny pliagy. Potom, ako mu jeho jediná dvanásťročná dcéra zomrela, nastali medzi manželmi hádky, ktoré vyústili v dramatický odchod ženy z krásneho velikánskeho domu, ktorý zrazu ostal úplne prázdny a Rocco v ňom veľmi trpel.

Sú dve možnosti ako dvaja ľudia dokážu riešiť neriešiteľný problém, buď ich to spojí alebo rozdelí. Jemu sa stalo to druhé. Dovtedy úspešného prezieravého podnikateľa, ktorý žil len pre firmu a svoju rodinu, to zlomilo. Začal piť a prestal veriť vo večný súzvuk dvoch duší. Už nikdy nechcel zažiť takú samotu. Chcel by obklopený ľuďmi, ktorí by mu patrili a nemali možnosť úniku, ako mala jeho exmanželka. Nedá sa povedať, že by zanevrel na ženy ako také. Chcel ich mať, aj potomkov, no nemienil sa viazať. Čo sa mu aj v jeho podniku darilo. Fascinácia umením a túžba po dobe, kedy bude mať znovu hodnotu, aby na tom všetkom, čo nazhromaždil, poriadne zarobí, bola motorom jeho života. Nechcel to robiť pre seba, ale pre neznámu ženu, ktorá jeho život znovu naplní. No do dnešných dní, takú nenašiel, a to ich spoznal na stovky. Ani jedna ho na dlhšie ako pár dní nezaujala. Po čase sa mu zdala každá jedna nudná, rovnako ako tie všetky pred ňou.

Obklopený ľuďmi cítil samotu, ktorú často riešil alkoholom a kadejakými drogami. Nebolo tomu inak ani v ten večer. Opitý vínom a okázalou krásou prostredia si prichádzajúceho sluhu spočiatku ani nevšimol. Až keď začal niečo šepkať do ucha svojmu pánovi a ten sa začal podozrivo usmievať, tak svoj červeným mokom rozmazaný zrak zaostril na nich. Pár sekúnd na to sa vo dverách objavil jeho vlastný zamestnanec, Greg. Rocco ho tam absolútne nečakal. To ho prebralo úplne. Potešilo ho, že bude mať početnejší sprievod domov. Hralo mu to do kariet, pretože cestou sem mali problém, natrafili na tlupu sezónnych robotníkov, ktorí sa zo začiatku správali milo, no nakoniec ich chceli okradnúť. Zopár to neprežilo. Čo bolo nepríjemné, aj jeden člen Roccovej ochranky.

„Aká náhoda, dvaja moji priatelia z Taile naraz u nás. To sa už dávno nestalo. Vitaj, Greg, čo nám prinášaš?“ bodro ho privítal Jonathan Parker tešiac sa na nový prírastok v radoch svojich otrokov. Nemohol mať lepší deň, nové dieťa, po dcére dokonca syn, a nový otrok za dobrú cenu. Obchodné a mocenské dohody medzi Parkerom a Roccom vzorne dodržiavali obe strany, pretože obe z nich mali patričný úžitok. Práve vďaka spolupráci týchto mužov sa im z roka na rok darilo lepšie. Ich impérium rástlo a hoci boli v určitých oblastiach konkurencia, v konečnom dôsledku im to zatiaľ vyhovovalo. Obaja však vedeli, že je len otázkou času, kedy sa jeden pustí do druhého ako dvaja kohúti na jednom smetisku. Zatiaľ však vyčkávali.

Greg prekvapený, že tu vidí aj svojho šéfa, začal jachtať: „Dobrý ...hm, večer, všetkým želám. Asi.. to viete, hm...idem nevhod. No mal som tadiaľto cestu, tak... tak som sa zastavil.“ Uvedomoval si, že klietka je takmer prázdna a ani ten najlepší úlovok, ktorý by jeho šéfa potešil, v nej nebol. K tomu, ako oň prišiel, sa nechcel priznávať. S ním by to bolo ľahšie. Začal si lámať hlavu nad výhovorkami, keď sa ho šéf bude pýtať na to, čo robil posledný mesiac.

