Na zajtrajšok nemyslím - 40. Kapitola - Konečne

Dážď bol veľmi nepríjemný. Aj keď sa Shane uložil na noc pod časť strechy, ktorá už bola pokrytá, šibalo tak, že mu zostávalo v podstate len pár centimetrov suchej podlahy. Navyše kvapky, ktoré hojne padali, odrážali sa od miesta dopadu snáď na všetky strany, ale Shanovi sa zdalo, že všetky skákali len a len k nemu. Bolo to nepríjemné. Tak sa k nim otočil chrbtom. Teplota vzduchu sa pomaličky približovala nule. Určite na vrcholoch neďalekých kopcov snežilo. Shane len mohol dúfať, že do rána aj tu dole nezasneží. Pri mínusových teplotách by mu jeho premočené oblečenie robilo skôr medvediu službu.

Ale čo mal robiť? Nielen kvôli studenej vode a zime nevedel zaspať, hlavne kvôli Darji. V hrudi ho hrozne bolelo. Zle sa mu dýchalo, hoci práve z toho dôvodu vyšiel von na čerstvý vzduch. Zase nechápal, prečo je taká nevyspytateľná. Nevedel zabudnúť na jej bozky. Spočiatku boli veľmi hanblivé, jemné, potom určite vrúcnejšie. Cítil to. Tak nemohla klamať, určite sa jej páčilo bozkávať sa s ním. No ale tie jej večné odmietania pôsobili na neho horšie ako ten najchladnejší dážď. Shane si už hovoril, že by ju mal nechať tak. Nasilu sa nič nedá. Ale v tej hrudi ho len pri myšlienke na to, že by s ňou už nemohol byť, príšerne bolelo. Až sa za to neznášal. Ako sa len mohol takto stratiť hlavu kvôli nejakej babe? Príšerné... Katastrofa.

Dal za pravdu Harrymu, možno je len naozaj tuláčka, ktorá sa bojí ľudí a nedá sa s tým nič robiť, hoci mu to bolo strašne ľúto. Vedel, že muži jej ublížili. Snažil sa byť ohľaduplný, ale už si sám nechcel ubližovať, a byť pri nej, nemôcť sa jej ani poriadne dotknúť, premáhať sa, keď ju mal chuť objať, to sa naozaj nedalo vydržať. Čím bol dlhšie s ňou, tým viac po nej túžil. V noci sa mu o nej snívalo, cez deň na ňu často myslel. Uvažoval ako malý chlapec nad tým, čo jej povie. Dumal nad tým, ako by sa k nej vedel priblížiť, ako by ju mohol presvedčiť, že je s ním v bezpečí, že jej nič zlé nechce urobiť, že mu môže veriť. Ale za celý ten čas to nedokázal a už bol v koncoch. Vyskúšal asi všetko. Všetko, na čo si len spomenul. No jej smutná tvár stále hovorila o tom, že by chcela byť radšej niekde inde a možno s iným. To by dávalo zmysel, prečo ho tak odmieta. Možno jej srdce patrí niekomu inému a on nenašiel ani odvahu sa jej na to opýtať. V tom bol zbabelý.

Shane sa hneval na seba, na Darju, na celý svet a jeho nespravodlivosť. Keď konečne nájde dievča, o ktoré skutočne stojí, tak ona ho nechce. Bolo mu z toho aj smiešne. Taký smiech cez slzy, ktoré sa na jeho tvári neobjavili, no srdce mu plakalo. A asi aj nebo.

Nakoniec sa definitívne rozhodol: ´Nevadí, zajtra pribijeme zase niekoľko radov šindľov, možno aj do polovice strechy, ak sa posnažíme. Viac sa už do stanu nevrátim. Nech si je tam sama, keď tak veľmi chce! Odprevadíme ju do civilizácie, ako chce, a potom nech si ju čerti berú!“

Zababušil sa do deky až po hlavu a pritisol sa k drevenej stene, ako sa len dalo. Zatvoril oči a snažil sa nájsť svoj pokoj. Rozhodnutie, ktoré urobil, mu doprialo úľavu. Zadriemal. Zobudil sa na to, ako sa niekto dotkol jeho pleca. Strhol sa. Prudko sa obrátil a ruka v päsť mu vystrelila do vzduchu, lebo prvom momente nevedel, čo sa to deje. Bola to podvedomá reakcia človeka, naučeného žiť s nebezpečenstvom na každom kroku.

