Dnešok je ten deň! 9. kapitola - Hlavne nenápadne

Keď Adam dorazil do hotela, dozvedel sa, že Rocco odišiel. Oznámil mu to jeho pobočník Kenzo, ktorý s ním mal krátky pohovor, ale veľa mu toho o možnej práci nepovedal. Dozvedel sa len to, čo už vedel. Kováča by potrebovali, ale otázku prijatia zamestnanca nebola v kompetencii tohto muža. Odporúčal mu vrátiť sa o pár dní, keď príde jeho šéf.

Už-už ho chcel dať vyprevadiť mimo hotel, keď sa ho Adam opýtal, či by nemohol dostať aspoň obed. Ukázal mu peniaze, aby mu veril, že si ho má za čo kúpiť.

„Potrebujem sa aj osušiť, predtým než pôjdem zase do toho snehu,“ naliehal.

Roccova pravá ruka, Kenzo, muž okolo tridsaťpäťky s tmavou pokožkou a nakrátko ostrihanými vlasmi, si ho prezrel skúmavými čiernymi očami od hlavy po päty a naspäť, ale keďže Pawlovského syn požičal Adamovi na túto akciu slušnejšie oblečenie, nakoniec sa ho rozhodol vpustiť do jedálne. Nevyzeral síce ako ich bežný hosť, ale ani ako sluha, preto si pomyslel, že sa nikto z hostí nad ním pohoršovať veľmi nebude. Navyše táto predaná porcia, o ktorej sa Rocco vôbec nemusí dozvedieť, pôjde nenápadne do jeho vrecka.

„Dobre, nejedzte sa, osušte a potom padajte. Nie sme tu žiadna charita!“

Adam zaprotestoval: „Ale, však hovorím, zaplatím!“

            Muž len mávol rukou a ukázal smerom do jedálne. Nemal čas a ani chuť sa naťahovať s potenciálnym kováčom, ktorého osud bol takmer istý. Predpokladal, akú odpoveď dostane od Rocca po jeho návrate. ´Príďte sa opýtať na jar.´ Veď načo by mu bol na zimu ďalší hladný krk? Navyše ani vybavenú kováčsku dielňu tu zatiaľ nemajú. Len nedávno si Rocco uvedomil, že by pre neho bolo ideálne jednu zriadiť priamo na jeho panstve. V tom čase už bola dielňa dokonale vykradnutá. Chýbali aj základné kováčske nástroje, už nebolo čo prevážať. No potom sa uspokojil myšlienkou na to, že aspoň sa nebude doobeda budiť na nekonečné zvonenie nákovy. Väčšina osadenstva Sladkého sna vrátane Kenza s tým mohla iba súhlasiť.

            Bývalý kováčov pomocník sa presunul do jedálne, kde už v plnom prúde prebiehalo vydávanie obedov. Prázdnych stolov nebolo veľa. Na prvý pohľad trochu chudobnejšieho muža usadili do kúta, ďalej od ostatných hostí. To nebolo všetko. Aj obsluha mu dávala pocítiť, že sa im nechce okolo neho behať. Ledva s ním slovko prehovorili, kým na ostatných sa usmievali a neustále sa ich pýtali, či sú spokojní, či im chutí, čo si ešte želajú, ako im môžu pomôcť, poprípade s nimi preberali aj iné témy, len aby dostali poriadne prepitné. Šéf doma nebol, tak nemali naponáhlo.

No Adamovi to neprekážalo. Aj tak bol nadšený. Veľmi dávno nebol na podobnom mieste, ktoré by dýchalo toľkým prepychom. Chvíľu hľadel po obrazoch rozvešaných po stenách, ako aj po rôznych predmetoch uložených na poličkách, ktoré mu pripomínali dávnu minulosť. Niektoré z nich roky nevidel, iné asi museli byť staršie ako on, lebo sa na ne vôbec nepamätal. Len hádal, na čo mohli slúžiť.

Adam mal príjemný pocit, že sa vrátil do svojho detstva, že cestuje v čase a každú chvíľku sa objavia niekde vo dverách jeho rodičia či starí rodičia. Zacnelo sa mu za nimi. Za tými krásnymi bezstarostnými chvíľami, keď mal pocit, že ho všetci jeho blízki chránia, a preto sa mu nič na svete nemôže stať. Túžil po tom, aby aj jeho syn mal taký pocit slepej dôvery. Chcel mu ho dopriať. Znova si uvedomil svoju samotu a zodpovednosť a povedal si, že sa musí sústrediť na to, po čo prišiel, takže mu neostávalo nič iné, len sa spamätať.

