16. Kapitola - V pokušení

V malej izbe Adamovho prenajatého domčeka bolo zrazu na Filipa. priveľa ľudí. Prestrašene pozeral na nich z lavice pri stole, kam ho poslali. Chápal, že sa niečo stalo, ale nikto mu nič nevysvetlil, nikto na neho nemal čas. Otec dve noci nebol doma, a keď sa nachvíľu ukázal, tak sa správal zvláštne. Priniesol nejakého raneného človeka, ktorého nechal v hlavnom dome, prezliekol sa, pobozkal ho, poprosil ho o odpustenie, daroval mu svoj lovecký nôž aj fotku mamy. Akoby sa s ním lúčil alebo čo. Nakoniec povedal: „Milujem ťa, len aby si vedel.“

Filipa takéto správanie otca vydesilo. Potom dlho nevedel zaspať, darmo s ním v domčeku bola stará suseda, čo ho mala zostať strážiť. Úplne zbytočne tam bola. Bol na otca nahnevaný, že mu natoľko nedôveruje, že to tak zariadil. Nechcel ju tam. Tak sa tváril, že spí, len aby mohla odísť do svojho domu a on mal od nej pokoj. Cítil sa dosť veľký na to, aby zostal doma, tam kde to dobre pozná sám, a, navyše, tam kde ho chráni jeho šteňa. No spať aj tak nevedel, aj keď si Oscara zobral do postele k sebe. Ten síce sladko zaspal, avšak jeho hrdý majiteľ sa metal v posteli, akoby ho hrýzli blchy, vzdychal a čakal, kedy otec príde.

Neustále mu v hlave mátala myšlienka, že sa možno nevráti. Hoci pred pár mesiacmi by sa niečomu takému potešil, zrazu to nechcel. Otec ho mal rád. Vedel to, cítil to. Robil pre neho všetko, aby sa mal dobre. Hoci by sa Filip rád išiel pozrieť k Moralezovcov, ľuďom, ktorých dlho považoval za rodičov. Chýbala mu sestra, tá asi najviac. Sám seba sa pýtal, či aj ona bola unesená. Asi áno. Tak to tvrdil aj otec. Keď sa nad tým zamyslel, naozaj sa nepodobala na nikoho z rodiny. Chýbala mu aj mama, jediná mama, ktorú poznal. Tú mal radšej ako otca, teda pána Moraleza, ktorý sa o nich fyzicky veľmi nestaral. Skôr sluhovia sa k nemu správali, ako by sa mal poriadny otec, oni ho učili byť chlapom. Aj kamaráti mu chýbali, tu mal iných, ale vedel, že nezostane navždy v tomto dome, tak sa vedome držal trochu od nich, aby mu nebolo za nimi smutno.

Druhá noc osamote bola ešte horšia. Filip si naplno uvedomil, že má strach o otca a že ho má skutočne rád, hoci ho nikdy ani neobjal. Však už ani na to nemal vek, takmer štrnásť rokov je dosť veľa na také detinské prejavy. No mal rád chvíle s ním, chvíle, keď sa o niečom rozprávali alebo ho otec učil nejakú remeselnú zručnosť, niečo o prírode, o fungovaní sveta. Páčili sa mu aj tie, kedy spoločne mlčali a bolo im dobre. Adam, teda otec mal super zmysel pre humor, občas. Niekedy bol zase taký vážny, že Filip musel urobiť niečo smiešne, aby ho z toho vytrhol. Vtedy akoby padla ťarcha posledných rokov na jeho plecia a tlačila ho k zemi.

Po vyše roku strávenom spolu sa dalo povedať, že si už celkom spolu rozumeli, aj keď, ako vždy pri dospievajúcom dieťati, aj u nich prišli chvíle, kedy obyčajná drobnosť dokázala oboch nahnevať a na nejaký čas rozdeliť. Stále, dokonca aj vtedy, mal k tomuto Adamovi lepší vzťah ako k mužovi, čo ho doteraz vychoval. Aj tak ho tento veľký strach ohromil a zaskočil. Zrazu všetko vyzeralo inakšie ako predtým. Počas druhej noci sa niečo medzi nimi navždy zmenilo a Filip si to jasne uvedomil.

