Dnešok je ten deň! 15. kapitola - Kamarát

Keď hotel úplne stíchol, prešlo už dosť času od polnoci. Adam nevedel presne odhadnúť koľko, keďže posledné zvonenie z dediny odznelo o jedenástej, aj to len jedným úderom zvona, ktorý by, ak by sa na to nesústredil, určite v tom behu prehliadol, ako všetci, čo už dávno spali. Predpokladal, že do blízkosti hotela dorazil až po pol dvanástej. Odvtedy nervózne schúlený v závetrí jedného menšieho takmer celého zasneženého kríka sledoval, ako postupne okná zhasínali, a čakal na vhodný okamih.

Na jeho vkus to šlo veľmi pomaly. Ľudia asi nevedeli zaspať pre hluk, ktorý vládol von, ale jemu to padlo vhod, lebo kroky v zamrznutom snehu nebolo vôbec počuť a on sa mohol priblížiť k hotelu bez povšimnutia. Pre akciu to bolo dokonalé počasie, aj keď už mu bola poriadna zima, pretože sa dosť spotil, ako sa sem ponáhľal. Ešte aj psi boli kdesi zalezení.

Snehová búrka, čo zúrila v kraji už niekoľko hodín, ešte nestihla použiť všetku snehovú nádielku, ktorú mala pre kraj pripravenú, a pokračovala neúnavne v činnosti. Padal hustý sneh s veľkými vločkami a do toho fúkal nepríjemný bočný vietor. Práve kvôli počasiu dorazil na miesto až tak neskoro, hoci sa naozaj snažil. Skoro celú cestu mu znepríjemňovali tvoriace sa záveje, takže čerstvé kone, nie tie, s ktorými tam po obede dorazil, ktoré si aj so saňami požičal od starého farmára, teda tie oddýchnuté kone sa stále do závejov zabárali a musel ich vyslobodzovať. Bol na ne dosť hnusný, bičoval ich, ťahal ich, nútil ich pokračovať aj v tomto nečase, ale bál sa, že prešvihne túto noc a ďalšia do jari už nebude. Museli ho za to nenávidieť a aj on mal z toho zlý pocit. No teraz si v tom istom úkryte, v ktorom boli noc predtým, aspoň trošku vydýchnu. Do kopca sa už štveral sám.

Okno, za ktorým bývala Lucy, stemnelo ako jedno z prvých. Adam vedel, že Shanovi sa podarilo prísť do hotela a odovzdať odkaz. Povedal mu to Harry, ktorého stretol na ceste sem. Podľa jeho slov, oni mali izbu na opačnej strane hotela, takže ho nemohol vidieť, a teda ani približne zistiť, čo Shane robí, no dúfal, že sa včas ukáže a pomôže mu.

Pri stretnutí sa Harry vypytoval, ako chce Lucy vyslobodiť, kam s ňou chce ísť, snažil sa mu to vyhovoriť. Adam bol na neho dosť nepríjemný, lebo ho to zdržovalo a znervózňovalo. V tých chvíľach bol už natoľko odhodlaný, že by ho neodhovoril nikto na svete. Lucy si život s tým surovcom a šialencom nezaslúžila.

Za ten čas, čo čakal, mal presne zmapované, kde sú stráže, ako sa pohybujú. Ďaleko kvôli narastajúcej vrstve snehu nechodili. Akurát len ten pod Lucyiným oknom udupával sneh statočne, svoje povinnosti si plnil naďalej svedomito, až ho prišlo Adamovi ľúto, keďže ho bolo treba zabiť. Podľa kroku, postavy súdil, že je to mladý človek. No musel sa ho zbaviť, hlavne, ak chcel potom malými snehovými guľami hádzať do okna milovanej ženy, aby ju na seba upozornil.