„Som rád, že si nás neobišiel. Poď sem bližšie,“ vyzval ho Jonathan.

Greg pristúpil. Snažil sa tváriť čo najnormálnejšie, no v skutočnosti bol sklamaný aj z iného. Vec sa mala tak, že zvyčajne trochu cenu pánovi Parkerovi upravil. Rozdiel si nechával pre seba. Tiež musel z niečoho žiť, aj jeho rodina. Roccove odmeny nepatrili medzi najštedrejšie, ale bývali aspoň pravidelné. Teraz, pred svojím šéfom, však s cenou nemohol špekulovať. Páni mali dohody, ktoré bolo treba dodržiavať, no pri predaji viacerých otrokov sa dalo s množstevnými zľavami trochu hýbať. Teraz však vedel ponúknuť iba dvoch, ktorých narýchlo zohnal. Neboli bohviečo, takí chudí, alkoholom a tvrdou prácou zničení muži okolo tridsiatky. Teda pre Grega žiadna veľká výhra.

„Tak mi povedz, čo zaujímavé si priniesol?“

„Tentoraz jedného silného dedinčana a drevorubača. Obidvaja v najlepších rokoch. Môžem vám ich predviesť, ak by ste mali záujem,“ povedal Greg úslužne vychvaľujúc priemerný tovar.

Rocco pri čísle dva len prevrátil oči a nespokojne pokrútil hlavou. Čakal aspoň šiestich. Dobrá nálada spojená s chutnou večerou v peknom prostredí sa razom vytratila.

„Dobre, dobre, pozriem sa na nich za bieleho dňa. Ženy nič? Vieš čo, ani mi nehovor. Nevstal by som od tejto úžasnej kačky, ani keby si mal voz plný panien, “ povedal s úškrnkom pán Parker, ktorého okamžite obdarila žena ostrým pohľadom.

Poznala si muža. Dobre vedela, že jemu ani jedna sukňa, na ktorú si čo i len pomyslí, neunikne. Už dávno bola s tým zmierená. Ale nemala rada, keď ju strápňoval pred rodinou, či známymi. Lepšie povedané, zo srdca to neznášala. Jej muž sa tváril, že si vyčítavý pohľad nevšimol. V duchu si hovoril: ´Čo ťa to vôbec trápi? Dostala si predsa ďalšie decko, máš čo robiť. Každá by sa s tebou menila.´

Na Grega pozorne hľadelo troje párov očí, Roccove, pánove Parkerove, ale aj jeho manželky, ženy s orlím nosom a vysokánskym čelom, ktorú Rocco pre jej vyberané spôsoby obdivoval, nie pre jej prísny zjav. To ona urobila zo svojho muža to, čím je. Dokonalým džentlmenom vládnucim pevnou rukou.

„Iba jedna, nemal som veľa šťastia,“ sklonil hlavu Greg, pretože nechcel vidieť sklamanie v tvárach oboch mužov, každého, samozrejme, z iného dôvodu, a zlosť v očiach neplodnej ženy pána Parkera.

„Chápem. Nie každý deň je, ako sa vraví, nedeľa. Netráp sa. Nabudúce budeš mať viac šťastia. Poď si sadnúť medzi nás,“ povedal boháč a nonšalantným gestom ukázal na miesto na samom konci stola, kam mu sluha okamžite doniesol stoličku z úplne inej série, ako mali ostatní. Greg bol týmto gestom veľmi prekvapený, podobnú poctu vonkoncom nečakal. Spokojne sa uvelebil na kraji stola a cítil sa ako pán.

