Dnešok je ten deň! 5. kapitola - Plány

Tak, hovor! Ako si k nemu prišiel?“ opýtal sa Harry potichu v prítmí maličkej chatky, v ktorej žil Adam so synom.

Po tom, ako Shane išiel spať do hosťovskej izby, sa chlapi presunuli do domčeka, pretože Adam na tom nástojil. Bál sa, aby sa jeho synovi niečo nestalo. Malý bol ešte hore, takže jeho komplikovaný plán, ako sa dostať do strechou spojeného domčeka, nebol potrebný. Kameň mu padol zo srdca, keď im Filip otvoril s červenými očami. Čakal na otca. Okamžite však zaspal v posteli aj so šteňaťom, ktoré im robí spoločnosť už niekoľko dní. Bol na nich pekný pohľad. Obaja vyzerali veľmi spokojne a Adam sa počas rozhovoru často na nich pozeral. Ten pes bol dobrý nápad. Zase to bolo niečo, čo ho so synom viacej zblížilo. Fakt, že pes spí v posteli, mu až tak neprekážal. Hlavne, že chlapec bol spokojný. Možno aj viac. Možno aj šťastný. Aspoň v ten večer tak vyzeral.

Adam priložil na oheň a začal rozprávať. Niektoré roky skrátil na pár viet, iné sa zase natiahli. Avšak záver bol najzaujímavejší. Poplakali si pri ňom obaja priatelia. Harry poznal Kláru, Filipovu mamu. Aj za ňu bol šťastný, že jej dieťa sa nakoniec dostalo k otcovi. Určite by bola rada, keby to vedela.

„Aké máš ďalšie plány?“ opýtal sa zvedavo.

„Kým si nenašetrím, zostanem tu na farme. Máme všetko, čo potrebujeme. Som rád, že sa za mňa Ben prihovoril a pán Pawlovsky nás prijal. Je nám tu dobre. Samí dobrí ľudia a cítime sa v bezpečí. Filip tu dokonca chodí po večeroch trikrát do týždňa do školy. Jozefova nevesta učí deti písať, počítať, históriu starého sveta a biológiu. Je veľmi vnímavý. Neveril by si, ako rád tam chodí. Nie ako my sa našich čias. Potom sa o tom hodiny rozprávame. Bože, koľko sa toho zmenilo! Všetko je to v nedohľadne. Musíme žiť v tomto čase,“ realisticky skonštatoval a nalial priateľovi slabého trnkového vína, ktoré ešte nebolo celkom vykvasené, no aj tak chutilo.

Potom sa však vrátil k téme rozhovoru: „Ako hovorím, obom je nám tu dobre. Ale ak by sa dalo, nebolo by na zahodenie mať ešte niekedy vlastný dom a nejakú farmu, ktorú by som mu mohol raz, keď príde môj čas, odkázať. Vytrhol som ho z bohatstva, nechcem, aby kvôli tomu celý život trel biedu. Týmito rukami urobím všetko pre to, aby sa mal čo najlepšie. Teraz aj v budúcnosti.“ Vystretými mozoľnatými dlaňami zamával Harrymu pred očami. Potom ich zložil späť na stôl, pri ktorom takmer potme, len pri svetle ohňa z malých kachieľ, sedeli. Pri tom sa znova zahľadel do kúta na syna.

Harry na Adama pozeral a zosmutnel. Uvedomil si, že by tohto muža asi nemali ťahať do akcie, ktorá by ľahko mohla jeho so synom obrať o toto útočisko. Nebolo by to od neho fér, žiadať niečo také. Nemal by na to svedomie. Hlavne nie v dobe, keď mu ešte sám nevedel poskytnúť aspoň trochu adekvátne útočisko.