Hotel stíchol, meluzína v korunách stromov si to užívala a Adam sa plazil pomaly a ticho smerom k strážcovi pod oknami. Vtom pri vchode uvidel postavenú lopatu. K nej by sa však musel plaziť ešte zopár metrov, jednoduchšie bolo mladíka zabiť zlomením väzov. Úder plechovou lopatou by aj tak mohol vzbudiť pozornosť niekoho neželaného. Uvažoval, že použije hmat, ktorý ho na čas omráči, ale netrúfal si, pretože pri nadobudnutí vedomia by riskoval prezradenie. Tak urobil to, čo musel. Pod jeho rukami vyhasol život. Bolo to najrýchlejšie a najbezpečnejšie riešenie. Ale nemal čas myslieť na to, čo spravil, pretože Lucyino okno sa otvorilo.

Od obeda vyčkávala na túto chvíľu. Balila sa však až v noci, aby si nikto zo sluhov nič nevšimol, teda až po desiatej. Veru, mala čo robiť. Najskôr nechcela zaspať Stellka, ktorá matkinu nervozitu cítila hádam cez materské mlieko. Uspávala ju asi na trikrát. Pomedzi to dosť plakala a nechcela sa utíšiť. Napokon dostala Lucy super nápad, vypýtať si makový odvar pre malú. Vyhovorila sa, že len jej chce uľaviť od bolesti z prerezávajúcich sa zúbkov. Keď jej ho doniesli, tak si vydýchla. Mohlo jej to napadnúť aj skôr. Takto sa bude môcť pokojne na útek pripraviť, pobaliť a malá sa pri tom nezobudí.

Lucy uvažovala o tom, ako po ňu Adam príde. Dospela k názoru, že jediný možný útek je cez okno. Vedela, že cez hotel to nepôjde, tam je príliš veľa ľudí a zamestnancov. Preto si z plachty a nejakého oblečenia vyrobila provizórny povraz, aby sa pomocou neho dostala z izby cez okno, keď ju Adam zavolá. Tentoraz si nerobila zásoby jedla. Už na to ani nebol čas. Ani veľa oblečenia nebrala. Vlastne zobrala len to, čo sa zmestilo do obliečky od vankúša. Z periny si pomalým trhaním vyrobila nosič na Stellku, ktorý vyzeral skôr ako typický vak pre bábätká, ktoré ešte občas niekde ženy používali, ale kúpiť sa už nikde nedali. Vyzeralo to celkom bezpečne. Aj keď si tým úplne istá nebola.

Celý čas odbiehala k oknu, kde pomocou zrkadielka sledovala situáciu vonku, aby si nič podozrivé strážca nevšimol. Ona na rozdiel od neho videla Adama, ako sa približuje k hotelu, ako nad niečím váha, ako nakoniec zabil strážcu. Celý čas mala od strachu o neho ťažobu na hrudi. No zároveň sa tešila, že sloboda je blízko.

Niekedy v tej chvíli sa objavila iná silueta, rovno pred jej oknom, spustená zo strechy. Lucy odskočila dozadu a takmer vykríkla od strachu. Zastavilo ju len to, že si chytila svoje ústa. Záhadná postava sa jednou rukou pridŕžala lana a druhou zamávala na pozdrav a posunkom k ústam ukázala, aby bola Lucy ticho a pustila ju do izby. Z toho bolo jasné, že ten človek jej chce pomôcť, preto mu vstup umožnila, a dokonca mu aj trochu pri tom pomohla, stále netušiac, kto to je.

„To som ja, nebojte sa. Ten, čo sa vám prihovoril na obed. Teraz vás pripevním do lana a spustím, potom znesiem malú.“

Lucy sa vyľakala, kým ona mala v pláne spoločný odchod, tento poriadne naobliekaný,   a teda aj zamaskovaný mladík chcel presný opak. Ani náhodou nemienila opustiť svoje dievčatko.

„Chcem s ňou ísť naraz,“ zaprotestovala, kým sa obliekala do kabáta a dávala si čiapku.