Nadišlo ráno a otca nikde. Tak si zašiel vypýtať hrnček mlieka od tej susedky, čo ho mala strážiť, urobil si kašu na raňajky a uvažoval, či pôjde do nedeľnej školy. Inokedy by tam bežal, len aby sa ulial z robenia nejakých pomocných prác. Vlastne, nielen kvôli tomu. Rád sa učil. Naozaj ho to bavilo. No teraz radšej sedel doma, podchvíľou prikladal na oheň a čakal ako na ihlách. Trošku si pri tom aj zdriemol, lebo ho zmohla únava. No otca nikde.

Okolo obeda sa s hrmotom roztvorili dvere a dovnútra okrem svetla vošla akási postava, ktorá niesla inú postavu a až nakoniec za nimi vošiel otec. Hneď vo dverách sa postupne všetci snažili striasť zo seba sneh.

„Tu si? To som rád,“ povedal Adam synovi.

Ten sa mu hodil po prvýkrát v živote okolo krku. Mal chuť povedať mu: „Mám ťa rád,“ ale nedokázal to. Ešte nie. Namiesto toho vyslovil výčitku: „Kde si bol tak dlho?!“

„To je nadlho, syn môj,“ povedal Adam, ktorého nečakaný prejav náklonnosti veľmi prekvapil. Pritiahol si syna k sebe, pohladil ho po hlave, ktorú mal sklonenú pri jeho hrudi. Chcel ho na ňu pobozkať, ale nechcel ho odplašiť, tak si to netrúfol. Len si užíval okamih, po ktorom tak dlho túžil.

Potom však pozornosť pritiahla žena, ktorú zložil Shane. Stenala. Uložili ju do Filipovej postele, vedľa nej malé dieťa, ktoré spalo. Minimálne pol cesty prerevalo, liezlo poriadne chlapom na nervy, hoci mama bola pri ňom. Hladné nebolo, cestou ho mama nadojčila, nakŕmila kusom chleba z večere. No zúbky išli aj napriek úteku, s tým sa jednoducho nedalo nič robiť. Shane si až vtedy uvedomil, aké náročné je utekať s vrieskajúcim deckom. To sa nedá nenápadne. Našťastie, počasie bolo také zlé, že dokopy nikoho nestretli.

„Lucy,“ prihovoril sa jej Adam, „idem zavolať babicu, možno ti bude vedieť uľaviť od bolesti.“

Pôvodne ju chcel tiež nechať v dome pána Pawlovského, tak ako Bena a Harryho, ale Lucy bola, na rozdiel od nich, pri vedomí, nechcela tam ostať, tvrdila, že jej nič nie je.

Keď babica prišla, vyhnala chlapov vrátane Filipa z domu a pár minút strávila s mladou ženou. Potom vyšla sama von a napriek silnému vetru, ktorý odnášal niektoré slabiky tak, že ich bolo ledva počuť, sa s ňou začal rozprávať. Pritom sa však musel skôr spoliehať na odčítanie z perí ako skutočný zvuk. Pred domom tam zostali len tá pani, Filip a on, Shane odbehol za Harrym.

„Tak ako? Je dieťa v poriadku?“ opýtal sa Adam, ktorý si ani nebol istý, akú chce odpoveď. Len vedel to, že nechce, aby sa Lucy niečo stalo. Celú cestu im ďakovala, neustále sa však v strachu obzerala, či ich niekto neprenasleduje, vyzerala veľmi vystrašene, no šťastne, že je preč z toho väzenia.

