Dnešok je ten deň! 17. kapitola - O zúfalstve, kriku a o klamstve

„Prežije to?“ opýtal sa na smrť vystrašený Shane po otcovi plavovlasej dcéry pána Pawlovského, ktorá sa o neho a Bena takmer nepretržite starala, odkedy ich jedného po druhom doniesli.

Bola hlboká noc. Izba, v ktorej obaja pacienti ležali, smrdela alkoholom, ktorým ošetrovali zahnisané rany, rôznymi čajovými odvarmi, močom, potom a chorobou. Shane vždy, keď do nej vošiel, musel nachvíľu vyvetrať. Po zavretí okien si na ten smrad rýchlo zvykol a prestal mu prekážať. Na farme aj tak nemal inej roboty, tak robil všetko pre to, aby ujovi a ich spoločnému priateľovi pomohol.

„Ktorý?“ opýtala sa celkom bez uvažovania. Trvalo to už pár dní a stav mužov sa akosi nezlepšoval. Obaja mali horúčky, jeden spôsobené strelným zranením, pri ktorom prišiel o veľa krvi a tá sa mu musela znovu vytvoriť, a druhý ani netušila čím, asi bakteriálnou infekciou možno povrchových rán, možno v tráviacom systéme, poprípade zápalom pľúc spôsobeným zlou stravou, stresom a chladom, ktorý podľa všetkého dlhodobo zažíval.

Shane mal rád Bena, ale skôr mu záležalo na Harrym. Veď mu bol ako otec, poznal ho odjakživa. Na svojich rodičov si pamätal dosť málo. Skôr len také útržky a pocit pokoja. Ochrany. Pripadalo mu to tak dávno, keď ešte žili. Všetky ostatné zážitky mal s Harrym. Preto si Shane nevedel predstaviť svet bez neho. Len smutne pozrel jeho smerom, aby Pawlovského dcére ukázal, koho myslí.

„Ach, on? Neviem. Nič nemôžem sľúbiť. V živote som sa nestarala o nikoho v horúčkach tak dlho. To hovorí o jeho sile,“ poznamenala a zároveň tak trochu zaklamala. Aspoň tak sa v tej chvíli cítila. Ak si niekto myslí, že milosrdná lož ide ľahko z úst, tak sa veľmi mýli. Bolí a hovoriaci pri nej trpí, no aj tak ju chce pre toho druhého povedať, lebo ho nechce sklamať. Nechce byť tým, kto to urobí. Je to ten najhnusnejší druh klamstva, ktoré síce nie je sebecké, práve naopak, ale vo chvíli vyslovenia je absolútne nereálne, zvyčajne pre obe strany. A obyčajné klamstvo sa rado tvári reálne.

Shane to však nechcel počuť. Nedokázal sa uspokojiť s vyhýbavou odpoveďou, preto nástojil: „Potrebujem sa pripraviť, prosím!“

Aj keď sa za čierne myšlienky hanbil, tak sa im po toľkých dňoch zúfania nevyhol. Pred očami mal podobný obraz, ako keď odchádzali. Oni prichádzajú, Nia stojí pri dome, vyzerá Harryho niekde na voze, ale medzi ľuďmi ho nevidí. Začína byť nervózna. Shane zoskočí z voza a oznámi jej tú správu. Ona si možno od preľaknutia chytí brucho, ktoré sa určite za tie týždne zväčšilo, aby chránila svoje nenarodené dieťa. Určite sa rozplače alebo možno aj nie, možno bude ticho trpieť, čo bude ešte horšie, pretože vtedy človek trpí ešte viac.

Shane sa pripravoval na úlohu živiteľa Harryho ženy a dieťaťa. Cítil to ako svoju povinnosť, jeho ujo sa o neho takisto od desiatich rokov postaral, pričom nemusel. Mohol sa na neho tisíckrát vykašľať a možno aj chcel, ale nedalo mu to. Ak by sa to najhoršie naozaj stalo, Shane nevidel inú cestu, len mu to takto oplatiť.