Shane znervóznel. Vedel, že ide o čas, ale aj o bezpečnosť, a práve tú by nevedel tehotnej žene zabezpečiť. Musela ho poslúchnuť, na dlhé dohadovanie nebol čas.

Pristúpil k Lucy a dohováral jej: „Môžem ju spustiť ako prvú, ale čo ak sa rozplače, zobudí celý hotel a vás už odtiaľto nedostaneme? Nie, najskôr pôjdete vy, potom si ju spiacu priviažem, dúfam, že ju pri tom nezobudím a zídem s ňou bezpečne dole. So mnou to bude pre ňu naozaj chvíľočka, môžete sa spoľahnúť. S vaším dovolením,“ a už priväzoval lano okolo stehien a pása mladej mamičky.

„A ak sa vám rozplače, nezostane tu?“ opýtala sa s malou dušičkou.

Shane si potichu odkašľal a zavrtel hlavou. Musel ju rýchlo presvedčiť.

„Tak ju chytím do náručia a skočím s ňou dole, nebojte sa, skákal som už aj z väčšej výšky, dostaneme sa odtiaľto veľmi rýchlo a bezpečne. Navyše, teraz to bude mäkké pristátie. Nebojte sa. Bude v dobrých rukách.“

Lucy mu uverila a vzdala boj. Stihla ešte poprosiť o pripravený batoh a pomocou Shana sa nechala spustiť až do Adamovho náručia. Tam nenastalo žiadne romantické privítanie, on sa ju snažil rýchlo dostať z provizórneho postroja, ona mu oznámila, že je tehotná.

„Ja viem,“ povedal a pokračoval v jej vyslobodzovaní z lana a s pocitom vďačnosti ku Shanovi, ktorý ho nenechal v štichu.

            Hrozne jej odľahlo. Pravda oslobodzuje a presne ten pocit cítila. Radosť, že prišiel po ňu, aj keď čaká dieťa s niekým iným. Vďačne sa na neho pozrela a potom už vystrašene sledovala okno, z ktorého liezol Shane s malou vloženou do jeho vetrovky. Nosič, ktorý si na to Lucy pripravila, už bol padnutý v snehu, keď ho Shane z okna vyhodil. Bol rozhodnutý niesť do dieťa a umožniť tak rýchlejší presun celej skupinke.

            Zostup mu zabral len pár sekúnd. Celý čas sa pri tom opieral nohami o stenu hotela. Celá akcia do tohto momentu prebiehala potichu, nikto si ich nevšimol. Malá prespala aj zoskok asi z metra, len sa zamrvila.

            „Mali by sme ísť,“ pošepol Adamovi, ten prikývol a viedol skupinku popod okná celej budovy. Z opačného konca hotela bolo najbližšie k porastu, ktorý by ich kryl. Pôvodne sa mali vrátiť tou cestou, ktorou prišiel, ale záveje tam boli také hlboké, že by sa im ťažko unikalo. Navyše v uplynulých hodinách strážnik ten koniec najmenej strážil. Pustili sa rýchlym krokom od hotela, aby nerobili príliš veľký hluk. Prvý Shane, potom Lucy a nakoniec Adam. Tak sa posunkami dohodli, lebo Lucy sa veľmi bála o malú. Shane robil menšie kroky do snehu, aby ich mohla využiť Lucy a šla rýchlejšie. Malú mal stále vo vetrovke, cítil jej drobné telíčko, čo sa mu na hrudi rozpohybovalo. Prebúdzala sa. Začal byť nervózny, nevedel to s deťmi, netušil, čo má robiť, aby ju znovu učičíkal.

            Zrazu sa však Stella pod vetrovkou otvorila oči a netušila, čo sa deje, cítila otrasy, videla len tmu, cítila pach iného človeka, nie matky, tak sa rozplakala. Najskôr len troška, znelo to ako rozpačitý kašeľ, ale o chvíľku revala na plné pľúca. Shane ju v tom momente už odovzdával matke, ktorá sa jej prihovorila a tíšila typickým: „ššš-ššš.“ Ani na to si Shane v panike nespomenul. Vduchu si za to zanadával.

