6. Kapitola - Inými očami

Keď Shane s Harrym dorazil do dobre známeho hotela, tak si uvedomil, že k miestu, ktoré kedysi tak miloval a kam sa vždy tešil, naozaj získal averziu. Zrazu videl všetky chyby, ktoré si roky nevšímal, respektíve vedome prehliadal. Vedel, prečo to robil. Všetko bolo lepšie ako stan, či voz, a poriadna posteľ, v ktorej by ho neotravoval hmyz, bola stále v jeho očiach na nezaplatenie.

Začalo to už pri príchode, keď si všimol opadávajúcu omietku zo strany, odkiaľ zvykne fúkať vietor a šibať dážď. Vnútro sa mu zdalo špinavejšie, zaprášenejšie ako kedykoľvek predtým. Pach cigariet, alkoholu, špinavých kobercov bol prekrytý kyticami sušených bylín a po domácky vyrobených parfumov na báze ružových kvetov. Nevedel to presne identifikovať, ale bolo mu to nepríjemné. Do toho zvykli zamestnanci počas večerných hodín pravidelne nechať tlieť zopár voňavých drievok, či živíc vo vonných lampách. A všetky tie pachy sa miesili do bizarného stuchnutého zápachu, ktorý si nikdy dovtedy neuvedomoval. A to bolo len prostredie.

Aj Shanov pohľad na domáce osadenstvo sa zmenil. Hneď pri vchode ich stretli dve kamarátky jeho bývalej milenky, ktoré ho zahrnuli bozkami, objatiami a šteklivými poznámkami. Vôbec to na neho nepôsobilo príjemne. Skôr odpudivo. Navyše sa pristihol, že ich ľutuje. Až príliš okato sa snažili uloviť mladého dobre vyzerajúceho a aj platiaceho zákazníka. Od nich sa dozvedel, že Lara tam už nepracuje. Podľa ich slov sa na ňu usmialo obrovské šťastie, keď si ju jeden z jej zákazníkov zobral k sebe domov. Shana to vôbec nemrzelo. Skôr si vydýchol, že ju nestretne, pretože sa musel sústrediť na iné veci.

A, popravde, musel by ju dosť škaredo odbiť, keby išlo o intímnosti. Len pri pomyslení, že by sa jej mal po toľkých mužoch dotýkať, a zároveň klamať Darju, s ktorou si síce nič nesľúbili, no aj tak by to nebol schopný robiť bez toho, aby na ňu nemyslel, poprípade nemal výčitky svedomia. Bol to pre neho zvláštny pocit. Vedomie, že niekoho miluje natoľko, že iného nechce. Odrazu mal v tom jasno. Po inej žene vôbec netúžil.

No vrchol všetkého prišiel, keď z diaľky zahliadol Rocca. Vtedy pocítil jednoznačnú nervozitu. Uvedomil si, že asi pre neho nebude ľahké rozprávať sa s ním bez náznaku hnevu. Už v tej chvíli si povedal, že to nebude možné, ak si dopraje viac alkoholu, ktorý síce málokedy u neho uvoľňuje negatívne emócie, ale teraz si takúto chybu nemôže dovoliť. Bude musieť byť zodpovedný, ak nechce pokaziť plán, a dávať si pozor na množstvo, ktoré vypije.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ho Harry, keď si všimol zachmúrenú tvár svojho synovca krátko po tom, ako ich ubytovali do spoločnej izby.

Shane záporne pokrútil hlavou.

„Vieš, čo urobil Darji. Zaslúžil by si...“

Harry o tom vedel, ale len toľko, čo mu Shane cestou povedal. Dovtedy netušil, ako a prečo odišla zo Sladkého sna.

Vo vnútri si síce pomyslel, že súhlasí so Shanovým tvrdením, že Rocco si nič dobré nezaslúži za to, čo robí ženám, ale aj celkovo ľuďom, ktorých pripravuje o slobodu, no nahlas povedal: „Nie kvôli tomu sme tu.“

Shane sa na neho zamyslene pozrel. Uvažoval pri tom, či by nebolo jednoduchšie pripraviť toho darebáka o život. Možno by sa potom celé kráľovstvo pána okolia rozpadlo ako domček z kariet a všetci jeho pochlebovači by sa medzi sebou začali biť o jeho rokmi nazhromaždené majetky. Ale muselo by to vyjsť. A nemohli by to urobiť pred očami jeho početnej ochranky, ktorá mu bola stále v pätách.

„Je dobre chránený,“ poznamenal Harry, akoby čítal Shanove myšlienky.

„Však vie prečo!“

„Upokoj sa, prosím ťa. Sadni si na posteľ, otvorím ti okno, trochu sa nadýchaj vzduchu. Mám ti podať pohár s vodou? Ten by ti možno pomohol,“ robil si z neho trochu srandu strýko.