Dotkol sa Adamovho pleca a povedal: „Zabudni na náš plán. Prečkaj tu s malým v pokoji zimu, vrátim sa po vás na jeseň. Medzitým vám so Shanom pripravím nejaké ubytovanie v našej osade. Ak na to pristaneš, nikdy sa už nebudeš musieť strachovať o to, či vás niekto vyhodí. Budeš vlastným pánom vo vlastnom dome, obklopený priateľmi a ich rodinami. Dobre nám bude.“

Adam sa na neho nechápavo pozrel. Netušil, o čom to Harry rozpráva. No viac ho zamrzelo, že ho chce vylúčiť zo záchrannej akcie, preto namietol: „Ale ja chcem vám aj Benovi pomôcť!“

„Netreba, stačí, ak mi dáš tip na niekoho iného alebo miesto, kde by som našiel aspoň trochu zodpovedného človeka. Vlastne ani to nemusíš, niekoho už zoženieme. Tvoj život a život syna sú takisto dôležité ako Bena a jeho rodiny.“

Adam sa zatváril neurčito. Sám nevedel, čo má robiť. No zvedavosť, o akej osade to priateľ hovorí, ho donútila klásť sériu otázok: „O akom mieste si to hovoril? Kde sa nachádza? Kto tam býva? Ako si sa tam dostal? Čo ti to vôbec napadlo?“

Harry sa usmial a na všetky postupne odpovedal. Začal kvetnato rozprávať o osade, ktorú so Shanom zakladali. Adama to náramne zaujalo. Harry mu veľa vecí vysvetlil. Išiel na to veľmi rozumne, premyslene. Chcel kováča, aby boli sebestační, potreboval skúseného farmára, lebo on so Shanom s pestovaním plodín a chovom dobytka nemali žiadne skúsenosti. Niekoho ako Adama by veľmi potrebovali. Jemu sa dalo veriť, preto by ani sekundu neváhal, ak by sa mal rozhodovať medzi cudzím farmárom a ním. Dlhoročný priateľ by vždy vyhral na plnej čiare.

Fakt bol, že s obhospodarovaním pôdy budú musieť začať už na jar. Určite by potreboval odborníka aj skôr ako po lete. Ale na druhej strane, nemohol ich zobrať už teraz, pretože by nemali kde bývať cez zimu. To by sa museli všetci potlačiť. Vlastne, ani by ich nedokázal všetkých uživiť. Zásoby, ktoré práve zohnali, by neboli dostačujúce, a všetci by hladovali. Bolo to vyrátané na hlavu, detskú a či dospelého človeka. Teda, keď vyjde záchrana Benovej rodiny tak, ako si predstavoval. Nechcel priateľovi sľubovať viac, ako mu mohol dať. Budúca jeseň sa mu zdala ako najvhodnejší termín aj z toho dôvodu, aby Adam stihol vrátiť Pawlovskému to, čo do neho farmár počas zimy dal. Bolo to spravodlivé a rozumné.

„Znie to super, Harry, a radi to s Filipom prijmeme. Predbežne sa môžeme na tom dohodnúť. Ale napriek tomu si myslím, že by som mal pomôcť pri vyslobodení Bena. Dlžím mu to za to, čo on sám a jeho rodina pre mňa, pre nás spravili. Nemohol by som sa tu celú zimu pozerať do očí Lei bez výčitiek svedomia. Hovoril som ti, aký sme mali problém zblížiť sa s malým. Bola to práve ona, čo ho presvedčila a nikdy jej za to neprestanem byť dostatočne vďačný.“ Nachvíľku stíchol, pozrel sa kamsi do prázdna, uvažoval nad možnosťami, no potom pokrútil záporne hlavou a povedal: „Nie, nemohol by som tu nečinne sedieť, keby som vedel, že ty, Shane, Ben ste v ohrození! To v žiadnom prípade!“

Adam to hovoril tak zanietene, oduševnene, že Harry nebol ani na sekundu na vážkach, či to myslí vážne, napriek tomu, že sa celý čas snažil hovoriť tlmeným hlasom, aby si nezobudil syna.

„Cítim to ako moju povinnosť,“ dodal na záver.