Vedome sa začal zaujímať o hostí. Veľmi veľa ich už nebolo, medzitým čas pokročil a kto chcel, mal už plný žalúdok. Uvažoval nad tým, prečo sú hosťami v tomto podniku v tomto ročnom období. Chcú tu zostať celú zimu alebo po pár dňoch sa radšej pred príchodom poriadnych snehových búrok ešte presunú do svojich domovov? Zväčša to boli samí muži, zo dva páry, ale z nejakého dôvodu sa tam ocitla dokonca aj jedna rodinka. Tí vyzerali, že len krajom prechádzajú.

No Shane a Harry stále neprichádzali. Medzitým Adam zjedol hlavný chod, hoci pri tom použil také pomalé tempo, ako snáď nikdy v živote, pretože ku koncu mala jeho porcia izbovú teplotu, a chlapi nikde. Takže si musel ešte niečo objednať. Vybral si guľáš z diviny. Bol vynikajúci. Jemne pikantný, mäsa bolo v ňom takisto dosť. Adam nebol zvyknutý na taký plný žalúdok, začínal ho bolieť. K jedlu si objednal lahodné studené spenené pivo tunajšej výroby, ktoré bol schopný piť len v malých dúškoch, lebo nevládal. Celý čas horúčkovito premýšľal, ako si predĺžiť pobyt v hoteli bez toho, aby bol nápadný. Veľa možností mu nezostávalo. Roccov pobočník vždy na neho zazeral, keď išiel okolo. Bolo to nepríjemné. Adam sa vtedy pozeral do taniera a tváril sa, že ho nevidí.

            Napokon so smiechom vošiel do jedálne Shane v sprievode prehnane upravenej mladej dámy. Zjavne to dáma nebola. Uprostred jedálne ho opustila a šla si sadnúť ku kamarátkam. Spoločníčky chodili jesť až po hosťoch, také bolo pravidlo. Jednak dospávali predchádzajúcu noc a jednak jedli to, čo zvýšilo, bez možnosti výberu. No im to neprekážalo. Stále jedli lepšie ako zvyšok personálu. Iba tehotné mali od nich väčšie a pestrejšie porcie.

Shane sa vydal smerom, na ktorý sa zdanlivo dovtedy ani len nepozrel. Sadol si k stolu, ktorý bol pri Adamovi ešte pred dvomi minútami obsadený. Nebola to náhoda, cez jednu čiastočne presklenú stenu to miesto z haly pozoroval, pričom si krátil čas s dievčinou, aby to nikomu nebolo podozrivé. Bol rád, že ju stretol, spätne si uvedomil, že hoci z ľahkých žien nebola najkrajšia, no bola najnormálnejšia. S ňou sa dalo vždy porozprávať.

Po chvíľke sa pri Shanovi objavila servírka, ten objednal porciu aj Harrymu, a keď odišla, potichu povedal: „Akcia platí, dnes večer, keď o jedenástej v dedine poslednýkrát zazvoní kostolný zvon, začneme. Našli sme ho.“

To bola správa, ktorú potreboval doručiť. Avšak ešte chcel vedieť, či sa niečo nezmenilo zo strany Adama a najatých mužov.

Adam sa tváril, že mu zabehlo a kašle, ale pomedzi to vždy povedal len jedno slovo, lebo jemu do tváre mohli vidieť takmer všetci v miestnosti. Hlúpo si sadol, nemyslel na to, keď si vyberal miesto. Urobil to, čo vždy, keď sa ocitol v miestnosti plnej neznámych ľudí, sadol si jednoducho tak, aby mal o nich prehľad. Teraz to ľutoval. Presadnutím by iba viac upozornil na seba.

„Všetko... platí..., muži... čakajú. Po deviatej... hore vyrazia. ...“

V tej chvíli prišiel Harry, sadol si tak, aby videl z boku na Adama. Začal sa rozprávať so Shanom o situácii v hoteli, o väzňoch, o odchode Rocca so skupinou troch strážcov a niekoľkých otrokov, také všeobecné informácie, ktoré zaobalili do banálnych, celkom vtipných viet, aby neboli niekomu, kto by ich náhodou počúval, podozrivé. Hovorili o tom, že je škoda, že nebudú môcť v kartách Rocca ošklbať, lebo odišiel s niekoľkými mužmi. Nezabudli povedať ich počet. Takto posunuli kopec informácií Adamovi, ktorý si ich poctivo ukladal do pamäte.