„Zatiaľ áno, dúfam. Len mamička musí mať úplný pokoj na lôžku. Mala by mať teraz v jedle veľa rýb, mrkvy, šošovice, v tom všetkom je magnézium. Ešte jej prinesiem nejaký čaj, ktorý jej budete musieť trikrát denne variť. No a aby som nezabudla, tú malú jej teraz neprikladajte, potrebuje sa zotaviť. Pre ňu tiež niečo vhodné pre malé deti donesiem a takú hračku s gélom, ktorá sa ochladí a uľaví jej od bolesti. Úžasný vynález! To už dnes len tak niekde nezoženiete. Je to rodinný poklad.“

Adam nemal ani páru o tom, čo hovorí. Len jej prikyvoval. Chcel presnejšie vedieť, ako na tom je.

„Dobre, ďakujem. Ale aj tak, nemohli by ste byť konkrétnejšia. Prežije to dieťa?“ opýtal sa s malou dušičkou.

Babica mykla plecami, no videla, že pomocník na farme chce z nejakého dôvodu poznať odpoveď. Tak mu povedala len to, čo zvykne hovoriť iným, keď to vyzerá na potrat: „Ak o plod nepríde do troch dní, tak to bude dobré, nebojte sa, otecko,“ povedala žena, čo mala okrem iného v komunite nejaké skúsenosti s pôrodmi, lebo sama nevedela, čo bude. V tomto momente to už bolo na prírode a nie nej.

Krv a ani iné znaky potratu však nenašla, tak dúfala, že pri absencii pohybu bolesti utíchnu. Niekedy sa to tak stáva, hlavne v prvých mesiacoch. Mimochodom, ešte stále bola v šoku z toho, že jej sused má ženu, malé dieťa a ďalšie na ceste, tak ako sa jej to snažil počas ich rozhovoru vysvetliť. Celkom jej to nešlo do hlavy, kedy by jej to dieťa mohol urobiť, keďže býval na statku omnoho dlhšie, aby mohla byť táto žena s ním tehotná.

Adam tušil, čo jej asi chodí po rozume, preto povedal: „Nie, ja nie som otec. Rád by som bol, ale nie som. Odišla odo mňa k inému, no ten ju bíjaval. Bol bohatší, ako vidíte, nemala sa u neho zle, ale nesprával sa k nej dobre. Tak si to rozmyslela a poslala mi správu. A tuto Filip, je syn mojej prvej ženy, čo zomrela. Ja viem, je to dnes všetko také zamotané...,“ vzdychol si. „Ale taký je už raz môj život...“

Tetuška súhlasila: „Áno, stáva sa. Chápem. Neodsudzujem. Podľa šiat a šperkov som si aj myslela, že sa k vám nehodí. Obdivujem vás, že ste ju vzali na milosť a zobrali si ju naspäť.“

Adam sa zatváril tak neurčito. Akože ešte stále uvažuje, či do toho vzťahu druhýkrát pôjde.

„Uvidíme, ako sa to vyvinie,“ povedal. Nechcel myslieť tak dopredu. Únos bola jedna vec, ale to, či Lucy s ním zostane, bola druhá. Toto rozhodnutie nepatrilo jemu a nemienil ju k ničomu nútiť. No bol odhodlaný jej pomôcť vo všetkom, čo bude potrebovať.

„Hm, sused, ak sa chcete zbaviť toho decka, viem doniesť aj iný čaj,“ pošepkala mu do ucha, aby to jeho syn, ktorý pri nich stál celý čas s otvorenými ústami a načúval, pretože sa snažil zistiť, o čo vlastne ide, nepočul.

Adam sa na ňu pozrel, akoby nechcel veriť, že to povedala. Chvíľu aj uvažoval nad jej ponukou. Bolo to lákavé. Zabiť to, čo ju spájalo s Roccom. Pretrhnúť ten dôležitý spojovací článok, čo ich bude zväzovať naveky. Aké by to bolo, ak by sa stali skutočnou rodinou a on by vychovával dieťa takého zloducha? Ako často by na to myslel? Každý deň? Vždy, keď niečo vyvedie? No potom si Adam uvedomil jednu vec. To dieťa je aj Lucyino. Presne polovica z neho. Nie, nemôže ho dať zabiť. Nechá to na prírodu, na múdru prírodu, nech rozhodne. A on sa už s tým nejako vyrovná.