„Prestaň! Viem, čo mám robiť. Lara tu už nie je, od nej informácie nezískam, ale viem o jednej slečne, ktorá si nevie dať pozor na jazyk. Na ňu sa zavesím. Dáš mi nejaké peniaze? Musím jej kúpiť niečo na pitie. Bez toho to nepôjde.“

„Tu máš.“

„A čo budeš robiť ty?“ zaujímal sa Shane.

„Podľa plánu. Začnem sa vypytovať v stajni, potom skúsim u jedného z otrokárov, s ktorým som sa zopárkrát rozprával. Poviem, že pre zákazníka zháňam tovar.“

„Dobre. Ja skúsim vymyslieť, ako by sme vedeli dať strážcom tie huby do čaju.“

„To som zvedavý, ako sa ti to podarí bez toho, aby si mal človeka v kuchyni.“

„Nechaj sa prekvapiť,“ povedal šibalsky Shane, ktorý ešte nevedel, či mu jeho plán vyjde, len v to dúfal.

Shanova tvár už vyzerala lepšie. Tak živo. Všetka zlosť, ktorú cítil pred chvíľou, kamsi vyprchala a on sa už sústredil iba na plán. Ak tam Ben niekde je, treba sa k nemu dostať čím skôr, najlepšie ešte do večera. Všetko museli zistiť do obeda ďalšieho dňa, kedy mal prísť Adam, aby získal jasné pokyny pre posily. Dovtedy toho Bena, jednoducho, skontaktovať musia!

Odhodlane povedal: „Fajn, tak nestrácajme čas. Najneskôr pred večerou sa tu stretneme a dáme si vedieť, čo sme zistili? Poprípade skôr, ak ho nájdeme.“

„Tak, poďme na to!“ povedal Harry, obliekajúc si zimnú bundu.

XXX

            Shanova kamarátka o nejakom väzňovi, na ktorého sa pýtal Shane, nevedela. Ona do budov, kde boli otroci, zásadne nechodila. Ale zase mala zaujímavé informácie o odchode Lary. Hoci oficiálne sa hovorilo, že odišla so zákazníkom, časť jej osobných vecí videla na blšom trhu v Taile. Určite boli jej, dušovala sa. Ale možno sa jej nechcelo brať do nového domu všetky somariny. No Shane z toho nemal dobrý pocit. Radšej by bol uveril, že je niekde šťastná, ale to, že ju nikto odchádzať nevidel, alebo to, že sa s nikým ani nerozlúčila, nevyzeralo vôbec dobre. Ani rozprávka o tom, že sa pobalila v noci, keďže jej vyvolený skoro ráno odchádzal, a preto sa teda nemala kedy ani rozlúčiť, sa mu nepáčila. No ďalej vyšetrovať to nemalo zmysel. Kúpil slečne ďalší drink a povedal jej, že príde za ňou po večeri, hoci to nemyslel vážne. Len sa jej potreboval rýchlo zbaviť.

Potom sa ešte porozprával s dvomi ďalšími ženami, ale ani tie informácie o kováčovi nemali. Pri pátraní sa snažil byť maximálne nenápadný. Pripravili si s Harrym historku o tom, že majú problém s vozom, že sa boja, či cestu vydrží, bude treba na ňom spevniť oje, pretože je tam prasklina. Dievčatá síce počuli o tom, čo sa stalo v dedine, taká vec, ako zmiznutie kováča a vyrabovanie jeho majetku, sa rozchýrila, ale osobne ho nepoznali a nevedeli potvrdiť, kde by mal byť. V Sladkom sne ho nevideli. Shane im veril. Len si kládol otázku, či sa niečo také naozaj dá na takom malom priestore utajiť.

Už sa stmievalo. Keďže si teritórium pátrania rozdelili, Shane pokračoval v získavaní informácií v hoteli. S jedným oddychujúcim zamestnancom si pofajčil na terase, stihli prebrať niekoľko tém, medzi nimi najnovších otrokov. Koľko ich majú, kde sa nachádzajú, či ich ešte stihnú odpredať na zimu. Ani Rocco nebol taký blázon, aby živil ľudí navyše celú zimu. Ten chlap vedel len o troch. Potom plietol niečo o nejakej otrokyni, z ktorej sa z večera do rána stala Roccova milenka a dosť dobre sa zabával na tom, ako je z nej jeho šéf hotový.

O tej žene rozprávali aj dievčatá pred ním, ale ani jedna nespomínala, že bola otrokyňa. To bola nová informácia. Shana to zaujalo. Bol zvedavý, či sa mu podarí uvidieť osobu, ktorá tak pobláznila starého úchyla a ktorej postavenie nevedelo toľko žien prežiť.

Blížil sa čas večere. Neostávalo mu nič iné, len ešte jeden pokus. Prešiel takmer celý hotel, kým našiel starenu. Sedela v pare v práčovni a vo veľkom kotle miešala špinavú posteľnú bielizeň. Pre starú ženu to bola fyzicky veľmi náročná robota. Občas zakašlala, utrela si vyzrážané kvapôčky vody a potu z čela. Shane ju dlho nepozoroval.