No v jednom momente ich Adam úplne prestal počúvať. Dokonca prestal dýchať. Do jedálne vstúpila krásna žena so svetlými upravenými vlasmi v drahých šatách, ktorá sa svojím výzorom nápadne podobala na vdovu, ktorú chcel kedysi v zúfalstve okradnúť o dieťa. Správala sa tam ako doma. Letmo sa usmievala po hosťoch, potom si sadla na úplne inú stranu miestnosti k dlhému stolu s krajším obrusom, ako boli na ostatných stoloch. Stôl lemovali umelecky vyrezávané stoličky, každá od iného majstra alebo aspoň s iným motívom. Vyzerala spokojne. Táto žena však bola o pár kíl lepšie živená ako chudobná vdova, ktorú poznal a ktorá si jeho srdce svojou skromnosťou získala. Aj teraz sa prezradilo a silno sa rozbúchalo, hoci si Adam vôbec nebol istý, či je to ona. Vyzerala úžasne. Nechcel uveriť vlastným očiam a už vôbec nie srdcu.

Stalo sa to, až keď jej servírka priniesla predjedlo, tak sa na ňu milo usmiala. Bože! Ten úsmev Adam spoznal, aj keby bola medzi tisíckami iných žien. Videl ho síce len párkrát, ale bol neopakovateľný. Nemohol to byť nikto iný! Bola to jeho Lucy. Musela to byť ona, hoci bola šatami, účesom a dostatkom stravy poriadne zmenená. No v tvári bola trochu iná. Mala vpadnuté oči, kruhy pod nimi, neistý smutný pohľad. Akoby trochu ostarla. To bol hlavný dôvod, prečo si nebol na začiatku istý. Pôsobila úplne inak a Adam uvažoval nad tým, čo sa jej mohlo stať.

„Prepáčte, teraz som vás nepočúval,“ povedal mužom za sebou, rukou si zakrývajúc ústa, tváriac sa, že si čistí medzizubné priestory špáradlom.

Práve dojedol druhý obed. No nemal chuť odchádzať, hoci dostal všetko, po čo prišiel. Lucy jeho rozhodnutie zmenila. Nemohol odísť bez toho, aby sa s ňou neporozprával. Pozdvihol ruku a naznačil servírke, aby k nemu prišla. Objednal si ešte jablkový koláč.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa Shane, keď odišla.

„Áno,“ odpovedal Adam, „mám tu... dobrú... známu.“

Shane a Harry sa na seba prekvapene pozreli. Nechápali, čo teraz rieši ich priateľ. Vôbec sa im to nehodilo.

„To teraz nie je dôležité. Mal by si už ísť,“ naliehal Harry. „Večer sa blíži, treba ešte všeličo vybaviť.“

Adam sa bránil: „Neboj sa. Pôjdem... len teraz... ešte... nemôžem.“

Všemožne sa snažil hypnotizovať Lucy pohľadom, no ona sa buď zamyslene pozerala po miestnosti bez toho, aby vnímala ľudí, alebo hľadela von oknom. Oči mala pri tom stále veľmi smutné. Bohvie o čom uvažovala. Popritom jedla s veľkou chuťou a rýchlo, akoby chcela mať obed čím skôr za sebou.

            Adam musel niečo urobiť, aby upútal jej pozornosť. K nej by ho asi nepustili, keby sa vybral tým smerom. Roccov pobočník z neho nespúšťal zrak, preto sa rozhodol konať. Keď išla servírka okolo, hodil lyžičku o tanierik tak prudko, že zvuk, ktorý vyvolala, sa niesol jedálňou a nenechal nikoho v miestnosti bez toho, aby sa nepozrel jeho smerom.

            Urobila tak aj Lucy. Potom sa Adam postavil, doširoka mával rukami a dosť nahlas vysvetľoval, čo všetko malo byť v koláči a ako ho mali pripraviť. Pri tom si dosť vymýšľal.

            „Cesto ste mali nechať ešte podkysnúť a aj tých jabĺk by sa tam patrilo dať viac. Nebolo by to také... suché,“ hľadal správny výraz.

            Človek, čo vedel o varení a pečení pramálo, narýchlo hľadal dôvody, prečo neplatiť za koláč. Lucy rozhovor sledovala a nebola si istá, čo má robiť. Srdce jej prudko bilo. Nie pre to, že by Adama tak veľmi milovala, ale skôr preto, že si uvedomila, že on by mohol znamenať priepustku na slobodu. No bála sa zakročiť. Vedela však, že sa musí k nemu dostať. Najskôr uvažovala nad nejakým tajným stretnutím, ale to by bolo veľmi nápadné. Ako neoficiálna žena majiteľa hotela mala aj nejaké práva, povinnosti, preto sa rozhodla urobiť presný opak.

            „Pozrite sa, neviem, na aký ste zvyknutý, ale máme vynikajúcu kuchárku, ktorá ho robí roky a nikto sa nikdy nesťažoval,“ zaklamala servírka. Kuchárke sa občas koláč pripiekol, keď nemala dosť jabĺk, tak jednoducho šetrila. Jeho chuť a zloženie dosť často nebolo také, aké by bolo, keby sa kuchyňa držala pôvodného receptu.