            Odľahlo mu, keď uvidel Darju čupiacu vedľa seba, ktorá sa jeho útoku na poslednú chvíľu vyhla, tak že takmer spadla dozadu. Rukami stihla zabrániť pádu do vody. Bol rád, že ju nezasiahol. Nech už sa na ňu akokoľvek hneval, biť ju nemienil. Chcel jej podať ruku, aby jej pomohol dostať sa do pôvodnej polohy, ale ona si pomohla sama. Smutne pozeral, ako vytriasa studenu z rúk tak, aby ho nezasiahla.

„Nechcela som ťa vyľakať,“ povedala tichučko. Shane videl, ako jej nemilosrdná voda skáče po hlave a pleciach.

Namrzene, že ho vytrhla zo spánku, ktorého sa tak dlho nevedel dočkať, jej vynadal: „Čo tu chceš? Daj mi pokoj! Vráť sa do týpí!“

Jeho veľká láska sa menila na niečo zlé. Samého ho to prekvapilo.

Ona sa ani nepohla. Pozerala na neho a nevedela, čo má povedať. Keď prišla do stavby, tak chvíľku váhala, čo má urobiť. Cítila sa veľmi previnilo. Kvôli nej odišiel z vyhriateho stanu, zo sucha. Z hrdosti možno nešiel za Harrym do domu, ale potom jej to nedalo, veď okrem ľadovej vody mu aj divé zvieratá mohli ublížiť. Bála sa o neho. Dom nemal ešte ani len okná a dvere osadené. Preto sa ho nakoniec rozhodla zobudiť. Cítila sa zodpovedná za to, čo sa stalo. Za hádku, ktorú nechtiac vyprovokovala.

Shane nemienil ísť do týpí, určite nie za týchto okolností. Znovu si ľahol, prehodil na seba deku, ktorá by sa dala žmýkať, keby sa mu chcelo a keby to malo zmysel, až nad hlavu tváril sa, že chce spať. Dúfal, že ju to odradí. No, zvuk odchádzajúcich krokov, stále nepočul. Namiesto nich do dažďovej uspávanky zaznela veta: „Bez teba nepôjdem!“

Zdalo sa mu, že sa niečo k jeho nohám šuchlo. Nadvihol sa, aby sa obzrel, čo sa deje. Darja si sadla do jeho tesne blízkosti. Kolená si skrčila čo najbližšie k telu, rukami si ich prichytila, hlavu mala v záklone opretú o stenu a oči zavreté. Sedela k nemu z profilu. Príťažlivého profilu. Očami ho sledoval od čela, cez nos, pery, až po krk. Podľa temného lesku pokožky bolo aj v tej tme vidno, že je v tvári mokrá. Shane chvíľu váhal, ako jej má vysvetliť, nech mu dá pokoj. Mohol po nej kričať, ale na to srdce nemal.

„Naozaj nejdem. Už ostanem tu. Stan je tvoj. Nemusíš sa báť, viac sa ťa nedotnem,“ prisľúbil pokojným hlasom, ku ktorému sa vedome donútil. Nechcel jej ublížiť. Nezaslúžila si, aby bol k nej odporný len preto, že ho nechce.

Ona sa nepohla. Počula jeho hlas, mala chuť niečo povedať, ale sama nevedela čo. Samej v stane jej vôbec nebolo dobre. Hlavne, keď teraz už vedela, že kvôli nej trpí. Doteraz si myslela, že to z jeho strany nie je vážne. Že ju chce, lebo iná nie je v blízkosti a že by ju bol schopný okamžite vymeniť za nejakú krajšiu. No v dnešný večer sa už presvedčila o jeho úmysloch. V jeho tvári, keď odchádzal, bolo vidieť, že ho zranila. A poriadne. Bolo jej však ľúto, že mu nemôže dať to, čo by chcel. Kvôli tomu, že sa zamiloval do nesprávnej osoby, predsa nemusel prechladnúť. Musela ho nejako presvedčiť, aby išiel dovnútra!

Mohla ho ťahať, nútiť ísť s ňou, ale zvolila pokojnejšiu taktiku.

„Ja viem,“ zašepkala.

„Čo vieš?“ povedal Shane a uvažoval, či má zmysel dať na jej nohavice svoju mokrú deku. Stopercentne už nemala suché nohy. Na jej chrasty vlhkosť nebola najlepšia. Bál sa, aby sa jej tam zase niečo nezanieslo a nezačalo mokvať.

„Že mi nechceš ublížiť.“

„Tak buď rozumná a choď. Takto to bude lepšie. Pre nás oboch. Nemusíš sa o mňa báť, prežijem to,“ povedal Shane.

