Dnešok je ten deň! 2. kapitola - Ja odpadnem!

Keď po piatich dňoch na svitaní vyrazil voz prerobený na sane, Shane si konečne vydýchol. To čakanie ho ubíjalo. Stihol síce konečne vykšeftovať váhy, ktoré sa im ešte môžu zísť. Ak nie teraz, tak v budúcom roku. Celé dni chodili s Harrym z domu do domu a zháňali posledné veci, ktoré by mohlo niekoľko ľudí v divočine potrebovať do jari. Voz bol už plný takmer po okraj. Viac do nemohli dať, ani keby chceli. Ak budú chcieť zobrať so sebou Benovu rodinu, budú musieť získať ešte jeden a aspoň jedného koňa. Poprípade zapriahnuť Kinga, ktorý to už síce niekedy robil, ale, popravde, bol v tom dosť mizerný. Nečudo, nebol na ťahanie nákladu zvyknutý. Ale Harry sa tým ešte nechcel veľmi zaoberať, dúfal, že sa to nejak vyrieši. Možno Ben priviezol k na statok svoju rodinu a nechal tam aj voz z koňmi.

Na sane premenený voz sa poslušne šmýkal po zamrznutom snehu. Bol dosť ťažký, občas sa prebáral do nafúkaného snehového záveja, vtedy museli chlapi zoskočiť, potlačiť ho, rukami, chrbtami, ak to inak nešlo. Našťastie časť tovaru nemuseli vykladať, ale tušili, že ich to v budúcnosti neminie. Zase snežilo. Síce po troche, no celé noci a dni a ak poriadne neprimrzne, tak náklad spôsobí, že sa bude prebárať ešte hlbšie. Obom im bolo jasné, že ďalšie kilo záťaže si už nemohli dovoliť. Harry sa utešoval, že predsa len zvyšky soli, ktoré sa chystal rozumne minúť, im situáciu vylepšia.

Pred večerom sa na horizonte konečne ukázala usadlosť s niekoľkými domami, stajňami a inými hospodárskymi budovami. Preslávená Pawlovského farma. Dym z komínov sa pomaličky plazil v tlakovej níži po okolí. No aj tak mužov pohľad na pokojnú farmu potešil. Oni aj kone mali už náročného dňa plné zuby. S určitými obavami sa blížili k domom.

„Dúfam, že tam budú,“ vyslovil ich nahlas Shane.

„Aj ja,“ odpovedal Harry. Sám mal obavy z toho, čo by iný variant pre nich znamenal.

Pred usadlosťou ich privítali dvaja muži s puškami. Obaja sa tvárili drsne.

„Kto ste a čo tu chcete!“

„Sme priatelia priateľa pána Pawlovského. Hľadáme rodinu kováča z Taile.“

Starší muž sa zamračil. Nevyzeral presvedčený o Harryho slovách.

„To by mohol povedať každý. Počkajte tu, idem niekoho zavolať. Peter? Poď ma vymeniť,“ zavolal mladého chalana, ktorému vložil do rúk svoju pušku. Mohol mať tesne po dvadsiatke. Také horkokrvné ucho, pred ktorým si bolo treba dávať pozor. Dosť nervózne s tou zbraňou narábalo.

„Mladý, my nie sme nepriatelia. Upokoj sa,“ povedal mu Harry preventívne.

Po chvíli napätia, prišiel sa k strážcom statku pridal starý muž, ozbrojený poriadnou brokovnicou.

„Tak od začiatku. Kto ste a čo tu chcete!“ zlostne vykríkol.

Harry mu to trpezlivo vysvetlil.

Nasledovala séria otázok, ako sa volajú deti, aké sú staré, aké majú oči, vlasy. Ešte aj umiestnenie znamienka na tvári Benovho syna chcel ten chlap vedieť. Pre Harryho to nebolo jednoduché, deti si nikdy príliš nevšímal, ich vek si skôr narýchlo vypočítal a potom matne tápal v spomienkach. Nakoniec ich všetky správne odpovedal, alebo aspoň približne.

„Odkiaľ poznáte Bena?“ bola posledná poznámka, po ktorej starý pán sklonil hlaveň k zemi a s ním aj ostatní.

„Som Jozef Pawlovský, pre priateľov mojich priateľov Jozef,“ povedal už priateľsky, keď podával ruku najskôr Harrymu a potom Shanovi. „Prepáčte, toto privítanie. V tomto ročnom období už nemávame často návštevy. Musel som si vás preveriť. Počul som, čo sa s Benom stalo. Mal som strach, aby ste neboli Roccovi muži. Benovu rodinu som prichýlil. Poďte sa s nimi zvítať,“ povedal a bodro ukázal, aby ho nasledovali.

Na verande domu už stála Lea s malým Simonom, ktorá sa okamžite vrhla Harrymu do náručia a rozplakala sa.

„Počul si?“ opýtala sa.

„Áno, niečo s tým urobíme, sľubujem.“ Daj jej ten nádej. Nerád ju videl v takom stave. Vyzerala utrápene. Svojho muža naozaj milovala a neistota ju mučila.

„Vravela som mu, nech na to kašle. Nedokázal to. Mali sme dávno utiecť všetci.“

„Nad tým sa už neoplatí trápiť. Viete, či žije? Kde ho držia?“ opýtal sa Harry skôr Jozefa ako Ley.

Ten nezaváhal a povedal: „Určite, mŕtvy by im bol na nič.“

No ten veľavýznamný pohľad, ktorý hodil nenápadne na ustarostenú ženu, hovoril za všetko. Vôbec si nebol istý. Len jej nechcel brať nádej.

