Na zajtrajšok nemyslím - 43. Kapitola - Ráno

Nasledujúce dni zbehli veľmi rýchlo. Prácu na streche a na vonkajšku dokončili za štyri dni, vnútorné úpravy a založenie okien im trvalo ďalšie dva. Potom už vlastne ani nevedeli, čo majú robiť. O určitých veciach si mal rozhodnúť sám Ben, tak im aspoň narýchlo zbúchali tri postele. Harry bol už zbalený, zostávalo im len čakať, kedy prestane pršať a voda v rieke trochu poklesne. Každý večer bol Shane rád za to, že pršať neprestalo, každé ráno sa tešil, keď počul kvapky dažďa poskakovať po stenách stanu. Chvíľa rozlúčky nebola ešte blízko a hneď mal dôvod tešiť sa na večer.

Večery boli spočiatku rozpačité. Dajra to asi myslela vážne, keď po prvej noci povedala, že bude posledná. No našťastie jej dobývanie bolo každým dňom kratšie a ľahšie. Ak sa niekedy Shanovi stávalo, že po prvej noci už mal dievčaťa dosť, tu zažíval presný opak. Túžba po nej, nielen po jej tele, ale celkovo po jej blízkosti, sa zväčšovala. Akoby s ňou sa cítil kompletný. Iba s ňou mu bolo dobre. Boli to krásne chvíle.

Darja to prežívala trochu inak. Každým milovaním bola smutnejšia a odhodlanie odísť od neho ju neopustilo. Práve naopak, hoci bola do neho zamilovaná až po uši, cítila, ako samu seba stráca. Hnevalo ju, ako sa na neho spolieha, ako mu začína veriť, a to mohlo skončiť len jedným spôsobom, sklamaním. Preto, keď sa jedno ráno zobudili a namiesto dažďa spievali rozradostené vtáčiky, tak sa potešila. Deň odchodu sa priblížil.

V ten deň sa jej prihovoril Harry.

„Zajtra, najneskôr napozajtra, ak nezaprší, pôjdeme. Stále chceš ísť s nami?“

Darja neváhala dlho s odpoveďou: „Áno!“

Harrymu prišlo Shana ľúto, ako dychtivo to povedala. ´Asi má naozaj pravdu a nemá ho tak rada, ako on ju´, a prišlo mu chlapca ľúto. Naozaj na lúke s nimi nemienila zostať.

„Berieš so sebou aj Remyho?“ bola druhá vec, čo ho zaujímala.

Na túto otázku odpovedala: „Nie.“

Harry jej odpoveď tušil, ale aj tak ho potešila. Chlapca si obľúbil, bolo by mu za ním ľúto. Rozumel tomu, že chce pre neho Darja lepší život, a preto ho chce s nimi nechať. Ona mu okrem seba nemala čo dať. A, popravde, trochu si vydýchol, že Nia nezostane úplne sama. Aspoň chlapec by jej čo-to pomohol.

„Už si sa s ním o tom rozprávala?“

Darji bolo zrazu do plaču. Odmietavo pokrútila hlavou. Nie, nedokázala sa s ním o tom porozprávať, hoci veľmi chcela. Bála sa, že sa rozhodne ísť s ňou, preto mala v pláne radšej utiecť bez rozlúčky. Dúfala, že pôjdu tak skoro ráno, kým on ešte bude spať, čo sa celkom často stávalo. Zostala pred Harrym zahanbená.

„Dobre. Postaráme sa. Nia mu to potom nejak vysvetlí. Ďakujeme ti za dôveru, keď si myslíš, že by sme mohli byť pre neho dobrí rodičia. Naozaj si to vážim. Urobím, čo je v mojich silách, aby sa cítil ako náš syn. Ale čo s tebou? Chápem, že máš svoje dôvody, prečo chceš odísť, nemusíš mi o nich hovoriť. Len si ma teraz vypočuj. Nenalieham na teba, len ťa chcem poprosiť, aby si to ešte raz premyslela. Prosí ťa o to muž, ktorý sa bojí pôrodu svojej ženy. Hlavne toho predčasného. Poznám toľko prípadov, ktoré skončili zle. Aj pri normálnom pôrode môžu prísť komplikácie. Aj to najhoršie. Ak by nedajbože prišlo k predčasnému pôrodu a ona by bola sama, veľmi by som si to vyčítal. Ty najlepšie vieš, ako to môže skončiť. Fakt mám o Niu, aj o malé strach. Navyše tu bude Remy, a ak by sa jej niečo stalo, nik by sa o neho nepostaral. Len sa nad tým zamysli. Bol by tu úplne sám. Desiatky míľ od iných ľudí. Takmer ako ty kedysi.“