            Pomerne mladá žena sa pozrela na neho, akoby tušila, čo sa mu preháňa hlavou. Shane jej povedal o Harryho rodine. Bolo jej ho ľúto, robila, čo mohla, ale akosi to nestačilo. Aj ona už bola unavená, aj manželka Bena, ktorá im pomáhala v starostlivosti o chorých. Vlastne nikto z nich troch toho veľa za posledné dni neprespal, hoci sa pri pacientoch striedali. Obe ženy sa museli starať ešte aj o vlastné deti. Vtedy bol pri pacientoch iba Shane a naozaj robil všetko, čo vedel. Ony ho nechali, lebo bolo na ňom vidieť, že už má s opaterou chorých skúsenosti. Ale aj jemu sa stav pacientov zdal bez väčších zmien už podozrivo dlho. Mal strach, že nezachránia ani jedného a všetko by to bolo zbytočné. Horšie ako zbytočné, celý ten ich výlet do Sladkého sna by bola jedna veľká katastrofa, cez ktorú by sa Shane ťažko dostával. Nie facka od života, ale poriadny kopanec do hlavy. Až taký, že človek stratí vedomie a po prebraní je svet naruby. Z toho mal Shane strach. Že to nezvládne.

            Pawlovského dcéra, ktorá sa už na jeho utrpenie nemohla pozerať, si upravila vlasy, a pritom uvažovala, ako mu pravdu, ktorú si myslela, že pozná, povedať. Nakoniec z nej vyšlo: „Akoby to povedal náš otec, u oboch je to už iba v rukách Pána. Na tvojom mieste by som sa radšej pripravila na to najhoršie. To je moja teória, keď človek ráta s najhoršou alternatívou, tak ho potom nič nemôže prekvapiť, iba potešiť.“

            Shane bol rád, že Lea, ktorá odbehla k synovi, čo sa uprostred noci rozplakal, keď ju pri sebe nenašiel, a pritom takmer zobudil celý dom, nepočula konečný verdikt. Shanovi nebola úplne neznáma pesimistická filozofia o pripravovaní sa na najhoršie. Nikdy si však neuvedomil, aká je ešte k tomu strašne sebecká. Človek chráni sám seba pred sklamaním. Zároveň je zbabelá. Je jednoduchšie sa vzdať a nebojovať. Nestojí to toľko síl. Omnoho náročnejšie bolo udržať si jasnú myseľ a vieru, že to stále ešte môže dopadnúť dobre. Každou hodinou to bol nadľudskejší výkon aj u večného optimistu, akým bol Shane. Ale nie, on sa so smrťou Harryho nemohol zmieriť. Chcel niečo urobiť, aby to tak nedopadlo.

            „Ďakujem za úprimnosť, ale ja to nemôžem prijať. Harry sa má stať každú chvíľu otcom, musí prežiť!“ povedal do prítmia izby tak rozhodne, ako to len vedel, pretože chcel sám seba presvedčiť, že to tak bude. Ale vyľakal sa vlastného hlasu, ktorý znel tak priškrtene, neprirodzene, akoby to vyslovil úplne cudzí človek. Strach o svojho druhého otca mu zovieral hrdlo, preto si odkašľal a vzdychol.

Fakt už mal toho plné zuby, chcelo sa mu vybehnúť z domu do noci, ale von zase snežilo, ďaleko by nedobehol, iba po najvzdialenejšie odhrabané miesto. Tam by sa hodil do tej príliš studenej formy vody, aby nechal hlavu trochu vychladnúť. Cítil, že to potrebuje. Aj vzduch. Tá izba mu už poriadne liezla na nervy, nebol zvyknutý byť takto dlho niekde zavretý. Bol človekom, ktorý nemáva žiadne steny okolo seba. Hodiny v prírode mu veľmi chýbali. Navyše aj cez deň bolo dosť pochmúrne, ťažké snehové mraky sa striedali nad krajinou a nebolo im konca.

