Dnešok je ten deň! 18. kapitola - Keď je deň na úžitok

Dni plynuli pomerne rýchlo, zásoby jedla sa zmenšovali, sušené mäso sa dávno minulo, takže situácia začínala byť vážna a obe ženy si to veľmi dobre uvedomovali. Navyše, Nia sa začínala cítiť naozaj zle, mala pocit, že je pôrod na spadnutie. Všetko ju bolelo, hlavne chrbát, nohy mala opuchnuté, zle sa jej v noci dýchalo a nevedela spať. Čo bolo najhoršie, začal jej tvrdnúť brucho. Radšej sa o tom ani Darji nezdôverila, aby ju nevystrašila. Tušila, že to budú len poslíčkovia, aj keď si nikdy úplne istá pri tých kontrakciách nebola.

Našťastie to vždy prešlo, keď si nachvíľu ľahla, oddýchla si a vyhovorila sa na chrbát. Strach bol hlavný dôvod, prečo bola zo dňa na deň mĺkvejšia. Neustále myslela na Harryho a na to, čo spôsobilo meškanie. Mala o otca svojho dieťaťa veľké obavy. Aj o seba a dieťatko. Takto si to nepredstavovala. Darmo všetko v domčeku zabezpečila, aby sa malé mohlo narodiť. Pripravila sa v tých hrozných podmienkach, ako najlepšie vedela. No mala strach, že bez Harryho pôrod a ani obdobie po ňom neprežijú. Chýbala je životná istota. Muž, na ktorého sa ani nevedela kedy, začala spoliehať. Bez neho bolo všetko iné, pomaly ale isto strácala pocit, že všetko dobre dopadne, hoci si to každé ráno nechcela pripustiť, ale prišiel večer, nočné vstávanie na toaletu a strach sa vtedy násobil. Bola už z toho poriadne vyčerpaná, z čakania aj z ponocovania.

Darja bola na tom podobne, hoci zo začiatku mala diametrálne odlišné pocity. Skôr také negatívne. Hnevala sa, zúrila, nadávala sama sebe za svoju naivitu, že sa na to dala. Mala pocit, že bola oklamaná, že sa už z lúky do jari nedostane. Najväčšiu zlosť mala asi na štvrtý deň po predpokladanom príchode. To s ňou nebola žiadna rozumná reč, uvedomovala si to, a preto radšej bočila od všetkých. Aj jej bolo do plaču, aj zúrila, aj sa jej nechcelo s nikým rozprávať, aj jej všetko liezlo na nervy. Cítila sa nafigu, preto radšej zmizla na celodennú poľovačku, aby svoje pocity neprenášala na tých, ktorí za nič nemohli.

No po asi týždni meškania už aj Darja začínala mať strach, že sa chlapom niečo stalo a že všetko zostane len na ne dve a Remiho, ktorý bol ešte len sám dieťa. Napriek tomu dúfala, že sa im stalo len niečo také banálne, ako napríklad prasknuté sane, ktoré nevedia opraviť, a že sa každý deň objavia za riekou a všetko bude dobré. No chlapi stále nechodili a Darja sa s tým musela vyrovnať, či chcela alebo nechcela.

Prišla zima. Úplná. Neúprosná. Ale aspoň úprimná. Netvárila sa, že sa chce tak skoro pustiť svojho ľadového žezla. Stála snehová pokrývka už zdobila všetko navôkol. Teploty už vôbec nestúpali nad nulu. Čo nestihli urobiť z vonkajších prác dovtedy, zostalo na jar. Malo to aj výhody. Napríklad, že Darja prestala chodiť k potoku, ktorý napriek tomu, že inokedy celkom živo tečúca voda v ňom rýchlo zamŕzala a vytárala nádherné ľadové súsošia. Stačilo vyjsť pred dom, nabrať do hrnca snehu kopcovito, vrátiť sa do chalupy, položiť hrniec k ohňu a do pár minút v ňom bola čistá a navyše veľmi chutná voda.

Sneh bol dobrý aj kvôli stopám. Darja ich dôverne poznala. Ešte v detstve ju ich otec naučil rozoznávať. Presne vedela aké zvieratá sa potulujú po okolí, chodia sa napiť až k rieke. Dalo sa to zistiť aj podľa toho, čo všetko sa chytilo do pascí, ale dosť často ju predbehli vlky, či kojoty, ktoré uväznené zviera objavili skôr. Darja akurát tak našla len spúšť po ich raňajkách, obede, či večeri. Aby neboli obyvatelia jediného dokončeného domčeka hladní, tak ich obchádzala aj dvakrát za deň, aj to sa niekedy vrátila bez úlovku. Bolo to smutné. Vedela, že Nia musí jesť a aj Remi, tak sa snažila dávať im zo svojej porcie, aby si to nevšimli, lebo si myslela, že sama toľko nepotrebuje. Nerobila si však z toho ťažkú hlavu, hlad bol jej súčasťou často v živote a vedela sa s ním pomerne dobre popasovať. Čerstvé ihličie jej v tom výrazne pomáhalo.

