Dnešok je ten deň! 3. kapitola - O šťastí

„Tak je, či nie je? Teraz tomu nerozumiem.“

„Musíte ešte pár dní počkať, pane,“ povedala Roccovi najnovšia babica, staršia nepríjemná, no skúsená žena. „Pár dňové meškanie ešte nič neznamená. Občas sa stane, hlavne, ak je žena v strese, že sa to posunie aj niekoľko týždňov.“

„Do riti! Čo by som dal teraz za funkčný ultrazvuk,“ zanadával si pán nevestinca a zamyslel sa. Už mnohokrát by sa mu bol býval tento prístroj zišiel, teraz asi najviac. Nielen kvôli potvrdeniu tehotenstva, ale aj pred pôrodmi, kvôli otočeniu plodov. Zopár detí by bolo malo väčšie šance na prežitie. Mŕtve decko znamená veľkú stratu, nielen finančnú. Netrpezlivý zákazník sa im môže ľahko otočiť chrbtom. Svet síce spomalil, ale stále je dosť rýchly. Niekomu sa čakať ďalších minimálne deväť mesiacov jednoducho nechce. Radšej si zoženie nejaké unesené staršie decko. Ale taký je už biznis s deťmi nevyspytateľný. Nie všetko ide podľa plánu. No celkovo sa Rocco nemal čo sťažovať, o služby jeho rodičiek bol stále neutíchajúci záujem. Široko-ďaleko bol v tom najlepší. Len ceny záloh v prípade verejnosťou rozpitvávaného neúspechu sa na čas o trošku znížili. Preto sa také prípady snažil vždy riešiť veľmi diskrétne a poškodeného budúceho otca dostatočne odškodniť, aby mu nekazil meno medzi zákazníkmi.

Mimochodom, ultrazvuk aj s počítačom Rocco mal v pivnici hotela, ale ani ten najlepší prístroj by mu nepomohol, keďže bol tu problém s elektrikou. Funkčnú veternú turbínu sa mu síce podarilo ukradnúť, ale zatiaľ nezohnal nikoho, kto by mu to všetko vedel dokopy pozapájať tak, aby prinášala úžitok. Takže si len tak dovetra točila lopatkami ako nemý svedok bývalého pokroku a neschopnosti ľudstva udržať si potrebné vedomosti.

Štvalo ho to. Hrozne rád by bol vedel, na čom je. Trpezlivosť mu dochádzala, hoci to bol len tretí mesiac, čo poctivo makal na dieťati. Prvý mesiac to tiež vyzeralo nádejne, ale po troch dňoch meškania to dostala. Druhý jej to nemeškalo vôbec. Tento raz to už vyzeralo omnoho lepšie. Pre starnúceho chlapa to bol celkom dlhý a nepríjemný týždeň neistoty. Každé ráno sa budil so strachom, že mu chyžná oznámi jóbovku. Posledné dni sa ňou radšej nechával budiť a prichádzal s ňou do izby, aby sám skontroloval stav vecí. Bol z toho celý nevyspatý a mrzutý, ale v tomto neveril nikomu a chcel byť načistom. Veľmi, naozaj veľmi mu na tom záležalo.

Stresy? Musel si priznať, aj keď sa mu do toho nechcelo, stresy potenciálna mamička asi mala. Pochopiteľne z neho. Po tých nekonečných týždňoch nezmyselného dvorenia, ako sa nakoniec ukázalo, to nevydržal. Už nebol na ňu taký milý ako na začiatku. Frustrovalo ho, že jeho úsilie získať ju sa míňalo účinkom. Cítil, že si udržuje stále odstup, a keďže nemal odjakživa žiadnu trpezlivosť, vždy chcel mať veci, po ktorých túžil, najlepšie okamžite, tak to rýchlo vzdal a Lucy začal znásilňovať.

Už to bolo lepšie, už na to ani nepotreboval pomocníkov, aby ju pridržali, tak ako to bolo pri prvých dvoch pokusoch o oplodnenie. Nerobil to rád, ale aj tak si išiel za svojím cieľom, a tým malo byť ich spoločné dieťa, ktoré ju k nemu malo viac pripútať. Tak si to aspoň predstavoval. Samotná žena s dvomi deťmi nemá šancu na prežitie v tomto svete. Vlastne ani s jedným. Bol si istý tým, že skôr či neskôr si aj Lucy uvedomí, čo všetko jej jeho spoločnosť prináša.