Harry zamietavo pokrútil hlavou: „Ale prestaň! Neprichádza to do úvahy! Tvojou povinnosťou je postarať sa o syna. Na to by si mal myslieť, si v prvom rade otec. To každý rodič vrátane Ley pochopí.“

Adam si zhlboka vzdychol, po chvíľke povedal: „Asi máš pravdu, ešte si to musím premyslieť.“

Bol už unavený. Nevládal jasne uvažovať. Celý deň rúbal drevo, večer ešte tvaroval porisko, ruky ho stále pálili. Oči sa mu zatvárali. Mozog nevedel spracovať nečakané stretnutie a kopec informácií, ktoré odvtedy dostal. Zrazu toho bolo na neho veľa. Vedel, že Harry má pravdu. Pochybnosti mal aj bez jeho poučovania, no aj tak cítil, že by sa im nedokázal obrátiť chrbtom. To by už nebol on. Sám seba by si nevážil.

Bola hlboká noc. Potreboval si oddýchnuť, preto sa rozlúčil s bývalým poslom. Potom si ľahol do postele oproti synovi a trvalo mu ešte dosť dlho, kým dokázal zaspať. Uvažoval nad osadou, Benovou záchrannou akciou, nad tým, či má riskovať, alebo zostať s Filipom. Tých myšlienok bolo príliš veľa na to, aby ich len tak dokázal zahnať. Nakoniec praobyčajná fyzická únava zabrala a on zaspal s príjemným pocitom, že život je o niečo krajší, ak má človek priateľov.

XXX

Keď sa Shane zobudil, Harry bol už chvíľu hore. Mal v rukách pero a papier a niečo zakresľoval. Bol to plánik Sladkého sna a okolia.

„Plánujem akciu,“ v krátkosti vysvetlil.

Shane si prisadol k malému stolu, aby ho skontroloval, dodal zopár detailov, napríklad samostatne stojacich stromov, terénne nerovnosti. Všimol si strýkov obdivný pohľad, ktorý signalizoval, že si nikdy neuvedomil, aké dobré pozorovacie schopnosti má jeho synovec, a že ten chalan sa vnímavo pozeral po svete omnoho viac, ako si dovtedy myslel.

Harry navrhol: „Vidíš, aké jednoduché to je. Musíme odísť z tej strany, kde je najmenšia otvorená plocha. Tu.“ Zaboril prst do starého podomácky vyrobeného hrubého sivého recyklovaného papiera.

„Všade je navôkol lúka, veľmi si tam nenavyberáš. V podstate je to úplne jedno, ktorým smerom sa vyberieš. Plus-mínus je to to isté,“ opravil ho Shane.

„Ale tuto by sa dalo skryť za kríky, ľahnúť do tohto jarku, ak by bolo treba.“

„Dalo, ale mám lepší nápad. Dom stojí na lúke, ktorá má sklon, však? Aký je najrýchlejší možný presun z nej?“

„Osobne by som išiel smerom k horám, tam je povrch nerovný, skôr by sme sa vedeli stratiť. V zime je presun ťažký pre každého, pre nás aj pre nich, ale my budeme mať výhodu, že si budeme vyberať cestu,“ tvrdil Harry.

„Áno, tak budú uvažovať aj oni. Únik do lesov je najpravdepodobnejší. Ale čo keby sme sa rozdelili? Jedna skupinka záchranného tímu by sa tým smerom skutočne vydala, ale Ben a ja by sme zišli dole na saniach. Za pár sekúnd by sme unikli z dostrelu a do dvoch minút by sme mohli byť pri saniach s rýchlymi koňmi. Problém vyriešený. Alebo vieš o rýchlejšom presune?“

Harry otvoril ústa v údive, že jemu samému niečo také nenapadlo. Zase odmenil obdivným pohľadom synovca. Shane mal pravdu, bola by sprostosť nevyužiť to, čo im príroda poskytla. Svah a sneh.

Harry poznamenal: „Stačilo by zlikvidovať strážcov od dediny,“

„Presne. A cesta by bola voľná.“

„Ale najskôr musíme uistiť, koľkí strážcovia areál vôbec teraz chránia“

„To sa dá za pár hodín. Nevidím v tom problém.“

„Ani ja. Nejako si to rozdelíme.“

„Ale urobíme to radšej sami. Myslím to zisťovanie stráží. Chcem mať istotu.“

„Dobre.“

„Ale nedáme ich zabiť, kým nebude jasné, či Ben žije,“ Harry po prvýkrát priznal aj túto alternatívu. To zas zaujalo Shana. Ten smutný podtón v hlase jeho strýka ho zabolel.