Vošiel dnu zatvoriac za sebou dvere. Možno prúd suchšieho a hlavne chladnejšieho vzduchu ženu donútil obrátiť sa. Skúmavo sa na neho pozrela, pričom prižmúrila oči. Svetlo v miestnosti robili dve petrolejky, ale aj tak hosťa zle videla.

Keď ho spoznala, bez väčšieho záujmu sa odvrátila, aby pokračovala vo svojej práci.

„Čo chcete?!“ povedala obliečkam.

„Pomoc,“ odpovedal Shane. Nemohol sa pozerať, ako ťažko žena dýcha. Nevládala robiť nieto rozprávať. Ak chcel od nej niečo, vlastne jej musel pomôcť.

„Dovolíte?“ povedal a zobral jej z rúk drevený nástroj pripomínajúci niečo medzi veslom a obrovskou varechou a minimálne dvojnásobnou rýchlosťou začal miešať v kadi obliečky.

Bránila sa pomedzi záchvat kašľa: „Čo robíte? Ak... vás niekto... uvidí, dajú mi... ešte horšiu... robotu!“

„Pomáham vám.“

„Čo chcete?“ zopakovala, sadajúc si na zošedivenú plastovú stoličku. „Akú pomoc?“

Shane jej vysvetlil. Ak nájdu priateľa, čo by mal byť medzi otrokmi, potrebuje, aby dala do čaju strážcom lysohlávky. Polovica prášku by jej zostala. Mohla by ho predať.

Zaujímala sa: „Koľko by toho bolo?“

„Viac ako pol unce.“

„V sušenom stave?“ chcela vedieť.

„V tom najvysušenejšom a najlepšej kvality.“

Chvíľu sa zdalo, že uvažuje. No v skutočnosti pozerala na to, ako dobre ide pranie tomu mladíkovi. Chcelo sa jej ešte natiahnuť čas, nech zbaví špiny čo najviac oblečenia.

„Našli ste ju?“ Schválne jej meno nepovedala.

Vedel, o kom hovorí. „Áno. Odovzdal som jej píšťalku, peňaženku a aj pozdravy.“

„Nechcem vyzvedať, kde je. Nie, nechcem. Možno... možno by to zo mňa vymlátili. Má sa dobre?“

„Mala nejaké zdravotné problémy, ale už je to v poriadku. Má sa dobre. Myslím.“

„Aspoň niekto,“ poznamenala trpko žena a pritom vystrúhala odpornú grimasu. Jej vráskavá tvár ešte viac ostarla.

„Tak ako, pomôžete mi? Dal by som vám vedieť, či to vôbec bude treba.“

Teta priložila pod kotol, horúčava, ktorá z neho sálala, začínala byť pre Shana veľmi nepríjemná. Navyše začínal byť nervózny z toho, že mu starena neodpovedá.

Nakoniec poznamenala: „Chcete, aby som spáchala samovraždu, však?!“

Tušil, ako to myslí. Aj reálne, aj obrazne. Ak by na to prišli, mohli ju zabiť aj na zimu vyhodiť. Všetko by znamenalo smrť. Len tá prvá možnosť by bola rýchlejšia.

„Možno by na vás neprišli.“

„Možno.“

„Dosť by nám to pomohlo. Ten človek je nevinný.“

Teta Eva sa zasmiala, čo zase vyvolalo zakašlanie. „Tých... je nás tu... viac.“

Potom sa však zlostne pozrela na Shana. Akokoľvek to tetu Evu znelo lákavo, dostala hrozný strach. Postavila sa tak prudko zo stoličky, až tá spadla do kopy ďalšej, ešte suchej, špinavej bielizne, ktorú mala ešte v ten večer vyprať.

S prekvapivou silou mu vytrhla veslo z ruky a skríkla: „Padajte, mladý pán! Nikomu... nikomu nepoviem, že ste tu boli a... ani čo ste mi núkali!“

Shane, chcel čosi ešte povedať, ale ona sa na neho tým veslom zahnala. Vyzerala naozaj nahnevane.

„Naozaj budete mlčať? Prosím,“ chcel sa ešte uistiť. To mu už horúci kus dreva naozaj pristál na jeho chrbte, hoci sa mu snažil uniknúť. Nestihol. Veľmi to nebolelo, ale bolo to dosť horúce. A mokré.

„Ak ma v momente... neprestanete... otravovať, tak... ne-bu-dem,“ vyhrážala sa v strede ďalšieho záchvatu kašľa.

Shane odtiaľ vypadol smutný, že nič nevybavil, a s myšlienkou, že plán B bude podstatne komplikovanejší, pretože bude vyžadovať jeho prítomnosť v kuchyni.