Uprostred cyklu ku nej chodil každú noc. Potom jej dal pokoj, no aj tak sa snažil byť v jej blízkosti a nútil ju zvyknúť si na to. Musela chodiť do jedálne, aj do klubu, sedieť pri ňom a počúvať alkoholom podgurážené reči. Lucy postupne zisťovala, čo je zač a tvárila sa, že jej to až tak neprekáža, ak chcela prežiť a udržať pri živote aj dcérku. Veľmi sa mýlila, ak si myslela, že na nej nevidieť opovrhnutie. Aj preto ju začal znásilňovať. Tie jej vyčítavé oči ju prezrádzali.

Nie, nikto sa na neho, na slávneho Rocca, nebude takto zhora pozerať! Lepšie je to so strachom. Ten pohľad vydesených, strachom úplne paralyzovaných, podriadených ľudí mal radšej. Naň bol zvyknutý a tešil ho. Prečo by aj nie, vyvolať strach v niekom znamená mať nad ním prevahu. Znamená to človeka ovládať, vniknúť do jeho hlavy, zaútočiť na neho zvnútra, oslabiť ho presne tam, kde iba on chce. Takto vedel dostať človeka tam, kde mu to vyhovovalo. Dobre vedel, že strach má veľkú moc a tú mal Rocco vždy rád.

„Nič sa nebojte, ja si skôr myslím, že by to teraz mohlo vyjsť. Skúšala som jej prsia a zdajú sa mi akési pevnejšie. Či sú bolestivejšie, to neviem posúdiť. Bola úplne ticho.“

„Zaujímavé,“ podotkol Rocco a už uvažoval nad tým, ako hneď a zaraz pôjde do Lucyinej izby a sám to vyskúša. Aj to bola jedna z možností, ako na to prísť. Určite poznal lepšie jej prsia ako jeho zamestnankyňa.

„Každopádne vám dám vedieť, ak by nastala nejaká zmena, nebojte sa,“ odpovedala úslužne žena, ktorá sa už teraz bála šéfovej reakcie po zistení, že zase nie je otcom, aj keď by to ani náhodou nebola jej vina. Kto by to mohol schytať najskôr? Práve ona. Všetci zamestnanci tejto manufaktúry na platenú lásku a deti to vedeli a cítili. Každým dňom sa šéfova náladovosť zhoršovala, každý len čakal na to, kedy tá mladá žena, z ktorej spravil zo dňa na deň paniu, otehotnie. Každé ráno celé osadenstvo chcelo od babice túto správu, nielen ich šéf. A hoci situácia bola vážna, tak si z toho napätia robili mužskí zamestnanci vtipy, že ak to ani tento mesiac ich šéfovi nevyjde, tak ju oplodnia oni, len nech je pokoj. Štvrtý mesiac nervozity by už asi nezvládli.

„Dúfajme, že žiadna zmena nebude,“ precedil pomedzi zuby Rocco, potom vyšiel z pracovne a zamieril si to rovno do svojho krídla na druhé poschodie do izby, kde bývala Lucy. Vstúpil tam bez zaklopania. Práve dojčila malú Stellku. To ho nachvíľu zastavilo. Batoľa už malo desať mesiacov, zo dňa na deň bolo milšie a pripomínalo starému smilníkovi jeho zosnulú dcéru. Tá scénka plná nevinnosti, ktorú mal pred očami, ho prekvapila. Ani samotný Lodovico ich nedokázal v tejto chvíli vyrušiť. Sadol si na posteľ k nim s tým, že bude musieť počkať, avšak na Lucyiných očiach videl, že ju jeho prítomnosť rozrušila.