„To bolo predsa len trochu iné...“ chcela sa brániť Darja, ktorá ostala bez žiadneho dospelého a takmer bez jedla. Otec vtedy išiel po zásoby na zimu so sezónnym úlovkom. Scenár, ktorý sa jej snažil ukázať vystrašený budúci otecko, nebol veľmi reálny. Nia vyzerala v poriadku, bola to silná žena, nič nenasvedčovalo, že by mala nejaké neobvyklé tehotenské problémy, a Harry stihol zohnať jedla dosť možno aj na šesť týždňov pre dvoch, teda raz toľko, ako potrebovali. Pôrod mal prísť niekedy až o dva mesiace. Mali by to zvládnuť. V podstate sa ani z domu nemuseli pohnúť a prežili by to.

„Nie, neprerušuj ma. Naozaj sa môže niečo stať a ty to dobre vieš. Svet je nebezpečné miesto. Zostaň tu tých pár týždňov, kým sa vrátime. Potom už bude o ňu dobre postarané a ja osobne ťa odprevadím do prvého mesta. Dávam ti teraz moje slovo. Nech by bolo akékoľvek počasie, zoberiem ťa.“

Darja ho trpezlivo počúvala. Pery mala silno stisnuté. Oči lesklé od sĺz, ktoré zadržiavala. V hrdle mala obrovitánsku hrču, cez ktorú nakoniec aj tak povedala: „Na koľko to chcete vlastne ísť?“

„Asi dva-tri týždne, maximálne,“ odpovedal jej Harry.

„To je pridlho. Možno by už napadlo toľko snehu, že sa odtiaľto do jari nedostaneme.“ Zavrtela záporne hlavou. Nevidela to vôbec reálne. Bol už začiatok októbra. Boli roky, keď o tom čase už zima začala. Aj keď asi posledné tri to bolo o niečo neskôr. No na počasie sa nikdy nedá spoľahnúť, robí si po svojom. Vedela s istotou jediné, sťahovavé vtáky už odleteli.

„Cválali by sme, nešli by sme na voze.“ Snažil sa ju Harry presvedčiť.

Darja sa chytila za hlavu. Cítila sa hrozne zle. Bola už nastavená na odchod a zrazu toto. Harry ju mohol vydierať tým, že veď oni jej pomohli, mala by pomôcť aj ona, ale neurobil to. Skôr jej ukázal možnosť, kedy by mohol byť Remy úplne sám. Hypotetickú možnosť, ktorá sa pokojne mohla stať. Začala si to predstavovať... ale...

Mladé žieňa sa roztriaslo. „Je mi ľúto, Harry, musím ísť preč. Prepáč. Prepáčte. Ja viem, som nevďačnica. Odpustite mi to,“ povedala a s plačom ušla.

V ten večer bol Harry pri brode, ale voda bola ešte privysoká, no na ďalší sa už vrátil s vysmiatou tvárou, zoskočil z koňa a vyhlásil: „Ráno konečne vyrážame!“

On jediný sa tomu tešil. Dospelý zvyšok osady mal hlavu v smútku.

XXX

Bola to zvláštna noc. Darja bola ako vymenená. Neprotestovala ani, keď ju Shane pobozkal hneď, ako sa vrátil do stanu po dobalení voza. Harry chcel, aby sa nachystalo všetko, čo sa dá, už večer, aby sa ráno zbytočne nezdržiavali. Soľ poriadne pozakrývali, aby nenavlhla. Shane prišiel do stanu dosť neskoro, ale Darja ho čakala. Sedela pri ohni, niečo zašívala, ale okamžite to odložila, keď prišiel.