            Adam jej podával tanierik s načatým dezertom, na ktorom prekrojením demonštroval jeho zlú kvalitu.

            „Ďakujem, ja toto jesť nebudem! Objednal som si niečo úplne iné! Toto nie je jablkový koláč, ktorý som chcel. Veď takto to vôbec nemá vyzerať a vy to veľmi dobre viete!“ rozčúlil sa.

            To už nevydržal Kenzo, podišiel k nim, pretože jeho náplňou práce bolo okrem iného aj upokojovanie nespokojných klientov a riešenie rôznych konfliktov. Bolo mu nepríjemné, ako rušivo hádka o prácu žobrajúceho muža a servírky, na posledných hostí pôsobila.

            „Tak, to by stačilo. Ak vám nechutí, tak za koláč nemusíte zaplatiť, ale za ostatný obed áno,“ natrčil ruku a čakal na platbu.

            Vtedy k nim pristúpila Lucy, ktorú si Kenzo všimol, až keď mu platba pristála na ruke. Ona si ju však posunkom vypýtala. Neochotne jej ju dal. To všetko sa dialo pred očami Shana a Harryho, ktorí z tejto situácie vôbec neboli nadšení. Nenápadná akcia sa trochu zvrhávala. Každý v miestnosti si musel Adama všimnúť.

            „Ďakujem, pán Kenzo, odtiaľto to už prevezmem. Pekne ste zvládli situáciu, budem o tom pánovi Roccovi referovať, keď sa vráti,“ pochválila prekvapeného pobočníka svojho „muža“. Ešte nikdy sa netvárila takto autoritatívne, preto ustúpil. Nebol si istý, či jej inštrukcie, že sa má starať o hotel, nedal sám Rocco. Z neho to pokojne mohlo vyjsť. Bol do tej otrokyne blázon.

            Potom sa obrátila k Adamovi a miernym tónom povedala: „Pane, poďme do kancelárie, tam preberieme detaily. Nechcem, aby ste od nás odchádzali sklamaný. Nech sa páči, týmto smerom,“ povedala a ukázala smerom k východu z miestnosti. Adam sa bez slova pobalil, zobral batoh, kabát a urobil, ako mu kázala. Keď vychádzal z jedálne, tak ho sprevádzali prekvapené pohľady bývalých poslov, ktorí stále netušili, akú hru to hrá. No vedeli, že za tým niečo bude. Toľká pozornosť mohla ich plánu iba uškodiť a aj samotný Adam si to dobre uvedomoval, no nemohol inak. Od dverí na nich hodil ospravedlňujúci pohľad.

            Kenzovi to nedalo a potichu milenke svojho šéfa pošepkal: „Je to len trochu slušnejšie oblečený nádenník, hľadá si robotu. Mali by sme ho vyhodiť.“

            Ona sa dotkla jeho pleca, takisto sa k nemu naklonila a podobným spôsobom aj odpovedala: „Nebojte sa, pošlem ho kade ľahšie, ale nechcem tu robiť cirkus medzi hosťami. Dajte mi desať minút a bude za bránami nášho hotela dobrovoľne bez nejakých veľkých scén. Nebojte sa.“ Potom mu vložila peniaze za Adamov obed, aby mu zavrela ústa. „Dajte to do tržby,“ prikázala.

            Medzitým stále vnímala Adamovu postavu miznúcu vo dverách v strachu, že ho už viac neuvidí. Rýchlym krokom ho nasledovala a nechala za sebou stále ešte trochu šokovaného Kenza, ktorého peniaze v ruke potešili, a ktoré si, hneď ako Lucy zmizla z dohľadu, spokojne strčil do vrecka.

            Do Lodovicovej kancelárie prišla v tesnom závese za mužom, do ktorého v tej chvíli dávala všetky nádeje. On jej slušne otvoril dvere a Lucy vstúpila do kancelárie ako prvá. Potom gestom naznačila Adamovi, aby vošiel dovnútra. Potom pre istotu nazrela do chodby. Nezameniteľný tieň Roccoho zástupcu sa približoval. Lucy pocítila, ako sa jej pokrútil od nervozity žalúdok, keď si uvedomila, že ten muž bude asi celý čas za dverami načúvať. Musela byť preto veľmi opatrná.

Zavrela dvere a nahlas povedala: „Nech sa páči, posaďte sa. Ako sa vlastne voláte?“ opýtala sa Adama, hoci jeho meno dobre poznala.

Kenzo stojaci za dverami nesklamal.