„Nie, nejdem,“ povedala trucovito so stále zavretým očami. „Zostávam. Prežila som už aj horší nečas.“

Shane uvažoval, či myslí na to, ako vtedy pred rokmi takmer zamrzla. Áno, aj na to tými slovami narážala, ale aj na rôzne iné noci, kedy nemala kam hlavu skloniť a akýmsi zázrakom sa dožila rána. Teraz by aspoň na to nebola sama. Boli by spolu.

No on potreboval presný opak. Oponoval jej: „Nehnevám sa na teba, len musím byť sám, pochop to, prosím. Chceš odísť, rešpektujem to. Nechceš ma, takisto to chápem. Ty rešpektuj moje rozhodnutie vyhýbať sa ti.“

„Ale...“

Chcela niečo povedať, no Shane ju zastavil tým, že jej dal prekvapivo rýchlym pohybom ruky dva prsty na pery.

„Prosím, bez toho ale.“

Shane si vzdychol, postavil sa, chytil Darju za ruku, keď si uvedomil, že jej prsty sú na rozdiel od jeho úplne skrehnuté, a ťahal ju na nohy.

Ruku však nepustil, ani keď stáli jeden oproti druhého. Dažďové kvapky im robili spoločnosť. Stál nad ňou pozeral jej do očí mlčky. Nemal potrebu niečo povedať. Ani ona. Potom sa jej pravou rukou dotkol tváre a zotrel jej kvapky z líca.

Napokon prehovoril zmierlivým hlasom: „Mala by si ísť. Len nedávno si na tom bola dosť zle. Nechcem, aby si sa zase rozkašľala alebo dostala horúčky.“

Darja si odmietavo vyslobodila ruku, prešla pár krokov, aby sa zahľadela skrz okenné otvory na kraj lúky, ktorú skôr tušila, ako videla. Niekde tým smerom bol aj Harryho dom. Potom podišla k jednému otvoru, dotkla sa okraja budúceho okna, obrátila sa a povedala: „Bude to pekný dom, ale má zlú orientáciu. Tieto okná by mali byť na protiľahlej strane. Toto je severovýchod. Najviac okien v dome by malo byť na najsvetlejšiu stranu. Cez okná uniká najviac tepla, ale aj cez ne je dom zohrievaný, preto by to tak malo byť.“

„Harry chcel, aby si s Benom pozeral do okien,“ bránil staviteľa Shane, ktoré postreh prekvapil. Darja bola všímavejšia, ako on sám. Osobne jej však dal za pravdu.

„Je to hlúposť, okrem toho budú mať takto menej súkromia.“

Dajra stála chrbtom k nemu a pozerala sa cez okno. Obrysy domu jej záchrancu boli rozmazané mokrou záclonou. V tom spiacom dome vládlo šťastie. Potichu im závidela. Ale v dobrom. Nechcela im ho odoprieť, ani nijak poškodiť. Naopak, želala im to. Len mala slabú chvíľku, v ktorej zatúžila aj ona po niečom takom. Raz by chcela mať vlastný dom. Stál by trochu ďalej od ostatných, možno na nejakom kopci, aby bol z neho výhľad na krajinu. To by sa jej páčilo, byť pri ľuďoch aj trochu ďalej od nich.

„Budem na to myslieť, keď si budem stavať vlastný,“ povedal, ktorý sa ju stále snažil dostať z dažďa. „No poď už, mala by si byť rozumná.“

Obrátila sa k nemu. „Práveže som rozumná. Ani by si neveril, ako veľmi s tým bojujem.“

Shane celkom nechápal, o čom hovorí. Vystrel k nej ruku. Nástojil: „Darja, prosím...“

Prišla k nemu, ale ruky sa nechytila. Znova stála tak blízko, že sa mu chcelo lapať po dychu. ´Prečo mu to, dokelu, robí?´ Zase nechápal. Bál sa aj pohnúť, aby ju nevyplašil.

Dotkla sa goliera jeho kedysi nepremokavej bundy, ktorej poškodenia z nej spravili bundu takmer obyčajnú. Ona jej stav dobre poznala. Neraz mu ju prevesovala cez lano pri ohnisku, aby do rána aspoň trochu vyschla. Jej pohľad sledoval ruku, ktorá zase sledovala ryhy poškodenia. Bolo to úplne mimovoľné, vôbec si to neuvedomovala. Ťažko sa jej hľadali, aj vyslovovali slová, o ktorých si ani nebola istá, či ich naozaj chce vysloviť. Namiesto toho Shane videl, ako pevne zovrela pery. Vedel, že prichádza niečo dôležité. S napätím čakal, čo z toho bude. Vravel si, že to vydrží. Horšie, ako to už bolo, asi nemohlo byť.