            No tá chvíľka plaču spôsobila, že jeden strážca, čo bol mimo služby, ho počul, netušil, čo sa deje, kto sú tie unikajúce osoby, otvoril okno dokorán a zvrieskol: „Bacha, zase prišli!“

            Vtedy už všetci traja naozaj neváhali a pustili sa do behu. Psi s mobilizovanými strážnikmi za nimi. Kvôli tme a počasiu si neuvedomili, že medzi utekajúcimi je aj žena a nie hocijaká. Milenka ich šéfa. Začali po nich bezhlavo strieľať. K najbližším stromom im ešte zostávalo asi päťdesiat metrov.

Adam zakričal: „Vy bežte, ja ich zadržím!“

Shane povedal len: „Dobre.“

Schmatol revúce dieťa do náručia a donútil Lucy bežať pred ním. Svojím vlastným telom jej robil ľudský štít. Aj keď ich beh to spomalilo, lebo mladej žene sa v nezošlapanom snehu bežalo o niečo horšie. Adam ležal v snehu, strieľal z pušky, vymieňal náboje. Chcel prenasledovateľov donútiť zastaviť sa, ale ani zasiahnutie dvoch z nich nepomohlo, bežali ďalší traja muži a hlavne psy. Tie boli ľahšie, takže im sneh toľko problémov nerobil, musel strieľať aj po nich. Nocou sa ozývalo skučanie a zavíjanie zasiahnutých. No Adamovi dochádzali náboje. Zostali mu len dva a muži boli traja, plus dvaja psi. Začínalo to vyzerať zle. No zrazu odzadu počul výstrely, jeden zo strážcov padol ako podťatý. Niekto mu pomáhal.

Najskôr si Adam myslel, že je to Shane, ale ten pušku nemal. Len pištoľ a tá nestrieľa tak ďaleko. Konečne si prenasledovatelia ľahli do snehu, aby sa začala klasická prestrelka. Medzitým z hotela vybehli ďalší, tentoraz dôkladne vyzbrojení zamestnanci, ktorí vôbec ešte neboli na dostrel. Boli ôsmi a približovali sa rýchlo. Adam nestrieľal, nechal toho neznámeho strieľať za neho, začínalo mu ísť o život, musel sa pohnúť z miesta. Otočil sa a napoly plazením, napoly po štvornožky sa presúval k okraju pozemku, a teda aj k lesu. Mal na sebe biele oblečenie, trochu zmenil trasu, nešiel kadiaľ predtým Shane s Lucy, takže si ho strelci ani nevšimli. Podarilo sa mu doraziť až k prvým kríkom. Tam sa otočil a vystrelil posledné dva náboje. Každým trafil cieľ.

Známy hlas na neho zakričal: „Poď sem, mám pre teba ešte jednu pušku.“

Adam sa potešil. Zase plazením sa snažil presunúť k Harrymu, ktorý im prišiel na pomoc. Tvár, fúzy, vlasy mal plné snehu, aj v ústach ho mal, takisto ako v očiach. No aj tak ho spoznal. Podaná puška mu vrátila chuť do boja. Trvalo to zopár minút, chlapi zo Sladkého sna sa však približovali. Vždy nechali niekoho strieľať a niektorí sa plazili ich smerom. Stále ich bola presila.

V jednom momente Harry zahlásil: „Dobre, už majú slušný náskok, mali by sme sa stiahnuť do lesa a dostať ich postupne. Choď prvý, ja ti budem kryť chrbát. Potom ty mne, keď budem preliezať plot.“

Adam nesúhlasil: „Urobíme to naopak. Ty choď ako prvý!“

Harry nabil svoju pušku a zamieril pred seba. Dostal jedného plaziaceho sa do hlavy. Až potom nahnevane odpovedal: „Je to moja frajerka, či tvoja? Bež si ju hľadať!“

Tá medzičasom už preliezla so Shanovou pomocou plot a s bolesťami v bruchu, ktoré si nechcela pripúšťať, bežala ako o život, vyľakaná k smrti. Mala pocit, že ich dostanú, že Adama už nikdy neuvidí, pretože tam niekde zomrie. On aj ona. Streľba sa spočiatku približovala, no neskôr, naopak, ju bolo počuť menej. Aj tak so Shanom bežali, aby chlapi, ktorí im kryli chrbát, neriskovali zbytočne.