V podobnom duchu odpovedal aj Harry: „Myslel som si. Chceli by sme ho odtiaľ zachrániť. Pomôžete nám?“

Pawlovský sa zatváril neurčito. „Závisí, čo pod tou pomocou myslíte. Poďte dovnútra, porozprávame sa o tom v teple. Máme na to celý večer. Chlapi vám kone ustajnia. Nákladu sa ani nedotknú, nemusíte sa báť.“

Harry teda vošiel za majiteľom najvychýrenejšej farmy v okolí, o chvíľku ho nasledoval aj Shane, ktorý odovzdal ohlávku Kinga jednému z mužov, čo ich privítali. Skôr ako prekročil prah dverí sa obzrel. Pred domom majiteľa farmy sa zhŕklo medzitým zopár zvedavcov. Shane si ich zbežne poobzeral uvažujúc na tým, či z nich niekto bude ochotný vydať sa s nimi do Taile.

XXX

            Prešla chutná večera, počas ktorej sa Pawlovsky živo zaujímal o projekt budúcej osady. Harry, samozrejme, neprezradil miesto. Až tak dobre sa ešte nepoznali, aby prezradil svoje najväčšie tajomstvo. Len opísal možnosti, ktoré sa tam nachádzajú. Jozefovi sa páčilo vzdialenosť od okolitých miest. Povedal Harrymu, že im v tom veľmi drží palce.

Aj keď Lea naliehala, aby sa rozprávali pred ňou o záchrannej misii, väčšinu si muži nechali na čas, kedy išla uspávať deti. Nemohli sa pred ňou otvorene rozprávať, aby ju zbytočne nerozrušili.

„Tak ako si to predstavujete?“ opýtal sa hostiteľ.

„My so Shanom pôjdeme obzrieť hotel, zistiť, kde ho držia.“ To bola časť plánu, o ktorom Shane vedel. Oboch ich tam dobre poznali. Nemal by to byť veľký problém. „No potrebovali by sme, aby s nami do Taile išli aspoň štyria ďalší muži. Rocco má početnú ochranku, sami dvaja ho odtiaľ nedostaneme.“

„Hm, oni budú s vami vo vnútri? Ide o to, že ak ich niekto spozná, tak budem mať obrovský problém ja. Neviem, či mi to za to stojí.“

„Nie, oni by nám len kryli chrbty pri úteku. Strieľali by z lesa, nikto by si to nemusel spojiť. Hlavne, ak by sme únikovú cestu zobrali okľukou. Nešli by sme priamo sem. To vám sľubujem.“

Shane to však doplnil: „Ale ak by sa medzi vašimi mužmi našiel niekto, koho nepoznajú, taký by mohol ísť s nami aj dovnútra.“ Nepáčilo sa mu, že by celá akcia mala byť iba na nich dvoch. Posila by sa im zišla aj vo vnútri. Aspoň by strážila dvere alebo čo.

Pán Pawlovsky sa hlboko zamyslel. Potom sa mu oči rozžiarili.

„Jeden tu je, dám ho zavolať. Uvidíme, či bude ochotný. Myslím, že áno. On si veľmi chce zarobiť. Podľa mňa ho presvedčíte. Mimochodom, Bena pozná, chvíľu u neho pracoval. O to by mal byť ochotnejší.“

Pošepol niečo mladšiemu mužovi a potom nalial ďalšie pivo sebe aj svojim hosťom.

„Rád som na tej správnej strane,“ povedal spokojne, keď si z neho upil.

„Môže to byť nebezpečné,“ pripomenul Harry.

„Hlavne nech to už máme za sebou,“ poznamenal potichu Shane, ktorý si to trochu jednoducho predstavoval. Predsa len bol mladý a krv mal stále dosť horkú. Stále ešte nemal problém sa vrhnúť do akcie bez poriadnej prípravy.

Vo dverách sa zjavila mužská postava, ktorá nasledovala sluhu. Harry so Shanom si prípadného parťáka obzerali. Bol mierne zhrbený, vychudnutý, vlasy prešedivené. Ako sa blížil ku gauču pri kozube, na ktorom sedeli Jozefovi hostia, tak boli jeho črty čím ďalej rozoznateľnejšie. Vek mohol mať okolo päťdesiatky. Mihotavé svetlo ohňa nemilosrdne označovalo jeho vrásky. Zvláštne bolo, že ten muž neodlepil oči od zeme. Akoby sa hanbil neznámych. Až keď prišiel tesne ku gauču, zdvihol zrak a skúmavo sa zahľadel na cudzincov. Niečo sa v ňom zatriaslo. Aj Shanovi a Harrymu sa zdal zrazu akýsi povedomý, ale ani jeden si nevedeli vybaviť odkiaľ. Počas svojich ciest spoznali tisícky ľudí. S niektorými strávili noc v miestnej krčme, prebrali miestne klebety, s inými mali spoločnú cestu, ďalší im pomáhali pri nakladaní a vykladaní tovaru, iní im boli klienti.

Muž slušne pozdravil trochu zastretým hlasom. „Dobrý večer!“ Naozaj sa ostýchal.

Pán Pawlovsky sa postavil a rukou ukázal na hostí- „Toto je Harry Evans a Shane Evans, chceli by ti ponúknuť prácu. A toto je...“

„Ja odpadnem! To je Adam!“ skočil mu do reči z toho, že spoznal čudne vyzerajúceho človeka, Shane.

V tej chvíli sa Harrymu rozšírili oči od úžasu, až v tej chvíli spoznal od trápení zmeneného priateľa. Vykríkol: „Adam Godard, si to naozaj ty?! Kde sa tu berieš, človeče?“

Potom vstal a s jemne zarosenými očami sa mu vrhol okolo krku.