„Nech doje. Potom chcem s tebou niečo prebrať,“ oznámil jej pomerne tichým hlasom, aby maličkú nevystrašil. Tá sala mlieko a hľadela veľkými odzbrojujúcimi očami na neho. Dokonca k nemu aj natiahla rúčku. Poznala ho dobre. Dosť veľa času je venoval. On jej do dlane vložil prst a pomedzi fúzy sa usmial. Aj malá zareagovala vytiahnutím kútika, stisnutím dlane, no vzápätí sa znova s vervou pustila do bradavky. Za ten čas, čo boli tieto dve zajatkyne v Sladkom sne, dievčatko krásne zosilnelo, nielen vďaka kvalitnému materskému mlieku z dobrej stravy, ktorú jeho mama dostávala, ale už iným príkrmom. Aspoň ono prosperovalo. Mohutný neotesaný Rocco naň dojato hľadel, hral sa s jeho ručičkou, keď si sám pre seba povedal, že si vzťah s touto malou môže skôr vybudovať ako s jej mamou. Tu nebolo nič stratené. Stellka sa u neho bude mať ako princezná! Na rozdiel od jej mamy, ktorá to stále vnímala odlišne. Ale aj tú si raz získa. Chce to len čas. Veľa času. A, vlastne, celkom to láskou trápenému Lodovicovi aj imponovalo. Mal rád veci, ktoré vyžadovali nejaké úsilie, aby ich dosiahol.

Potom sa zahľadel na mamu. Lucy síce pribrala, ale okolo očí mala poriadne krátery od nevyspatých a preplakaných nocí. Len slepý by ich nevidel. No Rocco ich nechcel vidieť. Skôr ich pripisoval nočnej starostlivosti o malú, ako niečomu inému. Dával Lucy všetko, čo si myslel, že potrebuje, a podľa jeho zmýšľania to malo z nej spraviť najšťastnejšiu ženu na okolí. Ona to však vnímala rozdielne. Materiálne mala síce všetko, ale bola pod večným dohľadom. Neustále mala v pätách nejakého sluhu, a keď išla von z hotela, aj viacerých. Na to sa nedalo zvyknúť. Už len preto, že si nevedela predstaviť okamih, kedy by sa vedela uvoľniť od nich natoľko, aby to mohla využiť na útek, a to ju trápilo.

Nepatrilo jej tam nič. O všetkom rozhodoval on. Ešte aj pocit falošného súkromia vlastnej izby jej brával Rocco, keď ju znásilňoval. Našťastie, vždy potom od nej odišiel. Nezostával do rána. Ona si myslela, že asi jeho otupené svedomie mu nedovolilo pokojne spať vedľa niekoho, komu pred malou chvíľkou urobil zle. Nie. Nebolo to o tom. Nebál sa jej a nemal žiadne výčitky. Dokonca ani neveril, že by si ho trúfala v noci v spánku zabiť. To nebol dôvod, prečo tam neostal. Aj tak sa už pramálo bránila. Skôr len trpezlivo čakala, kedy to trápenie skončí. Skutočným dôvodom bola malá, ktorá sa v noci budievala, a Lodovico si rád pospal. Preto od nej spokojne odchádzal hneď po akte, kým ona potom ešte dlho plakala. Ale to on už nikdy nevidel, pretože sa nikdy nevrátil. Buď odišiel za svojimi kumpánmi, alebo do svojej postele spokojný so svojím výkonom.

Lucy to naozaj zle znášala. Nielen fyzicky, ale aj psychicky. Noc je už raz taká. Každé trápenie sa počas nej zdá omnoho černejšie a strašidelnejšie. Noci Lucy nenávidela. Dni boli lepšie. Počas nich bola s malou, ktorá sa už snažila komunikovať, chodila štvornožky, učila sa stavať, robila obrovské pokroky. Pri nej zabúdala na svoje nešťastie. Malá Stella ju napĺňala radosťou. Sledovala jej pokroky a občas sa prichytila, že je na krátky okamih takmer šťastná. Predstavovala si, čo by na malú povedal jej zosnulý muž. Ako by sa tomu tešil. Potom jej občas myšlienky zabehli aj k tulákovi s dobrým srdcom, ktorý sa chcel o ne postarať. Dokonca aj s tým by si vedela skôr predstaviť život, ako luxuse vedľa tohto prasaťa, z ktorého jej bolo väčšinu času na zvracanie.