Harry bol fakt rozzúrený, nemal rád, keď mu niekto protirečí vo vyhrotenej situácii Neprišiel tam hádam pre to, aby nechal Adama zomrieť. Záchrana Lucy bez Adama strácala na význame. Chcel mu pomôcť. Tak prečo teraz neposlúcha?

„Dobre,“ povedal Adam a odbehol k plotu. Harry zatiaľ v pomerne pravidelných intervaloch dával vedieť, že sa stále bránia.

Akonáhle počul streľbu spoza neho, tak si prehodil zbraň na chrbát a bežal aj on z plných síl k plotu. V momente, keď dosiahol vrchol ostnatého plota, sa zakvačil rukávom o osteň, pocítil bolesť v chrbte. Potom v ruke. Vyslobodil si rukáv, nohavica sa mu zachytila. Keď padal na druhú stranu plotu, časť látky aj s mäsom z nohy sa vytrhli. Nevedel, čo ho bolí viac. No postavil sa na nohy a utekal pod stromy. A hoci na začiatku večera Adam nechcel zabíjať, teraz keď videl, ako bol Harry zasiahnutý, strieľal bez výčitiek svedomia. Hoci nevedel, ako na tom Harry je, bolo mu jasné, že im ide obom o život a že je to celé teraz na ňom. Postupne sa približoval k miestu, odkiaľ občas Harry vystrelil. Keď k nemu dorazil, tak si všimol, že okolo jeho tela sa už vinie tmavá škvrna v snehu. Krv. Ale žil a bojoval.

„Nechaj to na mňa, ja ich už dostanem. Šetri sa,“ dohováral mu Adam, ktorý nevedel, čo má skôr robiť, či zastavovať krvácanie alebo strieľať. Túžba zachrániť kamaráta zvíťazila. Položil pušku, vyzliekol ho z kabáta, odtrhol kus jeho košele, zatiahol mu ranu na ruke, o tej druhej však ani nevedel a vlastne aj adrenalínom plný Harry na ňu zabudol. Bolesť aj tak bola v celom tele, ale mierna. Hlava sa mu trochu točila. Potom ho Adam znovu obliekol. Medzitým zastrelil ďalšieho muža, ktorý sa snažil preliezť plot. Po ňom ďalšieho. Potom streľba utíchla. Psisko do toho brechalo, ale za plotom nebolo nebezpečné, tak ho ignoroval.

Určite ešte boli nejakí preživší, no tí sa báli na plot vyliezť. Možno aj im náboje dochádzali. Tak vyčkávali. Adam si obe pušky vyložil na chrbát a začal ťahať omdlievajúceho Harryho preč z dostrelu. Za sebou zanechávali jasnú krvavú čiaru, ktorú sa však snehové vločky jedna po druhej snažili vymazať. Čiara postupne ružovela, belela až úplne zmizla, akurát len sneh v miestach, po ktorých Adam ťahal bezvládne telo svojho priateľa, nebol úplne jednoliaty. No zároveň ťažké telo muža stieralo ľudské stopy, takže ďalšia partia aj s fakľami mala problém s istotou povedať, kadiaľ tí dvaja išli. Časť z nich ráno už prehľadávala dedinu, ale nič podozrivé nenašla. Nikto nič nevidel, noc vraj bola až na búrku pokojná.

Lucy a jej záchrancovia akoby zmizli bez stôp. V ten deň sa mal vrátiť Rocco a každý zo Sladkého sna začal závidieť tým, čo zomreli.