Keď večera skončila a spoločnosť sa bavila rozhovormi, šachmi, fajčením cigár a obdivovaním nového potomka, ktorého priniesli po večeri predstaviť, našiel si Rocco, dojatý chválami dojčaťa, čas na to, aby sa porozprával s Gregom. Zavolal si ho k oknu s výhľadom na malý park s jazierkom, ktorý bol kvôli slávnostnej atmosfére osvetlený pochodňami.

„No poď sem. Ale na rovinu! Ešte nikdy si po toľkých týždňoch tak málo nenalovil. Čo sa stalo?!“

„No stalo sa toho veľa, najskôr bolo zlé počasie, trčali sme dlho v Great Falls, voz s tou klietkou je príliš ťažký, zabáral sa, nedalo sa ísť ďalej. Neustále sme zapadali. Okrem toho boli rieky rozvodnené, kone s tým mali problém, museli sme sa vrátiť a vyčkávať na lepšie počasie.“

„Naozaj?“ opýtal sa Rocco nedôverčivo. Bola jeseň, túto rozprávku bol celkom ochotný prijať, keby viedol lovcov ľudí niekto iný a nie skúsený Greg sám.

„Naozaj. Fakt sme sa snažili. A keď už som mal klietku takmer plnú, tak nás prepadli, zabili Fredyho a otrokov vypustili. Bola ich presila. Asi ich príbuzní, priatelia, čo jaá viem. Fakt ich bolo veľa. Stalo sa to v noci, poriadne sme ich nevideli. Museli sme utekať. Iba jednu ženu sa nám podarilo uloviť naspäť. Mal som šťastie, že som to vôbec prežil!“ klamal dostatočne dramaticky.

Jeho šéf ho uznanlivo potľapkal po pleci a povedal: „Hm. Stáva sa. Ani naša cesta neprebehla úplne hladko. No čo už. Hlavne, že tebe sa nič nestalo.“

„Našťastie. Ale nemusíš sa báť, do zimy tú klietku zaplním.“

„Ja viem, ja viem. Ty to doženieš. Ak pán Parker zajtra tých dvoch kúpi, aj tak pekne zarobíme. No nič, nechajme to. Idem sa ja venovať šťastnej mamičke. Potrebuje odo mňa dostať zopár dobrých rád.“ Významne žmurkol na svojho zamestnanca, ktorého tým podporil v presvedčení, že otcom dieťaťa ani tento raz nie je pán Parker.

Potom už Rocco pustil zamestnanca z hlavy a išiel sa naplno venovať domácej pani a jej dieťaťu, s ktorým sa mu príliš ťažko nelúčilo. Bol to syn, s tými nikdy nemal problém s opúšťaním, horšie to bolo s dcérami. Každú jednu obzeral, či sa náhodou nepodobá na jeho prvú dcéru. Niektoré si dokonca nechával pod nejakou zámienkou, napríklad, že zle prosperujú, v hoteli aj celé mesiace, aby odpozoroval podobu. Ale ani jedna nebola ona. Tak ich nakoniec poslal s novými otcami do sveta bez toho, aby sa o svoje malé tajomstvo plánoval s nimi niekedy podeliť.

Tu to bolo iné. V tomto prípade bol rozhodnutý svoje otcovstvo priznať. Avšak nie hneď. Najskôr si musí to decko poriadne obľúbiť. Mala to byť taká nenápadná, dlhotrvajúca, zákerná rana pod pás svojmu konkurentovi. Už teraz sa tešil na chvíľu, kedy mu to, možno o rok, pár rokov, desaťročí, pri nejakom otvorenom konflikte nezabudne teatrálnym spôsobom oznámiť.

Medzitým sa Greg nenápadne vyparil preč. Musel si pripraviť alibi, preto zašiel do zadného dvoru s chlievmi V jeden z nich bol v túto noc provizórne premenený na ubytovanie pre ľudí. Za pomoci jedného zo sluhov, ktorému strčil pár drobných do vrecka, vytiahol von tú ženskú.