Malá zaspinkala. Lucy ju opatrne zakryla dekou uprostred postele kráľovskej veľkosti. Po tom, ako sa presunula ku dverám a posunkom naznačila, aby ju Rocco nasledoval, konečne prehovorila: „Ak sa chceš rozprávať, tak vonku. Dnes nemala dobrú noc, zúbky jej idú. Mám pocit, že aj teplota. Mali by sme ju nechať dospať, lebo sa s ňou nebude dať do večera vydržať.“

Takmer zamrela, keď sa Rocco dotkol čela jej dcéry. Jednak sa zľakla, že ju zobudí a jednak mala takmer pocit, akoby jej tým dotykom zobral niečo z nevinnosti. Celkom príjemnou teplotou uspokojený samozvaný otec sa presunul k dverám, ktoré len pred chvíľkou Lucy otvorila.

„Nezdala sa mi veľmi horúca,“ povedal jej vo dverách, hľadiac Lucy na prsia. Bola to celkom vhodná chvíľa vyskúšať ich.

„Nie je to jej bežná teplota. Už to mám v ruke,“ presviedčala ho Lucy, ktorá si vydýchla, že ho konečne dostala z izby. Tento úspech jej dával nádej, že hádam bude mať do večere, kedy príde po ňu, aby ju odviedol do jedálne, pokoj.

„Ak sa ti nebude zdať, určite si daj zavolať babicu, ona pozná rôzne odvary na znižovanie teploty.“

„Dobre, ale nateraz netreba. Možno sa vyspí a prejde jej to.“

„Ako chceš, ty si mama,“ ustúpil Lodovico a pohladil Lucy po tvári, stále uvažujúc nad tým, či náhodou nie je tehotná. „Ty vieš najlepšie.“

Pocítila, ako sa jej dvíha husia koža pod rukávmi. Vedela, že ju určite nespôsobil chlad chodby. Cítila strach, zmes nepríjemných pocitov, úzkosť, snažila sa ovládnuť.

„Prečo...,“ hlas mladej ženy sa pred dokončením otázky zasekol. Musela si odkašľať, aby mohla pokračovať. Nevedela, ako sa ho má opýtať, prečo vlastne prišiel, ale tušila. Chcel sa uistiť, či sa niečo nezmenilo, či je v tom.

„Čomu môžem vďačiť za tvoju návštevu?“ nakoniec povedala a čo najzdvorilejšie sa na neho usmiala.

„Vieš, zlatko, chcel som mať s tebou peknú chvíľku,“ povedal jej a pritiahol si ju k sebe. Z úst mu páchlo ako z krčmového komína a to bolo len čosi pred obedom. Alkohol, dym z cigár, smrad od potu v dokonale nechutnej zmesi. Zhnité zuby starého chlapa jeho dychu nijako nenapomáhali. Lucy natiahlo. Mala čo robiť, aby si rukou nezakryla ústa a nespravila grimasu. On jej medzitým stisol prsia, až zaboleli.

„Áu,“ vykríkla. „Čo robíš? To bolelo!“

Vytrhla sa z jeho náručia a odstrčila ho, že sa takmer udrel do steny chodby. Veľa nechýbalo. Netušila, kde sa zrazu toľko hnevu v nej zobralo a ani ako si to mohla dovoliť. V okamihu sa preľakla, čo jej on za to spraví.

Musela sa ospravedlniť: „Nemám na toto náladu. Prepáč. Nechaj ma. Som unavená, nevyspatá, idem si aj ja ľahnúť. Nechcem stratiť mlieko,“ snažila sa rýchlo nájsť rozumný argument, prečo by jej mal dať pokoj.

No Roccovi sa jej reakcia, naopak, zapáčila. Boleli ju prsia! To bolo super znamenie. Pevnosťou predmetu mužskej túžby potešený veľmi rýchlo našiel protiargument: „Mám tu niekoľko rodičiek, čo by ju mohli prikrmovať. Už som ti hovoril, aby si si neničila tie krásne prsia. Je ich strašná škoda.“

„Je to moja dcéra. Bude dostávať moje mlieko!“ vzdorovito povedala.