            „Dopriala by som mu to,“ odpovedala mu pred vyše týždňom úplne neznáma žena, matka troch detí, pričom najmladšie bolo len dojča a často potrebovalo jej pozornosť. Shane jej bol za to vďačný, že sa tak obetúva, hoci vedel, že mama chýba rodine. Vtedy si prvýkrát pomyslel, že by si možno aj ona priala, aby sa to už skončilo. Vyčerpanosť sa dala čítať z jej tváre, pohybov aj rýchlosti rozprávania.

            „Ja tu zostanem, choď za svojimi alebo si pospať,“ povedal jej. Ona jeho ponuku, bez slova prijala. Mala pocit, že by ho mala nechať samého rozlúčiť so strýkom. Nevedela si predstaviť, že by mohol prežiť ďalšiu noc. Ak aj áno, nedávala mu viac ako ďalší deň. Bola si viac menej istá, že do pár hodín niektorý z nich zomrie. Deväť dní v horúčkach, bez poriadnej potravy a tekutín nemohol nikto prežiť, ani silný Harry, ani celé týždne vytrápený Ben.

            Keď odišla, Shane si dal vankúš na zem, sadol si naň, oprel si lakte o posteľ, kde strýko ležal a podoprel si hlavu.. Nevedel, čo má robiť, preto len rozprával a z času na čas ochladil rozpálené čelo Harrymu mokrou handrou.

            Konečne si dovolil byť otvorený: „Prepáč, ale serie ma to. Už dávno sme mali byť na lúke. Ty tu len ležíš a nebojuješ! Nie, neurážaj sa! Toto nie je poriadny boj. Asi si zabudol, koho si nechal pod tou zakrivenou horou. Ja som na tvoju Niu nezabudol. Určite ťa každú chvíľu vyzerá a je čoraz smutnejšia. Harry, ty jej to nemôžeš urobiť! Ani tvojmu dieťaťu! Prečo by si, doriti, zomrel takto?! Bez toho, aby si videl svoje vlastné dieťa? Bez toho, aby si prežíval roky šťastia aj starostí so ženou, ktorú si tak dlho hľadal? Okamžite prestaň s tým leňošením. Dosť bolo horúčok! Musíš sa zobudiť, najesť, napiť, inak to neprežiješ. Počuješ?! Bojuj!

Nie je to až také veľké zranenie. Mal si aj horšie. Ja si to dobre pamätám. Koľko guliek si už schytal a vždy si sa z toho ako pes vylízal. Nie, ja toto neberiem. Ty sa pekne do rána nad sebou zamyslíš, dáš sa dokopy a zobudíš sa. Počuješ? Nie kvôli mne, ale Nii a vášmu dieťaťu! Neexistuje iná možnosť. Ak bude treba, aj toho tvojho Boha poprosím.“

            Harryho tvár bola skrivená v bolesti, prudko dýchal kvôli horúčke, veľa sa nehýbal, Shane ho musel občas polohovať. Nechcel, aby dostal zápal pľúc. Odniekiaľ vedel, že práve toto treba robiť s pacientmi. Tak svojho uja pretočil. Ten si podvedome oblizol suché pery. Zamračil sa, akoby Shana počul, ale potom sa oddával horúčkovým snom naďalej. Žiadne zázračné zobudenie sa nekonalo.

Shane si zase vzdychol. Nikdy sa poriadne nemodlil, ani nevedel, ako sa to robí. Vždy mu prichádzali tie prosby zúfalých ľudí, ktoré občas počul, smiešne. Rozprávať sa s niekým, koho nevidno a nikto nevie, či naozaj existuje. Aká hlúposť! Neskutočná! Navyše nikto nikdy existenciu Boha nedokázal. Skôr opak. Sám mal dôkaz. Ten vymyslený, vybájnený, napriek tomu uctievaný Boh neochránil svet pred zemetraseniami a pliagou. Možno to ani nechcel. Možno to všetko sám spôsobil. Alebo je to babrák, ktorý nedokáže všetko to, čo mu ľudia pripisujú, o čo ho prosia. Určite nie je všemocný, veď pred rokmi ho miliardy prosili o záchranu, a on nič poriadne neurobil...

