Dnešok je ten deň! 11. kapitola - Pravda

„Darja,“ pošepky sa opýtal len desaťročný chlapec s trpkým osudom, ktorý nevedel zaspať kvôli snehovej búrke, čo zúrila mimo drevený zrub a hrala na všetkých škárach stavby ako na organe. Prudký vietor vytváral vo výklenkoch brala nad ich domom pre neho príliš desivé zvuky. Aj preto svetlo ohňa skákalo po miestnosti dosť roztržito a znásobovalo desivú atmosféru. Remy sa bál až tak, že po dlhej dobe mal slzy na krajíčku.

„No?“ odpovedala mu ťažkou prácou totálne vyčerpaná mladá žena, ktorá sa o neho starala od momentu, keď jeho mama zomrela. Hrozne sa jej chcelo spať, ale chápala, že malý, s ktorým sa delila o posteľ a ktorý sa neustále prehadzoval, má s tým problém. Vonku už bol naozaj veľký hluk, ale ona bola taká zničená, že to už neriešila. Veľmi si potrebovala oddýchnuť. Na konci večera zívala tak, až jej slzy tiekli z očí. Absolútne sa jej už nechcelo rozprávať. Ani znovu otvárať oči.

„Ty naozaj chceš odísť, keď sa vrátia? Môžem ísť s tebou?“ vypočula si krásny detský hlas s nefalšovanou výčitkou.

Spánok bol okamžite preč. Aj únava. V duchu začala nadávať už dávno sladko spiacej Nii, ktorá to vyzradila. Určite si ju za to ráno podá. Prečo to urobila? Náhodou? Alebo jej takto chce zabrániť v odchode? Remy to určite mal od nej, od nikoho iného, keďže okrem ich troch nikoho široko-ďaleko nebolo. Navyše, Nia ju len pred dvomi dňami presviedčala, aby na lúke zostala, ale Darja bola tvrdohlavá. Stále chcela odísť, avšak v jej pláne to bolo bez Remyho, s čím Nia bez problémov súhlasila. Tak prečo mu to, dokelu, prezradila? ´A teraz akože čo mám robiť?´ potichu sa hnevala. Práve takémuto rozhovoru sa chcela vyhnúť, aj výčitkám svedomia, ktoré sa ozývali, keď si spomenula na Remiho mamu, keď ju pred smrťou prosila o to, aby sa o jej syna postarala.

Darja začala koktať, absolútne nepripravená na takýto vážny rozhovor v takú neskorú hodinu.

„Vieš..., Remy, je tu krásne, je tu dosť potravy..., pokoj od ľudí, ale... musím ísť. Toto je ich... sen, nie môj. Niin, Harryho a možno aj...“ nedopovedala, pretože jej niečo stiahlo hrdlo. Len sekundu sa zamyslela nad tým, kde je Shane a s kým. Stále mu neverila napriek všetkému, čo pre ňu urobil, ako ju zachránil, ako sa o ňu staral, keď bojovala o život. Nemohla za to, nedokázala mu veriť, lebo toho ani nebola schopná. Neverila nikomu na svete. Veriť niekomu znamená spoľahnúť sa na neho. A na koho iného sa dá v živote spoľahnúť, ak nie na seba? Na nikoho. Vlastne ani to nie je celkom pravda. Aj sám seba človek dokáže sklamať, preceniť sa či zahanbiť. Ale výrazne menej často, ako to ostatní robia jemu.

Nadýchla sa a pokračovala: „Keď sa vrátia, tak pôjdem, a ty sa už rozhodni, ako uznáš za vhodné. No, prosím ťa, uvedom si, že Nia s Harrym by sa o teba postarali lepšie ako ja. Mal by si kde bývať, čo jesť. Vedel by si, kde budeš spať na ďalší deň. So mnou to nebudeš mať bohvie dokedy. Pravda je taká, že sama neviem, kam presne pôjdem,“ snažila sa ho presvedčiť.