„Dobre, to by bolo zbytočné a zbytočne by sme si cestu odtiaľ skomplikovali.“

„Ak bude treba, tak ich dáme dole. Ale podľa mňa by ich možno stačilo omráčiť a priviazať, “ povedal Harry, ktorý v živote mal veľa zárezov, ale nikdy nezabil človeka bez príčiny.

„Dobre. Tá záloha by mala byť rozmiestnená tak, aby nám dokázala kryť chrbty. Nie celkom tam, kde si ukázal, ale tu a tu,“ urobil dva krížiky na plán Shane. „A mali by byť oblečení v niečom svetlom alebo bielom. Takto by boli menej nápadní, aby splynuli s okolím.“

„Super nápad. Také oblečenie by sme si mohli zohnať aj my. Koľkých mužov navrhuješ?“

„Dvaja na saniach, po dvoch v zálohe. Šiesti by mohli stačiť.“

„Stráží bývalo už pred rokom asi rovnaký počet. Podľa toho, čo sa mi dostalo do uší, ich posilnili. Vraj kvôli nejakej babe, čo odtiaľ utiekla.“

„To bola Darja,“ povedal s hrdosťou Shane, hoci si to vôbec neuvedomoval.

Harry sa zasmial.

„Fakt? To bola ona? Šikovné dievča,“ uznanlivo poznamenal Harry. Celkom si nedokázal predstaviť, ako veľmi musela utekať, keď ju nechytili. Podľa rečí tá mladá žena ušla tiež v zime a zvolila presne jeho taktiku, aby sa vyhla ceste aj dedine. Ale keď už teraz Harry vedel, že to bola Darja, tak chápal jej intuíciu, ktorá ju k tomu rozhodnutiu viedla. Aj ona sa cítila prirodzenejšie v prírode, kde vedela nájsť ľahšie útočisko, ako medzi ľuďmi, presne ako on. No bola aspoň mobilná. Pravdepodobnosť, že v takom stave bude aj Ben, bola výrazne nižšia. Lepšie bolo rátať s tým, že behať po lesoch nebude vládať. Sane boli fakt dobrý nápad.

Aj Shane sa nad Darjou zamyslel. Nad všetkým, čo mu o jej úteku hovorila tá stará slúžka. O tom, ako utiekla v slabom oblečení po napadnutí klienta. So samotnou Darjou sa o tom nikdy poriadne nerozprával, lebo ona sama nechcela. Ale až od neho sa dozvedela, že muž, o ktorom si myslela, že ho zabila, prežil. Z jej reakcie si vôbec nebol si istý, či ju to potešilo alebo sklamalo. Zostala smutná, no akoby sa aj trochu potešila. Jej pocity boli rozporuplné. Smrť by z nej spravila brutálnu vrahyňu, lebo to, akým spôsobom to urobila, bolo naozaj surové. Ale to, že prežil, bolo zároveň sklamanie, pretože ten zloduch bude ubližovať ďalej iným ženám, a nadávala si za to. Najviac zo všetkého však cítila hanbu pred Shanom, že čosi také vôbec zažila a spravila. Preto sa s ním na tú tému nechcela veľmi rozprávať. Preto ani len netušila, ako si ju za to veľmi vážil a mala u neho obrovský obdiv.

No Shanovi sa o tom veľmi nedalo mlčať. Hlavne nie po tom, čo videl, ako jej na tele zostali viditeľné spomienky na útek v podobe jaziev po omrzlinách na chodidlách a na polovicu skrátený malíček. Všimol si to, už keď sa o ňu v horúčkach staral. Vždy, keď mu na ne padol zrak, pripadal si vinný. Mal ju zo Sladkého sna zobrať po ich prvom stretnutí, teda hneď, ako ju spoznal. Celé to bola jeho chyba. Mali sa vrátiť. Prečo nepresvedčil Harryho, aby voz otočili? Ani sa o to nepokúsil. Bola to hrozná chyba a on s ňou bude žiť až do smrti. Pre tie výčitky svedomia bol ochotný urobiť pre ňu všetko, čo od neho chcela. Hoci aj odprevadiť ju k jej neznámemu milencovi.