Ale možno by čisto teoreticky v takej drobnosti, ako je zachovanie nie ľudstva, ale jedného ľudského života, mohol pomôcť. Tak sa teda o to Shane pokúsil, samozrejme, po svojom: „Počuješ ma, Harryho Bože? Možno len na to čakáš, kedy sa pred tebou pokloním a uznám, že robíš zázraky. Pri Darji si ho urobil. Tak som tu, kľačím a prosím a dúfam, že ma aj teraz vypočuješ, hoci som sa ani len ten Otčenáš nikdy nenaučil. Nie kvôli mne ho zachráň, ale pre dieťa, ktoré sa má narodiť. Mne bol Harry tým najlepším otcom, ja viem, že nežil úplne podľa tvojich predstáv a pravidiel, ale neber ho z tohto sveta skôr, ako si konečne splní svoje najväčšie sny. Bolo by to nespravodlivé a všetci hovoria, že ty si spravodlivý. Nemám zatiaľ z teba ten pocit. Ak ho necháš zomrieť, tak ťa nikdy nebudem mať rád, lebo si budem myslieť, že si strašne, ale strašne nespravodlivý. Tak pekne krásne zošli svojho ducha liečiteľa, svojich anjelov strážnych, či koho, hocikoho a pomôžte mu!!!“

Konečne šli z neho emócie, ktoré sa snažil toľkú dobu pred ženami aj pred samým sebou potláčať. Potom si však uvedomil, že zlostné kričanie na Boha asi nie je najlepšie riešenie, že ho chcel prosiť, nie sa mu vyhrážať. Tak stíchol a rozplakal sa od príšerného pocitu bezmocnosti.

Až po chvíli, kedy mu to slzy dovolili, bol zo seba schopný vydať tiché pokorné: „Prosííím.“ Na viac sa už nezmohol.

Do rána sa nedozvedel odpoveď na otázku, ako sa Boh v prípade Harryho rozhodol. No v prípade Bena prišiel verdikt okolo siedmej ráno, tesne pred svitaním. Lea bola pri tom, kedy naposledy vydýchol. V jej náručí za prítomnosti ich detí, o život bojujúceho priateľa a Shana, ktorý tú chvíľu, kedy prišiel koniec, na zemi prespal. Zobudil sa až na výkrik Ley.

V prvom momente sa vyľakal, že prišiel o Harryho. Hneď na to mu odľahlo, ale padol na neho obrovský smútok, keď si uvedomil, že celá záchranná akcia bola úplne zbytočná. Ten, po ktorého išli, zomrel, a teda aj nebezpečenstvo, že ho niekde nájdu živého a budú ich kvôli tomu prenasledovať, zmizlo. Zrazu sa mu v duši usídlil akýsi pokoj prameniaci z toho, že aj druhé, omnoho väčšie nebezpečenstvo menom Lucy už dávno odišlo z farmy v sprievode Adama a ich dvoch detí. Samotný pán Jozef ich pobalil, dal im dosť jedla aj na mesiac, nejaké peniaze a poslal preč. Roccova milenka bola obrovské riziko, ktoré nemohol dlhšie znášať a Adam to chápal. Dohodli sa však na tom, že nech sa deje čokoľvek, najneskôr na jar dorazia na lúku. V zime by pre nich aj tak dostatok jedla nemali. Bolo by ich  priveľa na zásoby jedla, ktoré sa tam chystali priniesť.

Zrazu si Shane uvedomil jednu vec, momentálne bol úplne jediný človek pri zmysloch, ktorý s istotou vedel, kde sa Harryho domček nachádza a ako sa k nemu dostať. A tam, niekde v diaľke ich, ho čakali dve ženy, jeden chlapec a jeden plod dieťaťa, ktorých nemohol sklamať. Bol si istý, že aj keby sa stalo čokoľvek, bude sa musieť k nim so zásobami dostať, inak bude po nich. Zodpovednosť, ktorú v tej chvíli pocítil, bola obrovská, ale dodala mu silu. Zodpovednosť je už raz taká, dokáže z človeka vydolovať to najlepšie. To, čo sám človek netuší, že má. Sviňa jedna nástojčivá.