„Keď nemáš kam ísť, tak prečo odchádzaš?“ nechápal. „Nie je ti tu dobre?“

´Až príliš,´ pomyslela si. ´Až príliš, aby to bola realita a aby to vydržalo.´

Na to mu jednoducho Darja dokázala povedať len čiastočnú pravdu: „Lebo mám pocit, že sem nepatrím. Uvidíš, že ti s nimi bude dobre.“

„Hm, asi máš pravdu. Niu mám rád, Harry nie je najhorší, trochu prísny, ale spravodlivý. So Shanom je sranda. Ale čo ty? Budeš sama a to ja nechcem,“ oponoval Remy.

Darja sa aj do tmy usmiala a odpovedala: „To nič, ja som na to zvyknutá. Takmer celý život som sama. Netráp sa, mne to až taký problém nerobí.“

Samota bola celkom fajn. Bez problémov ju zvládala. Ani sa tomu nedalo čudovať, s ľuďmi mala Darja zlé skúsenosti. Veľmi zlé skúsenosti. Sklamali ju snáď tisíckrát. Bol to len zázrak, že napriek tomu doteraz prežila.

Potom takmer prosebným tónom dodala: „Remy, si rozumný chlapec, však uvažuj, ty potrebuješ ozajstnú mamu. Ja ťa veľmi ľúbim, budem ťa navštevovať, sľubujem, ale so mnou by ti nebolo ani z ďaleka tak dobre ako s nimi. Budem úprimná, nepovedala som ti to preto, lebo som ťa nechcela zobrať, pretože si naozaj myslím, že by to nebolo správne. Si úžasný chlapec, potrebuješ úplnú rodinu, potrebuješ ľudí, čo ťa milujú a ochraňujú. Ak by som ťa so sebou zobrala, nemuseli by sme sa obaja dožiť Vianoc, nieto jari. Rozumieš? Nemám kam ísť, s dieťaťom dupľovane. Kto by nás prichýlil? Chápeš ma? V tomto čase to sama nebudem mať jednoduché.“

Remy si spomenul na obdobie, keď s mamou chodili od domu do domu, i na to, ako ich takmer zovšadiaľ vyhadzovali, a to nebola ani zima. Presne vedel, o čom Darja hovorí. No myšlienka na mamu, na jej smrť, na smrť otca, súrodenca spôsobila, že sa rozplakal. Potichu, takmer nehlučne. Mal pocit, že s Darjou stráca niečo podobné. Niekoho strašne blízkeho.

No Darja jeho rozpoloženie cítila, pretože sa ich posteľ začala otriasať. Odzadu ho objala a pobozkala na záhlavie. Chlapec síce stuhol, ale sa neodtiahol. Chcel byť milovaný, lebo miloval.

„Prepáč, Remy. Dobre ti chcem. Prepáč,“ zopakovala Darja, ale veľmi dobre si uvedomovala, ako sirotu vedľa nej sklamala a bolo jej to veľmi ľúto. Prevládal v nej však pocit, že by mu ozajstné zázemie nevedela ponúknuť. Mať dieťa po svojom boku by bola pre ňu príliš veľká záťaž. Obrovská zodpovednosť, na ktorú sa vôbec necítila. No zároveň si za tento jej racionálny postoj veľmi nadávala. Nebolo to rýchle rozhodnutie, bolelo ju, ale chcela vykonať správnu vec. Bola úplne presvedčená, že s ňou by sa mal Remy omnoho horšie, a to nemohla dopustiť.

Chlapec mykol plecom a strhol jej ruku z jeho tela. Smútok sa začal meniť na hnev. Darju si obľúbil, no sklamala ho. Poobede, keď mu to Nia hovorila, tak sa s ňou pohádal, že to nemôže byť pravda. Teraz nechcel, aby sa ho dotýkala. No nemal kam inam ísť spať, tak zostával v ich posteli.

Žriebä v kúte domu si zo sna odfrklo.