„Nie, nemôžem to urobiť. Ako sa hovorí, najväčšie bohatstvo je dieťa v postieľke. Každé si zaslúži žiť,“ povedal, rýchlo sa rozlúčil v strachu, aby nezmenil svoj názor, a vošiel do domčeka.

Tam ho už vítali zvedavé oči Lucy.

Prisadol si ku nej na posteľ, chytil ju za ruku a ona mu to dovolila.

Zvedavo sa opýtala: „Tak, čo chcela? Čo ti povedala?“ V očiach mala obrovský strach. Bála sa o to dieťa, chcela ho. Vo chvíľach, keď si myslela, že oň prichádza, tak si uvedomila, že by jej hrozne chýbalo. Ešte ho síce ani nevidela, ani jeho pohyby necítila, no chcela ho ochrániť. Už dávno k nemu cítila materinskú lásku, ktorá ju donútila aj k tomuto úteku. Aj preň chcela lepší život. Taký normálnejší...

On sa na ňu zoširoka usmial. Už v tej chvíli bol rád za svoje rozhodnutie. Takto bude mať úplne čisté svedomie.

Pohladil ju poruke, ktorú opatroval vo svojej, a v skratke zrekapituloval: „Povedala, že musíš ležať, oddychovať, jesť určité veci, piť čajíky a všetko bude dobré.“

Lucy vypadla z oka slza. Jedna, druhá, niekoľko desiatok, celý potôčik. Po celý čas si však nechala svoju ruku v jeho, hoci mala sto chutí si tvár poutierať, ale to by znamenalo pustiť ho, čo nechcela. Hľadala v ňom oporu, lebo bol pre ňu jediný chlap na svete, ktorému dôveruje.

„Neplač, všetko bude dobré,“ zopakoval Adam. Dúfala, že má pravdu, hrozne v to dúfala.

Tie slzy už neboli iba o plode v jej lone, ale aj o slobode. O tom, že prišlo uvoľnenie a ona sa mu mohla poddať. Nikdy vo svojom živote nezabudne na ten hrozný nekonečný beh zimným lesom, ani na guľky svištiace okolo, ani na strach o Stellku, ktorú celý čas niesol Shane. Nikdy mu za to neprestane byť vďačná. Ani za jeho povzbudivé slová, ktoré jej hovoril, aby ju presvedčil o potrebe pokračovať v behu. Lucy nezabudne ani na ten pád do akejsi malej jamy, ktorú pod nádielkou snehu nebolo vidieť. Od neho ju rozbolelo brucho a chudák Shane nevedel, čo má robiť. Narýchlo zo svojej bundy a pár konárov vyrobil nosidlá a ťahal ju až k domu s konským záprahom s malou Stellkou v nosiči na chrbte. Len vďaka jeho sile a húževnatosti do zvládli.

A, samozrejme, Adamovej odvahe prísť po ňu a jeho obetavosti položiť za ňu život, keď zostal, aby im kryl chrbty. Tak si oprela o jeho ruku, ktorá jej prišla na pomoc, mokré líce, jemne sa usmiala a zavrela oči, hoci bol biely deň. Potrebovala si oddýchnuť. Malá Stellka sa však budila, tak ju Adam zobral do náručia a pošepky poprosil Filipa, aby išiel zohnať niečo malej na jedenie. Keď sa vrátil, tak ju spolu kŕmili, tešili sa z toho, ako jej chutí, potom sa s ňou hrali a popri tom Adam Filipovi vysvetlil, kto je Lucy a odkiaľ ju pozná.