Podišiel k Ley, objal ju a nechal vyplakať sa na jeho ramene. Po celý čas pozeral na Harryho telo a dúfal, že toto isté s Niou nebude musieť prežiť o pár týždňov. Pred ním sa odohrávala scéna, ktorú si už ani nemusel predstavovať. Scéna, v ktorej si žena uvedomí, že prišla o milovaného muža, navždy. Tehotné sú však ešte citlivejšie. Shane sa cítil pod psa, ale vďačne robil pevný oporný stĺp matke dvoch detí ich priateľa, pretože nič iné v tej chvíli ani nebol schopný urobiť. Nevedel ani nájsť správne slová útechy, všetky typické frázy mu pripadali hrozne banálne, neúprimné, ba priam až absurdné. Tak bol ticho a zľahka ju objímal, lebo cítil, že práve to potrebuje. Pocit, že nie je sama.

Vtedy niekedy úplne dospel, hoci si to ani neuvedomoval. Ťarcha života na neho padla ako mrakodrap po zemetrasení. Pritlačila ho k zemi, takmer pod ňu. S týmto pocitom prežil aj pohreb, hoci Harry stále žil a zdalo sa, že teploty ustupujú. Reálne mu ostávala už iba nádej, že Boh, v ktorého svojím spôsobom veril Harry, jeho opakovanú, neustále upravovanú modlitbu prijme a on to prežije. To bolo jediné, čo ešte pre neho vedel robiť, hoci si nebol istý, či je to z jeho strany úprimné. Hlavne zo začiatku to isto nebolo. Ale pomáhalo mu to vykričať sa na niekoho, kto mu nemôže vynadať späť.

Po pohrebe si ho starý Pawlovský zobral stranou a povedal: „Ver, chlapče, viera aj hory prenáša. Ver, že Boh vykoná to, čo je pre Harryho najlepšie. Vlož ho do jeho rúk, lebo on v nich vždy bol, je a bude. Ak má zomrieť, tak zomrie, ak má žiť, tak bude žiť. Tvojou úlohou je pokorne prijať všetko, čo príde. Ja viem, že je to hrozne ťažké, nie som už najmladší, tiež som v živote o mnohých blízkych prišiel. Ale vykúpením z každého takéhoto trápenia bola vždy nejaká pozitívna zmena v mojom živote. Stačilo sa len modliť, mať trpezlivosť, otvoriť oči a pozorne vnímať svet okolo seba. Stačilo sa len neuzavrieť do seba, lebo to je obrovská chyba, ktorej sa mnohí dopúšťajú.

Čo si myslíš? Ak by Boh nechcel, aby som mal túto farmu a dostal do opatery toľkých ľudí, tak by sa to tak určite nestalo. Mnohí mi aj závidia. Nemajú však čo. Stálo ma to tiež veľa bolesti a odriekania. No bolesť môže byť aj dobrá, pretože, ak si vnímavý, zistíš, že dokáže ukázať človeku cestu z nej, vyprovokuje ho k zmene, urobí ho dokonalejším, lepším, vnímavejším voči bolesti ostatných. Ja sa snažím vždy všetko zlé premeniť na niečo lepšie. Nie pre seba, pre iných a ako bumerang sa mi to vracia. Je to fakt jednoduché. Niekedy to vyskúšaj!

Takže, chlapče, hlavu hore, nezabúdaj, po veľkom trápení prichádza veľká radosť. Možno nie hneď, ale ona príde. Len v to musíš veriť, lebo viera robí čo?“ povedal starý farmár s takým úsmevom, že mu ho Shane musel opätovať, hoci na to nemal pred chvíľou žiadnu náladu.

Ako malý chlapec, ktorý sa práve naučil lekciu, ho s tým neistým úsmevom doplnil: „Hory prenáša.“ A pomyslel si: ´Nehovorí sa to isté aj o láske?´