No bielkoviny potrebovala aj ona. A ryby zase kyslík. Tak začala chodievať k rieke, keď zamrzla úplne. V blízkosti brehu si vysekala v nie ešte príliš hrubom ľade dieru a za polhodinu nalovila ryby aj na dva dni. Len tak, na maličký háčik, ktorý si sama vyrobila a na napučané zrnko kukurice, ktoré si na ten účel potiahla zo sýpky, hoci bolo určené na jarnú výsadbu. V tom čase už neverila, že chlapi sa vrátia, a jej prioritou sa stalo len prežitie do jari.

Jeden podvečer po robote takto zašla k rieke. Keď nachytala dosť rýb, dozrela v nej myšlienka, že by sa mohla pokúsiť ísť cez rieku na druhú stranu. Chcela zistiť, či je ľad dosť silný na to, aby tadiaľ prešla a mohla rozšíriť svoje lovecké územie až za rieku. Okrem toho bola zvedavá, či by sa čisto teoreticky mohli po ňom dostať chlapi na koňoch a na voze, ak by náhodou v tých dňoch prišli. Ešte pred viac ako dvomi týždňami rieka tiekla. Potom stačilo pár tuhých nocí a vzhľad hladiny sa zmenil. Keby boli chlapi prišli v dohodnutom čase, bolo by sa dalo dostať cez brod bez väčších problémov. Teraz si prechod cez rieku nevedela celkom dobre predstaviť až do doby, kým nebude ľad dostatočne pevný, aby kone aj vozy uniesol, preto chcela jeho silu vyskúšať aspoň svojou váhou.

Bolo to celkom riskantné, ale Darja nebola úplne hlúpa. Pre istotu si so sebou zobrala asi štyridsať metrové dosť ťažké lano, ktoré ju ťažilo na chrbte celú cestu tam. Priviazala ho o kmeň stromu, čo bol na brehu, a upevnila si ho aj okolo pása. Takto pripravená sa pustila po rieke, ktorá bola už pokrytá vrstvou snehu, takže naozaj sa nedalo odhadnúť, aký hrubý je ľad pod ním. Pri kraji dupala, skákala a ľad držal, vydával taký normálny zvuk. Dunelo to tak mocne. Otec kedysi hovorieval, že ako starý prefajčený chlap, keď si odkašle. Veľa z jeho lekcií si pamätala, aj túto o bezpečnom prechode po ľade, ktorú jej však dal na pokojnom jazere a nie na veľkej rieke, preto neprestávala byť opatrná.

Rozhodla sa pokračovať. Lano sa už takmer malo napnúť, keď zrazu počula prasknutie pod jej nohami, takmer okamžite sa hodila na sneh a snažila sa zmeniť svoje ťažisko a rozšíriť váhu tela na najviac bodov, ale urobila to neskoro. Kryha sa už odrhla a pod ňou začala prepadať. Musela preniesť váhu, aby si nenamočila hlavu, ale dolné končatiny. Nohy už mala vo vode, pevne sa držala lana a jeho pomocou sa začala priťahovať k brehu, až ju ruky boleli. Odkrytá ľadová rieka pod ňou hučala a chcela ju prijať do svojho náručia. Už polovica tela v nej bola, potom sa v nej kvôli jednému zlému pohybu ocitla až po prsia a nešlo to zvrátiť späť. Voda bola príšerne studená, pichala ako milióny malých ihličiek všade tam, kde sa dotýkala jej pokožky. Darju začala chytať panika. Od zimy aj od šoku sa jej zrýchlil dych, tep, prúd myšlienok. Predstavovala si, ako ju neúprosná rieka strháva pod ľad a jej bude amen. Bola to hrozná predstava. Umierať pochovaná pod bielou stenou. A čo bude s Niou? To bola jej jediná myšlienka, ktorá ju potom začala prenasledovať. Musela niečo so sebou urobiť.

Nebola ďaleko od toho, aby to vzdala a utopila sa. Voda jej príliš rýchlo odoberala energiu. Ruky jej začali krehnúť, ale Darja, mysliac na Niu, sa nedala, rýchlo sa spamätala, presvedčila najskôr samú seba, že musí zahnať paniku. Nahlas si to rozkázala. Potom sa pokúsila o pravidelný pomalý dych, to jej prinieslo pokoj. Vedela, že sa musí sústrediť, že sa nesmie vzdať, ani oddychovať, išlo o sekundy. Ako len pomaly sa jej dalo, tak dýchala a neprestávala sa kúsok po kúsku priťahovať, až kým sa nakoniec nedostala na taký pevný kus ľadu, ktorý sa na nachádzal v pokojnejšej časti rieky a už sa pod jej váhou neprepadával. Tam zostala ležať a od únavy zavrela oči. Nechcela to, ale bola na pokraji síl. Samé sa jej zavreli, len na chvíľočku.