Nakoniec si vzdychla, pustila ho. Potrebovala ešte niečo. Vyhľadala jeho pohľad, až potom povedala naliehavo: „Musíš mi sľúbiť, že ma odtiaľto zoberiete, keď pôjdete. Sľúb mi to teraz!“

Takmer romantická chvíľka, ktorá ešte pred okamihom nad nimi vznášala, sa razom rozplynula. Tentoraz od nej on nahnevane odišiel. Nervózne sa prešiel po dome, aby sa po širokom oblúku k nej vrátil.

„Prečo? Povedz mi, prečo tu nemôžeš zostať?! Postaral by som sa o teba! Mala by si tu pokoj, čo jesť. Strechu nad hlavou, alebo stan najskôr, to je jedno. Prežila by si!!“ kričal po nej.

Ona stála ticho. Pery sa jej chveli rozrušením. On jej mlčanie pochopil po svojom. Musela byť zamilovaná do iného chlapa. Konečne nabral odvahu, aby sa jej to rovno opýtal.

„Takže je tom niekto iný! Mám pravdu?! Mohlo mi napadnúť, že ťa za niekým srdce ťahá. Keby si mi to aspoň naznačila, stiahol by som sa hneď na začiatku!“ vyčítal jej neúprimnosť.

V tvári mu šklbalo od nervozity svaly. Jeho pohľad nikdy nebol viac skúmavý. Aj napriek tme sa mu zdalo, že ju jeho slová prekvapili. Pre neho to bol znak, že sa nemýli. Odhalil ju. Bola to rana pod pás.

Ona, ktorá bola doteraz k nemu vždy úprimná, zrazu mala chuť zaklamať a povedať mu, že má niekoho, len aby ju z tohto miesta dostal. Veľmi rýchlo si uvedomila, že to by mohla byť jej priepustka na slobodu. Priepustka, ktorá by ju zachránila od ďalšieho sklamania.

Tak povedala oslobodzujúcu lož: „Uhádol si. Je to presne, ako hovoríš. Mám niekoho a chcem ísť za ním!“

Potom už len sledovala Shanovu bolesť v tvári, keď sa ozvala žiarlivosť. Chcel spoznať chlapa, ktorý mu ju ukradol. Chcel ho zbiť, poraziť v súboji, ponížiť. Čokoľvek, len aby ona pochopila, rozdiel medzi nimi. Chcel o ňu bojovať, ale so vzdialeným fantómom sa bojovať nedá.

„Je to dobrý pocit povedať pravdu?“ opýtal sa sarkasticky a schmatol ju za plecia. „Čo by sa ti stalo, keby si mi to povedala skôr? Čo si myslíš, že by som ťa aj tak nezachránil? Ale nestaral sa o teba v horúčkach? Alebo sa nezachránil Remyho? Za čo ma máš, prosím ťa? Všetko to by som aj tak urobil, akurát by som sa do teba možno...!“ Nedopovedal: ´Zamiloval ako blázon.´ Nechcel, aby to vedela. Už to aj tak zmysel nemalo.

Dajra spočiatku zostávala úplne pokojná. Nechala nech jeho slová jej telo obmyjú. Nehovoril nič, čo by sama nevedela. Chcela vedieť, čo by bolo za tým možno, ale bála sa ho opýtať a bála sa aj odpovede. Rozumnejšie bolo radšej sa nepýtať.

Preto radšej šepla: „Sľúb mi to.“

Znova sa ich oči stretli. No Shane ich súboj prehral. Nechcel sa na ňu pozrieť. Pustil ju. Ukázal na týpí a nástojčivo povedal: „Ak sľúbim, pôjdeš už konečne do toho prekliateho týpí?!“

„Pôjdem.“

„Tak sľubujem.“

„Pôjdem, ale len s tebou.“

Nikam sa za ten čas, čo sa tam hádali, nedostali. Nahnevalo ho to. Aj to, že vymámila od neho sľub a teraz si dáva podmienky.

„Prestaň! Vyhrala si. Zoberieme ťa odtiaľto! Ale nechci odo mňa, aby som dovtedy býval s tebou pod jednou strechou!“

Nevyzerala nijako nadšene z toho, že na jej sľub pristal. Trochu ho to miatlo. Však jej ustúpil, to sa fakt neteší?

„Prečo?“ spýtala sa, hoci tušila, čo chce povedať.