Shane mal prvýkrát zlý pocit z toho, že pôjde do Sladkého sna. Už minule sa mu tam nepáčilo, ale po tom, čo lepšie spoznal Darju, zamiloval sa do nej, sa mu to miesto aj s jeho šéfom sprotivilo ešte viac. Niekde vo vnútri sa chcel Roccovi za to, do čoho ju chcel donútiť, pomstiť. Dúfal, že sa raz na to naskytne príležitosť. Nemalo to byť iba za ňu, ale za všetky ženy, ktoré tam išli nedobrovoľne a to ich bola väčšina. Však mu o tom párkrát aj samé rozprávali. Nie všetky boli so životom v Sladkom sne spokojné ako Lara. Ale aj tá občas na niečo nadávala.

„S Benom pôjdem ja. Je to môj priateľ. Nechcem, aby si bol kvôli mojej tvrdohlavosti v ohrození,“ vytrhol ho z myšlienok Harry.

„Poradil by som si,“ bránil sa Shane.

„Už som povedal!“ skúsil svoj starý autoritatívny prejav strýko.

„Ale ak mňa nenájdu v posteli v izbe, tak by som bol menej podozrivejší ako ty.“

Harry sa uškrnul. V tom mal Shane pravdu, nejednu noc trávil s niektorou z miestnych obyvateliek. Vlastne, kým si nenašiel jednu stabilnejšiu, sám netušil, kde jeho synovec strávil noc.

„No, čo! Myslíš si, že by bolo až také neuveriteľné, že som sa ja odviazal?“ bránil sa ujo. Obaja však vedeli, že by to bolo menej pravdepodobné, aj keď nie nemožné. No hlavne by to bol menej uveriteľné.

„Dobre, nechajme to. Nech je, ako chceš, ale budeš si musieť nájsť cestu aj naspäť,“ ustúpil mladší, ktorý sa nechcel hádať. Zároveň však dúfal, že si to strýko do akcie lepšie premyslí.

„To je mi jasné.“

„V poriadku. Teraz mi radšej povedz, ako to dopadlo s Adamom. Nezmenil názor? Pomôže nám?“

„Trochu sme si to rozobrali a dospeli sme obaja k názoru, že by to nebol až taký dobrý nápad. Asi sa popozeráme po niekom inom.“

„Chápem. Asi sa tak rozhodol kvôli Filipovi,“ súhlasne prikývol. „Niekoho už nájdeme.“

Potom ešte polhodinu sedeli nad plánom, až kým sa neozvalo klopanie na dvere. Vošiel Adam s chlapcom, ktorý mu siahal po bradu. Predstavili sa, zoznámili, potom však hostí prišli zavolať na raňajky.

„Tak, my už pôjdeme. Nebudeme vyrušovať. Filip, prosím ťa, zanes toto porisko Hansovi,“ povedal Adam. Chlapec sa rozlúčil a odbehol.

S úplne vážnou tvárou Adam povedal: „Chlapi, tak som si to premyslel a rozhodol som sa. Definitívne idem s vami! Nemôžem inak. Ale jedno od vás chcem. Ak by sa mi, nebodaj, niečo stalo, odveďte Filipa k Moralezovcom. Vysvetlím vám, kde bývajú. Oni sa o neho dobre postarajú. Urobíte to pre mňa?“

Harry pristúpil k Adamovi, objal ho a odpovedal: „To sú tí, čo ho chovali?“

„Chcel si povedať kúpili,“ opravil ho Shane.

Adam súhlasne prikývol. „Ale dobre sa o neho starali.“

Harry mu to sľúbil: „Môžeš sa na nás spoľahnúť.“

Aj Shane podišiel, podal odvážnemu otcovi ruku a povedal: „Veľmi si to vážime. Aspoň za mňa môžem sľúbiť, že urobím všetko pre to, aby to nebolo potrebné.“