Ďalej od akýchkoľvek zvedavých uší povedal: „Ak sa ťa niekto bude pýtať, čo sa stalo vtedy v lese, ako ste ušli, tak povedz toto.“ Potom mu musela od slova do slova zopakovať text, ktorý ju narýchlo naučil.

„Ak povieš niečo iné, čokoľvek iné, tak sa môžeš rozlúčiť so životom. Zabijem ťa. Pomaličky. Budeš pri tom trpieť a vedieť, že umieraš. A ja sa budem z toho tešiť. Možno ťa ešte predtým znásilním. Alebo... alebo radšej potom. Neviem ešte. Ako sa mi bude chcieť.“ Potom využil dramatickú pauzu na to, aby sa jej s kamenným výrazov v tvári pozrel do tváre. Počas tej strašidelnej chvíle ticha mala dosť času uvažovať nad tým, čo práve počula, do očí. „Rozumieš?“

Vyľakaná žena okamžite prikývla: „Rozumiem, nemusíte sa báť. Poviem, ako ste nakázali. Len mi, preboha, neubližujte!“

Greg ju chytil za dlhé strapaté vlasy, potiahol ju nemilosrdne za ne, až vykríkla od bolesti a strachu. Priblížil sa k nej tvárou, pomaly, stále ju pevne držiac za vlasy, až mala v hlavu v poriadnom záklone. Takmer ani nedýchala.

Tesne pri jej uchu zastal a pošepol: „Nemysli si, že to nespravím!“

Potom ju svojimi od jedla ešte mastnými ústami schválne mľaskavo pobozkal na líce tesne k uchu. Bol to odporný zvuk. No Greg nemal dosť. Ešte ju chcel potrápiť, aby mal istotu, že nič nepovie, a on aby mohol pokojne spať.

„Aby som nebol tvoj posledný,“ dodal. Potom ju pustil. Pokynul sluhovi, ktorý ju viedol späť do chlieva pre svine.

Úbohá žena mu uverila každé slovo, strach, čo z neho išiel, spôsobil, že sa v určitom momente počúrala. Teplý moč jej stekal po od zimy studených stehnách a v konečnom dôsledku jej spôsoboval ešte väčší chlad. Nevedela ho zastaviť. Poslušne išla pred sluhom, len aby bola čím skôr preč od lovca ľudí. V chlieve sa schúlila do klbka a ešte dlho plakala. Chcelo sa jej zomrieť, ale nie tak, ako to opísal ten diabol. Uvažovala nad tým, že si zoberie život. Že dá dole blúzku, obtočí ju okolo krku, previaže cez mreže chlieva a spustí sa. V jej predstavách to vyzeralo ako vykúpenie. Koniec trápenia. Pokoj.

Potom si však spomenula na svojich blízkych, od ktorých ju uniesli. Spomenula si na otca, ktorý zomrel, lebo musel. Ako veľmi chcel žiť, ale infarkt mu to nedovolil. Zomrel pred jej očami po hodine trápenia. Pomaly, postupne strácal v bolestiach dych a silu. Nikdy nezabudla na ten pocit bezmocnosti, nevedela mu pomôcť. Kvôli jeho pamiatke si povedala, že zbabelá nebude. A hoci to bolo pre ňu príšerne ťažké, riskla to. Riskla skúsiť žiť aj za týchto podmienok, sediaca v hnoji, v otroctve a s malinkou s nádejou, že raz sa odtiaľ dostane.

Greg nebol spokojný, pretože darmo pátral po Alvarovi. Vyparil sa. Nikto o ňom nevedel, nikto ho nevidel, už sa viac nechcel vypytovať, aby nebol nápadný. Povedal si, že asi spí niekde ožratý, teda ho neprezradí, a tým to pre neho haslo, myslel si, že bude dosť času riešiť spoločnú verziu ráno. Páni aj tak mali vo zvyku vstávať podstatne neskôr ako ostatní v dome, preto nakoniec ľahol aj on spokojne do čistej a navoňanej postele.