„Samozrejme, zlatko, ako povieš. Aj ja chcem pre Stellku to najlepšie.“ Potom sa však podozrievavo pozrel na Lucy. Konečne našiel odvahu priamo sa jej opýtať. „Chyžná vravela, že na tvojej plachte už dlhšie nenašla krv. Povedala by si mi, keby si bola tehotná, však?“

´To by som si radšej odhryzla jazyk,´ pomyslela si. Nechcela ani len pomyslieť, že by sa mu to mohlo tak rýchlo podariť. Ona s mužom sa o malú snažili viac ako rok, kým prišiel vytúžený výsledok.

„Samozrejme!“ bránila sa. „A prestaňte sa ma už na to všetci vypytovať, znervózňuje ma to! Okrem toho za meškanie môže aj stres. Stále som si tu nezvykla a stále na mňa niekto tlačí!“ vykríkla. No vzápätí si uvedomila, že za stenou spí jej dcérka, tak sa nevedomky chytila za ústa. V očiach sa jej leskli slzy.

Mala chuť ho zbiť. Vynadať mu za to všetko, čo jej robí, ako s ňou v noci zaobchádza. Ešte niekoľko dní po styku ju ráno bolí brucho. Mohol jej tam hocičo urobiť. Nechutný špinavý zvrhlík! Vôbec to nemusí byť tehotenstvo! Len zápal. Ale teraz sa tá bolesť občas ozve aj počas dňa, hoci spolu už niekoľko dní nič nemali. Lucy to stále prisudzovala znásilňovaniu. Ale myšlienka na druhý stav jej už tiež napadla. No odmietala ju. Nechcela si pripustiť, že by to mohla byť pravda. Mať dieťa od niekoho, koho milujete a kto miluje vás, je niečo nádherné. Žena sa naň teší, lebo vie, že zbožňovanému mužovi dá pokračovanie. Ak by pripustila, že je tehotná s týmto zvieraťom, aký by mala vzťah k dieťaťu? Preto na to nechcela ani len pomyslieť. Bála sa, že by ho nenávidela ako jeho otca. Vlastne si v tom bola istá. Určite by ho nenávidela a nechcela by ho ani donosiť.

„Tak sa upokoj,“ povedal Lodovico prekvapený prudkou reakciou dovtedy skôr pokornej Lucy. Netušil, že je taká silná, ani bojovná. Ale páčilo sa mu to. Mala oheň, o ktorom vždy vedel, že tam je. No teraz ju nechcel rozrušovať, aby nepotratila, ak by mala čo. Preto povedal: „Máš pravdu, je toho na teba veľa, asi si naozaj potrebuješ trošku oddýchnuť. No, choď si, moja, ľažkať. Dnes sa mi nemusíš venovať. Aj ja mám nejaké povinnosti. Pred večerou ťa ale vyzdvihnem a pôjdeme spolu do jedálne. Máš nejaké špeciálne želanie, čo by som ti prikázal uvariť?“

Lucy iba záporne pokrútila hlavou. Hoci by si vedela určite vymyslieť nejaké jedlo, na ktoré by mala chuť, ale každé slovo, každé zbytočné slovo predlžovali jej trápenie v jeho prítomnosti. Nechcela sa s ním už viac rozprávať, keď nemusela.

„Dobre. Nevadí. Možno nabudúce. Vieš, že pre teba urobím úplne všetko. Oddýchni si, zlatko,“ povedal Rocco, pritiahol si ju, pobozkal na čelo a sám jej dvorne otvoril dvere.

Lucy si bozk utrela rukávom šiat, hneď ako sa za ním zavreli dvere. Brucho ju bolelo, aj keď si ľahla k malej. Trochu aj prsia. Tak ako občas pred mesiačikmi. No ráno bola plachta zase čisto biela, teda, ak si človek odmyslel zopár škvŕn spôsobených polopriepustnou plienkou malej. Sám Rocco bol pri tom, keď ju slúžka vymieňala, a na perách sa mu pritom usadil zreteľný spokojný úsmev. Presne ten úsmev, ktorý sa stával výraznejší každým ďalším ránom. Jeho šťastie znamenalo Lucyino nešťastie.

O pár dní to aj ona pochopila a začala sa s tým zmierovať. Ale nebolo to ľahké. Jediné pozitívum jej požehnaného stavu bolo, že nočné návštevy šéfa bordelu sa nadobro skončili. Nič viac. Všetko ostatné bolo len ešte väčšie prepadávanie sa do tmy.