Prebrala sa na čudný zvuk a bolesť v ruke. Zdalo sa jej, že niečo zavrčalo. Otvorila oči. Medzitým sa začalo stmievať a padal jemný závoj hmly. No možno len jej oči nezvládali únavu. Tak ich zavrela. Bolesť v ruke sa prehlbovala. Vrčanie silnelo a zmenilo sa na zlovestné ticho, potom hrabanie, dupotanie a nakoniec skuvíňanie a opätovné, ešte zlovestnejšie vrčanie. Zrazu si uvedomila, čo sa deje, pri nej bola svorka kojotov, ktoré o ňu medzi sebou bojovali. Ona bola ich úlovok. Museli ju sledovať pri páde do rieky a považovali ju za ľahkú korisť. Veľmi sa v tom mýlili. Ona sa im len tak nechcela dať. Nie po tom, ako unikla rieke.

´Sú to len kojoty, nie vlky, to musím zvládnuť!´ povedala si. Opatrne rukou, čo ju bolela, siahla do kabáta, vytiahla malú pištoľ, čo so sebou, odkedy Shane odišiel, pre istotu nosila a vystrelila na jedného z nich. Akoby zázrakom ho zasiahla. Bol síce blízko, ale končeky prstov ani necítila, keď mierila a stískala spúšť. Sama sa výstrelu zľakla, ešte ho nečakala. Kojot padol ako podťatý s hnusným zavýjaním. Ostatné sa na chvíľu rozutekali. Nejaký čas mu trvalo, kým uhynul. Celý čas sa na neho pozerala. On na ňu. Akoby ju prosil očami a hovoril jej, že je len hladný. Inokedy by jej nikdy neublížil. Takmer jej ho bolo ľúto. Chcela mu to uľahčiť, ešte raz vystreliť, ale uvedomovala si, že jeho druhovia sú nablízku a nemá dosť nábojov, aby ich všetkých vystrieľala. Dokonal bez jej ďalšieho pričinenia.

Darji bola veľká zima, uhryznutá ruka ju bolela, ale nohy mala zdravé. Boli síce stuhnuté, ale postavila sa na ne a oni ju dokázali niesť. Ťažké mokré oblečenie na nej mrzlo a bránilo v pohybe. Našťastie, začínala byť až taká zima, že sa pri pohybe ľad lámal a padali z nej kúsky. Čím ďalej sa jej išlo lepšie. Na čo myslela? Len na to, koľko krokov jej treba do domu. Bol to čistý odhad. Možno štyritisíc, možno menej. Hádam menej, lebo každý krok vyžadoval veľa energie. Každým ďalším bola však o niečo bližšie k záchrane.

´Šťastie, že to nie sú vlky, tie by ma už dávno napadli´, opakovala si, keď kojoty prišli ku nej na meter a ona po nich musela kričať a predvádzať hrozivé gestá, ktoré zvyčajne zaberali. Ľahšie to bolo, keď bol dom už na dohľad. Svietilo sa v ňom a aj samotný pohľad na dymiaci komín ju ohrieval. Nie je až také ťažké ísť dopredu, keď je vám v pätách sedem kojotov. Po dvoch musela cestou vystreliť, lebo ju napadli, ale trafila len jedného, druhý sa len zľakol a už dal pokoj. Vždy sa však vrátili a čakali, kedy sa vysilí, no ona im tú radosť nechcela dopriať. Ani nemohla. Stále tu bol Remi a Nia, za ktorých sama so sebou bojovala. Ale keby to bolo len na nej, možno by to už bola dávno vzdala, tak nevládala.

Ku koncu, keď už bolo takmer jasné, že to prežije, tak to bolo lepšie. Prišlo uvoľnenie. Dopredu ju začala hnať zlosť na Shana. Na to, že neprišiel, kedy mal. Bola to jeho vina! Keby nemeškal, nebola by ani tú prekliatu rieku skúšala. Ak ho ešte niekedy uvidí, tak mu vynadá. Príšerne vynadá. Možno ho aj zbije. Aj keby sa bránil. Hrozne sa na neho hnevala. Ona, celá premočená, sa dušovala, že na ňom nenechá ani nitky suchej, tak si ho podá. Tá zlosť však bola dobrá, hnala ju dopredu a pomohla jej dostať sa až do bezpečia drevenice. Tam padla na dlážku hneď po tom, ako sa dvere zavreli. Kojoty ešte nejakú chvíľku skuvíňali pri dome, kým odišli. Darja mala ten príšerne známy pocit, že sa znovu narodila a bola za to veľmi vďačná.