Shane stíchol. Vrelo to v ňom. Ale už nechcel na ňu zvyšovať hlas. Ona za to nemohla. Asi ju tak nepriťahoval, ako ona jeho. To sa stáva. Vraj. Počul to tom už hádam stokrát od iných. Raz sa to muselo stať aj jemu, ale prečo práve s ňou?

„Prečo? Prečo! Je mi jedno, že ma nemiluješ. Hrozne túžim po tebe a už sa to nedá viac vydržať! Som chlap. To nemôžeš nikdy pochopiť! Nechcem ti ublížiť, ani nič urobiť proti tvojej vôli. Možno by som sa už viac nedokázal ovládať.“ Dúfal, že ju táto úprimná informácia konečne presvedčí na ústup.

Ona si prekrížila ruky pred telom, viditeľne už mrzla. Spodná sánka sa jej už poriadne triasla. Shane videl iskričky dažďa, ktoré od jej hlavy odskakovali. Bolo mu zima aj za ňu. Nad niečím uvažovala.

´Mala by ísť okamžite do tepla,´ pomyslel si starostlivo.

Ale Darja sa pohla nelogicky k nemu. Opäť bola tak blízko, že keby sa iba jemne sklonil, pobozká ju na čelo.

Zašepkala: „Tak dobre.“

Zase nechápal. Možno od tej zimy mu už tak nepálilo. Akú hru to s ním celý večer hrá? Najskôr sľub, teraz akési dobre.

„Tak dobre čo?“ nervózne povedal.

Nechcelo sa jej opakovať ponuku, ku ktorej sa rozhodla vo chvíľach strachu o neho. Túžil po nej, zachránil ju, nijak inak sa mu odvďačiť nevedela.

Od hanby ju iba zašepkala: „Môžeš... ma mať... Len poď už z tohto dažďa.“

On mal pocit, že zle počuje. Srdce sa mu rozbúchalo ako šialené. Objal ju, jemne, čelom sa oprel o jej čelo. Chytil ju za zátylok oboma rukami. Vôbec sa nebránila. To ho ubezpečilo, že sa mu nesníva. Darja mala oči mala dokorán otvorené a kládla si otázku, čo práve urobila. Prepadala sa od hanby a neistoty. Urobila to, hoci si uvedomovala, že sa jej o to ťažšie bude od neho odchádzať.

„Dobre som počul. Myslíš to vážne?“ pošepkal.

Usmiala sa. Konečne sa usmiala! Aj keď dosť nervózne.

„Neviem. Poď, kým si to úplne nerozmyslím.“

Usmial sa aj on. Pobozkal je nežne na pery. Boli úplne studené. Tak neváhal, zobral ju do náručia a opatrne, ako keby išiel s väčším pokladom, ju odniesol do stanu.

No trochu nedôverčivo. Stále ešte nevedel, či to nebol len ženský trik ako ho dostať do tepla.

Až tam, pri teple ohniska a v suchu, ich telá splynuli v jedno. Bolo to také opatrné milovanie. On ju nechcel vyplašiť, cítil jej neistotu. Ona poznávala jeho telo, ktoré sa k nej správalo veľmi nežne, ohľaduplne, akoby s úctou. Niečo také nikdy nezažila, no aj tak sa ešte nedokázala zbaviť strachu. Nielen jej zatajený dych ju prezrádzal. Celá bola strnulá.

Obaja, keď už bolo potom, cítili to isté. Bolo im krásne. Dokonca aj Darji, ktorá na svoje veľké prekvapenie svoje rozhodnutie neoľutovala. Nemohla mu dať viac ako seba a on si to vážil. Ešte chvíľu po tom ju hladkal po tvári, vlasoch, nežne sa ňu usmieval. Oči mu žiarili radosťou. Možno aj láskou. Krásne sa do nich pozeralo. Nádherne.

Ale potom si Shane uvedomil, že zabudli nakŕmiť oheň, keď prišli, v stane sa dosť medzitým dosť ochladilo. Shan priložil a Darja si obliekla veľké tričko od Nie, ktoré nosila ako nočnú košeľu. Nebránila sa, keď si k nej polonahý Shane znova ľahol a oboch ich prikryl. Ležal pri nej, ohrieval ju z jednej strany, hladil jej nahú časť ramena a mal sto chutí jej povedať: ´Ľúbim ťa.´ No neurobil to. Bál sa, ako by zareagovala. Nechcel, aby sa od neho odtiahla, preto si ju nakoniec len privinul a ona sa nebránila.

Takto spolu zaspali. V príjemnom teple ich tiel, živého ohňa a v absolútnom pokoji.