Darja sa toho chytila. „Aj Ryško by bol smutný, ak by si odišiel.“

Remy si za tie takmer dva mesiace, čo boli na tomto mieste, zvykol. Začínal ho chápať ako domov. Predstava, že by mal odtiaľ ísť, mu naháňala väčší strach ako hulákanie búrky. Po všetkých tých hrôzach, čo prežil, konečne mal pocit, že mu je celkom dobre, a teraz to chcela Darja svojím odchodom pokaziť.

„Ale... všetci chcú..., aby si zostala...,“ povedal pomedzi vzlyky.

Už to bolo jasné. Darja podľa týchto slov pochopila, že Nia mu to povedala schválne, aby ju presvedčil. Len tak jej to neušlo. Remy názor ostatných nemohol poznať. Na jednej strane bolo celkom príjemné, že ju tam tak veľmi chcela. No stále nebola o zotrvaní na tomto mieste presvedčená.

Kým tu nebol Shane, tak jej bolo dobre. Celé dni niečo robila, lovila, čistila kože, vyhladzovala podlahu budúceho domu kováča, starala sa o Ryška, obchádzala pasce, nosila drevo do chalupy, vodu z potoka, aby sa Nia nemusela vôbec namáhať. Jednoducho to, čo popri stavaní ďalšieho domu robievali chlapi, ale aspoň sa cítila užitočná. Vlastne sa starala o všetko okrem varenia a prania, ktoré mala na starosti jej staršia priateľka. Tá už nemala ďaleko do pôrodu, bolelo ju brucho, kríže, veľa toho nevládala, ale s láskou sa starala aj o Remyho. Obe ženy síce pociťovali neprítomnosť mužov ako niečo nepríjemné, ale inak život a práce okolo domu zvládali a boli na to patrične hrdé. S tým pocitom každý večer aj zaspávali.

No chlapi už pár dní meškali. Počasie sa zhoršovalo. Aj keď si to ani jedna z nich nechcela pred druhou priznať, začínali byť obe nervózne. Nehovorili však o tom, no občas sa navzájom vídavali, ako tá druhá stojí pri okne o trochu dlhšie ako zvyčajne a hľadí smerom ku rieke. No márne. Nikto neprichádzal.

„Keď prídu, Remy, budem musieť ísť. Nemôžem čakať. Musíš myslieť aj na Shana, ktorý mi sľúbil, že ma cez rieku prevedie. Čím bude väčšia zima, tým ťažšie sa mu kvôli množstvu snehu bude vracať.“

Remy vedel, že Darja má kus pravdy. Ale tiež vedel, že by nikto z nich nemal odtiaľ v tom nečase ani odchádzať. No Darja stále dúfala, že sa to ešte bude dať.

Napokon obaja zaspali. V smutnom objatí. On tesne predtým myslel na ňu, ona na to, že až taká úprimná k nemu úprimná.

Hlavný dôvod odchodu mu absolútne nespomenula, hoci naň myslela veľmi často s čudnými pocitmi. Akoby sa ho bála zo dňa na deň viac. Akoby ho za to, čo s ňou urobil, nenávidela. Útek od Shana bolo preto jediné možné riešenie, ak chcela byť znova sama sebou. Slobodná, nezávislá, samostatná. Ten zmätok v hlave spôsobilo niečo, čo nikdy nezažila. Obyčajné zamilovanie. Už to aspoň vedela sama pre seba pomenovať. Šialené, nepremyslené zamilovanie.

Už žila s chlapmi, starala sa o nich, občas aj oni o ňu. No ten pocit neschopnosti ovládať seba, svoje myšlienky, svoje sny dovtedy nepoznala. Dokonca chvíľami, keď myslela na Shana, lapala po dychu. Chytala ju panika. Túžila sa týchto stavov zbaviť, a to sa dalo len ďaleko od neho a od miesta, ktoré jej ho tak pripomínalo.