„Hotovo?“ opýtala sa nervózne. Mala už cestovnú horúčku. Najradšej by odišla okamžite.

„Áno. Ráno už len osobné veci a môžeme vyraziť.“

„Hm,“ povedala. Tak trochu sa aj tešila. Hlavne na to, ako zase bude sama sebou.

No keď si k nej Shane sadol a išiel ju pobozkať, tak ani nemukla. Prijímala bozky a rozdávala. Zrazu sa sama od seba k nemu túlila. Teda, ak sa práve nemilovali. Po celú noc boli zakliesnení jeden do druhého, hoci sa takmer vôbec nerozprávali. Ich telá však hovorili dosť o tom, ako im je spolu dobre. Obaja však boli uzavrení do svojich myšlienok. Nič si nesľubovali, nehovorili milosrdné lži, nevyčítali. Obaja mali v hlave to, že je to pravdepodobne ich posledná noc. Báli príchodu nemilosrdného rána. Bolo to také smutné milovanie, ktoré by sa dalo prirovnať k sebatrýzneniu. Perami sa snažili zapamätať telá toho druhého. Jemnými dotykmi rúk si preukazovali lásku. Darja sa v jednom momente pristihla, že má chuť plakať, ale zakázala si to. Chcela byť silná. Ak chcela odísť, musela byť silná. Každá chvíľka pri Shanovi jej to viac sťažovala. Vedela by si predstaviť život s ním. No on chcel viac, ako mu vedela dať. Tak preto musela odísť.

Ešte pred svitaním Harry zabúchal na ich týpí.

„Vstávajte, o pár minút odchádzame,“ zahlásil.

Shane sa obrátil k Darji, pobozkal ju na pery a rýchlo sa obliekol.

„Keď sa dobalíš, zahas oheň, prosím,“ povedal jej a odišiel.

Nechcel zdržiavať už aj tak dosť nervózneho Harryho. Musel nachystať Kinga, zapriahnuť ťažné kone do voza, na ktorom mala ísť Darja. To všetko mu zabralo zopár minút. Keď sa od koní vracal po svoje veci, pred stanom ho po sediačky čakala jeho láska a rukami prekríženými pred sebou, aby sa chránila do zimy. Vyzerala zvláštne. Pri nohách mala jeho batoh. Ako prišiel, tak sa postavila a Shane si všimol, čo má na sebe.

„Prečo nie si oblečená? Ponáhľame sa. Harry na dnes naplánoval poriadny kusisko cesty.“

Vo mäkkom svetle svitania, kedy sa ako prvé rodia pastelové farby, vyzerala nádherne. Stála pred stanom, iba v tričku s detinským vzorom, cez ktoré mala prehodenú deku, nahé nody v nezaviazaných topánkach, vlasy mala od premilovanej noci stále rozstrapatené na všetky strany, pery ešte stále spuchnuté. V očiach sa jej dala zachytiť hasnúca horúčka prežitej noci. Vyzerala ako zasnená víla. Aj hľadela skrz neho kamsi možno k domu, pred ktorým stála Nia lúčiaca sa s mužom. Shane ju chcel chytiť, prebrať z toho stavu medzi spánkom a bdením, o ktorom si myslel, že sa Darja nachádza. Zacítil jej omamnú vôňu, ktorá mu nedovolila spať celú noc a ktorej sa nevedel nabažiť.

No ona ustúpila a ruku neprijala. Namiesto toho mu do nej dala batoh s jeho vecami.

Povedala: „Tu máš. Ja nejdem.“

„Čo? Prečo?“ Shane nechápavo jachtal.

„Nepýtaj sa ma prečo, jednoducho nejdem. Choďte rýchlo, kým si to nerozmyslím!“

V očiach mala niečo, čoho sa zľakol. Vyzerala rozrušene. Už pozerala priamo na neho. Tak nejak varovne.

„Si si istá?“

Darja zatvorila oči. Vyzerala nádherne. Shane videl ako sa zhlboka nadýchla, vydýchla Netušil, ako so sebou v tej chvíli bojuje. Odhalila krásne oči, ktoré na neho prenikavo pozreli.

„Istá? Kdeže! Bež už!“

            Zobral si batoh, chvíľu stál na dva kroky od nej. Videl ju, pôvabnú ako nikdy. Prvé slnečné lúče sa hrali v jej vlasoch. Pri lepšom svetle si všimol, že jej oči získali ružovkastý odtieň. Predtým plakala. Nevedel, čo má robiť. Nebol na to pripravený, vôbec to nečakal. V podstate sa tešil na to, ako budú spolu celé dni počas cesty. Mali sa rozprávať, spať pri ohni, spolu jesť. Ešte stále sa jej mohol dotýkať. Tešiť sa z jej prítomnosti. A zrazu toto. Nečakaná rozlúčka ho zaskočila.

Darja sklopila tie svoje obrovské oči, nemohla sa na neho dlhšie pozerať.

„Dávajte si pozor a ponáhľajte sa,“ povedala.

„Shane! Darja! Švihnite si!“ zakričal od koní netrpezlivý Harry.

Chcel ju objať, pobozkať aspoň letmo na líce. Ale odstrčila ho a škaredo sa na neho pozrela. Túžila ísť s nimi, ale kvôli Nii, Remymu a Harrymu to nedokázala. Postarať sa o nich bola jej povinnosť. A urobí to s láskou, s takou, ako oni ju a malého prijali. Bolo by od nej vrcholne sebecké odchádzať v tejto situácii. Však o dva týždne už možno bude na ceste. Kašlať na zimu, aj v zime sa dá presúvať, aj keď pomalšie!

„Choď, nech ste čím skôr späť!“ povedala mu.

Shane teda šiel.

„A Darja?“ všimol si jej neprítomnosť Harry, ktorý už sedel na voze a horel netrpezlivosťou.

Shane si prehrabol rozpustené vlasy. Vôbec si neuvedomil, že ich ešte nestihol stiahnuť do chvosta. Ani to nechcel urobiť, kým v nich ešte matne cítil Darjine nežné prsty, ktorými sa s nimi v noci hrala. Obom to bolo príjemné.

„Rozmyslela si to. Pôjde nabudúce,“ smutne povedal. Bol to iba odklad, nie úplná zmena názoru, tým si bol absolútne istý.

„Fakt? Dobré dievča,“ povedal Harry, ktorý s pokojnejším svedomím zakýval tehotnej žene, ktorú sa chystal opustiť. Nia mala slzy v očiach. Nechcel predlžovať svoje ani jej trápenie, preto chytil liace, cmukol a záprah sa pohol. Ako nikdy vykŕmené kone vyrazili tešiac sa, že konečne majú robotu, na ktorú sú zvyknuté. Aj im to už chýbalo.

Shane vyskočil na Kinga a vybral sa za vozom. Pôvodne mala sedieť na voze Darja, tak bol nastavený. On mal cválať za nimi. A hoci teraz odrazu bolo voľné miesto pri ujovi, nemal chuť priviazať Kinga za voz a prisadnúť si k nemu. Nechcelo sa mu zhovárať, pretože mu bolo príliš smutno.

Darja a Nia sledovali mužov, ktorí sa po chvíli zmenili aj s koňmi a vozom na jedinú väčšiu škvrnu, aj tá zmizla v lese pod lúkou. Dvíhajúci sa studený vietor pokračoval v strapatení Darjiných vlasov. Začala jej byť zima. Pozrela sa na Niu. Tá ju k sebe zavolala, aby si v jej náručí poplakala. Už v tom momente Darja vedela, že je potrebná, že neostala zbytočne. Už bola oporou, akú si tehotná žena zaslúžila. Obe hľadeli na miesto, kde sa ich postavy stratili v lese, a pritom ani jedna z nich s istotou nevedela, či tých dvoch ešte niekedy uvidí, no obe v to dúfali.